Kto nosí darčeky?

Každá rodina má svoj vlastný slovník, zvyky aj spôsob výchovy detí a istotne sme všetci silne ovplyvnení aj zázemím, z ktorého sme vyšli. Vianoce nás každý rok postavia pred výzvu ako sa dobre pripraviť vnútorne, ale aj ako všetko zvládnuť v čo najväčšom pokoji a bez prílišného stresu. Pre rodičov malých detí sú tieto sviatky spojené aj s ukrývaním darčekov, nenápadným „prepašovaním“ stromčeka do domácnosti či písaním listu Ježiškovi s tými najmenšími.

Čím sú deti staršie, stále viac tŕpneme, kedy nastane tá správna chvíľa a my sa budeme musieť vynájsť pri odpovediach na ich zvedavé otázky o pôvode darov, o tom, ako Ježiško môže za jedinú noc všetko stihnúť, alebo prečo niektorí veria na Deda Mráza či Santa Clausa?

Každé dieťa je jedinečné, a preto aj každé inak prežíva tajomstvo Vianoc. Sú také, čo nevinne veria v nadprirodzené schopnosti malého Dieťaťa, iným to do logického myslenia veľmi nezapadá. Asi každému už napadlo, či je vôbec vhodné robiť z vianočného obdarovania až také tajnosti a či by nebolo lepšie hovoriť deťom odmala holú pravdu.

Podporme v deťoch schopnosť snívať, ale zároveň ich učme veľkosti daru.

Sama som zažila v takmer desiatich rokoch neľahkú chvíľu, keď mi mama povedala, ako to s Ježiškom v skutočnosti je. Preplakala som celé popoludnie, zdalo sa mi, že sa čarovné Vianoce už nikdy nevrátia. Napriek tomu sme sa po dohode s manželom rozhodli v našej spoločnej rodine pokračovať v šľapajach svojich rodičov. Veď ten okamih sklamania nezatienil všetky tie nádherné roky plné očakávania, radosti a tajomna, s ktorými sa Vianoce spájali.
Plachta na dverách do obývačky, spievanie kolied a vyčkávanie na takmer anjelský zvuk zvončeka, rozbúchané srdiečko a nadšené výkriky pri pohľade na rozžiarený stromček. A my ako rodičia sme sa každý rok potichu prizerali toľkej čistote a neskalenej radosti svojich detí. Od únavy sme síce ledva stáli na nohách, no pocit nezištnej lásky, ktorú sme vložili do prípravy aj tých najmenších drobností, nás zakaždým presvedčili, že to stálo za to.

Pristupovať k deťom s hravosťou a pomáhať im aj takto rozvíjať ich duchovný svet je niečím pozitívnym.

Veď o tom by nakoniec mala byť podstata Vianoc – bezhraničnosť a nezištnosť lásky, ktorú si práve na Štedrý deň najviac pripomíname a navzájom prejavujeme.
Pristupovať k deťom s hravosťou a pomáhať im i takýmto spôsobom rozvíjať ich duchovný svet je podľa môjho názoru nakoniec niečím pozitívnym. Nielenže v nich podporíme schopnosť snívať, ale zároveň ich učíme veľkosti daru. Keď prípravu na Vianoce spájame aj s vnútorným stíšením sa, rozprávaním o skutočnom význame Vianoc, ktorým je pre nás, kresťanov, príchod Lásky na svet, vstupujeme s deťmi do posvätného ticha ich duší, ktorými sú schopné zachytiť to najdôležitejšie – dávať z lásky.

Ak sa nás deti otvorene na veci pýtajú, sú zrelé počuť to, čo si azda len myslia, alebo čo im povedali spolužiaci.

K Adventu patria aj predsavzatia, ktoré často nás i naše deti pobádajú k schopnosti podeliť sa, niečoho sa zriecť, prijať nesympatických kamarátov, čo ich aj nás môže učiť čistým prejavom lásky. Keď potom nastane ten zlomový moment a deti nás postavia pred háklivú otázku: „Tak ako je to naozaj?“, nebojme sa byť v pravde. A tou je, že všetci sme pomocníci Lásky, že asistujeme Ježiškovi, aby sme iných robili šťastných. Deti nás tak nebudú môcť obviniť z klamstva, a hoci v nich pravdepodobne spľasne bublina fantázie a snov o tajomstve Vianoc, povzbuďme ich, aby sa aj oni teraz ako „veľkáči“ zapojili do obšťastňovania druhých. Neľutujme ich, ale pristupujme k nim ako k tým, čo už sú hodní poznať celú pravdu o Vianociach, čo z nich robí skutočných „parťákov“ rodičov.

Ak sú v rodine mladší súrodenci, poprosme ich, aby tajomstvo pred nimi udržali v tajnosti, veď ani im by sa nepáčilo, keby sme im pokazili radosť z Vianoc v nečakanú chvíľu, keď na to ešte sami neboli pripravení. Skutočnosť, že sa nás deti otvorene na veci pýtajú, znamená, že sú zrelé počuť to, čo si azda len myslia, alebo čo im povedali spolužiaci.

Boľačka na duši čoskoro pominie, ak dieťa má pred sebou niečo reálne, čo mu pomôže skonkrétniť sen o Vianociach.

Ak sa s chvíľou odhalenia celej pravdy o Vianociach budú spájať slzy, nechajme priestor plaču, zostaňme pri deťoch blízko svojím pohladením alebo azda len tichou prítomnosťou. Možno sa takto síce uzavrie jedna veľká kapitola detstva, no pootvoria sa dvere do nového obdobia, ktoré pre deti môže byť veľkým „štartom“ do sveta dospelých. Keď sa samy pustia mať radi najbližších, kamarátov či susedov, stanú sa z nich skutočne veľké osoby, lebo budú schopné posunúť ďalej to, čo sami dostali. A láska sa stane vzájomnou.

Škoda, že neraz preto, aby sme predišli nejakej menšej či väčšej boľačke na duši, ktorá však čoskoro pominie, ak dieťa má pred sebou niečo reálne, čo mu pomôže skonkrétniť sen o Vianociach, máme sklon spochybniť peknú tradíciu, ktorá je u nás tak silno zakorenená. Vyberme sa radšej s deťmi pred sviatkami napríklad medzi opustených a chorých, pripravme s nimi darček pre deti z detského domova, odnesme jedlo žobrákovi pod mostom alebo urobme niečo, na základe čoho sa naše deti dotknú pravého odkazu Vianoc. Môže to byť zároveň pre celú rodinu prehĺbenie sa v prežívaní sviatkov, upevnenie vzťahov a otvorenie sa svetu, ktorý tak veľmi čaká na teplo Kristovej lásky.