Ekumenizmus najviac brzdí pocit sebestačnosti

Ktoré konkrétne udalosti vo vašom živote vás motivovali angažovať sa v ekumenickom hnutí a spolupráci s inými kresťanskými tradíciami?

Heike: Vyrastala som v bývalom „Východnom Nemecku“, ktoré bolo počas mojej mladosti komunistickým štátom, kde kresťania tvorili úplne marginálnu menšinu. Rovnako ako v dnešnej spoločnosti, rozdelenej ľahostajnosťou a sociálnymi nespravodlivosťami, bolo i vtedy – vzhľadom na ateizmus – dôležité prežívať kresťanské svedectvo spoločne.

V určitom okamihu svojho života som sa stretla so skupinou mladých ľudí – ale nielen s nimi –, ktorí sa snažili žiť evanjelium doslova tam, kde boli: v škole, na univerzite, v továrni, v každodenných situáciách.

Zdalo sa mi veľmi dôležité naplniť každý svoj deň vzťahom k Bohu. Títo ľudia boli katolíci z Hnutia fokoláre. Ako luteránka som sa tak ocitla v ekumenickom dobrodružstve, ktoré ma napĺňa už 40 rokov. Žijem v komunite zasväteného života spolu s ľuďmi rôznych cirkví: katolíkmi, reformovanými a dokonca aj niekoľkými pravoslávnymi.

Paolo: Spomínam si na dve okolnosti, ktoré ma priviedli k tomu, že som sa začal angažovať na poli ekumenizmu. Prvou bolo stretnutie so švédskym študentom medicíny, luteránom, ktorý mi povedal, že si vo veci vykonávania potratov uplatňuje výhradu vo svedomí. V jeho slovách a pohľade som vypozoroval morálnu zrelosť, ktorú som obdivoval a určitým spôsobom mu ju aj závidel.

Druhou okolnosťou bolo detailnejšie skúmanie osobnosti nášho spolubrata, ktorý bol vyhlásený za svätého v roku 1982 a obetoval svoj život za jednotu s pravoslávnymi kresťanmi, svätého Leopolda Mandiča. Pri tejto príležitosti som bol prítomný na Svätopeterskom námestí.

Čím vás obohatili stretnutia s inými kresťanskými tradíciami a ako ovplyvnili vašu osobnú duchovnú skúsenosť?

Heike: Môj ekumenizmus je viac o každodennom živote a menej o doktrinálnych témach. Aj keď musím uznať, že aj tie sú dôležité. Od samého začiatku ma však zaujímalo a chcela som pochopiť, prečo moji katolícki priatelia robia veci, ktoré som ja nepoznala z katechizmu alebo z liturgickej praxe. Napríklad znamenie kríža či kľakanie si sa mi zdali ako vonkajšie prejavy bez hĺbky.

Preto som svojim priateľom kládla mnoho otázok a nechala ich, aby sa pýtali aj oni mňa. Veľa som sa od nich naučila a najmä som sa ponorila do seba samej, aby som pochopila, čo pre mňa znamenajú určité prvky mojej luteránskej tradície, ako je čítanie Biblie, Večera Pánova, Žalmy.

Objavila som význam používania všetkých zmyslov, ktoré nám Boh dal, aby sme mu vzdávali chválu, a uvedomila si, že nás niektoré prvky tradičného kresťanstva spájajú s kresťanmi všetkých čias. To veľmi povzbudzuje a obohacuje moju vieru a kresťanský život.

Paolo: U mňa to bola láska k Božiemu slovu a účasť na spoločnej bohoslužbe evanjelických kresťanov, spôsob kázania ich pastora. A viera v Ducha Svätého a hlboký zmysel pre tajomstvo a sviatosti pravoslávnych kresťanov.

Ako vnímate význam a hodnotu ekumenického dialógu a jednoty pre súčasný svet a spoločnosť? Akú úlohu prikladáte ekumenizmu pri riešení globálnych otázok a podpore mieru a spolupráce vo svete?

Heike: Myslím si, že dialóg je v dnešnej spoločnosti s ohľadom na všetky výzvy a zložitosť časov, v ktorých žijeme, stále dôležitejší. Akýkoľvek dialóg, či už medzi generáciami, alebo medzi ľuďmi s rôznymi názormi, etnickým, politickým či kultúrnym pozadím, je dôležitý. Je to cesta k mieru, demokracii, slobode a vzájomnému rešpektu medzi ľuďmi navzájom.

Ekumenický dialóg môže byť vzorom pre všetky ostatné, pretože, podľa môjho názoru, má niečo navyše. Spočíva na spoločnom základe: viere v jediného Boha v Trojici, ktorý nesmierne miluje každú osobu, viere v Ježiša Krista, ktorý dal svoj život pre záchranu každého človeka, muža a ženy, bez podmienok.

Jednotu kresťanov však nevidím ako cieľ sám osebe, ale ako službu celému svetu. Ak však má byť darom od Boha, nemôže byť len formálnou zmluvou, ako to býva pri našich ostatných záležitostiach. Jednota kresťanov bude darom od Boha, keď budeme spoločne počúvať Svätého Ducha, spoločne sa modliť a necháme ho, nech nás použije ako svoj nástroj.

Ekumenický dialóg je dôležitý, pretože zahŕňa hlboké počúvanie druhej strany a dobrú vôľu pochopiť a nechať sa pochopiť, až kým neobjavíme hlboké dôvody svojich rozdielov.

Pokiaľ ide o globálne výzvy, tie sú veľmi zložité a rozsiahle, nikto ich nemôže riešiť sám. Preto je potrebná ochota vzájomného počúvania sa, spolupráce a vzájomnej zodpovednosti. Na riešenie určitých situácií – ako vo veľkom, tak aj v malom meradle – je potrebný proces.

Najprv si treba uvedomiť problém, zistiť príčiny a úprimne sa pozrieť na rôzne skutočnosti. Skôr než problémy začneme riešiť, je potrebný proces zmierenia a vzájomného odpustenia. Až potom budeme mať svetlo a silu obnoviť vzťahy a podniknúť účinné kroky na ceste k mieru.

Paolo: Ekumenický dialóg je dôležitý, pretože zahŕňa hlboké počúvanie druhej strany a dobrú vôľu pochopiť a nechať sa pochopiť, až kým neobjavíme hlboké dôvody svojich rozdielov. Pravý dialóg zahŕňa skutočný rešpekt k druhému, k jeho citlivosti a podporuje túžbu po univerzálnom bratstve, ku ktorej vyzýva aj pápež František, keď hovorí o jednote v rozmanitosti, nie však uniformite, v prospech spoločného dobra a o osobitnej pozornosti voči chudobným, slabým a znevýhodneným.

Čo sú podľa vás najnaliehavejšie výzvy ekumenizmu dnes? Môžete spomenúť oblasti, v ktorých je stále potrebné pracovať na dosiahnutí väčšej jednoty medzi kresťanskými denomináciami?

Heike: Žijeme v dobe a spoločnosti, kde je stále naliehavejšie, aby sme kráčali spoločne. Ako kresťania máme povinnosť spoločne priniesť nádej svojim súčasníkom. Pre mnohých sme už spojení. Napríklad v očiach niektorých našich „nepriateľov“, ktorí nás prenasledujú, sme jednoducho kresťanmi.

V krajinách, kde prenasledujú kresťanov, nie je dôležitý rozdiel, či je niekto katolík, anglikán, pravoslávny alebo luterán. Kresťania tam sú prenasledovaní jednoducho preto, že sú kresťanmi. Mimochodom, kresťanstvo je najviac prenasledovaným náboženstvom na svete.

Ekumenické hnutie má viac ako sto rokov a Katolícka cirkev začala pracovať v oblasti ekumenizmu pred takmer šesťdesiatimi rokmi. Existujú teologické dialógy s východnými a západnými cirkvami na rôznych úrovniach – ako na miestnej, tak na medzinárodnej.

Niektoré dialógy sa stali tiež mnohostrannými. Existuje mnoho dokumentov, ako je Spoločné vyhlásenie k náuke o ospravedlnení, ktoré je teraz vyznaním viery pre päť rodín cirkvi: najprv katolíkov a luteránov, ale aj metodistov, reformovaných a anglikánov. Je dôležité, aby sme sa s týmito dokumentmi oboznámili a aby sme si uvedomili, ako ďaleko sme už v dialógu došli, ale zároveň nepopierali, že máme pred sebou ešte dlhú cestu, kým dosiahneme viditeľnejšiu a žitú jednotu.

Polemiky a predsudky, ktoré sú prítomné po stáročia, nie je ľahké vymazať. Mnohým ľuďom chýba pozitívna osobná skúsenosť s dôverou. Rozmanitosť a rôznorodosť vzbudzujú strach. Preto je potrebné nájsť možnosti a vytvoriť príležitosti na stretávanie, na vzájomnú spoluprácu v prospech našej spoločnosti, zjednotiť sily dobrej vôle, aby sme sa dokázali angažovať napríklad v prospech životného prostredia, sociálnej spravodlivosti a ďalších oblastí.

Pokladám za dôležité zapojiť všetkých vrátane mladých i laikov do konkrétnych aktivít, pričom začať treba s duchovným momentom, ktorý poskytne správnu motiváciu a „dušu“ spoločnému úsiliu pre druhých. To, čo najviac brzdí ekumenický postup, je pocit sebestačnosti každého z nás. Myslíme si, že nepotrebujeme prítomnosť toho druhého, jeho myšlienky ani odlišnosti.

Existuje metóda, ktorá sa napríklad uplatňuje v dialógu medzi anglikánmi a katolíkmi, a to receptívny ekumenizmus. Čo to znamená? Snažíme sa objaviť dar, ktorý druhý dostal od Boha, a vďaka tomuto daru zistiť, čo sa od druhého môžeme naučiť. A, naopak, druhý zisťuje, čo mu môžem darovať zo svojho života, svojej viery, svojich talentov ja. To by mohol byť tiež spôsob, ako zlepšiť všetky osobné vzťahy v rodine, v práci, so susedmi, v cirkvi.

Paolo: Musíme zladiť dodržiavanie právd a zásad viery a morálky s pochopením skutočnej situácie jednotlivého kresťana, ktorý je povolaný dozrievať v znalosti svojej viery a vo svojom vzťahu k Bohu, s vedomím toho, že sme Božími deťmi v Kristovi.

Ako by podľa vás mali kresťania rôznych denominácií viesť dialóg o otázkach, ktoré ich rozdeľujú?

Heike: Ponechala by som témy viery a oficiálny teologický dialóg odborníkom. Ako veriaci, kresťania v cirkvi môžeme sledovať aktivity týchto komisií a môžeme sa zúčastňovať na slávnostiach našich bratov, susedov a priateľov, ktorí sú iného vyznania. Môžeme ich spoznať vo vlastných tradíciách chválenia Boha, oslavovania Veľkej noci, Vianoc, krstu, Večere Pánovej. Môžeme sa spoločne modliť za mier, spravodlivosť a odstraňovať predsudky, rozptyľovať napätie a tak zistiť, že sme deti rovnakého Otca.

Možno sú tu aj rany, ktoré treba uzdraviť, historické udalosti, ktoré neboli nikdy riešené a vyžadujú si cestu zmierenia. Aj tu by sa všetci zúčastnení mohli zísť k jednému stolu. Až potom môžeme hovoriť o otázkach, ktoré nás najviac vzďaľujú, pri ktorých je ťažké nájsť spoločné stanovisko.

Paolo: Dialóg by mal byť založený na evanjeliu. Predtým než budeme viesť dialóg, musíme počúvať Ježiša a praktizovať to, o čo nás žiada, teda milovať blížneho, ako nás miloval on. Iba vďaka vzájomnej láske môže byť kresťanstvo stále živým a presvedčivým a dialóg medzi kresťanmi sa môže stať plodným.

Ako vnímate úlohu mladých ľudí v rámci ekumenických snáh?

Heike: Je dôležité zapojiť mladých ľudí, aj keď sa často nezaujímajú o teológiu. Vnímajú však, že náboženské formy sú rôzne a tvoria súčasť našej osobnosti a identity. Niekedy trpia tým, že cítia vnútorné rozpory a nevedia, ako s nimi naložiť, odkiaľ pochádzajú.

Myslím si, že je dôležité nájsť veľmi jednoduché spôsoby, ako vyjadriť svoju vieru a oslavovať ju, napríklad hudbou a konkrétnymi inkluzívnymi akciami. Dať mladým priestor a hlavne začať s nimi od začiatku – od plánovania.

Paolo: Citlivosť mladej generácie je podľa mňa poznačená dvoma v istom zmysle protichodnými tendenciami. Verím, že väčšina mladých ľudí má ekumenické sklony: sú otvorení a ochotní vstupovať do vzťahov s druhými bez ohľadu na cirkevnú príslušnosť. Samozrejme, existujú aj mladí ľudia, ktorí sú otvorení iba voči tým, ktorí majú rovnaké názory, patria do rovnakej skupiny alebo cirkvi.

Myslím si, že na to, aby sa mladí ľudia zapojili do ekumenizmu, je dôležité predstaviť im, ako angažovanosť v mene jednoty kresťanov a ekumenizmu obohacuje našu vieru a život. Jednotlivých mladých ľudí a skupiny je potrebné zapojiť do hlbšieho skúmania a ekumenických udalostí. Nezabúdajme, že v Európe to boli najmä mladí ľudia, ktorí šírili ekumenizmus po návšteve Taizé, kde čerpali z liturgie a života tejto komunity.

Aké významné závery týkajúce sa ekumenizmu očakávate od prebiehajúcej synody?

Heike: Neviem, čo táto synóda prinesie, stále prebieha a bude pokračovať aj budúci rok. Pápeži hovoria už niekoľko rokov, že človek môže byť katolíkom iba tým, že je ekumenický. Katolíkom – a ja by som povedala, že kresťanom. Potrebujeme bratov a sestry. Všetci sme boli pokrstení, a preto sme začlenení do mystického tela Kristovho. Ale často sa správame jeden k druhému ako nevlastní súrodenci.

Myslím, že závisí od každého a každej z nás, ako sa to bude meniť. Dúfam, že sa budeme schádzať častejšie, aby sme sa spoločne modlili za jednu alebo druhú cirkev, ako to bolo v Ríme pri večernej modlitbe dňa 30. septembra. Bolo veľmi silné sledovať zástupcov všetkých cirkví, venovať čas podpore synody Rímskokatolíckej cirkvi a stáť pod sochou Krista na fasáde baziliky. Bol to historický okamih a dúfam, že sa stane bežným. Bolo tam tiež mnoho mladých ľudí, ktorí sa modlili a chválili Boha svojimi svedectvami, piesňami a tichom.

Paolo: Dúfam, že synoda, ktorá prebieha, bude povzbudzovať k pozitívnejšiemu vnímaniu ľudí z iných cirkví a ich spoločenstiev, k láskavejšiemu prístupu a väčšej ochote spolupracovať s nimi.

Ako hodnotíte úsilie v oblasti ekumenizmu na Slovensku?

Heike: Je veľmi krásne, že sa snažíte lepšie spoznať a neobmedzujete ekumenické aktivity len na modlitby počas Týždňa modlitieb za jednotu kresťanov. Dôležité je, že sa pripravujete spoločne, čo potom zaručuje rovnocenné stretnutie, ako bolo aj toto, usporiadané v Herľanoch.

Paolo: Vnímam, že medzi katolíkmi a luteránmi, ktorých som vo vašej krajine spoznal, panujú dobré vzťahy. Pripájam ešte svoju otázku, či a ako môžu byť do dialógu a ekumenizmu všeobecne zapojení aj ľudia z iných protestantských cirkví a tiež pravoslávni.

Katolíci, evanjelici a pravoslávni kresťania by sa mali viac približovať jeden k druhému oceňovaním zvláštnosti každej denominácie.

Ako sa pozeráte na budúcnosť ekumenizmu a ktoré kroky a priority považujete v tejto budúcej práci za dôležité?

Heike: Snažme sa, každý podľa svojich možností a zručností, spoznávať kresťanov iného vyznania a spolupracovať s nimi na potrebách tých, ktorí sú okolo nás. Ekumenizmus všeobecne sa deje skrze osobné vzťahy – priateľstvo alebo aspoň cez základné prijatie iných. Ktovie, možno jedného dňa sa niektorí pravoslávni tiež zúčastnia na spoločnom pobyte.

Viem, že to nie je jednoduché, pretože ich tradícia je viac východná a nám západným kresťanom v určitom zmysle cudzia. Podľa môjho názoru však majú pravoslávni tiež veľa toho, čo môžu dať, a to najmä zo svojho liturgického života.

Rok 2025 bude skutočne špeciálny. Okrem oslavy Svätého roku budeme v Katolíckej cirkvi sláviť tiež významné výročie pre celé kresťanstvo: 1700 rokov od Nicejského koncilu – teda prvého koncilu, ktorý formuloval naše vyznanie viery, neskôr doplnené na Konštantínopolskom koncile. Toto výročie sa zároveň bude prelínať aj s oslavou Veľkej noci. Ktovie, možno by to mohlo byť dobrou príležitosťou na spoločné usporiadanie nejakej krížovej cesty alebo slávnosti zmŕtvychvstania – v medziach našich liturgií a tradícií.

Paolo: Katolíci, evanjelici a pravoslávni kresťania by sa mali viac približovať jeden k druhému oceňovaním zvláštnosti každej denominácie: univerzálneho ducha katolicizmu, ktorý je vzdialený nacionalizmu, ducha evanjelikov, ktorý sa stále meria Ježišovým kázaním, a ortodoxnou vierou, ktorá je skutočne trojičná, a to všetko s hlbokým zmyslom pre tajomstvo a komunitný charakter, s rešpektom ku každej odlišnosti a intelektu.

Čo by ste na základe svojich skúseností poradili tým, ktorí sa chcú aktívne zapojiť do ekumenickej činnosti?

Heike: Tým, ktorí chcú začať s ekumenizmom, by som povedala, aby sa do toho pustili a nepremýšľali príliš nad štúdiom alebo čítaním mnohých vecí. Mali by hľadať osobné vzťahy, získať živú a konkrétnu skúsenosť a objaviť brata alebo sestru, ktorí sú milovaní Bohom rovnako ako oni sami. Mali by sa nechať učiť tomu, čo je viera, od tých, ktorí vieru prežívajú, nie z kníh.

Potrebné je tiež vyhľadávať príležitosti. Možno blízko nich žije rodina iného vyznania alebo je v ich dosahu iná cirkev. Môžete sa jednoducho zúčastniť na nejakej oslave, poslať pozdravy, navrhnúť svojmu farárovi alebo kňazovi, aby pozval susedov na spoločnú aktivitu alebo modlitbu za pokoj a zachovanie stvorenia.

Paolo: Ak sa chce niekto angažovať v ekumenizme, musí byť tiež zvedavý, musí milovať pravdu, byť ochotný preskúmať históriu a rozumieť udalostiam, ktoré viedli k rozdielom medzi kresťanskými denomináciami a sú ovplyvnené aj sociálnymi, kultúrnymi, ekonomickými a politickými faktormi.

Skutočný ekumenizmus si od nás žiada predovšetkým byť skutočnými kresťanmi, pestovať lásku k Bohu a jeho Cirkvi, zakladať svoje úsilie o jednotu na prikázaní lásky a na Ježišovej modlitbe, aby jeho učeníci boli jedno. Je potrebné podporovať ekumenizmus, ktorý je zároveň duchovný, náučný a praktický a podieľa sa i na vytváraní spravodlivejšej, ľudskej a bratskej spoločnosti v duchu evanjelia.