Marek Herman: Niektorým ľuďom dnes nejde o to, aká ich rodina naozaj je, ale ako vyzerá

Vy ste už niekoľkokrát na verejnosti povedali, že ste zástancom tradičnej rodiny. Čo pre vás znamená takáto rodina?

Jednoducho… Otec, mama, deti, babka, dedo a pokiaľ je to možné, tak dom so záhradou alebo také tie „dedinské“ prvky. Ale je to aj jedno spoločné jedlo za deň, minimálne využívanie technológií, slušné správanie. Stredom rodiny je pevný pár. To znamená pevný vzťah medzi mamou a otcom, majú dotykovú sympatiu, dokážu spolupracovať, vedia si odpustiť a medzi sebou sa rozprávajú láskavo. Rodičia sú na prvom mieste, a až potom deti, ktoré majú rady svojich rodičov, rešpektujú ich a majú svoje povinnosti. A s povinnosťami začíname od troch rokov.

Je to, samozrejme, trošku romantický obraz, ale prial by som si, aby ho mal každý pred sebou ako predstavu a aby sa decká tešili domov. Aby sa všetci tešili domov. A ako toto spoznáte? Napríklad podľa maličkostí. Keď sedíte doma a zrazu počujete kľúč vo dverách, tak ide o ten pocit, ktorý to vo vás vzbudí.

Marek Herman počas jednej zo svojich prednášok.

Ale nie všade funguje tento idylický obraz…

To máte pravdu. To, čo sa dnes deje v niektorých domácnostiach, je šialené. Rodina sa nám pred očami rozpadá, ľudia milujú peniaze, a aj keď nehovoria, že ich milujú, chovajú sa podľa toho. Myslím si, že najväčší problém dneška je nedostatok intimity. Intimita znamená, že dostanete toľko nehy a takým spôsobom, ako to presne potrebujete, a od človeka, od ktorého ju potrebujete. A toto dnes v rodinách zúfalo, zúfalo chýba.

Ako presne to myslíte?

Chýbajú nám dôverné a nežné vzťahy. Intimitu zažijete dotykom a záujmom. Mama by mala zabaliť deti do nehy, vykúpať ich v priazni a otec by im mal dať limity, poriadok a disciplínu. Je silná a spoľahlivá opora. Je doma taký ten vľúdny terorista a tyran, mama zas predstavuje milosť a súcit. A dohromady ich spája pevný a nežný vzťah. V tomto kokteile sa cítime bezpečne a môže vytvárať domov, deti sa k nám jednoducho pridajú.

Prekáža mi, že dnes sa ľudia z takejto tradičnej rodiny vysmievajú, hovoria o tom s takým dešpektom. Niekto hovorí, že môže mať troch otcov, jednu mamu, polyamorfné vzťahy a podobné nezmysly. Áno, pre mňa za mňa, môžete to robiť všetko len do chvíle, keď do rodiny pozvete deti. To už je predsa niečo úplne iné, ste tu pre tie deti a ony potrebujú zažiť prirodzený mužský a ženský svet. S tým nič neurobíte.

A čo vám teda konkrétne prekáža?

Viera, že peniaze sú to, čo nás spasí, že blahobyt je cieľom života. Že žena prestáva byť ženou, ale skôr lieta celé dni ako pes. A že muž prestáva byť mužom a je z neho neistý otec alebo veľké dieťa. To, že my si jednoducho myslíme, že môžeme všetko. Každý je Boh a nič nie je nado mňa. Keď sa opýtate ľudí, čo je pre nich dôležité, automaticky vám odpovedia, že rodina. Áno? Skutočne? Tak prečo sa podľa toho nechováte? Šesťdesiat percent českých rodín nemá ani jedno spoločné jedlo za deň. Tak aká rodina? O čom to tu hovoríme? Čo kecáte?

Ďalším problémom je to, že niektorým ľuďom dnes už ani nejde o to, aká tá ich rodina naozaj je, ale ako vyzerá. Takže sa skôr vystavujeme, žijeme vo výkladnej skrini, fotíme sa, nakrúcame, dávame to na sociálne siete. Kam sa však stratila taká tá pokojná vnútorná spokojnosť? Milujeme pohodlie, chceme si donekonečna užívať, a podpísalo sa nám to na vzťahoch. Hneď, ako sa nám niečo nepáči, kričíme, rozchádzame sa, rozvádzame, opúšťame sa. Hlavne žiadne problémy. Iba si užívať, baviť sa, nakupovať. Divný svet.

Je potom niečo zakázané vo vzťahoch?

Určite násilie. Tam platí pravidlo jedenkrát a dosť. Určite alkoholizmus, drogy a lenivosť. Lenivý partner je holé nešťastie, s tým sa nedá žiť. A ešte chorobná žiarlivosť. Žiarlivý človek je chorý človek, ktorý vám úplne rozvráti vzťah.

Čo myslíte pod lenivosťou?

Lenivý človek sa rád „vezie“. Nie je poctivý. Najčastejší prípad, ktorý vidím v rodinách, je, keď ženy – matky robia doma partnerovi slúžku, rovnako i deťom. To je úplná ohavnosť, keď sa chlap nechá doma obsluhovať. A pre ženu je niekedy veľmi náročné nájsť bod, keď je ešte obetavá mama a všetko je fajn, a keď ju už ostatní začínajú využívať. To je ťažké poznať, pretože pre ženu je úplne prirodzené obetovať sa pre tých, ktorých má rada.

Všetci máme neuvedomovanú potrebu predávať naše neuvedomované vzorce ďalej.

Ako sa dá spoznať tá hranica?

Poznáte to podľa toho, že už nie ste unavená, ale začnete byť vyčerpaná. Z únavy sa vyspíte, z vyčerpania nie. To je veľký rozdiel. Prestanete vidieť zmysel toho, že sa staráte o rodinu. Dostanete sa do vnútornej izolácie – ste medzi svojimi ľuďmi v rodine, ale cítite sa sama a nepochopená. To je ten zlom. Problém je v tom, že si potrebu robiť slúžku často prinášame ako vzorec zo svojej pôvodnej rodiny.

A všetci máme neuvedomovanú potrebu predávať naše neuvedomované vzorce ďalej. To znamená, že predávam ďalej niečo, čo som sa naučil, ale o tom zároveň neviem, neuvedomujem si to. Niečo som doma dostal a odovzdal som to ďalej. A najmä tie škaredé veci.
Každému by som prial, aby išiel do vzťahu až potom, keď zažil hlbokú osobnú krízu, to je tá ohlodaná kosť. Mal by ísť do sveta, zažiť krízu, prečistiť sa, zvládnuť to a vrátiť sa. Podarilo sa mu pritom objaviť a vidieť tie škaredé choré vzorce. A až potom si môže niekoho nájsť, skúsiť spolu žiť.

Na jeho prednášky chodia nielen ženy.

To znamená, že nie ste zástanca prvej lásky?

Ale áno, môže to byť. Môže to byť veľmi silné a aj sám som to zažil. A bolo to tak, že som to v danej chvíli vedel. Viete, ego je niekedy beštia. Niekedy vás zoberie do priepasti, ale ak to skúsite – skúste sa pozrieť na svojich rodičov, čo robili, čo sa im podarilo, čo pokazili, čo robila mama, otec, čo im prekážalo – potom máte nádej. Ale musíte o tom hovoriť.

S partnerom či partnerkou?

Áno, spolu. Napríklad povedať si: „Pozri, toto naši nezvládli, strašne mi to prekážalo, ak toto budem robiť ako moja mama, postráž ma, povedz mi to, pretože nebudem o tom vedieť.“

A ako to opäť spoznať, keď už je neskoro?

Stratíte vnútornú radosť, budete nespokojná, smutná. Navonok síce bude všetko vyzerať v poriadku, ale vy viete, že to tak nie je. A začne narastať vaša vnútorná nespokojnosť. Nebudete schopná vidieť zmysel toho, čo robíte. Načo to je? Akurát periem, varím, upratujem, je to stále dookola. Načo? A začne vám masívne ubúdať energia. Tak, ako som už hovoril, ráno sa zobudíte a ste vyčerpaná, nie unavená. Nemôžete sa dospať.

Dámy a páni, to, čo mám práve na sebe, som si vypral a vyžehlil. Dúfam, že to tak máte aj vy.

Povedia si vo vzťahu „Mám toho dosť!“ skôr ženy?

To môžeme mať všetci. Ale väčšinou si to odskáče žena. Žena to skôr dusí. V tom negatívnom zmysle slova tradičnosti sme zvyknutí, že ženy pracujú. Na svojich prednáškach začínam slovami: „Dámy a páni, to, čo mám práve na sebe, som si vypral a vyžehlil. Dúfam, že to tak máte aj vy.“ A v sále je ticho.

Samozrejme, nechcelo sa mi. Zažil som si historický prechod k práčke a žehličke. (smiech) Je to akoby veľmi bolestivé, ponižujúce. Ale na druhej strane si musím vedieť oprať, vyžehliť, uvariť – to inak nejde. Ak teda chcete byť poctivý vo vzťahu.

Dosť dlho som rozmýšľal nad tým, prečo ženy robia doma slúžky. A je to z niekoľkých dôvodov. Pred 150 rokmi bolo 90 percent ľudí roľníkmi. Ženy doma varili, prali, muži orali, zabíjali. Všetko bolo v poriadku do chvíle, keď prišla priemyselná revolúcia. Chlap odišiel do továrne, žena zostala doma. Počas prvej svetovej vojny boli ženy opäť doma. Potom veľká hospodárska kríza, druhá svetová vojna. Žena v tom všetkom musela čeliť životu. Musela sa postarať o sebe i o rodinu. A urobila to tým, že začala rozvíjať svoju mužskú stránku. O vojnách v podstate hovoríme ako o genderových revolúciách. A to je ten zlom, ženy prídu domov z práce, muži prídu domov z práce. Muž je unavený, potrebuje si ľahnúť, pozrieť si televízor, a ženy kmitajú ďalej. Ale to je moment, keď by sme si to mali poctivo rozdeliť.

Ale niektoré ženy to nevideli, pretože je pre ženu prirodzené, že sa obetuje. A je tu aj ďalší veľmi dôležitý moment – žena nemôže byť trošku tehotná.

Zo spokojnej matky čerpá celá rodina. Z uštvanej mamy nikto.

Čo to znamená?

Buď ste, alebo nie ste. Muž môže byť trošku tehotný. Ak žena raz otehotnie, už je to tak navždy, už je to tak dané. Žena hneď, ako otehotnie, začne masívne investovať do partnera, do rodinného hniezda. Pretože verí, že to má zmysel. A muž nemusí, podľa toho, ako to má. Kľučkuje. Vyhovára sa. Uteká. A žena do toho ide naplno. Čaká, že ju partner v tom nenechá, že sa pridá, ale on sa často nepridá. Nechce sa mu, nemá čas, je to veľa práce. Potom sa ani deti nepridajú a vy zrazu zistíte, že rodina funguje len vďaka vám. Ste pľúcami rodiny, oni sa len vezú.

Stále sa stretávam s tým, že ženy chcú byť dokonalé matky. Ale nie je úlohou byť dokonalá matka. Cieľom je byť dosť dobrá matka. Dosť dobrá matka vie, že je to ona, kto riadi rodinu. Že mama je tou najvyššou schvaľovacou inštanciou, či niečoho bolo málo, alebo dosť. A taktiež vie, že kľúčovou vlastnosťou dobrej matky je vedieť sa ochrániť. A vedieť si oddýchnuť. Pretože mama môže byť nežná len vtedy, ak je oddýchnutá. Doma vám má byť dobre, a dobre doma robí najmä mama. Zo spokojnej matky čerpá celá rodina. Z uštvanej mamy nikto.

Ani super matka nepripadá do úvahy?

To je predsa misia, ktorú nemôžete splniť. Pozrite sa, matka olympijská víťazka musí byť prvých šesť týždňov. Dieťa len mukne a všetko preň urobí. Po šestonedelí nastupuje do vášho života veľký zlomový zlomok, ktorému sa hovorí mierny nedostatok, a vy to dieťa začínate vystavovať miernemu nedostatku. A privediete ho do dva a pol roka, kde musí dieťa pochopiť, že niečo nedostane hneď. A niečo vôbec. A je to nesmierne zdravá vec pre život. Keď dáte svojmu dieťaťu vždy všetko, vychováte z neho sebca, s ktorým potom nikto nebude chcieť žiť.

A čo vy a feministky?

Každý, kto si myslí, že by žena mala dostať za rovnakú prácu rovnakú odmenu ako muž, je feminista. Takže každý rozumný človek je feminista. (úsmev) Ale mňa militantné české feministky neznášajú. Tie, čo robia z každej maličkosti tretiu svetovú.

Myslím si, že žena má byť s deťmi doma. Právo na kariéru? Nie. Na prvom mieste má žena vždy povinnosť k svojmu dieťaťu. Malé bábätko je krehké, zraniteľné a úplne závislé od svojej mamy. V tomto je žena viac mama ako človek. Ako môže dať matka v troch mesiacoch dieťa do jaslí? Ja to nechápem. Takáto matka, ktorej vlastne okľukou poviete, že je zlá matka, vás, samozrejme, nenávidí. Nemyslím to však zle, chcem to pomenovať, som nešťastný, ako je dnes všetko možné. Vždy budem malé deti brániť.

Ale keď rozprávam otvorene, tak na mňa hádžu granát. Napríklad mi píše jedna matka troch detí, či to má podľa mňa deväť rokov „natvrdo“. Tak sa jej pýtam: „Načo sa ma to pýtate? A prečo tie deti teda máte?“

Ale veci hovorím, ako si myslím a, samozrejme, môžem sa mýliť, ale mám to takto nastavené.

Naša osobnosť sa z deväťdesiatich percent formuje práve do troch rokov.

Tie ženy to však nemajú na ružiach ustlané…

Ale to je predsa jasné. Tá záťaž, čo leží na ženách, je obrovská. Musí mať v poriadku vlasy, nechty, postavu, doma mať upratané, variť bio a s príbehom, robiť jogu, stihnúť vybehnúť do Thajska. Šialené nezmyselné požiadavky – čo by ste mali žiť a čo by ste mali robiť. Ja to chápem. A iba hovorím, že už nikdy nie sme takí zraniteľní ako vo veku do troch rokov. Naša osobnosť sa z deväťdesiatich percent formuje práve do troch rokov. A to, čo potrebujeme, aby sa všetko podarilo, je nežná mama. Jej teplo, vôňa, dotyk, neha, hra pohľadov. To sú veci, ktoré nás nasýtia na celý život. Myslite na to, prosím.

Viete, dnes mi píšu matky, ktoré hovoria, že vďaka tomu, čo čítali odo mňa, sa upokojili, že môžu byť doma, môžu byť spokojné a nemusia sa pritom cítiť neschopné. Dnes sme sa dostali do štádia, že ak žena zostane doma s deťmi, tak je to akoby málo. Akože je len matka. To je predsa úplne choré.

Mama je predsa najdôležitejšia vec na svete, je to unikátna väzba. V prírode neexistuje nič dôležitejšie ako táto väzba medzi matkou a dieťaťom. To, ako dnes žijete, čo cítite, s akým partnerom žijete, ako sa vám darí, čo máte rada, aké farby sa vám páčia, toto všetko sa vám naformuluje do šiestich rokov. A najsilnejšie je to do troch rokov. A potrebujeme k tomu mamu.

Ako vnímate výchovu detí?

Dnes je, bohužiaľ, vo veľkej móde tá príšerná liberálna výchova. Je to mor. Dieťa vládne rodine, sedí na tróne a všetci lietajú doslova okolo neho. Potom ho dajú do škôlky, pretože matka s tým dieťaťom doma jednoducho nevie vydržať.

Vy však dieťa musíte naučiť hraniciam. Musíte ho naučiť, že nemôže niečo robiť len preto, že chce. Úprimne, to, čo sa dnes deje, nie je žiadna liberálna výchova. Je to skôr bezradnosť a nedôslednosť rodičov, ktorí si vôbec nevedia s dieťaťom poradiť. A dávajú deťom takú voľnosť, že sa im to celé prevráti.

A potom rodičia nechcú byť s deťmi, škôlky praskajú vo švíkoch. Ale ani sa im nečudujem, tiež by som s tými „spratkami“ nechcel byť. To sa však nemôže hovoriť, nie je to korektné. Nesmiete ho hodnotiť, zakazovať… A čo máte potom robiť? A opäť sa len vrátim k vašej prvej otázke o tradičnej rodine – vľúdna náruč, ale rovnako i poriadok a limity! Hovoríme tiež, že pomojkať a ukotviť, a tam potrebujeme muža a ženu. Existuje zlatý rez. Vy máte v sebe tri diely ženy a dva diely muža. A ja mám v sebe tri diely chlapa a dva diely ženy. A čo to znamená? Viem byť tiež nežný, ale nikdy tak ako mama. A naopak, vy budete vedieť byť tvrdá, ale nikdy nie ako ja. A bude vás to stáť veľmi veľa energie.

Ale v mnohých rodinách je to aj naopak.

Môže to byť, akoby žena bola tá, čo tomu velí a je drsnejšia. Vtedy platí jednoduché pravidlo, že keď vám to vyhovuje a nikomu to neubližuje, tak je to v poriadku.

Láskyplná hrubosť znamená, že sa s tým nemaznáte.

Vy ste hovorili o hraniciach pri výchove detí. A existujú nejaké hranice aj v rámci role muža a ženy ako rodičov?

V živote sú dva piliere, o ktoré sa opierame – sebaúcta a sebadôvera. Sebaúcta je to, čo si myslíte o sebe, o svojom tele a ako vám je dobre osamote – to vás naučí mama. Túlením a maznaním, morom nehy. Akú máte sebadôveru, vás zas naučí otec podľa toho, čo viete, ako sa vám darí.

Matka vám pomáha vytvoriť most dôvery, aby ste k sebe našli cestu. Ten staviate cez nehu, vôňu a dotyk. Ale otec s vami stavia most odvahy cez výkon a cez to, že skúšate niečo robiť alebo tvoriť. A viete, čo je najhoršie? Ak z otca urobíte druhú matku. Takže obaja našu malú milujeme a berieme ju takú, aká je, a donekonečna ju uisťujeme, že všetko, čo robí, je v poriadku. Aká je úžasná. Skvelá. Jedinečná. Ale to je ženský princíp! Okrem toho dieťa potrebuje taktiež ten mužský. Takže preverovať a zaťažovať. Potrebuje nároky a limity. A k tomu máte otca. Každé dieťa potrebuje otca, ktorý ho spevní a ktorý ho naučí, ako si poradiť vo vonkajšom svete. A nie, že budem našu malú desaťkrát za deň uisťovať, ako ju mám rád a budem sa nad tým dojímať.

To je taká tá láskyplná hrubosť, ktorá znamená, že sa s tým nemaznáte. Dieťa sa akoby dotkne života a vidí, že je to skutočné. Veď ani život sa s ním nebude maznať.

Čiže otcovia vychovávajú lídrov?

Ani nie lídrov, ale pevných, sebaistých ľudí. Najväčšia sila otca je, že vás pozve do svojho sveta. Ukáže vám, čo ho baví. Bežne sa stretávam medzi dospelými, že ich nebaví hrať sa s deťmi. Najmä otcov to nebaví, ale nútia sa k tomu. Ja sa pýtam: „A čo by vás na tom malo baviť?“ Vezmite dieťa von, zájdite si na lezeckú stenu, čokoľvek, čomu sa venujete, čo vás baví. Neviem, odkiaľ to prišlo, prečo by nás malo baviť hrať sa s deťmi.

A čo potom starí rodičia? Môžu ich aspoň oni rozmaznávať?

Áno, to je presne úloha starých rodičov, rozmaznávať svoje vnúčence. Rodičia sa na to často sťažujú, ale nemusia sa toho báť. Keď decká prídu domov, „stiahnu si aktualizáciu a preladia sa na nich“. Babka s dedom pridávajú deťom do ich sveta farbu a ja by som to tak nechal.

Čo vás naučila vaša práca a skúsenosti?

V živote sa venujem dvom veľkým témam – sebapoznaniu a výchove malých detí, mám to prepojené. Chcel som rozumieť sebe, aby som mohol vychovávať deti. Mal som hrôzu z toho, že by som prepláchol život, že by som to celé spackal.

Kedysi som žil ako stroj, mechanicky. Tvrdo som pracoval, zarábal som veľa peňazí, ale bol som dosť mimo. A tým aj nešťastný. Po tom všetkom, čím som si v živote prešiel, absolvoval som rôzne prednášky, výcviky, prečítal som množstvo kníh, urobil som niekoľko veľkých a ťažkých zmien, mám pocit, že som našiel naozajstný domov. Pretože to je presne ten cieľ života – nájsť svoj domov. Miesto, kde mi je dobre, aj keď som sám so sebou, nič nepotrebujem a teším sa z toho. A potom mám ľudí, s ktorými som rád. A môžem robiť veci, ktoré ma bavia. Momentálne žijem veľmi pekné obdobie svojho života, keď mám ešte silu, už mám skúsenosti a darí sa mi. A to všetko doma, lebo sa tam cítim dobre. Som vďačný za to, že sa teším domov.

Foto: súkromný archív M. H.