Menu
Naším cieľom je urobiť z portálu nm.sk udržateľné médium. Obstáť v súčasnosti na mediálnom trhu však nie je jednoduché. Naše články nie sú uzamknuté. Chceme, aby k nim mal prístup každý, koho zaujmú.
Vďaka vašim príspevkom budeme môcť naďalej prinášať kvalitné a korektné rozhovory a iný exkluzívny obsah. Ďakujeme!
Sme tu už niekoľko týždňov a za ten čas sme sa snažili preskúmať 1,5-miliónové hlavné mesto ležiace na brehu Río de la Plata rôznymi spôsobmi – na kolesách i „po vlastných“. Stále ma však neopustil pocit, že tu by moje orientačné schopnosti, o ktorých slušnej úrovni som bola vždy presvedčená, dostali pri prvej príležitosti „na frak“.
S mojím sprievodcom míňame rušné ulice i pokojnejšie uličky s honosnými vilami ponorenými do tieňa hustých eukalyptových alejí a asi po dvadsiatich minútach prichádzame do štvrte zvanej Piedras Blancas (v preklade Biele skaly) na periférii mesta.
Podobných zón s prívlastkom nebezpečné je tu viac. Sem by sotva zablúdila turistická noha. Podľa rozprávania miestnych sa totiž v týchto končinách odohrávajú úplne iné príbehy než v centre mesta, ktoré svojimi kaviarničkami, obchodnými centrami a romantickými parkmi pôsobí jedným slovom bezstarostne. Toto je oblasť, kde sa človek najskôr stretne so skutočnou ľudskou drámou.
Širokú cestu lemujú z ľavej strany neomietnuté príbytky s plechovými strechami a plotmi, nalepenými tesne vedľa seba. Premýšľam, ako Piedras Blancas, miesto s takým prívetivým názvom, vyzerá v noci. Cez okno auta zahliadnem na okamih pár čiernych očí. Patria staršej žene, sediacej v tieni na priedomí. Jednou rukou zviera veľkú termosku, v druhej drží typickú kalabasu s yerba maté a so stoickým výrazom sleduje rannú premávku.
Obrazy sa nám pred očami menia rýchlo ako vo filme. Túlavy pes, dievča vešajúce bielizeň, poletujúce odpadky… Ešte jeden semafor a sme v cieli. Auto odstavujeme na trávniku pred žltou budovou s nápisom Casa Lunas – Centrum pre neplnoleté matky, otcov a ich deti. Podľa našich informácií centrum funguje už dvadsať rokov, a keďže ide o jedno z mála miest, kde sa venujú pomoci poväčšine maloletým dievčatám v druhom stave, v Montevideu je dosť známe.
Na vrátnici nás už čaká sympatický Uruguajčan v stredných rokoch. Prihovára sa nám po anglicky. Álvaro Silva pracuje v Casa Lunas ako správca. Keď sme spolu telefonovali, ochotne sa ponúkol, že nám toto skromné, ale dlhoročné dielo predstaví.
Z vnútra centrum pôsobí trochu ako labyrint a zdá sa, že za dve desaťročia prešlo viacerými úpravami. Na prízemí sa nachádza presvetlená jedáleň, odkiaľ vedú dvere do veľkej záhrady s preliezkami. Počuť odtiaľ krik detí miešajúci sa so ženskými hlasmi.
„Naše kapacity nie sú veľké. Momentálne sa staráme o dvadsaťpäť matiek a dvadsaťpäť detí do dvoch rokov, ale robíme, čo je v našich silách,“ vyhŕkne spontánne z Álvara Silvu. Pomaly prechádzame do malej telocvične tiež na prízemí, kde sa, ako vysvetľuje, venujú rozvoju psychomotorických zručností detí.
Na otázku, ako konkrétne ich dielo funguje, zareaguje dlhším preslovom. „Náš dom sa v doobedňajších hodinách mení na vzdelávacie centrum. V miestnostiach na poschodí máme vybavené dielničky na spracovanie textilu. Mnohé naše mamičky nemajú možnosť vzdelávať sa, často totiž nemajú komu zveriť svoje deti alebo im to jednoducho iné okolnosti, ako napríklad veľká vzdialenosť vzdelávacích centier, nedovolia. Tu im to umožňujeme. U nás sa môžu priučiť krajčírskemu remeslu, a kým študujú, ich deťom sa venujú profesionáli.“
Väčšiu časť dňa však priestory slúžia ako jasle. Okrem pedagogického personálu, ktorý tu pracuje, sú v centre aj psychológovia, sociálni pracovníci a učiteľ telocviku, ktorý sa zameriava na pohybové aktivity pre tehotné mamičky.
Počas nášho rozhovoru Álvarovi oznamujú, že na vrátnici čaká ďalšie tehotné dievča. „O chvíľu som tam,“ reaguje promptne a pokračuje, vysvetľujúc: „Viete, život týchto mladých nie je jednoduchý. Hlavne ak žijú v podmienkach, kde nevidia veľa možností.“
Byť adolescentom znamená, že robíte mnohé nerozvážne veci. Aj tieto mladé matky sú v podstate ešte stále len deti, na to však rýchlo zabúdame a radi používame dvojaký meter.
Sociálne rozdiely v hlavnom meste sa podľa Álvara začali prehlbovať približne pred štyridsiatimi rokmi. Montevideo začalo územne expandovať a chudobnejšie vrstvy boli vytláčané stále viac na jeho okraj. Kompetentní sa snažili zabezpečiť obyvateľom prístup k základným službám a infraštruktúre. V prípade veľkomesta, akým je Montevideo, však podľa Silvu došlo zároveň k nešťastnému efektu, ku geografickej segregácii. Výsledkom je, že mnohí ľudia v dôsledku zlej ekonomickej situácie neopustia za celý život svoju štvrť a zostávajú takpovediac uväznení vo svojich sídliskových getách.
Extrémna chudoba zasahuje najviac miestnu mládež. Tej podľa Álvara chýba predovšetkým životná vízia. Jedným z dôsledkov sú preto aj časté tehotenstvá maloletých dievčat, ktoré môžu materstvo vnímať ako poslednú alternatívu na získanie aspoň nejakého spoločenského statusu. V Casa Lunas sa každému dievčaťu či páru, ktorý zaklope na ich dvere, snažia ponúknuť pomocnú ruku. Záujemcovia prichádzajú z celého mesta.
„Keď k nám príde mladá budúca mamička, snažíme sa jej na stôl vyložiť všetky možnosti. Ak sa rozhodne, že si dieťatko ponechá, pomôžeme jej najprv s osvojením si praktických zručností. Ako sa pohybovať po meste, kde získať potrebné informácie, ako komunikovať či získať prehľad o tom, koľko čo stojí, ako sa starať o seba i o dieťa – toto sú veci, ktoré mnohé dievčatá neovládajú.
Snažíme sa ich preto v tomto viesť a svojím spôsobom aj vychovávať. Postupne sa potom s nimi zhovárame aj o ich budúcnosti. Usilujeme sa, aby začali premýšľať o štúdiu, práci, prípadne o tom, ako by mohli samy alebo so svojím partnerom zabezpečiť svoju rodinu,“ prezrádza Silva.
Takéto osobné sprevádzanie podľa neho prináša výsledky a niektoré dievčatá či mladé páry si naozaj časom dokážu usporiadať priority. Dokončia školu alebo si nájdu prácu a prípadné ďalšie tehotenstvo odložia na neskôr. Stále sa však nájdu takí, ktorí tlak neustoja a opäť otehotnejú.
„Títo mladí sú stále svojím spôsobom deti. Radi sa zabávajú, hrajú, vtipkujú. Niekedy na to zabúdame. Myslíme si, že ak sa z týchto dievčat stanú matky, už nie sú viac tínedžerkami a používame pri nich dvojaký meter,“ dodáva.
Na plecia mladých dievčat sa pritom podľa správcu Casa Lunas presúva veľa zodpovednosti ešte pred tým, než sa stanú matkami. Mladí muži, partneri vedia o možnosti ochrany, ale veľmi často ju odmietajú. Dievčatá sú preto oveľa častejšie nútené užívať antikoncepciu. Za posledných pätnásť rokov tak klesla pôrodnosť u dievčat medzi 15 – 19 rokom takmer o polovicu. Problém však nastáva u dievčat z chudobných pomerov.
Prevencia, o ktorú sa v Casa Lunas usilujú, preto nestojí na informáciách o užívaní antikoncepcie. „Mladí vedia o ochrane všetko a vedia, ako ju používať. To nie je problém. Problém je v tom, že si pre nedostatok možností nedokážu vytvoriť projekt života. V momente, keď takýto projekt získajú, dokážu urobiť aj správne rozhodnutia,“ vysvetľuje Silva a dodáva, že mladí v tomto potrebujú predovšetkým niekoho, kto ich bude sprevádzať.
Prevencia, o ktorú sa v Casa Lunas usilujú, nestojí na informáciách o užívaní antikoncepcie.
Na otázku, koľko dievčat z centra sa napokon rozhodlo dieťa nemať, odpovedá: „Za tie roky ich bolo naozaj len pár. K takýmto prípadom sa snažíme pristupovať empaticky na základe konkrétnej situácie a skúsenosti daného dievčaťa. Ak po spoločných rozhovoroch a nami navrhovaných riešeniach dievča dospeje k rozhodnutiu, že dieťa aj tak nechce, rešpektujeme to. Našou úlohou nie je moralizovať, ale pomôcť týmto mladým ženám, aby si všetko v pokoji zvážili a neunáhlili sa. Konečná voľba je však vždy na nich.“
Vchádzame do záhrady zaplavenej slnkom a malými dvojnohými bytosťami. Z jedného otvoreného okna na nás pozerá niekoľko párov tmavých okáľov a zachytávame aj zopár ženských úsmevov. V momente, keď zachádzame za roh, sa ťažká noha môjho sprievodcu zráža s útlou nožičkou dvojročného chlapčeka. Nasleduje sekunda ticha a hneď za ňou ťaživý detský plač. Vinník incidentu dieťa zdvihne, objíme ho a ono sa mu úplne spontáne ovinie okolo krku…
Tento obraz nevinnosti a krehkosti mi zostáva v pamäti ešte dlho potom, ako opustíme Casa Lunas. Miesto, kde dostáva život mladých a ich detí druhú šancu.
Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
