Fotograf knihy Hĺbkovory: Obrázok nie je dôležitejší než vzťah, ktorý vytvárame

„Áno, počas rozhovoru som chcel zachytiť čo najlepšie možné obrázky aj zo situácií, ktoré boli ťaživé, či dojímavé. No v momente, keď napríklad začali tiecť slzy, som cítil, že sa potrebujem stiahnuť,“ hovorí autor fotografií novej knihy Hĺbkovory. „Chcel som, aby bolo jasné, že sme na rozhovor neprišli ako lovci, ale ako ľudia, ktorým záleží na tom, čo sa tam deje.“

Dominik Sepp je spoluautorom novej knihy Vydavateľstva Nové mesto – Hĺbkovory. Ide o hlboké rozhovory s desiatimi mužmi a ženami, ktorým záleží na Slovensku. Fotenie ktorého z respondentov bolo pre neho najťažšie? Prečo sa považuje za obrázkara a ako vlastne vznikol názov Hĺbkovory? A čo by podľa neho mala kniha priniesť krajine, ktorej sme ju venovali?

„Myslím si, že obaja sme vnímali, že nechceme šokovať, ale s respondentmi skutočne prežiť chvíle rozhovoru,“ hovorí pre portál Nové mesto.

Pred rokom sme išli robiť rozhovor s vtedajšou prezidentkou Zuzanou Čaputovou a prizvala som Ťa nafotiť ju. Bol to napokon prvý a nosný rozhovor našej knihy. Prečo si túto výzvu prijal?

V tom období som bol prevažne doma, pretože na svet prišla naša druhorodená dcéra Hanka. Prvý polrok bol náročný a viacero pracovných ponúk som vtedy odmietol. Keď si mi zavolala, povedal som si, že s Tebou pracujem veľmi rád.

A tiež zavážilo to, že fotografovať hlavu štátu – urobiť v krátkom čase dobré fotografie, či popasovať sa s protokolom – to bude pre mňa nová skúsenosť, do ktorej by som sa rád pustil.

Od Teba som tiež vedel, že to nebude klasický novinársky rozhovor a kľúčovým slovom bude ľudskosť. Hneď som teda začal premýšľať, ako Zuzanu Čaputovú vidím ako človeka a ako by som sa tejto jej ľudskosti vo vizuálnej podobe zhostil.

Hĺbkovory. Rozhovory, ktoré na Slovensku potrebujeme

Viem, že si našu bývalú prezidentku predtým vnímal istým spôsobom, no naša spoločná skúsenosť rozhovoru z paláca niečo zmenila…

Áno, to platí. Mal som k nej predtým skôr neutrálny vzťah. Vnímal som ju síce ako kvalitnú političku, no nie ako človeka, ku ktorému vzhliadam.

Sedeli sme v salóniku, kde prijala aj pápeža Františka, a už to samotné miesto niečím dýchalo. Boli tam len najbližší spolupracovníci a zrazu som mal pocit, že to nie je rozhovor novinárky s prezidentkou, ale ženy so ženou. A to bolo pre mňa fascinujúce. Bol som doslova pohltený rozhovorom, ktorý sa odohrával, a o to lepšie sa mi kreatívne pristupovalo k samotnému fotografovaniu.

Som presvedčený o tom, že zábery, ktoré sú napokon v knihe, by nevznikli, keby pani prezidentku spovedal niekto iný a na inú tému. Tým, že ste sa snažili o hĺbku, trúfam si tvrdiť, že ňou nasiakli aj fotografie.

Čo sa počas rozhovoru u Teba zmenilo?

Zrazu som pred sebou nevidel prezidentku z tituliek, ktorú jeden tábor heroizuje a druhý zatracuje, na tie skratky som hneď zabudol. Videl som úprimnú ženu, ktorá si zažila náročné veci v práci aj v súkromí a napriek tomu z nej vyžaroval pokoj.

Koľko času trvalo samotné fotografovanie?

Spočiatku to vyzeralo, že budeme mať len obligátnych päť minút, no nakoniec sme „vyhandlovali“ pätnásť. Myslím, že vďaka tomu, že bola pani prezidentka uvoľnená a príjemne naladená z rozhovoru, sa nám podarilo vytvoriť dobrú atmosféru. A tak vznikli fotografie, z ktorých mám úprimnú radosť.

Pojmy hĺbka a zraniteľnosť, s ktorými v knihe pracujeme, nie sú pre všetkých príjemné. Ako si vnímal prácu na Hĺbkovoroch?

Bola to pre mňa česť. Pri komerčných zadaniach väčšinou pracujem na krátkodobých projektoch. Niečo remeselne urobím, odovzdám a dostanem zaplatené. Väčšinou nemám šancu niečo vyjadriť či zanechať s presahom na svoj odkaz. Zároveň ako uvažujúci človek túžim po tom, aby moja digitálna stopa nebola len formálna a estetická, ale mala aj význam a dosah na život druhých.

Keďže išlo o sériu rozhovorov, pre mňa to znamenalo, že ju môžem ako autor poňať istým spôsobom. Téma človeka a človečiny ma baví aj zaujíma a dostal som tiež veľkú voľnosť. Vlastne som si ani nevedel predstaviť lepšie zadanie.

Postupne sa mi vykryštalizovala predstava, že súčasťou knihy budú fotografie priamo z rozhovoru a tiež trochu štylizovanejšie portréty z miesta, ktoré vyberieme spolu s respondentom, kde on či ona sám seba akosi odhaľuje.

Odhaľuje?

Tak ako Ty skúmaš vnútro človeka prostredníctvom slov, tak som ja skúmal jeho zovňajšok. Takisto som sa snažil odhaliť isté témy, hĺbku a to najlepšie, čo títo ľudia ukrývajú.

Tieto predstavy sme spolu pred projektom nekomunikovali a mnohé veci, na ktorých sme zjavne zladení, si hovoríme až teraz…

Áno, naladili sme sa na seba a naskočili na jednu vlnu v tichosti. (Smiech.)      

Čo bolo pre Teba na tejto práci najťažšie?

Po roku spolupráce sme videli, že sme ešte nenazbierali dosť respondentov do knihy, no zároveň nás tlačili termíny. Za týchto podmienok je pre mňa veľmi náročné zachovať si slobodu tvorby a nadhľad. Ťažký bol pre mňa najmä posledný rozhovor s režisérkou Wandou Adamík Hrycovou, pri ktorom bol tento časový tlak ozaj veľký.

A tiež rozhovor s generálom Danielom Zmekom. Tento typ muža nemá o samotné fotenie až taký záujem, azda ani nerozumel, načo je to vôbec potrebné. (Smiech.) Prelomiť tieto pochybnosti, aby sme sa mohli dostať k fotografiám, ktoré som v hlave videl, bolo naozaj výzvou. Mohol som sa snažiť dokončiť istý typ záberu, no generál povedal, že stačí, tu to už máme, a šlo sa ďalej. (Smiech.) 

Neboli to bežné rozhovory. Hľadali sme a počúvali ťažké veci a v takýchto chvíľach sme chceli, aby respondent cítil čo najmenší tlak – od Teba aj odo mňa. Ako sa ti tak často podarilo byť počas rozhovorov takmer neviditeľný? 

Ako fotograf som zrejme netypický v tom, že sa až príliš zaoberám tým, o čo v rozhovore práve ide. Respondenta nevnímam len ako sochu, súbor vlasov a kože, teda ako objekt, z ktorého potrebujem čo najviac esteticky vyťažiť. Počas rozhovoru som sa snažil naladiť na situáciu, o ktorej som počúval, či už bola veselá, či ťažká, a postupoval som podľa toho.

Ďalšou strategickou výhodou je tichá uzávierka fotoaparátu, takže respondent vôbec netuší, kedy stláčam spúšť. (Úsmev.) Počas každého rozhovoru som nafotil doslova stovky záberov. Keby každý z nich bolo počuť, bolo by to veľmi nepríjemné.

Ako si vedel, ktoré zo stoviek obrázkov vybrať do knihy?

Fotografie, ktoré vznikli, sú rôzne emočne zafarbené. Keď som si prečítal rozhovor a porozprávali sme sa o tom, čo je línia daného rozhovoru, mohli sme začať vyberať fotografie, ktoré ju dokresľujú.

Mnohé zábery mi imponovali ako fotografovi, no chcel som, aby tam bola symbióza medzi textom a obrazmi, a to bolo iné kritérium. Kvôli finálnemu zážitku, ktorý v knihe čitatelia nájdu, boli veľmi dôležité druhé oči filmára a fotografa Timoteja Križku, ktorého si veľmi vážim a s ktorým som výber konzultoval.

Ako si vnímal to, čo si pri rozhovoroch počúval?

Myslím, že obaja sme pri tejto práci potrebovali byť tak trochu psychológmi. Dostať sa k ľuďom, ktorých som nikdy predtým nestretol spôsobom, aby sme spolu mohli ísť na istú hĺbku aj vo fotografii, bolo občas vyčerpávajúce.

Zvládnuť fotku výtvarne je návyk a remeslo. To sa dá, no empatia je ťažká. Po nejakom čase som ju pri rozhovoroch musel vedome stopnúť a v istom zmysle prestať počúvať, aby som mohol naďalej vnímať aj tú vizuálnu stránku a získať potrebný „úlovok“, teda dostatočnú rôznosť záberov.

Zdá sa mi, že až teraz konečne rozumiem tvojej perspektíve pri práci na Hĺbkovoroch…

Pre mňa bolo dôležité aj to, že si súhlasila s tým, aby som vás fotil ako dvojicu, a mohla si tak poslúžiť ako pozadie či popredie. (Úsmev.) Na mnohých záberoch je Tvoje rameno, vlasy či ruka. Fotil som dialóg a pomáhalo mi, že vizuálne si tam bola prítomná aj Ty.

Pri viacerých rozhovoroch sme zažívali momenty, ktoré boli emotívne. Prežíval si akúsi dilemu, že na jednej strane chceš respondentovi dopriať intimitu, no zároveň je Tvojou úlohou ju zachytiť?

Hľadal som balans a mieru. Áno, chcel som zachytiť čo najlepšie možné obrázky aj zo situácií, ktoré boli ťaživé či dojímavé, no zároveň som si vždy uvedomoval, že žiaden obrázok nie je dôležitejší než vzťah, ktorý sme tam spolu vytvárali.

V momente, keď napríklad začali tiecť slzy, som cítil, že sa potrebujem stiahnuť, aby bolo jasné, že sme neprišli ako lovci, ale ako ľudia, ktorým záleží na tom, čo sa tam deje. A vtedy sa nefotilo.

Aj ja som hľadala balans medzi otázkami, ktoré posúvajú respondenta a rozhovor ďalej a líniou, za ktorú už netlačím, keďže predo mnou sedí ľudská bytosť. Ako si Ty rozumel svojmu zadaniu?

Nešlo mi o to, aby niekto vizuálne zručný povedal „wau, aké fantastické zábery“. Chcel som však, aby respondenti boli sami spokojní a aby som zobrazil to pekné, hlboké a ľudské, čo v nich je. Myslím, že obaja sme vnímali, že nechceme šokovať, ale s respondentmi skutočne prežiť chvíle, ktoré sme spolu strávili.

Ako vlastne vznikol názov Hĺbkovory?

Práca so slovom ma neskutočne baví. Keď sme s našou grafičkou Jankou Gavaldou, editorkou Stankou Horváthovou a ďalšími kolegami spolu brainstormovali, čo vlastne vyjadruje obsah knihy, prišli sme k tomu, že sú to hlboké rozhovory o ľudskosti. Dal som si vedľa seba na papier spojenie hlboké rozhovory a zrazu som uvidel jednoduchú slovnú hračku: Hĺbkovory.

Zdalo sa mi, že toto jedno hravé slovo vyjadruje to, čo séria rozhovorov prináša, a zvyšok tímu sa zhodol, že to funguje. Hneď ako slovo Hĺbkovory vzniklo, napadlo mi, že by sa páčilo Julovi Satinskému. Je to akýsi starosvetský novotvar a máme z neho nové pocity. Myslím si, že príjemné.

V sekcii o autoroch si sám seba uviedol ako obrázkara. Čo to znamená?

Študoval som kameramanskú tvorbu, čiže obraz v pohybe. S obrazom dnes ďalej pracujem ako kameraman, režisér aj fotograf. Tieto tri dlhé slová sa skryjú do jedného: obrázkar. To je človek, ktorý má rád obraz a tvorí obrázky – a to som. Tesár, klampiar, obrázkar  – aj ja som istý typ remeselníka.

Čo by si si želal, aby kniha a Tvoje fotografie v nej priniesli čitateľom?

Túžim po tom, aby Hĺbkovory boli nielen ďalšou knihou v polici, ale aby ľudia, ktorí v nich vyšli s kožou na trh, priniesli hĺbku a otvorenosť do našich každodenných medziľudských vzťahov.

Egoizmus je plytký a prináša často neliečiteľné rany. Ak dokážeme ísť v rodine či s kolegami hlbšie, staráme sa tak o svoje vzťahy aj psychické zdravie a je to aj akási prevencia rán.

Zovšadiaľ sa valí, že zaujímaví sú tí silní, bohatí a úspešní. No myslím, že ma môže premeniť práve ľudská bieda niekoho, koho by som za iných okolností obišiel.

…
Dominik Sepp (1990) je obrázkar, manžel a otec. Po štúdiách na Filmovej a televíznej fakulte VŠMU sa venuje audiovizuálnym projektom ako kameraman a režisér. Najradšej fotografuje pestrofarebnosť ľudí, od portrétu až po reportáž. Miluje čas doma, keď sú blízko jeho najmilší – manželka Lenka a deti Levon a Hanka. Ticho a inšpirácie hľadá v karpatských lesoch a v kapucínskom kláštore v Bratislave. Spolutvoril knihu hlbokých rozhovorov Hĺbkovory.