Kardinál Van Thuan si mohol nájsť množstvo dôvodov, prečo sa režimu podriadiť, no neurobil to, zaznelo v diskusii portálu nm.sk

Téma spoločenského útlaku a politických perzekúcií je neoddeliteľnou súčasťou novodobej histórie Československa. Desaťtisíce ľudí okúsili vypočúvanie, prenasledovanie, mučenie a chlad väzenskej cely len preto, že sa odmietali stotožniť s komunistickou ideológiou a jej hodnotami. Mnohí z nich boli odsúdení pre svoje náboženské presvedčenie. Podobné praktiky ako v Československu presadzoval (a v niektorých krajinách i stále presadzuje) komunistický režim juhovýchodnej Ázie. Jednou z týchto krajín je Vietnam, kde si vláda udržiava moc železnou päsťou už viac ako polstoročie.

Je paradoxné, že práve obdobie najväčšej totality vynieslo na svetlo osobnosti, ktoré dokážu svojím životným svedectvom inšpirovať aj súčasného človeka. Patrí medzi ne aj vietnamský kardinál Van Thuan, ktorý bol ako biskup väznený 13 rokov, z toho deväť rokov strávil v úplnej izolácii. Napriek tomu, že bol zbavený vonkajšej slobody, dokázal si zachovať tú vnútornú – slobodu milovať. Pri príležitosti vydania knihy Van Thuan – Slobodný za mrežami, ilustrujúcej silu jeho životného príbehu, sme zorganizovali verejnú diskusiu o období neslobody v Československu a vo Vietname.

Naše pozvanie prijali bývalý politik a disident František Mikloško, lekár, vedec a synovec bývalého politického väzňa Silvestra Krčméryho Vladimír Krčméry a europoslankyňa Miriam Lexmann. Diskusiu doplnili ukážky zo spomínanej knihy v podaní básnika Michala Chudu.

Hostia najskôr porovnávali aplikáciu komunistickej ideológie vo Vietname a v niekdajšom Československu. František Mikloško zdôraznil podobnosť v krutosti režimu najmä počas prvých dvadsiatich rokov od prevzatia moci komunistami. To podľa neho súviselo jednak s tým, že v ľuďoch bola nahromadená strašná zloba prameniaca z nespracovaných spomienok na hrôzy 2. svetovej vojny, a jednak s postavením komunistickej strany podporovanej Sovietskym zväzom, ktorá bola pripravená likvidovať všetky spoločenské vrstvy.

„Vyšetrovatelia v 50. rokoch boli často bývalí partizáni, ktorí si na väzňoch vybíjali svoj hnev. V úvodzovkách, šťastím pre Československo bolo to, že komunisti v tejto najtvrdšej fáze napokon zlikvidovali i ľudí zo svojich vlastných radov. Dokonca možno ešte brutálnejším spôsobom ako všetkých ostatných. Jediné krajiny, kde komunisti narazili na odpor, boli Poľsko a Maďarsko, no nesmieme zabúdať, že to bolo za cenu krvi,“ povedal Mikloško.

Ako sám priznal, o stave komunizmu vo Vietname neboli dostupné jednoznačné informácie. Niekedy sa hovorilo o krutom prenasledovaní zo strany režimu, inokedy o postupnom uvoľňovaní a relatívnej slobode. Šťastím Vietnamu podľa neho bolo, že k nastoleniu komunizmu v plnej sile prišlo až po zjednotení krajiny v 70. rokoch minulého storočia, keď už režim nebol taký tvrdý.

Profesor Krčméry za vývojom vo Vietname vidí to, že Vietnamci si zamenili dialektický materializmus za praktický, v ktorom vždy nejaké miesto pre náboženstvo ostáva.

Výnimočnosť kardinála Van Thuana je v tom, že dokázal zachovať vernosť Pravde vtedy, keď sa ho režim pokúšal zlomiť jemnými metódami, no i keď používal tie najtvrdšie.

Hostia sa následne venovali osobnosti biskupa a kardinála Van Thuana. Mikloško, ktorý ku knihe Van Thuan – Slobodný za mrežami napísal i recenziu, vníma výnimočnosť kardinála v tom, že dokázal zachovať vernosť Pravde vtedy, keď sa ho režim pokúšal zlomiť jemnými metódami, no i keď používal tie najtvrdšie.

„V začiatkoch svojej izolácie dokonca písal duchovné zamyslenia na listy kalendára, ktoré sa šírili celým Vietnamom ako samizdat. Keď pri týchto miernejších formách nátlaku stále odmietal podpísať vernosť strane, režim začal pritvrdzovať. Práve vtedy zvykli aj ľudia, ktorí dovtedy odolávali, ísť napokon sami proti sebe, proti svojej viere a presvedčeniu,“ doplnil Mikloško.

Van Thuan nielenže obstál v čase, keď bol zavretý do cely, pri ktorej končila kanalizácia a mal sotva prísun vzduchu, ale dokonca i vo chvíľach pošliapania jeho ľudskej dôstojnosti. Na akýkoľvek prejav nenávisti dokázal odpovedať láskou. Hoci si mohol nájsť mnoho dôvodov, prečo sa poddať – s tým, že by dobro mohol konať po prepustení na slobodu, rozhodol sa slúžiť Bohu práve tam, kde bol.

Van Thuan si mohol nájsť množstvo racionálnych dôvodov, prečo sa režimu podriadiť. Jedným z nich mohla byť napríklad vízia konať dobro a evanjelizovať po svojom prepustení na slobodu, no nepodľahol jej.

Keď sa cestou do iného väzenia ocitol v podpalubí lode, v tesnom priestore s 1500 odsúdenými a reťazou spútaný s mužom iného vierovyznania, uvedomil si: „Toto je moja katedrála.“ Spoluväzni aj dozorcovia sa menili pod vplyvom lásky, ktorá prekonávala všetky hranice ľudskej logiky a postupne si našla cestu aj k tým najzarytejším odporcom. Práve v tom spočívala podľa hostí diskusie Van Thuanova vnútorná sloboda, ktorú mu nedokázal vziať ani ten najtvrdší režim.

Pre Miriam Lexmann je táto sloboda synonymom vnútornej sily a schopnosti uplatňovať to, čomu človek verí, a to aj za cenu najtvrdšieho mučenia. „Ako ľudia máme často tendenciu hľadať bočné chodníčky, ktorými by sme chceli svoje konanie ospravedlňovať. Aj Van Thuan si mohol nájsť množstvo racionálnych dôvodov, prečo sa režimu podriadiť, ako napríklad vízia konania dobra a evanjelizačného úsilia po prepustení na slobodu, no neurobil to,“ zdôraznila. Zároveň si podľa nej treba uvedomiť, že v tom čase Van Thuan ešte nemohol tušiť, že raz bude jeho svedectvo inšpiráciou pre svet.

Ak by sme počas bývalého režimu nemali osobnosti tajnej cirkvi, skončili by sme dnes ako pravoslávna cirkev v Rusku, ktorá sa nedokáže postaviť zjavnému zlu.

František Mikloško vyzdvihol, že aj v niekdajšom Československu boli osobnosti, ktoré si dokázali zachovať vnútornú slobodu a vďaka ktorým sa u nás pestovala viera založená na neochote robiť kompromisy vo svojom svedomí. „Práve tajná cirkev reprezentovaná osobnosťami ako Šmálik, Korec, Hanus, Trstenský nastavovala zrkadlo združeniu Pacem in Terris, ktoré bolo podriadené vládnucej garnitúre. Ak by tu tieto osobnosti neboli, skončili by sme dnes ako pravoslávna cirkev v Rusku, ktorá je úplne dezorientovaná a nedokáže sa postaviť zjavnému zlu páchanému zo strany vládnuceho režimu,“ vysvetlil.

Tak osobnosti podzemnej cirkvi v Československu, ako i Van Thuan strávili roky na samotke alebo v izolácii s minimálnym kontaktom s vonkajším svetom. Podľa profesora Krčméryho je takýto čas zvládnuteľný, pokiaľ má človek prísny denný režim, ktorého sa drží. „Pamätám si, ako mi môj strýko Silvester spomínal, že počas dvoch rokov strávených na samotke bez akéhokoľvek ľudského kontaktu mu najviac pomáhala práve striktná modlitebná štruktúra každého dňa, týždňa a mesiaca. Vďaka tomu dokonca presne vedel, v ktorý deň ho prepustili,“ objasnil Krčméry. Toto je podľa neho kľúčové, ak chce väzeň predísť tomu, aby mu na samotke splývali dni do jednej amorfnej masy.

V závere viedli hostia polemiku o zachovaní si vnútornej slobody v súčasnom svete. František Mikloško je presvedčený, že vnútornú slobodu je možné nadobudnúť iba vtedy, ak je človek schopný sa niečoho vzdať. Zdôraznil zároveň, že súčasný človek čelí iným výzvam, ako to bolo v komunizme. Ekonomický a sociálny tlak a iná forma náboženského prenasledovania môžu človeka neraz stavať pred veľmi náročné rozhodnutia a konfrontovať sa s jeho vnútornou slobodou.

S nachádzaním vnútornej slobody veľmi úzko súvisí odpustenie a láska k nepriateľom. Práve tu nám môže ísť Van Thuan príkladom. Aj v čase toho najkrutejšieho mučenia dokázal svojim dozorcom odpúšťať, dokonca im prejavovať lásku. František Mikloško si myslí, že pokiaľ je človek silne ukotvený v Bohu, nepriateľ pri ňom nemá šancu. Dôležité je pritom mať i komunitu priateľov, o ktorých sa môže oprieť a pri ktorých si je istý, že s nimi môže úprimne hovoriť, aj keď by to malo byť nepríjemné.

Najdôležitejším momentom pre bývalých politických väzňov bol ten, v ktorom zažili pocit úplného poníženia.

Aj vďaka tomu sa podľa Františka Mikloška rodí osobnosť. Najkľúčovejšia je podľa neho ochota rýchlo odpúšťať. Vďaka tomu rastieme vo vnútornej slobode a v schopnosti milovať. „Najdôležitejším momentom pre bývalých politických väzňov bol ten, v ktorom zažili pocit úplného poníženia. Ak dokázali obstáť a odpustiť v takej náročnej situácii, dokázali to aj pri akejkoľvek inej životnej skúške. K tomu je však, myslím si, potrebná Božia milosť,“ zdôraznil Mikloško.

Miriam Lexmann, ktorá sa okrem iného ocitla na sankčnom zozname Číny, na margo vzťahu k nepriateľom povedala, že vidí istú paralelu medzi postupom komunistov v bývalom režime a prístupom jej súčasných kolegov. Tí prví opierali svoje presvedčenie o predstavu ideálnej spoločnosti a tí druhí hľadajú oporu tiež vo svojej pevnej viere v boji za správnu vec. „V tom sa ukazuje rozdiel medzi vierou a ideológiou. Zatiaľ čo viera sa prejavuje v dennodennom prístupe k životu, ktorý je ukotvený v hodnotách, ideológia je založená na vytváraní predstavy ideálnej spoločnosti, ktorá má pri presadzovaní svojej pravdy tendenciu prerastať do násilia,“ doplnila.

Diskusia o nachádzaní slobody v období neslobody priniesla mnoho podnetov na premýšľanie. Zdá sa, že téma nestráca na svojej aktuálnosti ani dnes a príbeh Van Thuana má čím prehovoriť aj do duše súčasného čitateľa.

Foto: Július Kotus

Celú diskusiu si môžete pozrieť tu: