Kresťanské ženy sa niekedy boja vášne a potláčajú ju, pretože si myslia, že je v rozpore s cnosťou. Nie je to pravda

V rozhovore sa tiež dozviete:

• ako môžu ženy opäť nájsť svoju stratenú identitu,
• prečo je vášeň a ženská divokosť dôležitá,
• aké miesto a úlohu má vo svete i v cirkvi ženské líderstvo.

Ako kresťanská koučka sa stretávate s mnohými ženami. V akom veku a s akými problémami za vami prichádzajú?

Je to rôzne. Prichádzajú za mnou prevažne plus-mínus tridsiatničky, a to s témami, ako je napríklad manželská kríza či hľadanie samej seba, keďže deti už postupne odrastajú a ony začínajú hľadať, kým vlastne sú. Často zvažujú zmenu povolania a hľadajú, ktorým smerom sa vydať.

V podstate sa to deje mnohým ženám. Niečo vyštudujeme, možno sa do väčšej alebo menšej miery identifikujeme so svojou profesiou a potom na seba vezmeme rolu manželky a matky, až príde obdobie, keď začneme hľadať, kto sa pod tou manželkou a matkou skrýva a kým vlastne sme popri týchto úlohách.

Obracajú sa na mňa tiež ženy, ktoré prechádzajú osobnou krízou alebo sa cítia prepracované či vyhorené, čo často pramení v rodinnom živote či spomínanom nedostatku sebarealizácie popri rodine. Okruh, v ktorom sa pohybujem, pozostáva zo žien s viacerými deťmi, sú to teda mamy veľkých rodín, na ktoré je dosť naložené.

Ako je možné, že sa ženy k svojmu vnútru a objaveniu vlastnej identity dostávajú až potom, keď sa stanú manželkami a matkami? Nie je to neskoro?

Nedávno som mala veľmi peknú dvojhodinovú diskusiu so študentkami z Kolégia Antona Neuwirtha. Boli to dievčatá vo veku okolo 18 až 25 rokov. Na chvíľu som sa pri nich vrátila späť do svojich vlastných študentských čias a spomenula som si, ako som v tomto veku riešila svoju identitu a povolanie. Videla som na nich tú istú túžbu odhaliť, kým sú ako ženy a tiež aké je ich životné povolanie.

Mám teda pocit, že my ženy hľadáme tú svoju identitu veľmi často už od dospievania, ale vždy v tom životnom momente, v ktorom sa práve nachádzame, je to hľadanie iné. Toto hľadanie je v nás vždy prítomné ako nejaká spodná vlna alebo otázka, ktorá v nás žije a ktorá sa ozýva a zároveň má vždy inú kvalitu. A prečo sa táto otázka začne ozývať opäť počas materstva? Prečo sa k nej vraciame na inej, hlbšej úrovni? Nuž, materstvo so sebou prináša veľkú záťaž, byť manželkou a matkou sú nové úlohy a je veľmi ľahké uprostred toho všetkého stratiť kontakt so sebou.

Posolstvo, ktoré nám podľa mňa chýbalo a dnes ma konkrétne oslovuje, je, že starať sa o seba znamená dávať blízkym to najlepšie zo seba a nie to posledné zo seba.

Ako potom vyzerá proces znovuobjavenia samej seba? Ako sa môžu ženy opäť nájsť?

Prvá vec, ktorá mi napadá, je dotknúť sa toho, čo má žena rada. Niektorým ženám sa stáva, že v živote napĺňajú potreby všetkých okolo seba, počnúc mamou, svokrou, pokračujúc manželom a deťmi, a zabudnú na to, čo mali kedysi skutočne rady. Nemyslím to však len v nejakom negatívnom zmysle, samozrejme, že rozumiem aj aspektu, že často nemajú čas venovať sa svojim záľubám, pretože to, čo momentálne žijú, je intenzívne.

Niekedy sa odpoveď na to, čo mám rada, skrýva v období pred manželstvom a materstvom. Ženy si spomenú, že napríklad rady čítali alebo športovali. A druhá vec je dovoliť si zasnívať sa a položiť si otázku, čo keby bolo možné venovať čas sebe alebo robiť to, čo ma baví. Čo by to bolo? A ženy sa často rozhovoria, pretože si to nesú v srdci.

Proces opätovného spojenia sa so sebou vyžaduje dopriať si kvalitný čas. Mnohé ženy však majú výčitky už len pri myšlienke na to, že by sa venovali samy sebe. Kde podľa vás pramenia tieto pocity?

Áno, to je veľmi časté a domnievam sa, že to pramení v našej výchove. My sme ešte dcéry mám, od ktorých sa očakávalo plné pracovné nasadenie vo full-time zamestnaní a po práci ich doma čakala ďalšia zmena vo forme práce v domácnosti, okolo rodiny a na záhrade. Tiež som to jednoznačne takto vnímala aj v našej rodine, kde sa stále pracovalo. Pamätám si, že keď som si ako dieťa chcela čítať, tak som sa tak trochu skrývala. Keď som začula, že sa niekto blíži, knihu som hneď schovala. Nie však preto, že by mi to niekto vyčítal, len som niekde na pozadí vnímala, že treba jednoducho pracovať. Ak človek vyrastá v takomto prostredí, formuje ho to. Dopriať si potom nejaký čas s knihou a vyloženými nohami? Nuž, tiež som sa musela vyrovnávať so všelijakými výčitkami svedomia.

Myslím si teda, že naše mamy boli reálne veľmi preťažené. Možno v mestách to bolo trošku iné, ale na dedinách to bolo veľmi silné. A posolstvo, ktoré nám podľa mňa chýbalo a dnes ma konkrétne oslovuje, je, že starať sa o seba znamená dávať blízkym to najlepšie zo seba a nie to posledné zo seba. Dnes sa teda aj ja učím pozerať sa na to celé takto, že keď sa postarám o seba a svoje potreby, tak potom môžem dať svojej rodine to najlepšie a nie to posledné. Moje deti tak môžu mať mamu, ktorú baví život, ktorá je šťastná, že je ich mamou, a užíva si to, a nie mamu, ktorá je len vyčerpaná a vyčerpanejšia, pretože to tiež dôverne poznám.

Zároveň chcem povedať, že niekedy sú životné okolnosti také, že sa tej vyčerpanosti ťažko žena vyhne. Keď sú napríklad deti malé, rodina ďaleko a manžel v práci dlho. Predsa však je dobré a sebazáchovné usilovať sa i v takýchto okolnostiach nájsť si kvalitný čas pre seba.

Generácia našich mám a starých mám, ktoré sa šli pre druhých zodrať, je možno ukážka jedného extrému, ale v dnešnej dobe, kde je také jednoduché podľahnúť nezdravej sebaláske až narcizmu, môžu ženy upadnúť do opačného extrému. Kde by potom mali byť hranice toho zdravého stredu?

To je dobrá otázka a naozaj aj ja vnímam tieto dva extrémy. A zatiaľ čo ten jeden extrém potrebuje iný formačný impulz v podobe, pomenujte si svoje potreby a postarajte sa o ne, druhý extrém zas potrebuje formačný impulz v zmysle pozvania k sebadarovaniu a sebazabúdaniu.

Hovorí sa, že darovať môžeme len to, čo máme. A na to, aby sme sa mohli darovať, sa potrebujeme najskôr vlastniť. Preto by som tú cestu videla najskôr v poctivej práci na sebe, v sebapoznávaní, ktoré sa deje v dialógu s Bohom. Ten nás totiž často dokáže vyrušiť z oboch extrémov. Dokáže nás pozvať k tomu, aby sme si pri ňom odpočinuli a dovolili si starostlivosť o seba, a dokáže nás aj vyvádzať z nášho pohodlia. Môže to znieť veľmi pekne a duchovne, ale tá konkrétna realizácia môže byť stále náročná.

Z praktického hľadiska mi k tomu napadá to, že je dobré mať vzťah s nejakou sprevádzajúcou osobou, s kňazom alebo laikom. Často si tiež môžu poslúžiť aj priateľky navzájom alebo manžel, jednoducho niekto, kto nám nastaví zrkadlo a kto nám dokáže povedať – prosím ťa, už si oddýchni, často kričíš, niečo s tebou nie je v poriadku alebo naopak – už sa toľko neľutuj.

Vidíte nejaký rozdiel v tom, ako svoju identitu objavujú ženy z kresťanských spoločenstiev a ženy mimo nich?

Mám aj priateľky, ktoré nie sú kresťanky, ale sú to veriace ženy iných spirituálnych tradícií, a niekedy mám pri nich pocit, akoby sa im ťažšie hľadala nejaká kotva. Kresťanská tradícia predsa len ponúka určitý obsah, s ktorým sa môžeme vyrovnať, stotožniť alebo ho odmietnuť. Ženy, ktoré nestoja v nejakej tradícii, mi prídu trochu stratenejšie. Ale aj ako kresťanské ženy čelíme rôznym rizikám, že zle vyťažíme z kresťanskej tradície.

Evanjelium sa vteľuje, vždy inkarnuje do kultúry takej, aká je, aby časť z nej prijalo a časť očistilo a pretvorilo.

Príkladom nesprávneho pochopenia našej tradície môžu byť iniciatívy, kde sa pohľad na ženu obmedzuje len na nejaké príkazy a odporúčania, týkajúce sa správnej dĺžky sukne alebo veľkosti výstrihu, či pravidiel, ako by sa žena mala správať vo vzťahu k mužovi, aby nevzbudzovala pohoršenie. Takou snahou je napríklad stránka Tradičná katolícka ženskosť, ktorá nielenže zaváňa rigidnosťou, ale aj smerom navonok podporuje stereotypné videnie kresťanstva. Prečo podľa vás takýto pokrivený obraz na ženu u nás stále prežíva?

To neviem, mohla by som sa len domnievať. Ale zdá sa mi, že to hovorí o tom, že tu máme určitý výsek kresťanov, štatisticky je to nejaké percento ľudí, ktorí aj psychologicky a osobnostne inklinujú k určitému typu myslenia, k nejakej rigidite. Takí ľudia sa nájdu v každom ľudskom spoločenstve.

K tejto stránke by som však rada dodala, že časť jej obsahu má podľa mňa reálne potenciál vyživovať vieru žien, ktoré ju sledujú. Moja výhrada sa týka toho, že prikladá irelevantnú váhu určitému kultúrne podmienenému obrazu ženy. Nepočula som, že by pápež alebo Magistérium niekedy hovorili o tom, že ženy by nemali nosiť do kostola nohavice a naopak, mali by nosiť závoj. Áno, je to pekné a ženské, no konkrétne v našej kultúre už závoj alebo šatka ako symbol vydatej ženy stratil význam. Prečo sa k nemu vracať? Evanjelium sa vteľuje, vždy inkarnuje do kultúry takej, aká je, aby časť z nej prijalo a časť očistilo a pretvorilo. Myslím, že naša kultúra má mnohé dôležitejšie oblasti, ktoré potrebujú byť očistené a pretvorené. A hovorím to ako žena, ktorá nosí na nedeľnú bohoslužbu sukňu po kolená. (Smiech.)

Aký je potom ten skutočný kresťanský pohľad na ženu?

Boh stvoril muža a ženu na svoj obraz a povedala by som, že žena na tomto svete reprezentuje ženskú tvár Boha, respektíve nesie v sebe ten ženský aspekt Boha, ktorý je tvorivý, plodný, starostlivý, slobodný, divoký aj nežný. K tomu by som ešte doplnila, že pohľad Cirkvi na ženu je zároveň veľmi úctivý. Pápež Ján Pavol II. v apoštolskom liste Mulieris dignitatem venoval veľa pozornosti tomu, aby vyzdvihol dôstojnosť ženy.

Medzi všetkými vlastnosťami ženy, ktoré ste vymenovali, zaznelo aj slovo divoká. Myslím si, že s touto vlastnosťou sú ženy z kresťanských spoločenstiev najmenej zžité. Skôr prevláda predstava, že ženy sú tie mierumilovné, usporiadané. Svetský pohľad by mohol vytvoriť zdanie, že sú niekedy nevýrazné až zakríknuté. Vy sama ste v jednom rozhovore povedali, že ženy v európskej kultúre sú racionálnejšie a chýba im väčšia živočíšnosť. Prečo by ženy mali byť aj takéto a čo môžu robiť, ak niekde na ceste životom stratili tento aspekt ženskosti?

Veľmi sa mi páči, ako vystihla túto ženskú divokosť autorka knihy Ženy, ktoré behali s vlkmi. V úvode autorka veľmi jednoducho opisuje, že s tou ženskou divokou prapodstatou sme v kontakte napríklad vtedy, keď nám vietor veje vo vlasoch alebo keď v detských prštekoch vidíme obraz zvlnených polí kukurice. Ide o vnímanie akéhosi prúdenia, ktoré cez seba necháme prejsť a občerstvíme sa ním.

Jedna moja priateľka mi raz po tom, čo sme na túto tému mali rozhovor, povedala, že taký moment zažila pri oberaní hrušiek, keď bola na strome, a vtedy si povedala, že toto je asi ono. (Smiech.) Prirovnala by som to teda asi k tomu, keď sa celá rastlina otáča k slnku a všetko, čo prichádza, absorbuje celými svojimi listami. Takto si predstavujem ja divokú ženu. Je otočená k slnku, vetru a dažďu a absorbuje všetko úplne naplno. Opak by bol, keby tam len tak skrehnuto stála s ovisnutými listami.

A prečo je to dôležité? Môžem začať presahom do intímneho života, hoci to nie je len o tom. V Katolíckej cirkvi investujeme energiu do formácie v predmanželskej čistote. Sú kruhy, ktoré to možno až preháňajú, je preto veľmi dôležité, ako o tejto téme hovoríme a ako ju komunikujeme. Potom totiž prídu ženy do manželstva a zrazu, keď z nich má byť levica, nevedia ju v sebe nájsť, pretože predtým museli byť veľmi zdržanlivé. Treba však povedať, že v intímnom živote je vášeň nevyhnutná, aby to medzi partnermi fungovalo a aby sa obaja manželia z milovania tešili. Ale je to dôležité aj z toho aspektu, aby sme vedeli prechádzať životom a naplno sa z neho tešiť. Aby sme sa vedeli zapozerať, precítiť situácie, ktoré sú vzácne, a radovať sa z nich, ako je to napríklad vtedy, keď sledujeme deti pri hre, keď mokneme v letnom daždi alebo vdychujeme v lese vôňu hríbov.

Ak hovoríte o vášni, prečo sa jej podľa vás niektoré ženy tak boja?

Domnievam sa, že niekedy sa bojíme vášne, pretože ju vnímame ako protiklad cnosti, čo nie je pravda. Cnosť a vášeň nie sú a priori v rozpore. Cnosť a hriech sú v rozpore. Vášeň alebo divokosť je niečo prirodzené a ide o to, ako s nimi naložíme. A práve kresťanská spiritualita nám ponúka výborné nástroje, ako vášeň sformovať a prinášať svetu. Tá energia je veľmi silná a môže byť až ničivá, ale to, čo sa kresťanským ženám stáva, je, že sa jej tak boja, že ju radšej potlačia. Cestou je však sformovať ju a usmerniť k dobrému.

Nedochádza k „udupaniu“ divokosti ešte predtým, než ženy vstúpia do manželstva?

Áno, určite sú ženy, v ktorých táto divokosť bola udupaná už niekedy v detstve, a možno si na toto obdobie ani nespomenú.

A čo môžu robiť ženy, ktoré tento aspekt divokosti niekde na ceste životom stratili?

Možno by pomohlo, ak by sa spojili v spomienkach s tým malým dievčatkom, ktorým kedysi boli. Spomenuli si na to, aké boli šantivé a hravé v detstve, navnímali tú kvalitu a skúsili si to prepojiť so súčasným životom. Keď potom príde ten pravý moment, tak sa mu môžu skúšať vystaviť, otvoriť listy a prijať to do seba.

Na druhej strane aj v kresťanských manželstvách existujú prípady, kde ženy nemajú zvládnutú svoju divokú stránku a muži sú pri nich doslova pod papučou. Čo s tým?

Každá žena je zasadená do nejakého kontextu vzťahov a aj v manželstve je zasadená do kontextu vzťahu s manželom, ktorý má povolanie byť hlavou rodiny a môže ňou byť len vtedy, ak mu to žena dovolí. Pokiaľ si žena uzurpuje mužské kompetencie, pokiaľ mu nepomáha prevziať zodpovednosť, tak to nie je v poriadku. Tým regulátorom v najširšom slova zmysle je potom morálne učenie Cirkvi, ktoré vymedzuje ten kanál, ktorým prúdi naša životná energia a potom je to niečo subtílnejšie, a to je prikázanie lásky, ktoré je veľmi individuálne, pretože aj tých jednotlivostí môže byť veľmi veľa. Ale aj v tomto príklade, ktorý sme načrtli, si spravodlivosť žiada, aby bol muž tým, kým je, aj žena tým, kým je. Žena je teda pozvaná, aby bola naozaj ženou a neuzurpovala si úlohu muža a aby sa aj stiahla vtedy, keď je to potrebné.

Príkladom správne uchopenej divokosti môže byť žena líderka, ktorá sa, ako ste povedali, nebojí vystaviť životu so všetkým, čo prináša. Aké miesto majú podľa vás takéto typy žien v Cirkvi a čím sa ženské líderstvo odlišuje od mužského?

Myslím si, že pojem žena a líderka sa v Cirkvi vôbec nevylučuje. Aj v dejinách máme postavy žien, ktoré boli silnými líderkami ako napríklad svätá Katarína Sienská, svätá Terézia z Avily alebo svätá Jana z Arku, hoci je pravda, že líderstvo nevidím ako niečo, čo patrí k úplnej podstate ženskosti. Priznám sa však, že nemám túto tému úplne preskúmanú. Skôr však líderstvo vnímam cez individuálne osobnostné predpoklady, ktoré keď dostanú príležitosť, tak sa prejavia. Určite si však myslím, že je dobré formovať a kultivovať ženské líderky, ktoré tieto predpoklady majú, pretože sú potrebné vo svete a prinášajú tam to, čo nemôžu priniesť muži, a to je širší a hlbší pohľad.

V poslednom období som žila trochu viac Editou Steinovou. Vyslovila myšlienku, že žena sa vo svojej podstate túži stať celistvou a túži aj iným pomáhať, aby sa takými stali. Takže si myslím, že aj to ženské líderstvo je veľmi organické, a predpokladám, že je v ňom viac prítomná empatia a spontánna vnímavosť na potreby druhých. Žene prirodzene záleží, aby sa všetci mali dobre, prirodzene pomáha druhým rásť a je tam prítomný silný prvok starostlivosti.

Ste tiež organizátorkou Ženskej katolíckej konferencie. Akú úlohu zohráva ženská komunita v objavovaní vlastnej identity?

Úplne kľúčovú. Ak je takáto komunita prítomná a prostredie v nej je bezpečné, ženy v nej môžu prechádzať zdravým procesom sebapoznávania a aj opúšťania vnútorných blokov. Na Slovensku máme niektoré metodiky tvorby komunity, ktoré sa však využívajú najmä pri práci s mužmi. Ja sa snažím prinášať metodiku Community Building – Semináre tvorby spoločenstva. Zatiaľ v práci so zmiešanými skupinami a výhľadovo – možno už od tejto jesene – aj špeciálne pre ženy.