O ľudských právach sa nediskutuje. Naozaj?

Ľudské práva ako výsledok myšlienkového experimentu

Ľudské práva sú sociálnym konštruktom, ktorý sa zrodil z liberálnej filozofie v časoch osvietenstva. Ako však poznamenáva poľský filozof, profesor a politik Ryszard Legutko, ide o koncept, ktorý nevznikol z objektívnej reality, ale z myšlienkového experimentu. Ten sa, ako Legutko vysvetľuje, zakladá na predstave tzv. prirodzeného stavu z čias predpolitickej spoločnosti.

V tejto predstave existovali v danej spoločnosti iba jednotlivci s neobmedzenou slobodou a nárokmi. Keďže tieto nároky vychádzali zo spomínaného prirodzeného stavu, nazvali ich prirodzenými právami, ktoré mali byť nezávislé od akejkoľvek politickej autority. Z predstavy sa neskôr zrodila nádej, že sa niektoré z týchto individuálnych požiadaviek, ako napríklad právo na vlastníctvo či spokojný život, prenesú aj do politickej spoločnosti.

Ako však Legutko zdôrazňuje, tieto práva v skutočnosti nikdy neboli prirodzené. „Prirodzenými sa zdali pre svoj zastretý pôvod v spomínanej hypotetickej realite myšlienkového experimentu. V skutočnosti to boli len požiadavky jednotlivcov bez akejkoľvek garancie naplnenia, pretože neboli chránené právom ani žiadnymi štruktúrami.“ Aby sa im zaručila garancia, bolo podľa Legutka potrebné vytvoriť vhodný politický systém. Hneď ako sa tento systém objavil, práva sa stali umelými a úplne závislými od jeho efektívnosti.

Štát ako nepriateľ alebo ochranca

Pojem prirodzené, ktorý sa s právami dovtedy spájal, veľmi skoro nahradili nové prívlastky, ako napríklad slovo neodcudziteľné. Zmätok však podľa Legutka ostal, keďže v skutočnosti tieto práva vyvierali výhradne z existujúcich zákonov. Ako príklad poľský profesor uvádza americkú Deklaráciu nezávislosti (1776), ktorá sa začína známym vyhlásením: „Všetci ľudia sú si rovní.“ Kým pri tomto tvrdení podľa Legutka môžeme nájsť mnohé spoločné argumenty, to isté nemožno povedať o nasledujúcom tvrdení, a síce, že všetci sú Stvoriteľom obdarení nevyhnutnými právami. Medzi inými aj právom na život, slobodu a šťastie.

„Nič v kresťanstve ani európskej filozofii by neposkytlo dôvod na takéto zvláštne tvrdenie. Autori tohto slávneho dokumentu sa však napriek tomu vyjadrujú jasne a hovoria, že tieto pravdy považujú za samozrejmé,“ podotýka Legutko. „Kto však tieto pravdy považuje za samozrejmé?“ pýta sa a následne ponúka svoju interpretáciu. „Jediným vysvetlením je, že toto vyhlásenie vyjadruje rozhodnutie budovateľov nového štátu, ktorí myšlienku neodcudziteľných práv považujú za základný filozofický predpoklad záväzný pre všetky budúce generácie.“

Ten mal, ako ďalej Legutko rozvíja, najväčší efekt predovšetkým na úlohu štátu. Idea ľudských práv v tejto oblasti priniesla minimálne dva pohľady. Prvý predstavuje ľudské práva ako ochranu pred tými, ktorí by chceli zneužívať štátnu moc, druhý zdôrazňuje povinnosť štátu presadzovať a chrániť tieto práva. Z takéhoto nazerania podľa Legutka vyplýva, že štát sa v očiach zástancov ľudských práv stával buď nepriateľom, alebo ochrancom.

„Ak si predstavíme myseľ človeka, ktorý verí v ľudské práva, dostaneme vcelku komplexný obraz. Jeho myseľ bude preniknutá hlbokým strachom z politickej moci, zároveň však bude od štátu závislý, pretože mu bude poskytovať stále viac výhod a privilégií. Takýto človek vidí seba samého ako moralistu, ktorý prináša ľuďom pokoj, vzájomný rešpekt a toleranciu. Zároveň však v sebe bude niesť hlboký zmysel pre nepriateľa a bude sledovať všetkých potenciálnych narušiteľov ľudských práv,“ hovorí poľský filozof, poukazujúc na paradox, ako sa s každým novým víťazstvom ľudských práv ocitáme v nových vojnách s narastajúcim počtom ich nepriateľov. Dôkazom toho sú nové „-izmy“ a fóbie, ktoré pribúdajú.

Jednoduché posolstvo, že každý môže vysvetliť svoje požiadavky v jazyku práv bez ohľadu na morálne kvality a navyše formulovaná požiadavka nadobúda urodzené postavenie a legálnu ochranu, sa stalo na koncepte ľudských práv neodolateľným.

Nie práva, ale princíp „noblesse oblige“ definuje ľudskú dôstojnosť

Práve vinou filozofického vákua nemal koncept ľudských práv podľa Legutka nikdy uspokojujúce odôvodnenie. Dokonca aj tvrdenie obhajcov ľudských práv, že každá ľudská bytosť má rovnakú dôstojnosť, a preto z nej automaticky vyplývajú pre človeka všetky práva, je podľa Legutka nesprávny argument. „Dôstojnosť nikdy nebola o právach, ale o povinnostiach, ako naznačuje princíp ,noblesse oblige‘. Dnešnú doktrínu ľudských práv by sme mohli prirovnať k ideológii aristokratov, ktorí tvrdili, že narodením sa do vyššieho stavu mali automaticky nárok na určité slobody a výsady, s výnimkou toho, že dnes sú tieto privilégiá rozšírené na všetkých ľudí a neobmedzujú sa len na jednu spoločenskú triedu.“ Legutko ďalej poznamenáva, že tak, ako pre aristokratov mohla byť údajná dôstojnosť použitá na ospravedlnenie nedôstojného správania, tak dnes práva založené na dôstojnosti slúžia ako ospravedlnenie pre nízke aktivity, ktoré nemôže brániť žiadny morálny človek.

Možno práve z tohto dôvodu sa tento koncept, ako Legutko v závere svojho príhovoru poznamenáva, stal pre ľudí nesmierne lákavý. Jednoduché posolstvo, že každý môže vysvetliť svoje požiadavky v jazyku práv bez ohľadu na morálne kvality a navyše formulovaná požiadavka nadobúda urodzené postavenie a legálnu ochranu, sa stalo na koncepte ľudských práv neodolateľným. Za to však podľa Legutka treba zaplatiť cenu. „Svet ľudských práv sa začal podobať finančnej pyramíde. Snahy zahalené v jazyku ľudských práv začali rásť rýchlosťou, ktorú nikto nepredpokladal. Neexistuje systém, ktorý by zosúladil tieto nároky a práva a ktorý by garantoval víťazstvá nad novými nepriateľmi, rovnako ako neexistuje taká finančná pyramída, ktorá by dokázala priniesť rastúcemu počtu investorov výnosy, ktoré im sľúbila,“ uzatvára Legutko.

Ľudské práva a masová kultúra

Odlišný pohľad na ľudské práva ponúka bulharský politológ Ivan Krastev, ktorý pri definovaní ľudských práv a pri otázke, prečo sa stali takými dôležitými, zdôrazňuje význam centrality ľudskej skúsenosti. „V období pred Francúzskou revolúciou vzniká masová kultúra. Profesorka Lynn Huntová poukazuje na zaujímavú vec, keď hovorí, že ľudia v tom čase začínajú masovo čítať romány, kde sa odrazu dokážu stotožniť s trpiacimi kráľovnami či služobníctvom, a teda s ľuďmi s úplne odlišným sociálnym statusom. Ľudská predstavivosť tak začína prekračovať hranice spoločenskej hierarchie. A táto schopnosť predstaviť si, že je človek niekým iným a ten niekto je veľmi iný ako on, je v tomto diskurze nesmierne dôležitá.“

Druhý dôležitý diskurz, ktorý podľa neho z ľudských práv vyplýva, je jav, ktorý nastal uprostred studenej vojny. Je pravda, že ľudskoprávny jazyk sa začal používať po druhej svetovej vojne, keď bola prijatá Všeobecná deklarácia ľudských práv, pred rokom 1977 však bol pojem ľudské práva používaný len veľmi zriedka, vysvetľuje Krastev.

Napríklad predstava, že by sme sa mali starať o práva ľudí, ktorí nie sú občanmi našej krajiny, je výsledkom toho, že socialistická utópia ako typ univerzalizmu zlyhala. V dôsledku toho bola potrebná akási nová morálna politika, ktorá by stála mimo pravice i ľavice. „Keď Vladimir Bukovskij, slávny sovietsky disident, pristál v Paríži, jeden novinár sa ho spýtal: ‚Ste ľavičiar alebo pravičiar?‘ Bukovskij mu na to odpovedal: ‚Nie som ani z ľavého, ani z pravého krídla tábora, prišiel som z koncentračného tábora.‘“ Toto je podľa Krasteva dôležitý moment, kde sa začína používať jazyk univerzálnych práv, ktorý umožňuje diskutovať v prvom rade ponad pravicovo-ľavicové rozdelenie a tiež v duchu nadnárodných práv. Tento nový prístup bol prijatý disidentskými hnutiami v celej východnej Európe a v 90. rokoch sa len, ako Krastev dodáva, pokračovalo v tejto tradícii.

Jedno z najdôležitejších práv, ktoré prišlo po roku 1989, bolo právo na ochranu. Právo na medzinárodnú komunitu, ktoré Krastev uvádza ako metaforu, malo zabezpečiť ochranu práv jednotlivcov v štátoch, kde práva neboli chránené. Tento nadnárodný moment postavený na fakte, že každý má svoje práva, bol, ako bulharský politológ zdôrazňuje, kľúčový, a to bez ohľadu na to, aký cestovný pas človek vlastnil.

Voľby môžu reprezentovať mnohé preferencie, ale nereprezentujú silu politického cítenia.

Veríme v demokratické princípy. Pri voľbách však nepotrestáme tých, ktorí ich porušujú

„Čo sa však dnes mení? Prečo keď hovoríme o ľudských právach, začínajú sa viac premieňať na zbraň proti nepriateľom, než aby boli naším spoločným jazykom?” pýta sa Krastev. „Som politický vedec, nie filozof, a my vedci sme známi tým, že nie sme veľmi hlbokí, ale aspoň vieme ponúknuť štatistiky,“ poznamenáva s humorom.

Jeden zo zaujímavých javov, ktorý následne uvádza, je, že ak sa dnes v Európe opýtate ľudí, do akej miery spochybňujú samotnú ideu demokracie ako politického režimu, povedia, že aj keď sa im nepáči to, čo vidia vo svojich krajinách, nespochybňujú demokraciu ako takú. Zároveň však dochádza k tomu, že kým ľudia vo všeobecnosti na abstraktnej úrovni akceptujú demokratické normy a vedia, čo tieto normy znamenajú, keď idú voliť, nepotrestajú politikov strany, ktorej sú naklonení, keď ich vidia porušovať tieto normy. Platí totiž, že najväčším nepriateľom demokracie je víťazstvo inej strany.

„Vieme teda, že existujú nejaké princípy, v zásade ich rešpektujeme a veríme, že sú celkom podstatné, zároveň však veríme, že tou najnebezpečnejšou vecou, ktorá by mohla nastať, je to, keď vyhrá iná strana. Toto je skutočné riziko pre demokraciu a je to aj dôvod, prečo ľudia tolerujú politikov, aj keď je očividné, že porušujú práva. A toto sa deje medzi pravicou i ľavicou,“ vysvetľuje Krastev.

Prepojenie medzi voľbami a právami je podľa neho veľmi dôležité, rovnako ako je dôležité vedieť, čo voľby nereprezentujú, a to je intenzita. „Pre niektorých z nás predstavuje to, čo sa deje vo volebný deň, tú najdôležitejšiu vec, iní ľudia sotva pôjdu voliť. Dôležité však je, že aj osoba, ktorú voľby zaujímajú, aj osoba, ktorú nezaujímajú, majú rovnakú moc. Voľby môžu reprezentovať mnohé preferencie, ale nereprezentujú silu politického cítenia. Demokracie sa vždy vyrovnávali s faktom, že sú tu veľmi silné nezhody a nesúhlas v rámci politických komunít, popritom všetkom však ľudia dokázali spolupracovať.“

Demokracia však podľa Krasteva nemôže fungovať za dvoch podmienok – prvou je, ak voľby nič nezmenia, teda ak ľudia stále volia inú vládu, ale tá robí tie isté chyby ako predošlá. V takomto prípade nemá veľký zmysel voliť. Viera človeka v to, že má práva, je v takom prípade úplne odlišná od politickej dynamiky a výsledkom je potom polarizovaná spoločnosť. Druhou podmienkou je, že demokracia nemôže fungovať, ak si človek myslí, že prehrou vo voľbách prehrá všetko. Princíp, ktorý by uchoval v spoločnosti zhodu, však Krastev prekvapivo nevidí v ľudských právach. „Najväčší problém diskurzov o ľudských právach je, že nedokážu uchovať konsenzus. Potrebujeme teda niečo viac,“ uzatvára.

Prečítajte si tiež

Scott Hahn: Náboženstvo by v skutočnosti nemalo byť len niečím osobným

V boji proti zlu písanie petícií nestačí. Treba byť kreatívni a prinášať vlastné návrhy, zaznelo v rámci BHD na diskusii portálu nm.sk