Menu
Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
Do akej miery sa to, kým sme, utvára zážitkami z raného detstva a do akej miery máme tento vývoj vo svojich rukách? Môžeme sa skutočne, tak ako to tvrdí Jung, rozhodnúť, kým sa staneme, alebo sme determinovaní tým, čo už ovplyvniť nedokážeme? Tieto otázky sa na diskusii Anamnéza ega: Rané zážitky ako kľúč k pochopeniu súčasnej psyché snažila rozlúsknuť psychologička a terapeutka Lucia Jakabová.
Keď sa povie „ego“, väčšina z nás si predstaví nezdravé sebavedomie a pocit nadradenosti. Čo však ego znamená vo svojom pôvodnom význame? Podľa teórie zakladateľa psychoanalýzy Sigmunda Freuda utvárajú našu osobnosť tri základné štruktúry – id alebo pudová rovina, ego, to jest vedomie, a superego, teda svedomie. Hoci pudová rovina sídli v nevedomí, ak by sme si predstavili svoju osobnosť ako ľadovec, tak id tvorí jej najhlbší základ ukrytý pod hladinou.
Čo všetko vplýva na genézu ega a jeho vývin? Na jednej strane je to dedičnosť a prostredie, ktoré do veľkej miery ovplyvňuje to, ako sa vyvíja náš mozog a jeho jednotlivé štruktúry. Na druhej strane sa do nášho ega zapisujú aj nepriaznivé zážitky a primárne puto, ktoré si utvárame s našou vzťahovou osobou, najčastejšie matkou.
Ukazuje sa, že po zážitku obrovskej traumy je až tretia generácia schopná sa s takýmto zážitkom nejakým spôsobom vysporiadať.
Najnovšie neuropsychologické výskumy ukazujú, že existujú určité mechanizmy, ktoré sa prenášajú z jednej generácie na druhú. „Keď sa pozrieme spätne na 20. storočie, tak vidíme, že ľudstvo prechádzalo mnohými traumami. Či už to boli vojny, holokaust, alebo rôzne režimy. Bolo by veľmi naivné si myslieť, že to, čo sa dialo našim predkom, na nás nemá žiadny vplyv,“ vysvetlila Jakabová.
Ako príklad uviedla život ľudí, ktorí v dôsledku priamej skúsenosti s holokaustom o svojich zážitkoch nedokázali hovoriť svojim deťom či vnúčatám. Ukazuje sa, že po zážitku obrovskej traumy je až tretia generácia schopná sa s takýmto zážitkom nejakým spôsobom vysporiadať.
Jakabová priblížila, že enormný stres, ktorý zažívali naši predkovia, sa odrazil aj na ich vzťahoch k deťom, pre ktoré nedokázali byť emočne prítomní. A to sa potom prenášalo ďalej z generácie na generáciu. Hoci gény na jednej strane zodpovedajú za to, ako sa budú naše neurónové siete zapájať a môžu mať vplyv na našu emočnú stabilitu, to, čo nepredurčujú, je spôsob, akým sa bude vyvíjať naša celková osobnosť. Tieto fenomény skúma nový odbor s názvom epigenetika. Snaží sa rozlúštiť faktory z prostredia, ktoré môžu mať priamy vplyv na to, ktoré gény sa aktivujú a ktoré nie.
Ukazuje sa, že kľúčovú rolu v správnom vývoji nervovej sústavy a mozgu zohráva prenatálny vývoj. „Ak matka počas tehotenstva zažívala enormný stres, čo v súčasnosti zažívajú asi všetky ženy vo vojnových zónach alebo pri domácom násilí, produkoval sa v jej tele kortizol, ktorý sa priamo prenášal i na plod,“ osvetlila zásadnú rolu stresu v tehotenstve Jakabová. Tým, že mozog dieťaťa v prenatálnom období a v prvých rokov po narodení je najzraniteľnejší a absorbuje všetky podnety z vonkajšieho prostredia, stres mu môže spôsobiť dlhodobé zmeny, a to najmä v oblasti učenia sa a pamäti.
Pokiaľ dieťa po narodení tieto podnety nedostáva, niektoré centrá v mozgu môžu ostať nevyvinuté. „Napríklad je zaujímavé, že deti, ktoré sa do šiestich rokov nestretnú s ľudskou rečou, sa už nikdy nenaučia rozprávať,“ podčiarkla dôležitosť podnetného prostredia psychologička. V tejto súvislosti opísala príbeh chlapca, ktorého rodičia v ranom detstve nechali v lese, kde si ho osvojila svorka vlkov. Keď ho po rokoch objavili a snažili sa v ňom kultivovať určité spoločenské návyky, prišli na to, že má zanedbané centrum reči a už sa nikdy nenaučí rozprávať.
Dieťa si vyvinie účinné mechanizmy, ako sa o seba postarať, za čo však bude neskôr platiť veľmi vysokú daň.
Veľkou výhodou mozgu však je, že je plastický. To znamená, že je schopný prispôsobiť sa a meniť svoju štruktúru v závislosti od skúseností, ktoré dieťa zažíva. „Hoci sa možno zdá, že dieťa do jedného roka iba je a spí a nič dramatické sa s ním nedeje, práve v tom období dochádza k najmasívnejšej tvorbe synapsií. A toto je úplne kľúčové obdobie, ktoré určuje, ako sa jednotlivé centrá a štruktúry budú vyvíjať.“
Keď sa bábätko narodí, svoje potreby si nedokáže regulovať samo. Jeho telo sa v dôsledku nejakej nenaplnenej potreby dostane do stavu nerovnováhy. Jediné, čo dokáže urobiť, je plakať a tým privolať mamu, ktorá jeho potrebu môže uspokojiť. Ak podľa Jakabovej dieťa dostáva odpoveď, že jeho potreby sú uspokojované, postupne sa na tento systém jeho telo nastaví.
No v prípade, že matka má popôrodnú depresiu, je vyhorená alebo vystresovaná, nedokáže byť emočne plne prítomná. Dieťa v takýchto chvíľach zažíva, že nemá zmysel niekoho volať, lebo odpoveď nepríde. „Vyvinie si teda účinné mechanizmy, ako sa o seba postarať, za čo však bude neskôr platiť veľmi vysokú daň,“ konštatuje psychologička.
Psychologička ďalej priblížila, ako do celého obrazu vývoja detského mozgu vstupuje tzv. teória o mozgových vlnách. Tá hovorí, že u detí vo veku od dvoch do šiestich rokov začínajú nastupovať vlny theta, ktoré sú zodpovedné za fantazijné spracovanie a intuitívne uvažovanie. Zároveň platí, že toto uvažovanie ešte nie je regulované logikou. Dnes už totiž vieme, že kritické a abstraktné myslenie sa u dieťaťa začína vyvíjať až po šiestom roku.
Dieťa má vo mňa takú dôveru, že aj keď môj pokyn môže znieť akokoľvek iracionálne, ono ho poslúchne.
V dôsledku toho dieťa intenzívne absorbuje všetky podnety z okolia bez logického filtra. To môže byť na jednej strane fascinujúce, na druhej však aj veľmi nebezpečné. Zo svojej skúsenosti s prácou s deťmi spomenula zážitok s chlapcom, ktorý si nevedel obuť topánku, a tak mu poradila, aby si skúsil chytiť jazyk. Túto radu však chlapec prijal doslova a chytil si svoj vlastný. „Odvtedy si hovorím, že dieťa má vo mňa takú dôveru, že aj keď môj pokyn môže znieť akokoľvek iracionálne, ono ho poslúchne,“ uzavrela psychologička.
Okrem toho je dôležité si uvedomiť, že do šiestich rokov sa v našom podvedomí veľmi intenzívne vytvárajú vzorce správania, ktoré nevedomky budeme používať celý život. „Všetky naše dojmy, presvedčenia, postoje, intuície majú svoj základ v období do šiestich rokov a nemáme k nim prístup. Úlohou a cestou každého človeka je reflektovať o tom, v akom prostredí vyrastal, čo všetko zažíval a čo všetko dalo základy jeho svetonázoru a presvedčeniam,“ vyzdvihla dôležitosť raného detstva Jakabová.
„Matka Tereza raz povedala, že vo výchove nejde ani tak o to, čo deťom hovoríme, ale ako žijeme.“ Deti nás totiž pozorujú a prirodzene sa pridajú. „A ja by som ešte k tomu citátu dodala, že nielenže nás pozorujú, ale nás aj zažívajú vo vzťahu a to je tá úplne najkľúčovejšia rovina,“ doplnila slová laureátky Nobelovej ceny psychologička.
Tým, či my ako rodičia budeme z pohľadu svojich detí bezpeční alebo nie, budeme v nich utvárať predstavu o svete: Je toto miesto nepriateľské? Je bezpečné? Je ľahostajné? Ako Jakabová ozrejmila, dieťa nezažíva chudobu abstraktne; dieťa zažíva, či ho rodičia dokážu zabezpečiť. Keď rodič príde domov vystresovaný, dieťa zažíva emócie rodiča a prostredníctvom nich svet, ktorý rodiča stresuje.
Je dobré budovať vzťahy? Alebo nás ohrozujú a je lepšie sa im vyhýbať? Toto všetko si odvodzujeme od svojho primárneho vzťahu.
V tomto primárnom vzťahu sa tiež učíme, ako fungovať vo vzťahoch vo všeobecnosti. Môžeme ľuďom dôverovať? Môžeme byť zraniteľní a vyjadriť, kto sme? Alebo sa musíme chrániť, skrývať a uzatvárať? Je vôbec dobré budovať vzťahy? Alebo nás ohrozujú a je lepšie sa im vyhýbať? „Toto všetko si odvodzujeme od svojho primárneho vzťahu, ktorý sme zažívali v ranom detstve.”
V neposlednom rade sa vo svojom primárnom vzťahu učíme, kto sme: Sme dobrí? Sme akceptovaní? Sme hodnotní? To všetko nezávisí od toho, čo si o nás rodičia myslia, ale od toho, ako sa k nám podvedome správajú. Či sa z nás tešia a či cítime, že nás majú radi. Pokiaľ sú rodičia väčšinu času vystresovaní, ustarostení a deprimovaní, nie sú schopní prejavovať radosť z toho, že sme. Ako Jakabová upozornila, málokto si uvedomuje, že tento faktor zohráva zásadnú rolu pri budovaní detského sebavedomia a schopnosti sebaprijatia.
Jakabová vysvetlila, že stres je najstaršia reakcia, ktorú sme potrebovali mať vyvinutú, aby sme prežili. Určitú mieru stresu potrebujeme nato, aby sme sa dokázali učiť a prekonávať výzvy. Ale je veľmi veľký rozdiel, či je stres nepredvídateľný, extrémny a dlhodobý a robí nás zraniteľnými a krehkými alebo je to stres, ktorý je krátkodobý a predvídateľný a robí nás odolnejšími.
Psychologička si myslí, že to najhoršie, čo môžete urobiť pre dieťa, je to, ak mu zoberiete z cesty všetky prekážky. Dieťa potrebuje zažívať výzvy, o ktorých vie, že ich dokáže zvládnuť samo alebo s našou pomocou.
Pokiaľ však telo dieťaťa vylučuje stres v nadmernej miere, spôsobuje tým morfologické zmeny v štruktúrach mozgu. „Dieťa, ktoré žije v prostredí, ktoré je preňho stresujúce a nepredvídateľné, bude neustále excitované.“ Dieťa môže zažiť traumu z toho, že bolo zneužívané alebo zažilo domáce násilie, no rovnako z toho, že jeho rodič bol nekonzistentný, zaplavený vlastným prežívaním alebo emočne neprítomný. Ako hovorí lekár Gábor Maté, trauma nie je to, čo sa nám stalo ale to, čo sa v nás udialo v dôsledku toho, čo sa nám stalo.
Bezpečná vzťahová väzba, pri ktorej sa rodič dokáže na dieťa napojiť, je preto tou najlepšou cestou k emočnej regulácii.
Jedným zo spôsobov, ako sa dieťa snaží vysporiadať sa s traumatickými spomienkami, je ich vytesnenie. „Ak niekto v dôsledku chronického stresu potláča všetky bolestivé spomienky, stráca kontakt sám so sebou a so svojím prežívaním. Tieto pocity zviazané s bolestnými spomienkami však ostávajú naďalej uložené v našom podvedomí, a keď sa dostaneme do stavu nepohody, prirodzene vychádzajú von.“
Náš organizmus je totiž prirodzene nastavený tak, že sa ustavične snaží o udržanie homeostázy. Prečo je to tak? Pretože tento stav je pre nás energeticky najmenej náročný. Ale na to, aby sme sa vedeli dostať z nerovnováhy do homeostázy, potrebujeme mať rozvinuté určité regulačné mechanizmy. Tie si osvojujeme pomocou vzťahovej osoby, pri ktorej zažívame reguláciu svojich emócií a spôsob, ako sa o seba postarať. „Hovoríme o takzvanej koregulácii, keď matka pomáha dieťaťu regulovať jeho prežívanie.“
Ak je matka blízko a reaguje, dieťa sa naučí, že keď sa mu deje niečo zlé, tak vo fyzickom kontakte s matkou sa môže upokojiť. Alebo keď má dieťa nejaký záchvat hnevu a nevie si s ním poradiť, tak príde matka, ktorá ho môže vtiahnuť do svojho pokoja. Dieťa zistí, že keď má aj v stave takéhoto amoku pri sebe niekoho, kto na neho dokáže pokojne reagovať, tak sa v ňom tieto skúsenosti uložia. Bezpečná vzťahová väzba, pri ktorej sa rodič dokáže na dieťa napojiť, je preto tou najlepšou cestou k emočnej regulácii.
Keď stojíme zoči-voči ohrozeniu, náš organizmus sa na to potrebuje pripraviť, a to buď útekom, únikom, alebo zamrznutím. V našom tele sa zvyšuje srdcová frekvencia, uvoľňuje sa adrenalín a kortizol a svaly sa prekrvujú. Čím väčšie ohrozenie zažívame, tým menší prístup máme k mozgovej kôre, ktorá je zodpovedná za vôľu, myslenie či kreativitu.
V tej chvíli sa potrebujeme čo najlepšie ochrániť. „Keď dieťa nezažíva prítomnosť opatrovateľa, ktorý mu pomáha stav ohrozenia alebo stresu zvládnuť, tak si potrebuje nachádzať nejaké svoje vlastné spôsoby, ako si uľaví v tiesni. Napríklad tým, že si bude ubližovať.“
Na podobnom princípe fungujú aj omamné látky. Väčšina z nás s nimi aspoň raz za svoj život príde do kontaktu, ale závislosť sa spustí iba u tých, ktorí majú senzitívne reakcie na stres. To znamená, že zažívali chronický stres a nedokázali si sami vytvoriť nejaký spôsob, ako sa zregulovať. Potrebujú preto nejaké externé substancie, ktoré im v tom pomáhajú.
Podľa psychologičky nemáme právo takýchto ľudí súdiť, pretože si nevieme predstaviť, aké vyčerpávajúce musí byť, ak niekto žije v ustavičnom stave zaplavenosti stresom. „Tým, že ľudia zažívajú pod opiátom uvoľnenie, veľmi rýchlo sa stávajú závislými. Môže to byť aj jedlo či nakupovanie. Čokoľvek, čo nám pomáha získať nejakú rýchlu dávku slasti a šťastia,“ priblížila pozadie závislosti Jakabová.
Dieťa, ktoré sa naučí disociovať, bude rovnako reagovať aj v budúcnosti pri hádke so svojím partnerom.
Reakcia na nadmerný stres sa môže prejaviť aj vo forme disociácie. To znamená, že človek sa odpojí od vonkajšieho sveta a sústredí sa na ten vnútorný. Ako keby sme sa na seba a svoje telo pozerali z výšky. „Deti, ktoré žili v prostredí, ktoré je extrémne stresujúce, častokrát nemajú inú možnosť, ako sa disociovať. Je to pre ne určitý adaptačný mechanizmus. Spôsob ochrany pred totálnym kolapsom.“
Stresujúci zážitok sa však ukladá do podvedomia a odtiaľ nás bude naďalej ovplyvňovať. Podľa psychologičky sa s tým dá pracovať, ale k týmto traumatickým spomienkam je pre klientov veľmi náročné sa vrátiť.
Obranné mechanizmy, kam patrí už spomínaná disociácia či vytesňovanie, máme často také zvnútornené, že ich úplne automaticky aplikujeme. „Napríklad dieťa, ktoré sa naučí disociovať, bude rovnako reagovať aj v budúcnosti pri hádke so svojím partnerom.“
Okno tolerancie určuje našu schopnosť vyrovnať sa so stresom a zvládať výzvy. Keď sa nachádzame v optimálnej zóne, dokážeme relatívne dobre zvládať stres a ostať v kontakte sami so sebou. Keď sa však dostávame do stavu rozrušenia, naše reakcie môžu byť prehnané a snahy o reguláciu sa môž zdať neúčinné. Na druhej strane, môžeme zažívať aj hypoaktivitu, to znamená, že máme nedostatočné reakcie na stres, a vtedy u nás dominuje skôr apatia a vyhýbavosť. Dobrou správou však je, že si toto okno tolerancie môžeme rozširovať.
Ako na to? Psychologička radí, že nám môže pomôcť bezpečná a súcitná blízkosť iného človeka, ktorý si pokoj dokáže udržať a vďaka tomu nás do neho dokáže aj vtiahnuť. Keď sa však stretnú dvaja ľudia, u ktorých prevládajú pri hádke nižšie mozgové štruktúry a racionálne uvažovanie sa úplne vypína, hádka môže veľmi ľahko vyeskalovať.
Rovnako to platí aj u detí. Ak sú v silnej emócii a my im začneme niečo vysvetľovať, vtedy nás vôbec nie sú schopné počuť, informácie sa k nim vôbec nedostanú. Najprv je potrebné rozrušené dieťa upokojiť a stabilizovať a potom si môžeme povedať, čo sa vlastne v tej situácii stalo.
Na záver Jakabová zdôraznila, že to, čo môžeme robiť aspoň vo svojich primárnych vzťahoch, je prinášať do nich pochopenie, súcit, prijatie a hlavne bezpečie. Aby sme však toho boli schopní, je veľmi dôležité, aby sme pracovali sami na sebe, poznali svoje zdroje, z ktorých môžeme čerpať a rozširovali naše okno tolerancie. Iba tak budeme totiž schopní ponúknuť zážitok korektívnej skúsenosti tým, ktorí na tento svet hľadia cez optiku neistoty a ustavičného ohrozenia.
Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
