Menu
Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
Iñaki Guerrero Ostolaza sa počas leta zastavil na Slovensku. Pri tejto príležitosti sme s ním spravili rozsiahly rozhovor. V prvej časti sme sa venovali spoločenským témam. V tejto druhej časti si prečítate:
Prečítajte si aj:
V niektorých kresťanských kruhoch počúvame, že ak je duchovný život človeka dobrý, akákoľvek psychologická práca na sebe je zbytočná. Čo si o tom myslíte ako psychológ a ako zasvätená osoba?
Je to omyl. Kedysi sa hovorilo, a ešte aj dnes sa nájde v niektorých sektách alebo skupinách názor, ktorý hlása: „Chorobu ti posiela Boh a ak ťa chce uzdraviť, tak ťa uzdraví, nemusíš ísť ani k lekárovi.“
Ale Boh ťa uzdraví aj tým, že pôjdeš k lekárovi, koná aj prostredníctvom ľudských nástrojov. Psychológia sa niekedy zvykne zamieňať s duchovnom, ale sú to dve rôzne veci, ktoré spolu aj súvisia.
Ak ma veľmi silno bolí zub, nehovorte mi, aby som miloval blížneho, lebo ho pošlem preč. V tej chvíli nedokážem žiť spiritualitu. Je to fyzický prvok, ale rovnako to funguje aj na psychologickej úrovni.
Ak mám depresiu, som veľmi vystresovaný, niečo ma trápi, ako môžem milovať svojho blížneho? Nie je to možné, pretože niekedy sa objavia emocionálne reakcie, ktoré neovládam. Nie je to zlomyseľnosť, je to slabosť, pretože je tu prítomné niečo, čo nefunguje tak, ako má.
Tam prichádza na rad psychológia, pretože nejde o otázku vôle, o otázku svätosti alebo cnosti. Ide o psychologický problém, ktorý blokuje schopnosť prežívať lásku.
Vďaka práci na sebe lepšie pochopíme, čo spúšťa napríklad hnev (deficit sebaúcty, nesprávne predstavy o sebe samom), a potom môžeme začať lepšie ovládať svoje reakcie, vďaka čomu budeme schopní viac milovať.
Mať schopnosť povedať „nie“ je znakom zdravej sebaúcty.
Pomôže nám psychológia viac milovať?
Nie je to tak, že psychológia nás posväcuje. Posväcuje spiritualita. Psychológia nám pomáha žiť spiritualitu. Takže keď sa ľudia pýtajú: „Spiritualita alebo psychológia?“, nemá to s tým nič spoločné. Je potrebné pochopiť, že psychológia je základom spirituality, ale nenahrádza ju.
Potom je pravda, že Cirkev veľa pracovala aj so psychoanalýzou, takže nám zostal trochu psychoanalytický pohľad. Psychoanalýza môže byť pre veriaceho človeka nebezpečná, pretože popiera náboženstvo, považuje ho za neurózu.
Ak natrafíte na psychoanalytika, bude sa snažiť všetkými prostriedkami dosiahnuť, aby ste zanechali svoju vieru alebo nejaké presvedčenie, ktoré máte, pretože si myslí, že ide o neurózy. Takéto veci však moderná psychológia nerobí, ale rešpektuje vašu vieru.
Ako kresťania sme niekedy vedení k tomu, aby sme zapreli samých seba, aby sme milovali blížneho a nedostatok asertivity sa často označuje za pozitívnu vlastnosť. Aké sú hranice tohto postoja a aké nebezpečenstvá z neho vyplývajú?
Pre mňa je to veľmi jasné. Často vidíme veľmi dobrých ľudí, ktorí robia všetky láskavosti, o ktoré ich požiadajú, ktorí sa obetujú pre druhých. Určite si pomyslíme: „Aký dobrý človek, hotový svätec!“
Pozor! To nie je svätosť, to je deficit sebaúcty. Pretože je to spôsob, ako byť prijatý druhými, ako byť vnímaný ako niekto dobrý.
Samozrejme, takýto človek môže mať veľa zásluh, môže mať veľké cnosti, ale to nie je svätosť. Svätosť sa rodí z lásky, keď robím veci z lásky, nie zo strachu pred odmietnutím alebo odsúdením alebo aby som vyzeral dobre.
Tu prichádza na rad otázka asertivity, teda slobody ducha, ktorá mi umožňuje nebáť sa vyjadriť to, čo si myslím, urobiť to, keď je to potrebné, povedať, že nesúhlasím, keď sa mi zdá, že je to užitočné a že je to skutok lásky voči druhým.
Ak to tak nie je, mlčím. Asertivita v tomto súvisí so sebaúctou: keď máte zdravú sebaúctu, ste asertívni, nemáte potrebu vyjadrovať sa, keď to nie je potrebné. Je dôležité to rozlišovať, pretože ľudia, ktorí robia všetko preto, aby ich ostatní prijali, bývajú dokonalými obeťami manipulácie.
Dôležité je teda stanoviť si hranice…
Spomínam si na jednu pani, ktorá žila so svojou už staršou matkou, a tá sa neustále na všetko sťažovala: „Prečo mi nepomôžeš? Prečo sa o mňa nestaráš?“ Nakoniec sa táto pani začala cítiť veľmi previnilo, veľmi depresívne, pretože napriek všetkému, čo robila, sa jej matka neustále sťažovala, a tak sa prišla porozprávať so mnou.
Povedal som jej: „Myslíte si, že ste povinná robiť vašu mamu šťastnou? Nie. Ste povinná milovať ju v tom, o čom si myslíte, že je pre ňu dobré, ale čo sa týka zvyšku, tak to nie je vaša starosť. A ak pre ňu robíte toto všetko a ona stále nie je šťastná, je to jej problém, nie váš.“
V skutočnosti si rovnako ako táto pani zvykneme myslieť, že problém musíme vyriešiť my. Ale to je omyl. My musíme urobiť svoju časť. Každý musí urobiť svoju časť. Ak ten druhý neurobí svoju, ja nemusím a ani nemôžem vyriešiť všetko. Toto je dôležité pochopiť, pretože s touto nejasnosťou zápasí mnoho ľudí.
K zneužívaniu dochádza, keď sa jasne nerozlišuje medzi vnútorným a vonkajším fórom.
Mať schopnosť povedať „nie“ je znakom zdravej sebaúcty, ale aj toho, že viem dobre žiť evanjelium, pretože milovať neznamená robiť všetko, čo odo mňa iní žiadajú. To je absurdné!
Milovať znamená robiť všetko, čo druhí potrebujú a čo pre nich môžem urobiť. Vedieť povedať „nie“ bez toho, aby som sa bál, že to bude znieť sebecky, pretože viem, že to, čo odo mňa žiadaš, nie je pre teba dobré a nie je to skutok lásky.
V Hnutí fokoláre aj v Cirkvi sa objavuje otázka duchovného zneužívania, ktorá nebýva vždy dobre pochopená, a to aj preto, že toto zneužívanie sa môže diať bez zlého úmyslu. Ako k nemu dochádza a ako sa pred ním chrániť?
Po prvé k nemu prichádza vtedy, keď sa jasne nerozlišuje medzi vnútorným a vonkajším fórom. Napríklad v hnutí sa mnohokrát presadzovala myšlienka, že je povinné povedať všetko. A to viedlo k veľkému zneužívaniu.
Zneužívanie sa potom deje vtedy, keď sa jednota nesprávne chápe ako stratenie, negovanie seba samého. Toto videnie je však dehumanizujúce. Človek sa musí posväcovať, áno, ale môže to robiť len vtedy, keď je slobodný.
Niekedy vnímame náboženstvo ako to, v ktorom z nás Boh robí otrokov alebo ovce. Ale tak to nie je. Boh z nás robí úplne slobodných ľudí, ktorí pochopili, že ísť za ním je to najlepšie, čo môžeme urobiť, a robíme to preto, lebo to chceme a rozhodli sme sa tak.
V mnohých náboženských kongregáciách panovala mienka, že jednota s osobou, ktorá je zodpovedná za určitú oblasť, musí byť taká silná, že ak s touto osobou nesúhlasíte, idete proti Bohu, čo vyvoláva veľmi silné pocity viny.
Preto je veľmi dôležité, aby si to zodpovedné osoby, ako aj podriadené osoby, ak ich môžeme takto nazvať, uvedomovali, aby sa predišlo prípadom zneužívania: nadriadený musí vedieť, ktoré veci môže alebo nemôže žiadať; podriadený musí cítiť slobodu svedomia, aby nehovoril veci, ktoré nie je potrebné hovoriť.
Nakoniec do toho vstupuje téma „Božej vôle“. Niektorí sa odvážili hovoriť druhým, aká bola Božia vôľa pre nich, ale ich pohľad bol niekedy povrchný. Nemôžete druhému človeku hovoriť, aká je Božia vôľa pre neho. Môžete mu len pomôcť rozlišovať. Len dotyčná osoba to môže pochopiť.
Mimochodom, teraz hovoríme o „duchovnom sprievodcovi“, ktorý sa tak nazýva preto, že sprevádza, ale neriadi. On je ten, kto vám ako zrkadlo dáva najavo, či premýšľate jasne, správne, alebo nie. Tak, aby ste rozumeli Božiemu hlasu vo vás. Nie však tak, že vám to ten druhý povie, ale tak, že to vy sami s jeho pomocou objavíte. Takto to treba chápať.
To sa stalo aj v Hnutí fokoláre...
Teraz sa o tom, vďaka Bohu, v hnutí veľa hovorí: o úcte k človeku, o citlivosti k tomu, čo cíti. Preto je veľmi dôležité rozvíjať slobodu svedomia, aby sme dokázali povedať „nie“ v absurdných situáciách. Robím veci, pretože chcem, a robím ich so zrelosťou, robím ich z lásky k Bohu a nikomu inému.
Bez tejto slobody sa človek cíti podmienený, robí veci, pretože sa bojí, že v očiach iných nebude vyzerať dobre alebo že bude mať hriech. Tak sa dostávame k hrozným prípadom zneužívania, ktoré sú pre človeka deštruktívne, hoci si myslí, že robí dobrú vec. Žiaľ, stávalo sa to v našom hnutí často, no nielen tu. Videl som, ako fungujú aj iné hnutia a náboženské spoločenstvá.
Vo svojej knihe Dvaja alebo viacerí rozvíjate pojmy horúci konflikt a studený konflikt. Dá sa podľa vás povedať, že to, čo sa teraz deje v Cirkvi v oblasti zneužívania, je vďaka obetiam prechod zo studeného konfliktu k horúcemu?
Áno, dá sa to takto povedať, a vďaka Bohu, pretože konflikt sa môže vyriešiť, len keď sa o ňom hovorí. V opačnom prípade pretrváva. Sexuálne zneužívanie aj zneužívanie autority je deštruktívne, a ak sa o ňom nehovorí, ničí to ľudí.
Studený konflikt pôsobí a rastie ako druh nádoru. Všetci o ňom vedia, ale nikto o ňom nehovorí, všetci sú skleslí. Nakoniec je všetko divadlo, komédia a ničomu sa nedá veriť. Je to deštruktívne. Preto je veľmi dôležité, aby pravda vyšla najavo.
Odpustenie je dobré pre nás, nie pre toho druhého.
Logicky, je to ťažké, pretože sa vyslovia silné slová, môže sa stať, že sa niekto nahnevá. Ale musíme byť pripravení to prijať. Ak som urobil chybu, musím akceptovať, že ten druhý je nahnevaný, musím akceptovať to, čo hovorí, ale nie formu, akou to hovorí, to je druhoradé.
Nesmieme sa báť prijať človeka, ktorý príde a povie nám o všetkých chybách, ktoré sme urobili alebo ktoré urobilo hnutie či Cirkev. Musíme ho vypočuť, pochopiť a požiadať o odpustenie a potom sa pokúsiť nájsť riešenie.
Prvoradý je však dialóg. Ten slúži ako prevencia, aby sme dokázali čeliť konfliktu a aby sme nedovolili problémom pokračovať v pôvodnej podobe. Samozrejme, že si to vyžaduje veľa odvahy, pretože je ťažké uznať si chyby, ktoré sme urobili, je ťažké vidieť sa ako hriešnici.
Nikomu sa to nepáči, ale je to realita a my ju musíme prijať s vedomím, že nám to neuberá hodnotu ako ľuďom, že to neuberá hodnotu hnutiu, že to neuberá hodnotu charizme.
S témou zneužívania sa spája aj otázka odpustenia. Hovorí sa, že ako kresťania máme povinnosť odpúšťať. Je však na psychologickej úrovni zdravé odpustiť vždy?
Áno, môžeme hovoriť o terapeutickom odpustení v zmysle, že ak som schopný odpustiť druhej osobe, znamená to, že rana, ktorú mi druhá osoba spôsobila, sa zahojila. A, naopak, ak nie som schopný odpustiť, znamená to, že rana je otvorená a naďalej ma zraňuje.
Pretože kým nemôžete urobiť tento krok, druhá osoba, tá, ktorá vám ublížila, je stále vo vašej hlave a vy si spomínate na to, čo vám urobila. Stále rozmýšľate, prečo a ako ste mali reagovať…
Naopak, v okamihu, keď sa vám podarí odpustiť, odpustili ste aj sebe, dokonca aj to, že ste nereagovali, odpustili ste si svoje chyby, ktoré máte v porovnaní s druhou osobou, odpustili ste si bolesť, ktorú pociťujete voči sebe samému.
Istý čas som veľa pracoval s prípadmi šikanovania na pracovisku (mobbing) a v terapii, ktorú sme robili, sme považovali osobu za úplne uzdravenú, keď dokázala terapeuticky odpustiť. Neznamená to však, že by musela ísť za každým jedným človekom a každému odpustiť osobne. Ide o vnútornú terapeutickú cestu, vďaka ktorej odpustenie oslobodzuje a uzdravuje.
Takže odpustenie nie je – ako si niekedy myslíme – láskavosť, ktorú robíme druhému človeku. Je to láskavosť, ktorú robíme sebe. Odpustenie je dobré pre nás, nie pre toho druhého. Ježiš to povedal veľmi jasne: vždy odpúšťaj. Ale je to veľmi zdravé aj z psychologického hľadiska, je to to najlepšie, čo môžeme urobiť. Nie je to skutok cnosti, ale niečo, čo uzdravuje.
Keď sa v španielskom Baskicku jeden z členov teroristickej skupiny ETA, ktorý si už odsedel 20 rokov vo väzení, mal dostať na slobodu, vznikli protestné zhromaždenia, ktoré požadovali predĺženie trestu. Bolo to pochopiteľné, pretože spôsobená rana bola strašná.
Inštitúcia namiesto toho, aby obetiam pomáhala, podporuje odpor tým, že obete politicky využíva. V skutočnosti najväčšia láskavosť, ktorú môžete obeti prejaviť, je pomôcť jej odpustiť. Chvalabohu, existujú aj iné združenia a skupiny, ktoré pracujú v tejto oblasti. Začali organizovať stretnutia pre obete terorizmu a obete policajnej represie.
Bol to neuveriteľný zážitok, pretože sa stretli a uvedomili si, že majú spoločné utrpenie: „Čo na tom, že tvoj manžel bol z jednej strany a môj z druhej? Zažili sme rovnakú bolesť a táto skúsenosť nás spája.“
Cesta odpustenia však môže byť veľmi náročná. Vo svojej druhej knihe píšem o bývalom vodcovi ETA, ktorého som osobne poznal. Odsedel si 25 rokov vo väzení, kde zažil duchovné obrátenie a požiadal o odpustenie. Teraz je profesorom na univerzite a vystupuje proti terorizmu a násiliu.
Združenia obetí mu však niekedy nedovolia hovoriť na verejnosti. Na druhej strane tí, ktorí obhajovali terorizmus, ho považujú za zradcu, takže ho nepodporuje žiadna strana.
Je to naozaj výnimočný človek, má veľmi hlboký duchovný život a robí veľké pokánie, má pokorný postoj. Je si vedomý zla, ktoré napáchal, a teraz ho všetci odmietajú. Neustále opakuje: „Vždy musíš prosiť o odpustenie, ale nikto nie je povinný ti odpustiť a ty to musíš prijať.“
Foto: Július Kotus
Iñaki Guerrero Ostolaza (1952) je španielsky klinický psychológ, pôsobil ako vysokoškolský pedagóg na univerzite v Madride. Okrem práce psychoterapeuta vedie semináre a kurzy, v ktorých spája psychologické metódy s duchovnými hodnotami. V našom vydavateľstve vyšli jeho dve knihy: Ako byť slobodný (2020) a Dvaja alebo viacerí. Medziľudské vzťahy ako zdroj šťastia (2021).
Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
