Komisár pre deti Jozef Mikloško: Čas je to najvzácnejšie, čo môžeme deťom dať

Hovorili sme o tom, čo mu aj po rokoch dáva zmysel v práci: o deťoch. V rozhovore si prečítate:

• aké dôležité je rané detstvo,
• ako sa majú deti vo svete a na Slovensku,
• čo deti najviac potrebujú,
• či je dobré mať strach o deti a pochybnosti o výchove,
• čoho sa deti najviac boja.

Celú svoju profesionálnu kariéru sa pohybujete okolo detí. Prečo ste sa zamerali práve na ne?

Máme to trošku aj v génoch, pretože všetci predkovia boli pracovne nejakým spôsobom spojení s deťmi, napríklad ako učitelia alebo pracovali s deťmi v inej oblasti. Čo sa týka mňa, veľmi skoro som pochopil, že toto je najzmysluplnejšia práca. Čím je dieťa mladšie, tým výraznejšie vieme ovplyvniť jeho život, každú jeho aktivitu. Posledné výskumy ukazujú, ako náš život najviac ovplyvňuje úplne rané detstvo. Niektoré veci v živote si my dospelí naprávame roky, no v detstve vieme veľa ovplyvniť aj v dobrom a – bohužiaľ – aj v zlom.

Navyše, som detský lekár, plus mám štyri svoje vlastné deti, dvoch vnúčikov. Boli sme s manželkou štyri roky profirodičmi, teda mali sme dvoch chlapcov, ktorí s nami vyrastali. Od študijných čias, keď sme na vysokej škole navštívili prvý raz detský domov, mi tieto deti prirástli k srdcu a strávil som s nimi až doteraz veľmi intenzívny čas. Hoci sa teraz už venujem všetkým deťom, stále sú mi tie domovácke srdcu blízke.

Už rok ste detským ombudsmanom. Ako sa majú deti?

Všeobecne vo svete to deti nemajú ľahké. Zúri pandémia rozpadu rodiny. Každé storočie má nejakú svoju charakteristiku. Vieme o storočí pary, o storočí vedy a techniky. No jedna z takých smutných charakteristík, ktoré som minule čítal a s ktorou sa stotožňujem, je, že toto storočie je storočím opustených detí. Čísla sú veľmi zlé, oficiálne čísla UNICEF-u hovorili pôvodne o 100 – 150 miliónoch detí. No podľa posledných štatistík už ani nevieme odhadnúť, koľko detí na svete má svojich rodičov, ktorí sa o ne nevedia, nechcú alebo nemôžu postarať. Tie decká vyrastajú samy.

Celý problém je, že sme deťom v tomto storočí zobrali základnú rodinnú istotu, lebo dieťa a rodina sú absolútne späté. Máme slogan, v ktorom hovoríme: Keď chceš pomôcť dieťaťu, pomôž jeho rodine! To je veľmi kľúčové. Deti strácajú svoje základné istoty práve rozpadom rodiny, ale aj spochybňovaním rodiny ako takej. Toto je koreň problémov detí vo svete.

Sú, samozrejme, aj iné, ďalšie problémy, ako je chudoba, nedostatok vzdelania a tak ďalej. No najťažšie problémy, ktoré teraz sú a sú veľmi zložité, súvisiace s duševnými problémami detí, súvisia práve s rozpadom rodiny. Posledná štatistika, ktorú robilo Anglicko, hovorila o tom, že každé štvrté dieťa má nejaký duševný problém a každé desiate ho má vážny. Naše storočie chce byť priateľské k deťom a do istej miery aj je, no na druhej strane sa zabúda na to, čo deti naozaj potrebujú a čo deti dostáva do chaotických stavov.

A čo deti na Slovensku?

Tu na Slovensku stále máme radi deti, máme k nim vzťah. Myslím, že sa tu deti cítia dobre, ale tiež je tu fenomén rozpadu rodiny, množstvo detských problémov. Čiže je to výzva aj pre nás, pretože aj tu do nás naráža pandémia duševných problémov, ktorá je veľmi náročná a jej vinou sa rozpadá detský svet. Dnes deti netrápia klasické psychiatrické ochorenia ako schizofrénie, ťažké duševné ochorenia, dnes prevládajú emočné, stresom podmienené poruchy. Toto sú vyslovene problémy emócií, vzťahové problémy. Stresy, ktoré dieťa v rozbitých vzťahoch prežíva, spôsobujú, že čím ďalej, tým viac detí má úzkosti, strach, depresie… Je to smutná štatistika.

Na Slovensku sú samovraždy na druhom mieste úmrtí detí vo veku od 16 do 19 rokov. Čísla vyleteli vysoko hore a pandémia covidu k tomu tiež výrazne prispela. Dopomohla tomu osamotenosť v zmysle nadmerného používania mobilných telefónov, pretože mobily letia. Informáciu o pocite osamotenosti detí máme napríklad aj od šéfa občianskeho združenia, ktoré prevádzkuje najväčšiu sieť poradní pre deti a mládež – IPčka, na ktorú sa najviac obracajú deti a mladí práve s týmto problémom.

Takže na jednej strane sú tu deti prijímané, väčšina detí žije v rodinách. No napriek tomu sú tu problémy, ktoré sú pre nás dospelých veľkou výzvou a musíme sa nimi začať vážne zaoberať. Pretože platí to, čo povedal Peter Fedor-Freybergh: „Ako sa svet chová k dieťaťu, tak sa raz dieťa bude chovať k svetu“. Preto potrebujeme pomôcť deťom prežiť pekné naplnené detstvo, s naplnenými potrebami. Potom tieto deti budú vedieť fungovať aj v dospelosti medzi nami. Ak im nikto nenaplní potrebu vzťahov, potom budeme mať ako spoločnosť problémy.

Toto storočie je storočím opustených detí. Podľa posledných štatistík už ani nevieme odhadnúť, koľko detí na svete má svojich rodičov, ktorí sa o ne nevedia, nechcú alebo nemôžu postarať.

Mnoho rodičov chce naplniť potreby dieťaťa materiálnym dostatkom. Je to to, čo dieťa potrebuje?

To je trošku taká opičia láska. Zdeněk Matějček, veľký český psychológ, ktorý robil štúdie o nechcených deťoch a venoval sa veľa aj domovákom, povedal zaujímavú vec: „Najdôležitejšie je dať deťom istotu vo vzťahoch.“ To je to, čo dáva dieťaťu základnú podmienku bezpečia. Keď je dieťa v bezpečí, môže optimálne rozvinúť to, čo dostalo v genetickom potenciáli, pretože žije v rovnováhe. Ak má dieťa citovú istotu, to znamená vnútorné bezpečie, všetko sa optimálne rozvíja. Všetko ostatné je sekundárne. Materiálne istoty sú dôležité, ale nevytvárajú dieťaťu vnútorné bezpečie.

Zažil som príbeh jedného chlapca v domove, mal doma vážny konflikt. Jeho otec, ktorý nebol chudobný, mu kúpil nový plazmový televízor. Ten chlapec ho raz v hneve rozbil a povedal: „Otec, poď so mnou do kina! Nechcem, aby si mi dával materiálne veci, chcem mať s tebou vzťah!“ Čiže mladí cítia, že zahŕňanie materiálnymi vecami ich robí len krátkodobo šťastnými. Deťom, ktoré žijú citovo v istote, materiálny dar pomôže, ale tým, ktoré takéto zázemie nemajú, tým materiálny dar žiadne vnútorné bezpečie a rozvoj nezabezpečí.

Otáznikom sú aj hranice, ktoré potrebujeme deťom nastaviť. Často z toho máme ako rodičia strach…

Viete, rodič má ľavú a pravú ruku. Tá ľavá, to je tá základná podmienka, predstavuje bezpodmienečnú lásku, prijatie, istotu. Dieťa sa musí cítiť milované, či je pekné alebo škaredé, múdre alebo hlúpe, či má jednotky, alebo päťky – vždy sa musí cítiť prijaté.

Druhá oblasť, teda otázka pravej ruky, je otázka hraníc. Raz som sa pýtal človeka, čo dlhodobo robil s narkomanmi a s mladými závislákmi, ktoré deti sú najrizikovejšie, aby do toho spadli. Povedal zaujímavú myšlienku: na prvom mieste sú to tí, ktorí nemali žiadne rodinné zázemie, boli z rozbitých rodín. Ale na druhom mieste sú to deti, ktoré nemali nikdy určené hranice. Všetky deti potrebujú byť milované, ale aj mať hranice. V týchto mantineloch sa deti vedia normálne vyvíjať, fungovať. Nie je to tak, že nedám dieťaťu hranice, aby sa mohlo rozvíjať samo. Hranice dávajú dieťaťu určité bezpečie, istotu. Samozrejme, je v „náplni práce“ dieťaťa tieto hranice prekračovať, skúšať a hľadať svoje cesty a rodič mu to znepríjemňuje tým, že ho formuje. Len pri istote, že je milované a že má hranice, sa dieťa dostáva do normality.

Ak má len hranice, je to tyranská výchova, kde platí len „musíš, musíš, musíš“. Keď má dieťa len bezpodmienečné prijatie a lásku, ale nemá hranice, dostane sa do takého stavu, že vlastne nevie, čo je dobré, čo zlé a nevie sa v živote orientovať. Preto pripomínam rodičom to krásne prirovnanie, že majú dve ruky: jednu na lásku a druhú na hranice.

Deti a ich celkový vývin sa nezačína narodením. Obdobiu pred ním sa veľa venujete. Prečo je to také dôležité?

Je to extrémne dôležité! Zoberte si Maslowovu pyramídu potrieb: samozrejme, v prvom rade treba uspokojiť svoje biologické potreby, aby som prežil, teda musím mať teplo, tekutiny, stravu. Aj malé dieťa len takto prežije a tieto potreby má naplnené aj v maternici.

Potom prídu na rad vyššie poschodia: dôvera, vzťahy, bezpečie. Všetky tieto pyramídové vzťahy sú závislé od vzťahov. Nielen dieťa, aj my všetci ako ľudia sme tak stavaní, že sme bytostne závislí od vzťahov, ktoré nám dávajú vnútorné bezpečie. Keď ho máme, môžeme sa optimálne vyvíjať. Ak tie vzťahy nemáme, tak sme v ohrození. Ak v pocite ohrozenia žijeme dlhodobo, nevieme sa poriadne vyvíjať, nevyvinie sa nám presne všetko to, čo potrebujeme a čo je dôležité. Potom je problém, že nechceme rozvíjať svoje schopnosti v dospelosti, nechceme sa rozvíjať, rozmnožovať… Je dokázané, že dieťa tieto potreby má už v maternici, predovšetkým potreby vzťahov. Dieťa je schopné vnímať vzťahy, vníma lásku, nebezpečie, ohrozenie už v maternici, a to pravdepodobne veľmi skoro.

Jeden z vedcov, izraelský profesor pediatrie Bergman, tvrdí – hoci to nie je ešte dokázané –, že dieťa komunikuje emočne so svetom od počatia. Ale vieme, že dieťa má veľmi skoro spomienky, vníma vzťahy už skoro. Dokonca máme videá robené cez ultrazvuk, ktoré ukazujú komunikáciu otca s dieťaťom, súrodencami. Dieťa vníma, či je mama šťastná, to šťastie prechádza potom naň. Ak sa mama iba normálne zľakne, to nevadí. Ale ak je matka dlhodobo nešťastná, má depresie, táto depresia sa prenáša na dieťa. Teda vieme, že v maternici beží zo strany dieťaťa silná komunikácia. Dnes už vieme aj to, že prvé znaky mozgovej činnosti sú po 28. dni, na to nadväzujú schopnosti prispôsobovať sa, teda dieťa sa učí a komunikuje a už tam, v maternici, sa mu formujú určité základy.

Aký dôsledok na dieťa má nedostatok vzťahových väzieb a komunikácie v prenatálnom vývoji?

Psychológ Erikson hovorí, že dieťaťu sa zhruba do roka – roka a pol fixuje prapocit istoty alebo ohrozenia a ten ho potom sprevádza celý život. Dieťa, ktoré je milované a má naplnené potreby, má fantastický prapocit istoty a umožňuje mu to udržať si optimálny potenciál. Ale dieťa, ktoré to nemá, je istým spôsobom na križovatke. Tento pocit mu môže niekto nahradiť, napríklad náhradní rodičia, starí rodičia… Vieme si to teda navzájom napĺňať, čo je šanca pre deti, ktoré to nedostali. Ak však dieťaťu tento deficit nik nedoplní, je to zlé. Je dokázané, že deti, ktoré naozaj nemali bezpečné vzťahy v detstve, majú nízku toleranciu na stres. Teda sú neschopné riešiť problémy a sú náchylné na psychické problémy.

Druhým faktorom je pripútanie sa a to osobitne pripútanie sa a emočný vzťah k otcovi. Vieme o mame a jej vzťahu, to nik nespochybňuje, že mama je extrémne dôležitá. Ale dnes už vieme, že dieťa je špecificky pripútané k otcovi, mužovi. Zas je to ako tá pravá a ľavá ruka: mama dáva teplo, otec svetlo, mama dáva bezpečie dovnútra, otec odovzdáva bezpečie navonok. V tejto komunikácii dieťaťa s otcom aj s mamou vzniká optimálne prostredie na vývoj dieťaťa.

Ak je to také dôležité, ako teda byť dobrým otcom svojmu dieťaťu?

Je to problém. Dnes je veľa agresívnych otcov, ktorí naozaj ubližujú, agresivita v spoločnosti rastie. Potom sú tu pasívni otcovia, ktorí proste zo života dieťaťa zmiznú alebo sa s úlohou rodičia nestotožnia. Jednoducho dieťa opustia fyzicky alebo psychicky, to znamená, že sú síce prítomní, ale duchom nie.

Teraz som sa stretol s jednou dievčinou, ktorá potrebuje celoživotné sprevádzanie preto, že jej otec nebol nikdy prítomný duchom. Otcova úloha je dať dieťaťu schopnosť žiť bezpečne navonok, naučiť ho objavovať svet a podporovať túto schopnosť. Ak s ním dieťa od malička komunikuje, je to preň veľmi dôležité.

Na to, aby som bol dobrým otcom, stačí používať sedliacky rozum. Všetci máme v génoch rodičovské správanie, to nám ani ťažký život nevymaže. Ak počúvate svoje svedomie, svoj vnútorný rodičovský hlas, ak to kombinujete so štúdiom literatúry, rozprávate sa s múdrymi ľuďmi, pôjde to. Nie je dôležité byť dokonalým rodičom, ale dostatočne dobrým rodičom. Je to rodič, ktorý má rád svoje dieťa, snaží sa napĺňať jeho potreby a reagovať na to, čo dieťa robí. Stačí byť teda senzitívnym rodičom – zachytiť potrebu dieťaťa, dešifrovať ju, čo to vlastne je, a naplniť ju v dostatočnej kvalite a kvantite. Ak toto rodič robí, neriskuje, že dieťa pokazí.

Veľmi rád by som dodal rodičom vnútornú istotu, lebo dnes sú rodičia nervózni, myslia si, že zle robia, čo robia. Často do toho nesprávne vstupujú médiá, reklama, ktorá povie: robíte to zle, lebo ste mu ešte napríklad nedali takýto liek, alebo niečo podobné. Nechcem spochybňovať farmakológiu, ale rodič nemá mať neustály strach, že robí veci zle, lebo tým získava neistotu. To je to najhoršie, čo sa môže stať. V tomto smere majú veriaci rodičia výhodu, pretože svoje deti zverujú do rúk Boha a robia všetko pre to, aby vychovávali dobre, ale vo výchove vnímajú aj Boží rozmer.

Nie je dôležité byť dokonalým rodičom, ale dostatočne dobrým rodičom.

Často ako rodičia nosíme v sebe otáznik, či dávame svojim deťom dosť času…

Toto je výborná vec, pretože sa nedá byť online rodičom. Čas je to najvzácnejšie, čo deťom môžeme dať. Štatistiky nám hovoria, že rodičia sa venujú deťom priemerne sedem minút denne. Osobný kontakt nenahradia žiadne videá, žiadne veci, je nesmierne dôležitý.

Robili sme výskumy, čo deťom z domovov pomáha, čo je pre ne také najliečivejšie. Ukázalo sa, že najdôležitejšia pre dieťa je atmosféra lásky, prijatia a dôvery. Toto je nekonečne liečivý prúd, ktorý vie dať len rodič, ktorý je schopný mať kvalitný čas s deťmi.

Poviem iný príklad: raz som išiel niekde po Svätom Jure, stretol som tam partiu mladých domovákov, išli s pánom vychovávateľom. Videl som na nich, že tie decká sú veľmi šťastné. Pýtam sa: „Čo, boli ste na nejakej fantastickej šou?“ A oni na to, že „boli sme si opekať“… Čo bolo podstatné? Jednoduchá opekačka pri vychovávateľovi, ktorému veľmi dôverovali, sa pre nich zmenila na niečo fantastické, akoby boli na neviem akej šou… S tým pánom vychovávateľom im bolo dobre.

Chcem zdôrazniť rodičom, že sú tí najdôležitejší pre dieťa a keď si preň nájdu dobrý čas, je to pre dieťa desaťnásobne liečivejšie, ako všetci odborníci. Liečivá moc rodiča spočíva v obyčajne strávenom čase: boli sme chytať ryby, boli sme sa bicyklovať… To je pre dieťa viac ako množstvo liekov a tento spôsob pomoci platí hlavne pre rodičov. Pre dieťa sú dôležití aj ostatní dospelí, čo ho sprevádzajú: napríklad učitelia, vychovávatelia.

Robil sa výskum, ako pomôcť dieťaťu, keď zlyháva rodina. Zaujímavé bolo, že kamaráti pomôcť nevedeli, nemali ten liečivý vplyv na vzťahy, ale učitelia, vychovávatelia áno. Čas je extrémne dôležitý, byť blízko pri dieťati, priestor venovaný jemu, aby nám bolo dobre. Často stačí jednoduchá vec: oslavujeme, spomíname, čo sme pekné zažili, čo kto komu povedal…

Existuje teória, ktorá hovorí, že dieťa má v sebe aj dobré, aj zlé veci. Najlepší spôsob, ako pomôcť dieťaťu zbaviť sa tých problémových vecí, je nahradiť ich dobrými. Toto je rodičovstvo: ako rodič neviem celkom vymazať tie zlé veci z dieťaťa, ale viem dobrou atmosférou a prijatím rozširovať dobro v dieťati, čím automaticky zlo ustupuje.

Stačí čas na dobré rodičovstvo?

Okrem času a atmosféry prijatia sa rodič potrebuje vzdelávať, ako porozumieť dieťaťu. Dnes ako rodičia prenášame veľmi veľa vlastných chýb z minulosti do výchovy. Napríklad keď dieťa plače. Môže plakať, lebo je hladné, smädné, bolí ho bruško, cíti sa samo… Možno ja som sa cítil celý život sám, tak ho budem hladkať a mojkať, budem stále pri ňom, a ono je pritom hladné. Môže to byť aj opačne: ja som bol stále hladný, a preto aj teraz to dieťa kŕmim, keď plače, až kým mu nebude zle. A dieťa je stále smutné… Toto je obrovské umenie rodiča naučiť sa dieťaťu porozumieť. Veľmi odporúčam mladým naučiť sa to skoro.

Pre mňa bolo obrovskou výhodou, že sme s manželkou od študentských čias boli s deťmi alebo s domovákmi a naučili sme sa rozumieť ich potrebám. Mnohokrát to naše deti zdôraznili, že ako dobre, že nám rozumiete, čo potrebujeme. Teda rodič sa musí učiť rozumieť, čo mu chce dieťa povedať. Čím viac je dieťa zranené, tým bizarnejšie prejavuje svoje potreby.

Mali sme v detskom domove chlapca, ktorý na malé kúsky pokrájal všetky kvetiny. Povedali by sme, aké zlé dieťa, čo to urobilo! Ale on sa potom priznal, že tým zúfalo chcel povedať: Všimnite si ma niekto! Rodičia musia vedieť zo správania dieťaťa vycítiť, čo dieťa potrebuje, naplniť mu to a to je to najťažšie – porozumieť tomu, zvlášť ak sú deti osamelé alebo nejakým spôsobom zranené. Také dieťa prenáša hnev do rozličných podôb. V náhradných rodinách to býva tiež tak, že sa dieťa hnevá na svoju vlastnú mamu, ale tá je ďaleko, tak sa – ľudovo povedané – vyzúri na náhradnej mame.

Mnohí rodičia majú dojem, že keď dieťaťu presne naplánujú, do akej školy bude chodiť, aké krúžky bude mať, koľko, ako často ich bude mať, akým záujmom sa bude venovať, a úplne mu naservírujú deň, že mu urobia plnohodnotný život…

Toto je čiastočná pravda. Zažil som dokonca aj také situácie, že hlavne mamy, ale aj otcovia ovládajú svoje dieťa cez mobil. To je už choré. Presne vedia cez GPS, kde to dieťa je, čo robí, s akým kamarátom je… Všetko beží na rodičovských združeniach, na Edupage, kontrolujú si, čo dieťa urobilo. Iba tridsaťdva minút si venovala domácim úlohám? Dieťa sa však musí naučiť vyletieť. Ale ja mu nedám krídla, keď nebude mať odo mňa určitú voľnosť. Je umením nájsť vo všetkom rovnováhu. Aj tu platí príklad pravej a ľavej ruky, to znamená, určiť dieťaťu aj nejaký program, aj to, čo treba, na druhej strane mu dať aj slobodu v objavovaní, v tvorení, aby hľadalo to, čo ho baví. Myslím si, že rodičia majú strach.

Deti často hovoria, že ich rodičia posudzujú len podľa ich výkonu. Toto je smutné. Znamená to, že dieťa, ktoré má výkon, sa uplatní v spoločnosti? Poznám veľa detí, ktoré sú z toho mimoriadne vystresované, musia brať až psychiatrické lieky, pretože majú pocit, že nikdy nenaplnia túžby rodičov, nikdy ich neuspokoja. Nie sú chválené, len posudzované podľa výkonu. Nájsť zdravú cestu v tomto je veľmi dôležité.

Často dieťaťu nalinkujeme, čo má robiť, a dieťa nemá možnosť tvoriť. Čiže mám dať ako rodič mantinely, aj dieťaťu povedať, čo by malo robiť, v čom sa rozvíjať, ale na druhej strane musí mať dieťa aj voľnosť. Chápem rodičov, ktorí sa boja o deti, lebo aj ja mám deti, ale nič iné im nepoviem. Napriek tomu, že svet je divoký, že sa boja o svoje deti, by dieťa malo zažiť samostatnosť.

Vy ste ju mali?

Ja som mal krásny vzťah s otcom, a on s nami, deťmi. Raz som mal s ním takú úprimnú debatu. Pýtal som sa ho, čo si teraz ako otec myslí, že so mnou zle urobil. Povedal mi zaujímavú vetu, ktorá ma prekvapila: že niekedy za mňa riešili príliš veľa problémov. A vtedy som si uvedomil, že áno, niekedy sa snažili mi to uľahčiť, a v tom veku som mu aj povedal, že super, tato, že si to vyriešil. Ale dnes cítim, že keby som to bol riešil sám, možno by som sa v niečom posunul viac. Toto je dôležité, aby aj rodičia vedeli odhadnúť a vedeli preniesť záťaž na dieťa. To znamená povedať mu: však vyrieš to, urob to, vymysli to! Toto dieťa aj povzbudí.

Zvládajú rodičia strach o svoje deti?

Veľmi ťažkú situáciu majú takí, ktorí sú sami, sólo rodičia, väčšinou sú to mamy. Tým, že sa nemôžu radiť s partnerom, majú strach z toho, že urobia chybu a že dieťa bude mať z ich zlých rozhodnutí nejaké následky. V dôsledku toho žijú vo veľkom strese. Preto chcú dieťa stále ovládať, aby mali istotu, že bude dobre smerovať. Je dôležité, aby rodičia nemali prílišný strach, ono sa to trošku generačne prenáša. Naši rodičia do nás vniesli svoje strachy z detstva a my ich prenášame do nášho dieťaťa a takto to ide zas ďalej. Je dôležité, aby každý na sebe trošku pracoval. Keď sa človek cíti v bezpečí, deti to citlivo vnímajú, rovnako ako to, keď je človek nervózny. To sa prenesie aj na dieťa.

O Chaplinovi sa hovorí, že preto mal takú geniálnu mimiku, lebo jeho mama mala depresie. On však svojimi grimasami vedel docieliť, že sa dostala do šťastnejšieho stavu, až sa usmievala. Vďaka tomu mu zostala geniálna mimika. No podstatné na tomto príklade je to, že dieťa veľmi citlivo vníma rodičov, nasáva a prenáša na seba veci, ktoré s nimi zažíva. Takže, ak je mama dlhodobo depresívna, dieťa má tiež veľké riziko depresie.

Máme ako rodičia ostať tak trochu deťmi, aby sme svojim deťom porozumeli?

Najdôležitejšie je, aby sa rodičia nebáli a hľadali spôsoby, ako mať s dieťaťom pekný vzťah. Netreba sa báť drobných chýb, tie sa rýchlo napravia. Rodič je rodič a dieťa je dieťa. Návrat k detstvu znamená, že ja mám detstvo plne vyrovnané a uvedomujem si jeho fantastickú dôležitosť. Stále málo ľudí si dnes uvedomuje, aké extrémne dôležité je detstvo dieťaťa, hlavne to rané detstvo.

Keby si napríklad otcovia viac uvedomili, že dieťaťu sa v roku fixuje pocit istoty, ktorý bude mať celý život, čo by sme ako otcovia robili pre to, aby sme stále boli s dieťaťom a pomáhali mu? Dnes vieme, že v troch rokoch sa mu vyformuje 98 % synaptických spojení (spôsob prenosu informácií z jedného neurónu do druhého, pozn. red.), z toho čerpáme celý život. Keby si toto rodičia uvedomili, stavali by sa k tomu úplne inak. Dnes je to, bohužiaľ, často také, že však keď bude maturovať, budeme sa mu venovať. Ak som dobrý rodič, chcem, aby moje dieťa malo detstvo čo najplnšie. No som optimista a verím, že to rodičia chápu.

Najdôležitejšími osobami sú pre dieťa otec a mama, či sa to niekomu páči alebo nepáči.

Keby ste to mali povedať ústami obyčajného dieťaťa, tak čo potrebuje pre život, aby bolo radostné, aby si povedalo: môj život je skvelý?

Poviem to inak: robili sme výskum u siedmakov, dvanásťročných, čo ich trápi. Je to pre nás také veľké memento, lebo veľa vieme o deťoch z úst odborníkov, no priamo od detí vieme málo. Výskum sme robili na tisícdvesto deťoch, reprezentatívna vzorka. To, čo vyšlo, je nezastupiteľná úloha rodiny v očiach detí. Bol som prekvapený, ako jasne to povedali: potvrdili význam otca, mamy, starých rodičov… Pre deti je mimoriadne dôležité mať pri sebe dospelých, ktorí im prinášajú bezpečie a napĺňajú potreby. Najväčší strach, potvrdilo to až 43 % detí, majú z toho, že ich odlúčia od jedného alebo oboch rodičov. Bolo pre mňa zaujímavé zistiť, ako to deti citlivo vnímajú. To znamená, že vidia ohrozenie v rozvode, v rozpade rodiny.

Bolo tiež zaujímavé, že pomenovali, ako málo sa s nimi komunikuje a pritom deti citlivo vnímajú aj veľké celospoločenské problémy.

Ďalší fenomén, ktorý ma zaujal, bolo vnímanie detí, že ich dospelí neberú vážne. Preto je dôležité tráviť s nimi čas, rozhovory, debatovať s nimi. Napríklad hlavne dievčatá zdôrazňovali, ako veľmi im záleží na dobrých vzťahoch, boli pre ne veľmi dôležité. Uvedomovali si, ako dobré vzťahy súvisia s emočnou istotou. Toto je teda jasný odkaz: aby som mal v rodine istotu. Každého najviac poteší to, že má istotu vo svojej rodine, v kamarátoch, v rodičoch, vo svojom otcovi, mame. To je to najdôležitejšie, čo môžeme deťom dať.

Musíme opäť konštatovať, že najdôležitejšími osobami sú pre dieťa otec a mama, či sa to niekomu páči alebo nepáči. Asi najlepšie to vystihuje citát Matky Terezy: „Ak by sme mohli vrátiť lásku do rodín, svet by sa zmenil na raj.“