Neponáhľajme sa, nič nám neujde

Bol studený deň, dosť podobný mnohým iným. V mysli sa mi vynárali povinnosti, ktoré som potrebovala vybaviť, záväzky, ktoré som mala stihnúť. Bude mi stačiť čas, ktorý mám?

Kým som čakala na autobus, prestupovala som z nohy na nohu a kabát som si tisla bližšie k telu. Nepomáhalo to, vietor bol jednoducho dotieravý, nedalo sa pred ním skryť. Jediné, čo ma tešilo, bolo pomyslenie na šálku horúceho čaju po príchode domov.

Konečne prišiel „záchranca“ na kolesách. Dvere autobusu sa otvorili a ľudia sa bezhlavo tlačili dnu za vidinou párminútového tepla. Sadla som si k oknu a vedľa mňa si našiel miesto starý pán obklopený taškami. Mlčky sme sa ponárali do príjemného pravidelného rytmu motora. Spontánne som siahla po malom ruženci vo vrecku. Bez rukavíc sa prsty ľahšie kĺžu po zrniečkach.

Neponáhľajte sa, máme čas. Nič nám v živote neujde.

Keď sa blížila zastávka, na ktorej som chcela vystúpiť, nenápadne som sa pomrvila. Vyslala som prvý signál svojmu spolusediacemu. Prešedivelý pán mal už svoje roky, chcela som mu dať preto dosť času, aby sa v úzkom priestore postavil a vytvoril miesto, kadiaľ by som sa mohla presunúť ku dverám. Moje gesto, prirodzene, nepochopil, a tak som vstala so slovami: „Prepáčte, na ďalšej vystupujem.“ Obrátil sa ku mne a pokojne povedal: „Neponáhľajte sa, máme čas. Nič nám v živote neujde.“ Mäkký tón jeho hlasu a láskavý pohľad ma posadili späť do sedadla. Venovala som mu srdečný úsmev: „Len som nechcela, aby ste mali na poslednú chvíľu problém…“ Tento raz sa na mňa usmial on. „Vidíte, to je pekné, myslíme jeden na druhého. Vy beriete do úvahy moju starobu, ja vám môžem ponúknuť radu – ,neponáhľajte sa‘“.

Mal pravdu. Ten krátky pravdivý odkaz sňal zo mňa pocit, že treba mať všetko pod kontrolou a že času je málo. Prikývla som a zostala som ticho sedieť. Slová o nenáhlení ma prenikli.

V správnu chvíľu sa múdry pán pozviechal zo svojho sedadla, odtiahol tašky a taktne sa odstúpil: „Nech sa páči.“ Milo som sa naňho usmiala a poďakovala som sa. „Tá vďačnosť je vzájomná. Som poctený, že pre starého človeka má ešte niekto krásny úsmev.“

Bolo by klišé napísať, že po vystúpení z autobusu mi už na mrazivom vetre nebola zima, lebo ma hrial oblažujúci pocit zo vzťahu s neznámym človekom. Čosi na tom však bolo, lebo som vykročila bez náhlenia a hoci som si tvár zakryla šálom, oči sa mi naďalej smiali.