Menu
Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
ADHD (Attention deficit hyperactivity disorder) je v súčasnosti najrozšírenejšou detskou psychiatrickou diagnózou. To, do akej miery sa pod tento vývoj podpisujú digitálne technológie, prostredie, genetika alebo ich kombinácia, je stále predmetom sporov odborníkov. Faktom však ostáva, že nato, aby sme týmto deťom dokázali pomôcť, je potrebné ich pochopiť.
V rozhovore so psychiatričkou Jitkou Holčápkovou, ktorá do knihy Ach to naše dieťa napísala testimoniál, sme sa rozprávali o tom:
Môžu ADHD spustiť aj moderné technológie, ktoré neustále trieštia našu pozornosť? Alebo sú skôr zosilňovačom či urýchľovačom procesu u ľudí s vrodenou predispozíciou?
Myslím, že keď sa ponoríte do digitálneho prostredia bez ukotvenia sa v reálnom svete, príznaky podobné ADHD sa môžu vyskytnúť aj u človeka, ktorý ADHD v skutočnosti nemá. U človeka s ADHD môžu technológie tieto príznaky ešte znásobiť. Sú nadizajnované tak, že útočia na slabé miesto našej psychiky a ustavične nás zásobujú dopamínom. Viaceré knihy opisujú, že digitálne technológie sú stavané tak, že máme problém im odolať. Či už máme ADHD, alebo nie. ADHD však nie je len o pozornosti, hyperaktivite či impulzivite, to sú len prejavy jedného spoločného problému.
O čom teda ADHD je?
Pri ADHD ide o problém narušených exekutívnych funkcií. Tie sú zodpovedné za to, že sa vieme rozhodovať a že dokážeme nasmerovať svoju pozornosť vo chvíli, keď to potrebujeme. To je to, s čím majú ľudia s ADHD problém. Nie je to o nedostatku pozornosti, ale o jej nasmerovaní.
U detí s ADHD je to podobné ako u malých detí, ktoré nemajú schopnosť sebaregulácie.
Často si rodičia myslia, že ich dieťa má ADHD. V prvých rokoch by sme však „príznaky ADHD“ našli azda u všetkých detí. Rozdiel je v tom, že u detí s ADHD tieto príznaky pretrvávajú, aj keď začnú chodiť do školy. Potrebujú, aby ich niekto zvonku usmernil, viac ako deti bez ADHD. Je to podobné ako u malých detí, ktoré nemajú schopnosť sebaregulácie. Tým, že dieťaťu pomenujete jeho emócie, používa váš mozog nato, aby ste mu pomohli upokojiť sa. Podobne je to aj u detí s ADHD, ktoré však podporu dospelých pri zvládaní svojich činností a emócií potrebujú dlhší čas.
Počet prípadov ADHD v posledných rokoch narastá. Môžete to potvrdiť aj zo svojej praxe?
Venujem sa diagnostike ADHD u dospelých, no drvivá väčšina z nich mala ADHD už v detstve, len nebolo diagnostikované. Niektorí moji pacienti vedia o svojom ADHD už od detstva. U detí je to najčastejšia psychiatrická diagnóza. V súčasnosti ju však dokážeme už dosť dobre podchytiť. Podľa viacerých štúdií by ADHD malo mať 2 až 5 percent ľudí na svete.
Tým, že sa o tom v súčasnosti viac hovorí, prichádzajú ľudia zo všetkých vekových skupín, ktorí o svojej diagnóze nevedeli a roky ju neriešili. Je to podobne ako s ľavákmi. V minulosti sa preúčali na pravákov, ale keď sa to prestalo robiť, ich počet sa po niekoľkých rokoch ustálil na pár percentách. Niečo podobné zažívame v súčasnosti aj s ADHD.
To znamená, že výrazný nárast ADHD súvisí s tým, že prichádzajú ľudia, ktorí s diagnózou roky žili a neriešili ju?
Áno. Skôr narastá počet diagnostikovaných ako počet nových prípadov.
Stretávate sa s tým, že k vám prichádzajú ľudia, ktorým diagnóza objasnila ich problémy, s ktorými doteraz zápasili?
Áno. Moji najstarší pacienti majú vyše 60 rokov. Stáva sa, že po diagnostike a nasadení liekov si človek v dôchodkovom veku po prvýkrát sadne a upokojí sa.
Čo prežívali títo ľudia, kým im diagnostikovali ADHD?
Všímali si, že sú v niečom iní. Často si vypočuli, že by mali viac chcieť a že sú leniví. V skutočnosti sa im však veľmi chcelo, ale nevedeli, ako na to. Až 70 % ľudí, ktorí majú ADHD, sa navyše lieči aj na iné psychiatrické diagnózy, najčastejšie sú to úzkosti, poruchy nálady, závislosti. ADHD je akoby zosilňovač vplyvov, s ktorými sa človek v živote stretne. Preto tak veľmi záleží na prostredí, v ktorom človek vyrastal.
Ako dokážu deti s poruchou ADHD fungovať v škole?
Potrebujú viac času a trpezlivosti. Veľmi pekne je to opísané v knihe Ach, to naše dieťa…, kde mamička takéhoto dieťaťa vysvetľuje, že deti s ADHD potrebujú tisícky opakovaní oproti ostatným deťom. To je často dôvod, prečo s nimi dospelí strácajú nervy. Rodičia nedokážu pochopiť, že deti veľmi chcú, ale nejde im to, aj keď sú v iných oblastiach chytré a šikovné.
Ako porucha ADHD vzniká?
Spomedzi psychických ochorení zohráva pri ADHD jednu z najvýznamnejších úloh práve dedičnosť. Ak má dieťa ADHD, tak je asi 75-percentná pravdepodobnosť, že touto poruchou trpí aj jeden z rodičov. ADHD môže vzniknúť aj komplikáciami v tehotenstve alebo pri pôrode. Prípadne vplyvom liekov, ktoré musela matka brať počas tehotenstva.
Argument Gábora Matého je ten, že deti po traume prepínajú z režimu, keď sú úplne napojené, do módu odpojenia.
S niektorými vplyvmi sa nedá nič robiť. Ak má napríklad dieťa citlivú nervovú sústavu a povedzme že sa narodí predčasne a musí stráviť veľa času na jiske, tak mu to síce zachráni život, ale je to pre neho veľký zásah do vývoja. To potom môže tiež spustiť ADHD.
Ide teda vždy o kombináciu génov a prostredia?
Pokiaľ má niekto genetické predispozície a mal nepriaznivé životné okolnosti, tak to môže diagnózu ešte zhoršiť. Zároveň si myslím, že niekto má mozog postavený takým spôsobom, že by sa u neho ADHD rozvinulo, aj keby mal akokoľvek priaznivé životné podmienky.
Prečo?
Existujú rôzne vývojové teórie, ktoré hovoria o tom, že ADHD tu kvôli niečomu musí byť. Kvôli ľudstvu ako celku. Potrebujeme pokojných ľudí, ktorí si veci pokojne rozanalyzujú, a potom aj takých, ktorí majú energiu púšťať sa do nových vecí, občas aj nepremyslene. Po celom svete takíto ľudia sú a ADHD vývojom ľudstva nemizne. Poruchu z neho robia naše spoločenské nároky, do ktorých sa títo ľudia nevedia vtesnať.
Kanadský doktor maďarsko-židovského pôvodu Gábor Maté hovorí, že ADHD je následkom traumy. Súhlasíte?
O tomto sa v súčasnosti veľa diskutuje. Argument Gábora Matého je ten, že deti po traume prepínajú z režimu, keď sú úplne napojené, do módu odpojenia. Preto je pre tieto deti také náročné sústrediť sa na jednu vec. Keď sa cítia zahltené, automaticky sa odpájajú. Je to však na úrovni nevedomia. Tieto nevedomé obranné mechanizmy máme do istej miery všetci, ale u traumatizovaných ľudí sú oveľa silnejšie a menej kontrolovateľné. Trauma, ktorú opisuje Gábor Maté, im znemožnila napojiť sa na zdravý vývoj.
Sama máte diagnostikované ADHD. Aký priebeh mal syndróm u vás?
Bola som nezvládnuteľné dieťa. Mávala som úzkosti, ktoré som nemohla prejaviť doma, tak prechádzali do bolestí hlavy a brucha. A potom som mávala také výpadky, keď ma úplne vyplo a nevedela som ísť ďalej.
Musím si dávať pozor, aby som na pacientoch nezrkadlila veci z vlastného života.
Napriek diagnóze ste vyštudovali medicínu…
Veľkou výhodou je, že mám dobrú pamäť. Posledné ročníky som prežila vďaka tomu, že som skladala origami. Tým, že ruky boli zamestnané a nepokoj bol zameraný do nejakej aktivity, mozog dokázal lepšie vnímať. Dodnes mi pri premýšľaní pomáha, ak môžem napríklad štrikovať. Ak mám len tak sedieť, mám pocit, že vyskočím z kože.
Vnímate, že vám vaša vlastná skúsenosť pomáha aj pri vašich klientoch?
Myslím, že je to dvojsečné. Niektoré príznaky dokážem rozpoznať skôr. Občas je to však zložité, lebo sa u klientov stretávam so svojimi vlastnými problémami. Musím si dávať pozor, aby som na nich nezrkadlila veci zo svojho vlastného života.
Čo vám ADHD dáva do života?
Vnímam, že mám v sebe nejaký motor, ktorý stále frčí a môžem ho využiť. Prináša mi aj kreativitu a schopnosť pospájať si veci, ktoré spolu na prvý pohľad nesúvisia.
Ako sa ADHD diagnostikuje u nás?
Pomocou mapovania symptómov, teda psychiatrickým a psychologickým vyšetrením, niekedy aj pomocou EEG, pri ktorom sa dá zistiť ľahká anomália mozgových vĺn.
Dá sa vidieť, ktoré dieťa má ADHD, na magnetickej rezonancii?
Áno. Viem, že v Španielsku sa takýmto spôsobom robí aj diagnostika. Vieme, že u týchto detí sú menšie objemy niektorých mozgových častí a ich intenzita zapojenia pri fungovaní mozgu. To je možné sledovať napríklad na funkčnej magnetickej rezonancii, kde sa ukáže, ktoré neuróny sa človeku s ADHD aktivujú, ako spolu komunikujú a ktoré funkcie sú narušené. Takáto diagnostika sa však u nás nevyužíva.
S akými typmi problémov k vám ľudia prichádzajú?
U mňa je to trošku špecifické tým, že som pred dvoma rokmi vystúpila v rádiu a odvtedy ku mne prichádzajú pacienti s podozrením na ADHD. Často prídu s tým, že nie sú schopní plniť úlohy, ktoré stále tlačia pred sebou, alebo že nedokážu obsedieť. Alebo že stále skáču ľuďom do reči, nevedia sa sústrediť a manažovať si čas.
Úzkosť narúša pozornosť a sebareguláciu a má podobné príznaky ako ADHD.
Stáva sa často, že sa u pacientov napokon ADHD nepotvrdí?
Niekedy sa to stáva. Nie je dobré zostávať pri sebadiagnostike. Zároveň je dôležité vnímať ADHD ako spektrum. Závisí, od ktorého stupňa závažnosti už hovoríme o diagnóze a kedy ešte o normálnom stave.
Môžete uviesť aj príklad zlej sebadiagnostiky?
Stáva sa mi, že ku mne prichádzajú ľudia, ktorí majú na seba veľmi vysoké nároky, pričom majú pocit, že by mali zvládať ešte viac. Ale pritom toho zvládajú aj tak už veľmi veľa. Majú rodinu, prácu, robia si školu, a keď sa im štúdium nedarí, tak prídu s tým, že majú ADHD, lebo sa nevedia sústrediť. Oni však nemajú ADHD, len sú takí preťažení, že sa už nevládzu sústrediť. Alebo to môžu byť úzkosti. Úzkosť narúša pozornosť a sebareguláciu a má podobné príznaky ako ADHD.
Stretávate sa s tým, že pacienti používajú ADHD ako výhovorku, prečo nemôžu napríklad študovať či spĺňať pracovné úlohy?
Skôr sa mi stáva, že ľudia majú strach, aby si ich okolie nemyslelo, že to používajú ako výhovorku. Ľudia s ADHD sú veľmi citliví na to, aby sa na nich okolie nepozeralo ako na neschopných, pretože to celý život počúvajú.
Dá sa ADHD liečiť aj inak ako liekmi?
Áno. Veľa závisí od toho, aký máte cieľ. Najviac sa odporúča KBT (kognitívno-behaviorálna teória) s cieľom redukcie symptómov. Ale nie každý musí mať tento cieľ. Môže to byť užitočné, ak sa chceme v nejakej životnej etape posunúť, ale nevidím zmysel snažiť sa úplne zbaviť symptómov, pretože to stojí veľmi veľa energie a nemusí nám to priniesť zlepšenie v živote. Budeme len vyzerať „normálnejší“.
Myslím, že terapia by mala ľudí s ADHD viesť skôr k sebaprijatiu. Veľmi dobre fungujú aj režimové opatrenia. Nastavenie spánkového a stravovacieho režimu. Ľudia na to často zabúdajú, a pritom ich to ešte viac rozhadzuje.
Aká je najúčinnejšia forma liečby?
Štatisticky vychádza, že najlepšia je kombinácia terapie, režimových opatrení a medikácie. Závisí od závažnosti problémov. Mám skúsenosť, že u detí je dobré tú medikáciu nasadiť, aby sa predišlo negatívnym zážitkom. Tým, že ľudia s ADHD majú často problém s rovesníkmi a budia dojem, že sú nezrelí, ľahko sa stanú obeťou šikany alebo sami šikanujú.
Je preto väčšia pravdepodobnosť, že si prejdú nejakými traumatickými skúsenosťami. Rovnako aj v rodine. Lieky môžu zabrániť neúspechu v škole a u spolužiakov, a tak zabrániť vzniku nízkeho sebavedomia, úzkosti a iných psychických ťažkostí.
Na čo presne sú lieky zamerané?
Cielia na oblasti mozgu, ktoré riadia exekutívne funkcie a ktoré u ľudí s ADHD nefungujú správne. Preto je pre deti také náročné smerovať pozornosť a vydržať v pokoji. Ale, samozrejme, nie je reálne chcieť od takéhoto dieťaťa, aby po požití lieku fungovalo, ako keby ADHD nemalo. Lieky zaberú na sústredenie, ale nezaručia, že dieťa vydrží sedieť 45 minút bez pohybu.
Dajú sa nejakým spôsobom zlepšiť aj exekutívne funkcie u ľudí s ADHD?
Neviem o žiadnom druhu terapie, ktorá by bola cielená priamo na rozvoj mozgu u ľudí s ADHD. Môžeme sa však stále učiť nové veci, vďaka ktorým sa mozog môže ďalej vyvíjať. Ako napríklad ručné práce alebo cvičenia na rovnováhu. V USA robili štúdiu, v ktorej poslali jednu skupinu detí na terapie, aby sa učili zvládacie stratégie, a druhej dali úlohu čistiť si zuby nedominantnou rukou.
Dievčatá často ADHD maskujú, a keď sa im nasadia lieky, tak sa u nich paradoxne prejavy posilnia.
Po roku zistili, že druhá skupina mala lepšie výsledky liečby ADHD ako tá, ktorá chodila na terapie. Tým, že sa učíte niečo nové, tak sa vám vytvárajú nové nervové spojenia a spolu s nimi sa môžu zlepšiť aj exekutívne funkcie.
Môže ísť aj o učenie sa nového cudzieho jazyka alebo to musí súvisieť s motorikou?
Môže ísť aj o učenie sa jazyka. Motorika má však tú výhodu, že aktivuje viacero mozgových oblastí naraz. Je to podobné, ako keď máte narkózu po zubnom zákroku a skúšate sa narúžovať. Ide to veľmi ťažko, lebo sme zvyknutí, že cítime pohyby rúžu na perách.
Aby bol pohyb dobre koordinovaný, musia sa zapojiť nielen centrá riadiace samotný pohyb, ale i tie, ktoré prijímajú informácie z tela. Rovnako veľmi dobre fungujú športy, ktoré si vyžadujú rovnováhu. Bicykel, skateboard, slackline. Zapájajú sa viaceré oblasti mozgu naraz.
Ktorá terapia je najúčinnejšia pre ľudí s ADHD?
Nie je kľúčové, o ktorú terapiu konkrétne ide, ale skôr o kvalitu terapeutického vzťahu.
V čom sú ľudia s ADHD dobrí?
Majú veľkú citlivosť na ľudí, ktorá – ak sa kultivuje – dokáže byť veľmi prínosná. Ak sa s ňou nepracuje, môže vyústiť do hrubého správania či agresivity. Títo ľudia majú schopnosť fungovať pod tlakom a v krízovom režime. Môžu byť skvelí krízoví manažéri.
Líšia sa prejavy ADHD u mužov a u žien?
U chlapcov to býva zjavnejšie, sú ťažko zvládnuteľní, vyčnievajú z kolektívu, nevedia sa zaradiť. U dievčat to môže byť ťažšie rozpoznateľné. Nemajú výrazné prejavy na úrovni správania, a preto sa ADHD často prehliadne. Môže to byť však zdrojom úzkostí. Určitú rolu zohráva aj hormonálna nerovnováha a dominantný testosterón. Problém sa vyskytuje aj pri socializácii.
Na dievčatá je vyvíjaný nátlak, aby regulovali svoje emócie a na verejnosti držali fazónu. Veľa z nich si to dokáže nacvičiť do takej miery, že je u nich ADHD nerozpoznateľné. Dievčatá často ADHD maskujú, a keď sa im nasadia lieky, tak sa u nich paradoxne prejavy ešte posilnia. Zrazu diagnózu nemajú pod kontrolou a dovolia si ju prejaviť.
V knihe Ach, to naše dieťa… je vyzdvihnutá dôležitosť zapojenia celej rodiny do uzdravovacieho procesu. Viete to potvrdiť aj zo svojej skúsenosti?
Určite. Ale myslím, že to platí pri akejkoľvek diagnóze. V knihe bolo zdôraznené to, že všetci od Lovra očakávali, že by sa mal nejako správať a že na neho budú fungovať tie isté veci ako na jeho súrodencov. Rodičia však rozpoznali, že on potrebuje niečo iné. To je ukážkový príklad toho, ako by to malo fungovať. Obviňovanie, trestanie či ponižovanie k ničomu nevedie.
Autorka veľmi trefne opisuje, ako dobre u Lovra fungovali čiastkové motivačné odmeny, no stačil jediný trest a motivácia úplne vymizla. U ostatných detí to pritom fungovalo presne naopak. Dokázali sa samy namotivovať a trest ich motiváciu ešte podnietil. Deti s ADHD bývajú často trestané, no to, čo potrebujú, je láskavosť a vzťah.
Dokážete u dospelých klientov rozpoznať, s ktorými z nich sa pracovalo a s ktorými nie?
Áno, niekedy. Sú klienti, ktorí si zo skúseností z rodiny, z práce, zo školy o sebe vytvorili taký negatívny sebaobraz, že na sebe nebadajú nič dobré. Potom sú klienti, ktorí zažívali podporu z okolia, vďaka ktorej majú zdravšiu sebaúctu.
To znamená, že indikátorom toho, že sa s pacientom s ADHD pracovalo, je zdravé sebavedomie a zdravý vzťah k sebe?
Keď máte ADHD, je oveľa väčšia pravdepodobnosť, že zdravé sebavedomie nezískate. Stále narážate na to, že sa správate inak, ako sa čaká. Čím viac podpory a dôvery v seba zažijete v detstve, tým je pravdepodobnejšie, že budete mať v dospelosti zdravé základy sebavedomia.
Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
