Keď výchova detí premieňa nás rodičov

Otvorenosť pre zmenu, rast

V jednom rozhovore s prof. Milanom Hejným, autorom inovatívneho spôsobu vyučovania matematiky, tzv. Hejného metódou, ma zaujala veta: „Didaktika nie je len o deťoch, je i o učiteľoch.“ Myslím si, že jeho tvrdenie môžeme parafrázovať aj na pedagogiku, na výchovu. Teda výchova nie je len o deťoch, je i o rodičoch.

Ak je rodič jeden z kľúčových hráčov pri výchove, mal by na sebe pracovať, meniť nielen deti, ale aj seba. Ideálne smerom k hodnotám, ktoré chce svojim deťom odovzdať. Lebo ruku na srdce, ani my rodičia nie sme dokonalí a stále sme len na ceste…

Niekedy je to o tom, či hodnoty, ktoré chceme deťom odovzdať, aj žijeme. A keďže človek sa najlepšie učí pozorovaním, tak nezáleží až tak veľmi na tom, čo deklarujeme, ale na tom, ako sa správame.

Výchova nie je len o deťoch, je i o rodičoch.

Napríklad – viem, že keď sú už deti večer unavené, nemá zmysel robiť s nimi domáce úlohy a nútiť ich do niektorých povinností, ale to najzmysluplnejšie, čo môžem v tej chvíli spraviť, je uložiť ich spať. A nedokončené veci radšej dokončiť ráno, keď to zvládnu za zlomkový čas. Viem, že to tak je a u detí to praktizujem.

Ale sama u seba to dodržiavam ťažšie. Koľkokrát si ešte večer otvorím počítač a snažím sa veci dokončiť, hoci moja efektivita by ráno bola asi tak trikrát vyššia. Toto sú moje boje. Ale rovnako to môže mať niekto iný so zdravou stravou a sladkosťami, dĺžkou času pri obrazovkách, s prechádzkami, cvičením… Možností je celé spektrum.

Pomenovanie hodnôt

Keď si uvedomím, že ak chcem dobre vychovávať svoje deti, musím v prvom rade „vychovávať“ seba, je dobrým krokom pomenovať si svoje hodnoty, to, k čomu tie deti vlastne chcem viesť a akým spôsobom.

Zaujal ma tip od Mareka Hermana: porozprávať sa s manželom o svojej pôvodnej rodine, o tom, ako sme to mali doma, ako spolu (ne)fungovali naši rodičia, my so súrodencami… No porozprávať sa nielen tak povrchne, ale ísť skutočne do hĺbky, ísť až ku koreňom. Pomenovať si tie uvedomenia. A urobiť si z nich mapu – čo bolo dobré, čo sa nám páčilo a chceme to zachovať a na čo si chceme dať pozor.

Môže byť užitočné spraviť si takúto „mapu“ na začiatku, keď o deťoch ešte len uvažujeme, ale zároveň život nás privedie k tomu, aby sme ju z času na čas prehodnotili. Pretože deti v nás odkrývajú mnohé pocity, myšlienky, uvedomenia, ktoré prichádzajú až časom, tým, ako rastú a život prináša nové situácie.

Mnohé vecí, ktoré si uvedomujeme, že ich máme od rodičov, sa nám nepáčia a neodovzdávame ich ďalej. A rovnako to robíme aj s tým dobrým. Ale sú aj mnohé veci, postoje, či myšlienky, presvedčenia, ktoré si vôbec neuvedomujeme a nevieme, že v nich fungujeme. Až postupne na ceste hlbšieho poznávania a pozerania sa do svojho vnútra zisťujeme, že ich tam máme a že nás ovplyvňujú. Prvým krokom je uvedomiť si ich, pomenovať ich a potom s nimi môžeme postupne pomaly ďalej pracovať.

Sebapoznanie

A tým sa pomaly dostávame k sebapoznaniu. Vedieť, kto som, akú mám povahu a aké hodnoty uznávam, poznať svoje silné a slabé stránky, vedieť, čo mi dobíja baterky a čo mi ich vybíja. To všetko mi pomáha lepšie porozumieť samej sebe. A keď s rešpektom a súcitom prijímam aj svoje slabosti, pomáha mi to láskyplnejšie pristupovať aj k tým, ktorí sú mi zverení. Marek Herman hovorí: „Potrebujete objaviť štyri piliere a o tie sa oprieť. Telo – byť s ním v súlade; emócie – rozumieť, čo mi hovoria, vyznať sa v nich; rozum – aby som bol v niečom dobrý; vzťahy – zažívať blízkosť a intimitu.“

Keď sú už deti večer unavené, nemá zmysel robiť s nimi domáce úlohy a nútiť ich do niektorých povinností, ale to najzmysluplnejšie, čo môžem v tej chvíli spraviť, je uložiť ich spať.

Sebapoznanie vidím ako špirálu, ktorá ide stále hlbšie a hlbšie. Už teraz som niekde inde ako pred desiatimi rokmi, keď som otehotnela a to som si vtedy myslela, že sa ako-tak poznám a viem, do čoho idem. A dnes, po čase, keď viem, že som sa posunula a na mnohé veci sa pozerám inak a s väčším rešpektom, som zvedavá, čo sa o sebe dozviem, čo objavím o ďalších 10 – 20 rokov…

Myslím si, že ku všetkým týmto bodom sa potrebujeme cyklicky vracať. Otvorenosť pre zmenu a rast, úvaha nad vlastnými hodnotami a presvedčeniami a sebapoznanie. Nestačí si ich raz pomenovať a hotovo, už to mám do konca života vybavené. Vidím to, že sa pohybujeme v akejsi špirále – aj keď by som sa pred desiatimi rokmi ako mladá dvadsiatnička bila do hrude, že už sa poznám, predsa len manželstvo a rodičovstvo vo mne odkrylo mnoho ukrytých vrstiev. Dnes k sebapoznaniu pristupujem s väčším rešpektom a zároveň som zvedavá, kde budem o ďalších 20 rokov…