Je možné pretrénovať mozog, ktorý uviazol v traume? Terapeutka vysvetľuje ako 

„Trauma je liečiteľná, v mnohých prípadoch aj vyliečiteľná,“ hovorí terapeutka Gulnora Hundley, ktorá sa dlhodobo venuje práci s ľuďmi po zneužívaní, zanedbávaní či iných bolestivých skúsenostiach. Na Slovensko prišla na pozvanie Katedry counselingu Teologickej fakulty Trnavskej univerzity, ktorú spolu so slovenským tímom pomáhala zakladať.

Terapiu opisuje ako proces návratu k sebe – k vlastnému jadru, ktoré je podľa nej prirodzene zvedavé, súcitné a nehodnotiace. Dodáva, že keď sa mení jeden človek, často to ovplyvní aj jeho okolie.

Vaša cesta vedie od medicíny v Uzbekistane až k terapeutickej praxi na Floride. Čo vás sem priviedlo?

Úprimne, ako psychiatrička som nebola šťastná. Moja práca bola najmä o predpisovaní liekov. Psychoterapia u nás v tom čase prakticky neexistovala. Komunistický režim ju na desaťročia potlačil. Jej zakladateľ Sigmund Freud bol Žid a otvorene hovoril o sexualite, čo bolo pre režim neprijateľné.

Keď som emigrovala do Spojených štátov, k psychiatrii som sa už nevrátila. Bol to čas, keď som sa začala sama seba pýtať, čo vlastne chcem v živote robiť. Zlom prišiel vo chvíli, keď môjmu synovi diagnostikovali rakovinu.

Počas jeho liečby sa ma v nemocnici jedna žena opýtala: Ako sa máte vy? Bola som úplne zaskočená. Všetku svoju pozornosť som totiž venovala synovi a na seba som úplne zabudla.

Zatiaľ čo sa rozprávame, systém pracuje na fyziologickej úrovni.

Táto skúsenosť mi otvorila oči. Keď som zistila, že tá žena bola terapeutkou, začala som sa o túto profesiu zaujímať. Vyštudovala som counseling, neskôr získala doktorát a dnes už viac než dvadsať rokov pôsobím ako terapeutka aj vysokoškolská pedagogička. A viem, že toto je miesto, kde mám byť.

Vo svojej praxi sa zameriavate najmä na prácu s traumou. Prečo práve tento smer?

Keď som začínala, pracovala som najmä s klientmi s úzkosťou a depresiou. Postupne som si však začala všímať, že u mnohých z nich sa opakuje jedna vec – trauma. Či už išlo o zanedbávanie, zneužívanie v detstve, alebo iné náročné skúsenosti, tieto témy sa vracali znova a znova. A práve to vo mne prebudilo hlbší záujem.

Keď som sa stretla s terapiou EMDR – teda desenzitizáciou a spracovaním pomocou očných pohybov –, veľmi ma to oslovilo a utvrdilo v presvedčení, že práca s traumou je smer, ktorým sa chcem uberať.

Trauma nie je len to, čo sa nám stalo, ale aj to, čo sa nám nestalo, hovorí psychoterapeutka Jana Ashford

Postupne som k tomu pridala aj ďalšie prístupy. Dnes pracujem napríklad aj s metódou IFS, teda vnútornými rodinnými systémami, a využívam aj neurofeedback, ktorý pomáha klientom regulovať nervový systém. 

Ako konkrétne vyzerá práca s neurofeedbackom?

V praxi to vyzerá tak, že klienti majú počas sedenia na hlave senzory, podobne ako pri EEG. Zatiaľ čo sa rozprávame, systém pracuje na fyziologickej úrovni. Neurofeedback je pre mňa predovšetkým nástroj stabilizácie. Predtým ako som ho začala používať v praxi, vyskúšala som si ho aj sama na sebe. 

Môžete nám túto skúsenosť priblížiť?

Musím priznať, že som bola voči tomu dosť skeptická. Najprv som mala pocit, že sa nič nedeje, a odchádzala som s tým, že to bola strata času. Ale potom som si začala všímať malé zmeny. 

Pri traume sa človek nedokáže pohnúť ďalej, kým jeho nervový systém neprestane reagovať, akoby bol stále v ohrození.

Bola som pokojnejšia, mala som viac energie, reagovala som inak, než je pre mňa typické. Dokonca som sa ráno zobudila v dobrej nálade, čo u mňa vôbec nebolo bežné. Vtedy som si uvedomila, že zmena môže prísť aj bez toho, aby som na nej vedome pracovala.

Takže táto zmena sa deje na podvedomej úrovni?

Áno, presne tak. Celé sa to deje na podvedomej úrovni – a práve to je veľká výhoda neurofeedbacku, najmä pri práci s traumou. Klient sa nemusí na nič sústrediť, nič analyzovať, o ničom hovoriť. Dá sa to prirovnať k tomu, čo robíme v terapii – reflektujeme klienta a zrkadlíme to, čo hovorí. 

Neurofeedback robí niečo podobné, ale na úrovni mozgu – sleduje jeho elektrickú aktivitu a v reálnom čase ju akoby zrkadlí späť. Keď je aktivita nervového systému rozkolísaná, systém to zachytí a mozog sa postupne učí vracať do stabilnejšieho stavu.

Preto často vidíme, že klienti sa už po pár sedeniach cítia pokojnejšie. Ustupujú napríklad panické ataky, zlepšuje sa spánok, znižuje sa napätie. Klienti sami hovoria, že je to, akoby mali medzi sebou a stresom akýsi „nárazník“.

A práve tento pocit bezpečia je kľúčový. Pri traume sa človek často nedokáže pohnúť ďalej, kým jeho nervový systém neprestane reagovať, akoby bol stále v ohrození.

Čo sa vlastne deje s človekom, keď prežíva traumu?

Zostáva zaseknutý v minulosti. Trauma sa mohla stať pred mnohými rokmi, no človek ju prežíva, akoby sa diala práve teraz. Objavujú sa flashbacky, pocit ohrozenia, neustála ostražitosť. Telo aj myseľ reagujú, akoby bol človek stále v nebezpečenstve – aj keď objektívne už nie je. A často ani nevie vysvetliť prečo.

Malé dieťa si nemôže dovoliť myslieť si, že rodič je zlý – je od neho úplne závislé.

K tej skúsenosti sa vracia znova a znova. Je to vyčerpávajúce a výrazne to zasahuje do každodenného fungovania. Preto je veľmi dôležitá aj psychoedukácia – aby klient pochopil, čo sa s ním deje. Zároveň je dôležité povedať, že trauma je liečiteľná. Dokonca by som povedala, že je v mnohých prípadoch aj vyliečiteľná, najmä ak človek vyhľadá pomoc včas.

Traumatické spomienky ľudia často vytesňujú. Ako sa vám darí ich v terapii znova otvárať?

Je to postupný proces, ktorý sa nedá urýchliť. Snažím sa vnímať, kde sa klient aktuálne nachádza, a nekráčať pred ním ani za ním. Skôr ísť popri ňom a vnímať, kedy je vhodné túto tému otvoriť.

Často sa stáva, že klient príde s tým, že mal „normálne“ alebo dokonca „dokonalé“ detstvo, no v jeho rozprávaní sa začnú objavovať drobné nezrovnalosti. Hovorím tomu, že tie informácie akoby presakujú. Nervový systém sa síce snaží chrániť, ale podvedomie už púšťa niektoré signály von.

Aké napríklad?

Keď klient povie: Môj otec bol skvelý, staral sa o nás, ale občas bol zlý. A vtedy sa pýtam: Čo to znamená? A zrazu sa dostávame k tomu, že tam bolo napríklad psychické alebo fyzické násilie.

Nejde o to, aby sme klienta konfrontovali, ale citlivo ho sprevádzali, aby si to mohol uvedomiť sám. Veľmi dôležité je nejsť proti obranným mechanizmom. Vznikli ako spôsob prežitia. Malé dieťa si nemôže dovoliť myslieť si, že rodič je zlý – je od neho úplne závislé. Preto si radšej vytvorí presvedčenie, že niečo nie je v poriadku s ním samým.

Namiesto potláčania sa snažím hnev pochopiť. Moje otázky sú motivované zvedavosťou.

Táto obrana ho chráni v detstve, no v dospelosti sa môže prejaviť ako nízke sebavedomie, úzkosť alebo depresia – bez toho, aby si človek uvedomoval prečo. Preto sa nikdy nesnažím tieto obrany zbúrať. Skôr okolo nich opatrne našľapujem a čakám, kým je klient pripravený vidieť veci inak. 

Vždy zdôrazňujem, že cieľom nie je obviňovať rodičov. Ide o to, aby sa klient dokázal na svoju minulosť pozrieť z pozície dospelého – s väčším porozumením a súcitom. Keď sa to podarí, symptómy často začnú ustupovať a človek môže žiť slobodnejšie.

Ako v takejto situácii pracujete s emóciami, ako sú hnev či úzkosť, ktoré sa prirodzene pri otváraní tráum objavujú?

Úzkosť často prichádza z myšlienok typu „čo ak“ a je vždy orientovaná do budúcnosti. My sa vraciame späť – k prítomnosti. A tieto momenty potom postupne posilňujeme, napríklad aj prostredníctvom metódy EMDR.

V konečnom dôsledku ide o to, že krok za krokom nanovo trénujeme nervový systém, aby nereagoval automaticky na každý podnet ako na hrozbu. Rovnako pracujeme aj s hnevom. Ten často dáva zmysel ako forma ochrany.

Klient môže povedať: Chcem zostať nahnevaný. A to je v poriadku. Ale potom sa pýtam: Ako vám to pomáha? A často príde odpoveď: Nijako, som z toho vyčerpaný.

Ako klient začína lepšie rozumieť sám sebe, vie pomenovať, z čoho jeho prežívanie vychádza.

Namiesto potláčania sa snažím hnev pochopiť. Moje otázky sú motivované zvedavosťou, nie hodnotením. A často sa ukazuje, že hnev má svoju funkciu – napríklad chráni klienta pred ďalším zranením.

Postupne tak klient začína rozumieť sám sebe. Uvedomuje si, koľko energie ho stojí niesť tieto emócie. A práve v tomto porozumení sa otvára priestor na zmenu. 

Naznačili ste, že nervový systém sa dá „pretrénovať“. Znamená to, že náš mozog si vytvorí akoby nové dráhy?

Áno, presne tak. To je na tom povzbudivé – že to, čo si nesieme, nemusí zostať navždy rovnaké. Dá sa to spracovať, zmeniť a v mnohých prípadoch aj zvrátiť. A práve v tom je veľká nádej.

Mnoho ľudí si ani neuvedomuje, čo v sebe nesie a že sa s tým dá niečo robiť. Až postupne, ako klient začína lepšie rozumieť sám sebe, vie pomenovať, z čoho jeho prežívanie vychádza. Často sa ukáže, že pramení v detstve a že za to nenesie vinu – už len toto uvedomenie prináša veľkú úľavu.

A postupne prichádzajú prvé nenápadné zmeny. Klient začne vnímať rozdiely vo svojich vzťahoch doma či v práci. Niekedy povie: Už roky som nebol za rodičmi a zrazu cítim, že ich chcem vidieť.

Všetci sa rodíme s pocitom vlastnej hodnoty, no počas života sa toto jadro môže prekryť bolestivými skúsenosťami.

Pre mňa ako terapeutku je to veľmi silné. Vždy vnímam ako veľký dar, že môžem byť pri tom, keď klienti robia tieto kroky. Pretože keď sa mení jeden človek, veľmi často to ovplyvní aj jeho okolie.

Dokáže terapia pomôcť aj ľuďom, ktorým bolestivé skúsenosti z detstva narušili základnú dôveru v ľudí?

Áno. Mám teraz klientku, ktorá mala problém dôverovať mužom, a výrazne jej to sťažovalo nadväzovanie vzťahov. Keď sme postupne pracovali s jej príbehom, ukázalo sa, že v detstve zažila zneužívanie zo strany mužského opatrovateľa. Rodičia o tom nevedeli a ona si to pamätala len matne.

Po niekoľkých sedeniach mi povedala, že bola na večierku, kde boli aj cudzí muži, a zrazu sa cítila pokojne. Jednoducho tam bola a necítila potrebu utekať. Môže sa to zdať ako malá vec, no v skutočnosti ide o obrovský posun. Predtým sa totiž takým situáciám vyhýbala, čím prichádzala aj o množstvo príležitostí.

Práve takéto momenty ukazujú, že človek nemusí zostať uväznený v reakciách, ktoré vznikli v minulosti. Keď sa začnú meniť, mení sa aj kvalita života. A to je to, po čom napokon všetci túžime – aby sme žili lepší a plnší život.

Jedným z dôsledkov traumy môže byť strata kontaktu so sebou samým. Ako sa v terapii dostávate k tomu, aby klient spoznal, kým skutočne je?

Využívam prístup IFS – vnútorných rodinných systémov. Vychádza z myšlienky, že každý z nás má v sebe jadro – tzv. self. Je to časť nás, ktorá je prirodzene zvedavá, súcitná a nehodnotiaca. Inými slovami, všetci sa rodíme s pocitom vlastnej hodnoty, no počas života sa toto jadro môže prekryť bolestivými skúsenosťami.

V reakcii na ne si vytvárame rôzne ochranné mechanizmy – napríklad hnev, úzkosť, neistotu či potrebu všetko kontrolovať. Vznikli preto, aby nám pomohli prežiť. Ochranou môže byť napríklad hnev, rovnako ako idealizácia rodičov alebo potláčanie spomienok.

Problém je, že tieto ochrany už v dospelosti nemusia fungovať a začnú nás obmedzovať. Preto sa ich v terapii snažíme spoznať a pochopiť – nie ich potlačiť. Je to proces návratu k sebe – prepájania medzi tým, kým sme dnes, a tým, kým sme vo vnútri vždy boli.

Dá sa rozpoznať, keď človek koná zo svojho „self“ – teda keď nie je ovládaný strachom, hnevom či obrannými reakciami?

Áno. Myslím, že dobrým príkladom je povedzme Matka Tereza. Keď človek funguje zo svojho „self“, je prirodzene zvedavý, súcitný a prítomný. Neovláda ho hnev či strach. Skôr prichádza hlboké porozumenie – schopnosť pozrieť sa na druhého a povedať si: to, čo robí alebo prežíva, má svoj dôvod.

Ak som v tomto stave, dokážem prijať druhého takého, aký je, bez potreby ho meniť alebo hodnotiť. A zároveň rozumiem, že napríklad hnev druhého človeka často vychádza z bolesti. Dokážem ho vidieť cez optiku jeho „ľadovca“, nielen cez vonkajšie prejavy.

Ako spoznáte, že sa klient mení – že už nekoná len na základe svojich zranení, ale je viac v kontakte so sebou?

Tie zmeny bývajú často nenápadné. Spomínam si napríklad na klientku, ktorá si chcela dať do poriadku vzťah so svojím otcom, lebo vnímala, že by sa naňho nemala hnevať. Už táto veta ukazuje, že sa stále pozerá na situáciu z pozície dieťaťa.

Po čase však začala hovoriť inak: Môj otec nebol dobrý rodič, často bol agresívny, no zároveň rozumiem, že konal najlepšie, ako vedel. To je zásadný posun – od bezprostrednej emócie k väčšiemu odstupu a porozumeniu.

Keď sa objaví väčší pokoj, odstup a niekedy aj prekvapivá empatia – je pre mňa signálom, že sa niečo mení.

Nejde pritom o odpustenie ani o ospravedlňovanie. Ide o zmenu perspektívy. Klient postupne dokáže vidieť svoju skúsenosť v širšom kontexte a nie je ňou úplne pohltený.

Práve tento moment – keď sa objaví väčší pokoj, odstup a niekedy aj prekvapivá empatia – je pre mňa signálom, že sa niečo mení. Že klient už nie je zaseknutý v minulosti, ale začína ju integrovať do svojho života.

Dá sa vôbec určiť, kedy sa tá zmena udeje?

Nie. U niekoho to trvá roky, u iného pár mesiacov. V terapii hovoríme o zmene perspektívy. Predstavte si škatuľu, na ktorú sa pozeráte len z jednej strany. Vidíte iba jednu časť reality. Pri práci s traumou sa postupne učíme pozrieť sa na tú istú skúsenosť aj z druhej strany, zhora, z viacerých uhlov.

Keď sa to udeje, človek zrazu zistí, že sedí vedľa otca bez úzkosti, že vie vstúpiť do situácie, ktorej sa kedysi vyhýbal, alebo že reaguje pokojnejšie tam, kde predtým automaticky prichádzal stres. A práve to je znak, že sa niečo hlboko zmenilo.

Viac ako o technikách či prístupoch sa dnes hovorí o osobnosti terapeuta. Aká dôležitá je pre terapeuta vlastná práca na sebe?

Je kľúčová. Hľadanie vlastného „self“, tej pokojnej a súcitnej časti v nás, je proces na roky a nikdy nie je ukončený. Stále môžeme ísť hlbšie a stále môžeme objavovať o sebe niečo nové. Aj preto túto profesiu vnímam ako neustále učenie sa. Z každého stretnutia odchádzam obohatená a každého, koho stretnem, vnímam ako svojho učiteľa. 

Myslím si, že jednou z mojich silných stránok je zvedavosť. Zaujíma ma, ako ľudia premýšľajú, čo prežili, ako si vytvorili svoj pohľad na svet. A táto zvedavosť v sebe nesie aj pokoru. Keď k druhému človeku pristupujete s tým, že sa od neho môžete niečo naučiť, automaticky ho menej hodnotíte a viac prijímate takého, aký je.

Zároveň ma táto profesia naučila ešte jednu dôležitú vec – ako byť pri človeku, ktorý trpí, a pritom si jeho bolesť nenosiť domov. To je pre terapeuta zásadná zručnosť. A úprimne si myslím, že táto profesia ma veľmi zmenila. Urobila zo mňa lepšieho človeka.