Starajte sa o prázdne kostoly u vás, odkázali Slováci Halíkovi

Mons. prof. PhDr. Tomáš Halík, Th. D., Dr. h. c. Foto: Archív T.H.
„Myslím, že v súčasnosti by Ježiš robil presne to, čo robí pápež František, a staval sa proti farizejom a zákonníkom dnešnej doby,“ hovorí katolícky kňaz a profesor Tomáš Halík.
Newsletter

Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.

Je jednou z najvýraznejších tvárí Katolíckej cirkvi v Česku, jeho kázne majú na Youtube tisícky pozretí a pre svoje odvážne vyjadrenia k aktuálnemu dianiu sa často stáva terčom kritiky konzervatívcov. Popularita Tomáša Halíka stúpla najmä počas pontifikátu pápeža Františka, ktorý v ňom vidí dôležitého spojenca pri synodálnej reforme Cirkvi.

V rozhovore pre portál nm.sk okrem iného prezradil:

  • ako by sme mali dosiahnuť spravodlivý mier v rusko-ukrajinskom konflikte
  • čo je príčinou vyprázdňovania kostolov
  • prečo je mylnou predstavou považovať Česko za jednu z najateistickejších krajín sveta
  • koho považuje za svätcov súčasnosti

Spoločnosť nebola asi ešte nikdy taká rozdelená ako v súčasnosti. Čo sa pod tento stav podpisuje a aká by mala byť rola kresťanov?

Minulý rok spustil pápež František radikálnu obnovu Cirkvi v duchu synody s cieľom načúvať a snažiť sa pochopiť druhých. Myslím, že je to jediná metóda, ktorá môže viesť ku skutočnému uzmiereniu. Mali by sme sa o to snažiť nielen uprostred Cirkvi, ale aj celej spoločnosti.

Prihliadnuc na aktuálne nálady v spoločnosti a vyhrotené situácie ako útok na Karlovej univerzite či atentát na premiéra Fica, dá sa povedať, že sme ako kresťania pri budovaní jednoty zlyhali?

Sú to dva násilné, no neporovnateľné útoky. Na jednej strane je to útok na náhodne vybraných ľudí s cieľom zasiahnuť čo najväčšie množstvo obetí, na druhej strane je to cielený atentát na konkrétneho politika. To jediné, čo majú spoločné, je to, že v oboch prípadoch mali páchatelia legálne držané zbrane a pravdepodobne neboli duševne chorí.

Pri pražskom atentátnikovi sa ukázalo, že sa chcel celému svetu pomstiť za pocit osamelosti, o atentátnikovi z Handlovej toho zatiaľ veľa nevieme a už sa asi ani nedozvieme. Súčasná slovenská vláda sa bude snažiť obmedzovať slobodu nielen médií, ale i justície a polície, pretože sa niektorí jej členovia oprávnene obávajú, že by ich samotných mohla polícia vyšetrovať.

Vláda sa bude snažiť využiť túto aféru vo svoj prospech. Myslím, že polícia dostala od vlády úlohu prezentovať atentátnika na súde ako predĺženú ruku opozície. Zjavne to tak nie je, pretože to málo, čo o ňom vieme, je, že podporoval fašistické proruské polovojenské skupiny. Jeho skutočný motív je veľmi otázny. Nemyslím si, že by v tejto súvislosti mali hovoriť o zlyhaní kresťanov pri budovaní jednoty.

Pri pohľade na všetko to utrpenie môže byť ťažké hovoriť s ľuďmi o Bohu, ktorý je láska. Ako na to?

Myslím, že vo všeobecnosti je ťažké hovoriť s ľuďmi o Bohu. V dnešnej dobe nejde v prvom rade o rozprávanie, ale o vydávanie konkrétneho svedectva. Svätý Ignác a mnohí svätci hovorili, že slovo je posledná vec, ktorú máte k dispozícii. Slovám musí predchádzať osobný príklad.

Boh tu nie je nato, aby plnil našu vôľu, ale my sme tu nato, aby sme poznali a plnili tú jeho.

Veľkú silu majú svedectvá ľudí, ktorí nesú ťažké bremená (rôzne choroby, prenasledovania a podobne), ale napriek tomu všetkému si zachovali dôveru v Boha. Príklad týchto ľudí je viac výpovedný, ako keby sme sa snažili vysvetliť nejakým racionálnym spôsobom zlo vo svete.

Počas pandémie covidu sa milióny ľudí modlili za jej odvrátenie – napriek tomu, že sa hovorilo o nových variantoch, ktoré tu s nami budú po ďalšie roky, možno desaťročia… Mali by sme sa možno aj v súčasnej – navonok bezvýchodiskovej situácii vojnových konfliktov – viac utiekať k modlitbe?

Obávam sa, že aj mnohí kresťania majú úplne skreslenú predstavu o modlitbe. Modlitba nie je spôsob, ako dosiahnuť, aby Boh splnil naše želania. Boh nie je automat, do ktorého nasypeme čo najviac svojich modlitieb a potom očakávame, že z neho vypadne to, čo sme si objednali. To nie je modlitba, to je mágia.

Modlitba je predovšetkým príležitosť pochopiť, že Boh a ja nie sme dve rôzne a oddelené skutočnosti – my sme v Bohu a Boh je v nás. Boh napĺňa všetko, všetko presahuje a my musíme hľadať jeho prítomnosť. Aby sme ju našli, musíme ísť do hĺbky a neostávať na povrchu. Toto je základný obraz, ktorý si treba urobiť v živote modlitby.

Neprichádzať k Bohu s množstvom žiadostí, ale modlitbu vnímať ako príležitosť uvedomiť si, aké sú Božie požiadavky voči nám. On tu nie je nato, aby plnil našu vôľu, ale my sme tu nato, aby sme poznali a plnili tú jeho.

Ako by sme túto Božiu vôľu mali hľadať?

Myslím, že vynikajúci spôsob je určitá forma duchovného života, ktorú predstavuje tzv. examen z jezuitskej tradície. Aspoň raz denne sa pozrieť spätne na svoj život. Na to, čo sa dialo v našej duši, ako sme reagovali na vonkajšie podnety. Pretože Boh – ako zdôrazňuje pápež František – je vo všetkých veciach.

Modlitba nám dáva silu vydržať aj v situáciách, na ktoré nemáme odpoveď.

Ale rozpoznať Božiu prítomnosť v udalostiach sveta a v našich životoch si vyžaduje kontemplatívny prístup. Takisto veľké reformy, ku ktorým vyzýva pápež František, nie sú len inštitucionálne. Tie sú určite nevyhnutné, ale musí im predchádzať prehĺbenie duchovného života. To sa deje najmä hľadaním Božej prítomnosti v našich životoch a spoločenstvách cestou kontemplatívnej modlitby.

Čo presne myslíte pod kontemplatívnou modlitbou?

Najplodnejšia je jezuitská metóda examen, v ktorej sa spätne pozrieme na určité časové obdobie a uvedomíme si, kde bol Boh prítomný a ako sme na neho reagovali. Nie je to len o hľadaní hriechov, ale aj darov, ktoré od Boha dostávame.

Človek môže meditatívne pristupovať k udalostiam, ktoré zažíva. To znamená učiť sa dávať do úzadia prvoplánové emócie strachu a hnevu, ktoré sa ho zmocňujú, a konať viac rozvážne a hľadať v jednotlivých udalostiach života zmysel. Ide tu skôr o prístup ako konkrétnu formu modlitby.

Uvedomujeme si, akú „zbraň“ v podobe modlitby máme v rukách?

Ja by som o modlitbe nehovoril ako o zbrani, skôr ako o lieku. Modlitba nám dáva silu vydržať aj v situáciách, na ktoré nemáme odpoveď, a prejsť aj cez to, čomu mystici hovoria „temná noc duše“. Tieto temné noci sú tak v živote veriacich, ako aj v dejinách Cirkvi.

Sú to momenty veľkého otrasu, takže je potrebné sa radikálne oslobodiť od primitívnej myšlienky chápať modlitbu ako techniku, ako prinútiť Boha, aby plnil našu vôľu. Pápež František vyhlásil tento rok za Rok modlitby s tým, že je absolútne nevyhnutné, aby si kresťania osvojili nový prístup k modlitbe.

Cirkev by mala byť pripravená zanechať 99 spravodlivých a ísť hľadať jednu stratenú ovcu. Ako by mala vyzerať evanjelizácia v 21. storočí?

Pápež František v jednom zo svojich rozhovorov povedal, že dnes sa situácia obrátila. A pastier by mal skôr zanechať jednu spravodlivú a ísť hľadať tých 99 stratených. Evanjelizácia a misia v dnešnej dobe už nemôžu byť jednostrannou záležitosťou a už vôbec by nemalo ísť o prozelytizmus. Nemali by sme sa snažiť ľudí vtesnať do existujúcich inštitucionálnych a mentálnych štruktúr súčasného kresťanstva. Práve naopak.

Kresťanskú spoločnosť nemožno merať len počtom návštevníkov bohoslužieb!

Tieto mentálne a inštitucionálne štruktúry potrebujeme otvárať a spoznať aj duchovnú skúsenosť tých druhých. Evanjelizácia dnes znamená najmä spoločný rozhovor, vzájomné sprevádzanie a výmenu chariziem, pretože aj ľudia mimo Cirkvi majú svoje dary a my máme byť nielen Cirkvou, ktorá vyučuje, ale aj ktorá sa učí a počúva. O tom veľmi často hovorí pápež František.

Kostoly sa stále viac vyprázdňujú, u ľudí je však zjavný hlad po duchovne. Prečo ako kresťania nedokážeme čerpať z pokladu, ktorý máme, a osloviť ním hľadajúcich?

V súvislosti s mojimi komentármi k aktuálnej situácii na Slovensku mi niekoľko ľudí od vás napísalo, že sa mám radšej starať o to, aby sa kostoly v našej krajine úplne nevyprázdnili. Musím povedať, že napríklad náš Kostol Najsvätejšieho Salvátora na tom nie je až tak zle. Je čoraz plnší a plnší. Ja sám som za posledných tridsať rokov, čo tam pôsobím, pokrstil vyše dva a pol tisíca dospelých.

Snažíme sa mať nielen vlastnú bohoslužbu, ale aj rôzne iné platformy, kde rozvíjame dialóg s ľuďmi – kurzy základov viery, meditácie, modlitby a rôzne možnosti ekumenického a medzináboženského dialógu. Tam, kde farnosť ponúka bohatý pastoračný a intelektuálny program, prichádza čoraz viac ľudí. Ale kresťanskú spoločnosť nemožno merať len počtom návštevníkov bohoslužieb!

Vo všeobecnosti platí, že sa dnes kostoly v mnohých krajinách vyprázdňujú. Spočiatku si sociológovia mysleli, že je to záležitosť najmä západnej Európy, ale nie je to tak.

Naozaj?

V súčasnosti prebieha najmasívnejšia a najrýchlejšia sekularizácia v Poľsku, kde Cirkev veľmi utrpela svojím spojením s populistickou a nacionalistickou vládou. V dôsledku toho sa od nej odvrátila veľká časť mladej generácie. Myslím, že niečo podobné bude pokračovať aj na Slovensku, ktoré by sa na to malo pripraviť.

Odpoveďou na to bude hlboká reforma Cirkvi, ktorú inicioval pápež František. Vo svete, ale aj u nás sa ukazuje, že je nesmierne dôležité zakladať centrá, kde sa budú ľudia učiť kontemplatívnej modlitbe. Kde je priestor pre úprimný a otvorený dialóg a na to, aby sa tam aj hľadajúci cítili vítaní a akceptovaní. Myslím si, že tam je cesta, ktorá môže osloviť stále rastúci počet ľudí, ktorí sa identifikujú ako duchovní, ale nie náboženskí.

Aký postoj by podľa vás zastával Kristus, ak by žil v 21. storočí?

Myslím, že by opakoval niečo, čo poznáme z evanjelií, kde veľmi energicky vystupoval proti zákonníkom a farizejom, pre ktorých boli paragrafy náboženského zákona oveľa dôležitejšie ako milosrdenstvo a pochopenie druhých.

Myslím, že posledný súd bude pre každého z nás veľkým prekvapením.

Veľmi jasne sa podľa mňa ukázal postoj niektorých katolíkov napríklad k pápežovmu dokumentu Amoris laetitia, keď v kristovskom duchu ukázal ústretovosť voči ľuďom v iregulárnych situáciách. Napríklad voči rozvedeným a znovu zosobášeným alebo ľuďom s inou sexuálnou orientáciou.

Foto: Archív T.H.

Pápež ukázal skutočne Ježišov prístup, zatiaľ čo tí, ktorí naňho útočili v mene litery, zase opakovali to, čo vtedy farizeji a zákonníci vznášali proti Ježišovi. Takže si myslím, že v súčasnosti by Ježiš robil presne to, čo robí pápež František, a staval sa proti farizejom a zákonníkom dnešnej doby.

Kto sú pre vás svätci súčasnosti?

To, kto bol naozaj svätý, sa zvyčajne ukáže až po jeho smrti, a to by som nechcel predbiehať. Myslím si, že poznám viacero ľudí, ktorí sú neznámi verejnosti a ktorých považujem za skutočných svätcov, ale na druhej strane som presvedčený, že ak sa dostanem do neba, tak budem veľmi prekvapený, koho tam stretnem.

A všetci, ktorí dúfame, že sa dostaneme do neba, budeme prekvapení, lebo tam môžu byť ľudia, ktorých Boh tak miloval, že si ich mená uchoval vo svojom srdci a dokonca ich nezjavil ani Dikastériu pre kauzy svätých. Zachoval ich v tajnosti, v anonymite a odhalí ich až na konci vekov. Preto si myslím, že posledný súd bude pre každého z nás veľkým prekvapením.

Uchopili sme posolstvo Druhého vatikánskeho koncilu, ktorý bol v novodobej histórii Cirkvi asi najrevolučnejším počinom a súčasný pápež naň nadväzuje?

V prípade Československa a iných postkomunistických krajín sa ukazuje, že mnohé miestne cirkvi strednej a východnej Európy ešte posolstvá Druhého vatikánskeho koncilu neuchopili. O to viac majú problémy s prijatím reforiem pápeža Františka, ktorý pokračuje v tejto ceste a ide ďalej. Myslím si, že to malo predovšetkým jednu hlavnú príčinu.

Akú?

V čase Druhého vatikánskeho koncilu bol u nás komunizmus a kresťania vrátane kňazov a biskupov mali veľmi obmedzený prístup k aktuálnej teologickej literatúre. A ten, kto nemohol študovať knihy koncilových teológov (akými boli Ratzinger, Rahner, de Lubac a ďalší) a chýbal mu intelektuálny kontext, samozrejme nemohol reformy správne pochopiť.

To, čo dnes Putin ponúka, je v podstate obdobou toho, čo ponúkol Hitler v prípade Mníchovskej dohody.

Preto v mnohých krajinách, a to sa týka aj bývalého Československa, sa reformy obmedzili len na liturgické zmeny. Oltár bol obrátený tvárou k ľuďom, latinčinu nahradil národný jazyk, ale mentalita mnohých zostala. A to je podľa mňa obrovský hendikep cirkví v našom regióne. A preto sú mnohí aj takí zaskočení ďalším vývojom na cirkevnej scéne a prejavujú malé pochopenie pre reformy pápeža Františka.

Boli však ľudia, ktorí boli počas koncilu v izolácii, vo väzení, ako napríklad Zvěřina, Mádr, Krčméry, Jukl a ďalší, ktorí sa vo väzení naučili konkrétnemu ekumenizmu a túžili po zmene Cirkvi. Títo ľudia boli protagonistami Druhého vatikánskeho koncilu. Cirkev budúcnosti mala podľa nich byť ekumenickejšia, otvorenejšia, slúžiacia, zbavená všetkého triumfalizmu. Ale, žiaľ, mnohí z nich zomreli a nie všetci pokračujú v ceste, ktorú oni začali.

Vo svete je veľké množstvo vojnových konfliktov, mier v nedohľadne. Prestali sme veriť v to, že mier je možný?

Myslím si, že musíme rozlišovať medzi spravodlivým mierom a mierom za každú cenu. Ak by sa skutočne uplatnilo to, čo presadzujú maďarskí a teraz aj súčasní slovenskí politici, že nebudú vojensky pomáhať Ukrajine v jej spravodlivom boji, mohlo by sa to skončiť „mierom“, ale to by bol mier na cintoríne.

To by znamenalo, že Rusko by vlastne zničilo Ukrajinu – a nezostalo by len pri tom. Tí, ktorí odmietajú pomoc Ukrajine a hovoria, že sú mierotvorcovia, riskujú, že sa táto ruská expanzia čoskoro prevalí cez ich hranice. A práve Slovensko by si to malo uvedomiť, pretože je tiež bezprostredne pri jej hraniciach. Preto si myslím, že je dôležité, aby sa mier neuzatváral za každú cenu. Bez spravodlivosti nepotrvá dlho.

Ako by sme mali tento spravodlivý mier dosahovať?

Sú situácie, keď je, bohužiaľ, spravodlivý mier možné len vybojovať. Nie je dobré podľahnúť ilúzii, že je možná mierová dohoda zo strany Putina a Ruska. To, čo dnes Putin ponúka, je v podstate obdobou toho, čo ponúkol Hitler v prípade Mníchovskej dohody. A ak by Západ a Európa na to pristúpili a ustúpili agresorovi, ako to urobili vtedy, jednoducho by išiel ďalej.

Nádej na zmenu, bude len vtedy, keď sa ruská agresia zastaví. A to nebude rečami, ale vojenskou cestou. Pápež František napísal: „Láska k nepriateľovi v prípade agresora znamená znemožniť mu konať zlo.“ To znamená: vyraziť mu zbraň z ruky.

Nemali by sme sa snažiť skôr o diplomatické riešenie a tomu podriadiť čo najviac prostriedkov?

V tomto prípade v diplomatické riešenie neverím. Navrhujú ho ľudia, ktorí Rusko vôbec nepoznajú a nerozumejú tejto situácii. Putin jednoducho nie je partnerom na diplomatický rozhovor. Je to človek, ktorý je schopný niečo vyhlásiť a o dva dni urobiť presný opak. Tak to bolo aj pred vpádom na Ukrajinu, ktorý ešte niekoľko dní vyhlasoval za nezmysel.

Teraz hovorí o tom, že nenapadne bývalé postkomunistické krajiny, a na druhej strane hovorí, že jednoducho treba obnoviť bývalý Sovietsky zväz a jeho dominanciu v stredovýchodnej Európe. Putinovi sa jednoducho nedá veriť.

Dnes už ľudí nezaujímajú teórie a moralizovanie, zaujíma ich duchovná skúsenosť.

Možnosť rozhovorov bude až vtedy, keď Rusko zistí, že vojna ho stojí toľko, koľko stála Sovietsky zväz napríklad vojna v Afganistane, a že sa musí stiahnuť. Obávam sa, že to bude možné až po páde súčasnej vlády. A to asi nebude príliš skoro.

Vyjadrili ste sa, že Rusi sa s Ukrajincami potrebujú naučiť žiť. Ako by podľa vás toto spolužitie malo vyzerať?

Treba reálne vidieť, že zmierenie je záležitosťou mnohých generácií a nestane sa to hneď. Je potrebné si uvedomiť, že tieto národy prešli a prechádzajú veľmi dramatickými situáciami a sú vystavené extrémnemu násiliu. V podstate genocíde. Takže možné zmierenie si v tomto prípade vyžiada výmenu niekoľkých generácií.

Štatistiky ukazujú, že ešte viac ľudí ako vo vojnách zomiera vlastným rozhodnutím – samovraždou. A to aj v krajinách, kde je kresťanstvo dominujúcim náboženstvom. Čo by sme ako kresťania mohli robiť preto, aby sme týmto zbytočným úmrtiam predchádzali?

Myslím, že veľká chyba je v tom, že kresťanstvo dlho – a najmä Katolícka cirkev – malo tendenciu zameriavať sa na doktrínu a morálku, no pritom zanedbávalo spiritualitu a duchovný život. Dnes už ľudí nezaujímajú teórie a moralizovanie, zaujíma ich duchovná skúsenosť.

A tí ľudia, ktorí dnes odchádzajú z cirkví, sa spravidla nestávajú ateistami. Dnes celosvetovo – a nie je to zďaleka len na Západe – ľudia odpadajú od cirkví. Najnovšie výskumy ukazujú, že podobný trend je napríklad vo viacerých ázijských krajinách, kde sa ľudia stále viac odvracajú od „organizovaného náboženstva“.

Týka sa to najmä Katolíckej cirkvi, ale aj iných náboženstiev. Ľudia tam nenachádzajú odpoveď na základné existenčné otázky a priestor, kde by mohli rozvíjať svoj vnútorný, duchovný život. Rastie počet ľudí, ktorí sa nazývajú „duchovnými, ale nie nábožensky založenými“. Ten záujem o spiritualitu však rastie. Dokonca sa ukazuje, že v Českej republike, ktorá je často vnímaná ako jedna z najateistickejších krajín, ide skôr o prejav nedôvery voči Cirkvi ako inštitúcii.

Musíme mať odvahu nájsť vo svojom živote priestor pre ticho.

Počet ľudí, ktorí sa zaujímajú o spiritualitu, je dokonca vyšší ako v mnohých iných európskych krajinách. Podľa výskumov je spiritualita u nás vysoko v rebríčku záujmov. A ak Cirkev nie je schopná túto túžbu naplniť, ľudia hľadajú spiritualitu často v ezoterike a v iných problematických smeroch. Takže to, čo pred Katolíckou cirkvou stojí ako veľká úloha a otázka prežitia, je, aby prehodnotila a prehĺbila svoju spiritualitu a ponúkla svoje zdroje hľadajúcim ľuďom. Návštevy bohoslužieb už nestačia – pastorácia musí ísť hlbšie, rozvíjať osobnú vieru. To bola veľká Božia lekcia počas lockdownu.

Pri tom všetkom, čo sa vo svete deje, sa zdá, že Boh je nečinný. Dokážete aj napriek všetkým okolnostiam vidieť Božie zásahy?

Vieme, že aj Ježiš prešiel cez temnotu na kríži, keď sa cítil opustený svojím Otcom. Téma opustenosti, to je niečo, čo patrí k životu viery. Práve v spiritualite fokoláre sa kladie dôraz na Ježiša opusteného. Myslím, že je to niečo, čo môže byť veľmi výpovedné aj pre dnešnú dobu.

V jednom rozhovore ste sa vyjadrili, že každý rok strávite mesiac v tichu, v samote, z čoho potom čerpáte po celý nasledujúci rok. Chýba súčasnému človeku kontakt so sebou?

Je nevyhnutné, aby ľudia hľadali miesta stíšenia. Dnes sa však veľa ľudí ticha obáva. Neustále nosia slúchadlá alebo sledujú rôzne obrazovky, sociálne siete a podobne… Musíme mať odvahu nájsť vo svojom živote priestor pre ticho. Len tam totiž skutočne stretneme sami seba.

Niekedy to môže byť ťažké, pretože vo chvíľach ticha sa stretneme s vnútorným napätím, ktoré sa snažíme potlačiť práve tým, že stále unikáme do hluku. V tichu tieto potlačené veci vyjdú na povrch a musíme sa s nimi konfrontovať. Ale práve tá konfrontácia je to, čo vedie k zrelosti a čo nám pomáha rozvíjať náš charakter a náš duchovný život.

Autor
Články autora
Odporúčané
Newsletter

Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.

Jedna odpoveď

  1. dobrý deň,
    prekáža mi bulvárny a zavádzajúci názov článku s elitným teológom… Je dosť pod úroveň seriózneho média, dať taký hlúpy a bombastický nadpis na inak – príjemný a hodnotný rozhovor. Profesor Halík je teologická kapacita svetových rozmerov, pár anonymných ľudí, ktorí možno riešia kvantitu viery obyvateľstva podľa dochádzky do kostola, mu nemá čo odkazovať… U nás sú plnšie kostoly ako v Čechách, ale ľudia vieru skutočne hodnotovo nežijú, len deklarujú… takže máme navrch akurát tak v pretvárke, pokrytectve, zvykovosti a „ľudovej zbožnosti“.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Podobné články