Môže byť pochvala aj nevýchovná? (seriál Krása výchovy)

Vždy som bola presvedčená, že chváliť, ale za reálne veci – keď sa niečo podarí, keď dieťa niečo zvládne. Nechváliť prehnane za každú drobnosť, aby jej hodnota nedevalvovala. Ale určite chváliť, veď každému pochvala dobre padne! Ukázalo sa, že nie vždy je to tak. Napríklad keď sme boli pomáhať u rodičov na záhrade a moja mama pochválila manžela, že jej s niečím fakt pomohol, on sa cítil nepríjemne a pochvalu od svokry vnútorne neprijal.

Až keď som si v knihe Respektovat a být respektován (Jana Nováčková, Dobromila Nevolová) čítala o tejto téme viac, uvedomila som si, že niekedy sa po pochvale skutočne môžeme cítiť veľmi nepríjemne a máme chuť spod nej ujsť.

Kedy sa po pochvale môžu druhí cítiť nepríjemne

Ak niekoho chválime, vymedzujeme si aj právo kritizovať. Často to dokonca ako rodičia aj spájame do jednej vety – No vidíš, aký si šikovný, keď chceš! Teraz je to konečne dobre! Áno, tak si to predstavujem. Nieže to nabudúce zas odflákneš, ako mávaš vo zvyku! Na jednej strane sa tvárime, že deti chválime, ale keď si spomeniem, ako mi tieto vety hovoria moji rodičia, ešte aj teraz sa mi ježia chlpy na rukách. To je kritika, nie pochvala!

Miesto pochvaly (prístup autority) môžeme druhého povzbudiť, oceniť, poďakovať sa mu, vyjadriť uznanie či dať mu spätnú väzbu (partnerský prístup).

Pochvalou dávame najavo, že my sme tí dôležitejší. Chváliaci často hovorí o svojej radosti, ktorú mu druhý spravil svojím správaním alebo činnosťou. Akoby o toho, kto samotnú činnosť robil, ani nešlo a dôležité bolo len to, že druhí robia veci tak, ako to vyhovuje nám. To si mi spravil radosť, že si sa tak rýchlo prezliekol z pyžamka!

Keď pani učiteľka vyzdvihuje a chváli žiaka pred celou triedou za to, že niečo zvládol, a dáva ho ako príklad ostatným, svojím spôsobom ho vyčleňuje z kolektívu. Žiakovi môže byť taká pochvala nepríjemná, lebo vie, že sa ľahko stane terčom posmeškov či žiarlivosti. Podobné javy môžu nastať aj medzi súrodencami.

Niekedy sa ten chválený cíti neoprávnený dostať pochvalu, lebo sa niečo podarilo skôr náhodou ako jeho pričinením a on to vie. Keď ho za to druhí chvália, cíti, že to nie je primerané a spravodlivé. Pochvala totiž často aj preháňa.

Často pochvala vyvodzuje z jedného prejavu trvalú vlastnosť, teda na základe jednej skutočnosti dávame druhým, najmä deťom, nálepky. A nosiť nálepku je obmedzujúce, či už je negatívna, alebo pozitívna – dobrý chlapec, ty si to zvládol, si hrdina, ty si taký šikovný.

Ako teda druhých pochváliť, oceniť bez spomínaných negatív?

Čo teda spraviť, keď to myslíme naozaj zo srdca, úprimne, chceme druhého povzbudiť, oceniť, poďakovať sa mu, vyjadriť uznanie a pochvaly nie sú preferovaná forma vyjadrenia? Ako mu to správnym spôsobom odkomunikovať?

Autorky knihy prichádzajú zo slovíčkami oceniť a spätná väzba. Obe sú založené na rešpekte voči druhým a vyjadrujú rovnocenný vzťah. Túžim po tom, aby manžel ocenil, čo všetko robím pre rodinu a domácnosť, ale až tak netúžim, aby ma pochválil. Sú to také drobné nuansy v jazyku, ale cítite ich?

Ocenenie môže mať množstvo podôb, napríklad formu pozitívneho popisu (Vidím, že už je všetko hotové…), strohej informácie (Je pol ôsmej a sme pripravení vyraziť, paráda!), empatickej reakcie (To máš asi radosť…), používa ja-jazyk (Toto mi naozaj pomohlo!) a podobne.

Pozitívny popis toho, čo sme si všimli, pomôže deťom uvedomiť si, čo bolo pri danej činnosti alebo správaní podstatné a na čo sa treba sústrediť aj nabudúce. (Pravú aj ľavú topánočku máš na nohách a papučky sú uložené na mieste! Miesto pochvaly: Ty si taká šikovná, že si sa obula!). Malým deťom sa množstvo vecí často podarí skôr náhodou, a keď im povieme, že sú šikovní, nepomôžeme im zorientovať sa, ako sa im to vlastne podarilo.

Najkľúčovejším riešením je posilňovať vnútornú motiváciu detí a učiť ich sebahodnoteniu, aby robili veci kvôli svojej vnútornej spokojnosti, nie kvôli pochvale od autority.

Keď deti robia činnosť z vnútornej motivácie, nepotrebujú za všetko počuť našu pochvalu. Niekedy stačí, že sme spolu a spolu môžeme prežívať emócie, napríklad radosť z tvorby. Postačujúce sú naša blízkosť, pozornosť, aktívne počúvanie, neverbálny prejav záujmu – pohľad, úsmev, mimika či drobné gestá (palec hore, žmurknutie).

Svoje čaro má aj vďaka. Miesto teatrálnych pochvál neraz stačí v jednoduchosti poďakovať, je to výraz rovnocennosti. Prípadne poďakovanie doplniť úprimným úsmevom, žiariacim pohľadom, objatím. Niekedy naša paraverbálna komunikácia povie viac ako slová.

Ďalšou užitočnou myšlienkou je, že pozornosť nechávam obrátenú na dieťa, neotáčam ju na seba (rodiča). Prvoradé sú teda emócie toho, komu sa niečo podarilo, nie mňa ako rodiča, ktorý má tendenciu chváliť. (miesto: Ty si taká, šikovná, že si to zvládla, urobila si mi veľkú radosť! je vhodnejšie zvoliť: To musíš byť na seba pyšná, že si prekonala strach a zvládla si to!)

Spätnú väzbu nevyhnutne potrebujeme na učenie, posilňuje jeho zmysluplnosť a udržuje záujem. Je konkrétna, vecná, zameriava sa na činnosť alebo na správanie, nikdy však nehodnotí osobu či jej vlastnosti. Slúži tomu, kto niečo robí, kto sa niečo učí, nejako sa správa. Je to informácia preňho, pre jeho ďalšie správanie. (Už si skoro úplne oblečená, teraz už len ponožky a tenisky.)

Vnútorná motivácia a sebahodnotenie

Najkľúčovejším riešením, ktoré môžeme ako rodičia deťom odovzdať, je posilňovať ich vnútornú motiváciu a učiť ich sebahodnoteniu, aby robili veci kvôli svojej vnútornej spokojnosti, nie kvôli pochvale od autority – či už je ňou jednotka od pani učiteľky, pochvala od rodiča, alebo od šéfa. Nielen v existujúcom (školskom) systéme je to veľká téma, na ktorú sa pozrieme nabudúce.

Musím sa priznať, že pri písaní článku som začala sledovať, ako sa v tejto oblasti aj ja rozprávam so svojimi deťmi. Zatiaľ som v štádiu pozorovania – čo hovorím a ako na to deti reagujú. Sú to tie slová, ktoré mi z úst vychádzajú akosi automaticky a ani sa nad nimi nepozastavujem. Prvý krok je teda bdelosť, sledovanie aktuálneho stavu. V ďalšom kroku sa odhodlám k drobným zmenám.