O problémoch s plodnosťou, strate dieťatka či o menopauze sa stále dosť nehovorí. Otváranie týchto tém pritom ženám prináša silu a blízkosť

Žijeme v dobe informácií, no mlčanie o cykle a intimite ženy trvá. Je to dôvod, pre ktorý svoj cyklus mnohé ženy vlastne nepoznajú?

Mnohé ženy prehliadajú svoj cyklus akoby úplne automaticky, často takmer nevedome. Iné na to zas nemajú čas, priestor, dáta, vnímavého partnera, rešpektujúce okolie či pomoc. Preto ani nevedia, rovnako ako ja pred časom, z neho čerpať. Keby som poznala celý „systém“, jeho súvislosti a prínosy už ako mladšia, veľmi by mi to pomohlo.

Teraz ma to dobieha, tak dobieham zameškané. (Ú smev.) Mnohé som objavila a veľa som si uvedomila práve pri písaní Vikinho denníka – knihy pre dievčatá o menštruácii a ženskom cykle. Moja priateľka mi po prečítaní knihy povedala, že nielen pre jej dcéry, ale aj pre ňu boli mnohé informácie uvedené v knihe nové. A to má po štyridsiatke , vydatá je takmer 20 rokov a porodila štyri deti.

Čím to je?

Do veľkej miery je to historicky a kultúrne podmienené. Dlhé obdobie sa ženské telo a cyklus nepovažovali za niečo, čomu by sa mala venovať systematická pozornosť. Buď to nikoho príliš nezaujímalo, alebo na to jednoducho nebol priestor či dáta. V medicíne aj vo výskume tak vznikla veľká medzera, ktorá sa začína zapĺňať až v posledných rokoch.

Ako sa teda nazeralo a možno aj stále nazerá na ženu?

Žena bola po stáročia vnímaná ako akási „odvodená verzia muža“, teda nie ako plnohodnotná biologická norma. Išlo skôr o odchýlku, „poddruh“. Aj dnes ešte niektorí – najmä vo výskume – označujú ženu za „atypický model “, pričom tým východiskovým je stále v drvivej väčšine prípadov muž. Týka sa to aj takých oblastí ako medicína, farmácia, farmakológia a biotechnológia, čo má reálne dôsledky na diagnostiku, liečbu, bezpečnosť liekov a celkovú kvalitu a dĺžku života žien. Iní si zas myslia, že žena je len akousi zmenšeninou muža. Toto vidieť napríklad na ochrannom pracovnom oblečení či figurínach na nárazové testy, čo zas zvyšuje riziko poranenia či až smrti u žien.

V minulosti ženu považovali za „muža prevráteného zvonka dovnútra “, keď vaječníky – ktoré dostali svoje vlastné pomenovanie až v 17. storočí — boli vraj ženskými semenníkmi a vagína vnútorným penisom, pričom sa to vtedy vnímalo ako nedokončený vývoj. Niektoré orgány sa podľa týchto teórií u ženy prosto nevytlačili von, a tak ona sama zostáva nedostatočne vyvinutá.

Menej sa vie a ešte menej hovorí o tom, ako cyklus, jeho nábeh, priebeh, prerušenie či až úplné skončenie, ovplyvňuje psychické a fyzické zdravie ženy.

Ak by sme išli ešte ďalej, v klasickej filozofii sa dokonca objavujú výroky – napríklad u Aristotela –, že ženské telo je „zmrzačené mužské telo“. Takéto myslenie a nazeranie na ženu sa hlboko zapísalo do toho, ako spoločnosť, medicína či samotné ženy vnímali a vnímajú svoje telo.

Zmenilo sa niečo?

Určite a nie málo, vďaka mnohým odvážnym ženám, ktoré dlhodobo a často bez viditeľného uznania pracovali na zmenách aj za cenu rôznych rizík. No aj vďaka mužom, ktorí sa k týmto zmenám aktívne pridali, hoci aj pre nich to často znamenalo ísť proti prúdu a niečo riskovať.

Stále nám však chýba množstvo dát, ako aj veľká miera otvorenosti a citlivosti voči témam, ktoré sa týkajú žien a ich tiel. O ženskom cykle sa napríklad dnes už vie kadečo, no aj napriek tomu mnohí disponujú jedine informáciami, ktoré sa týkajú plodnosti – teda toho, kedy žena môže a kedy nemôže otehotnieť a prečo je to tak. Akékoľvek vedomosti o vlastnom cykle sa tu pre mnohé ženy končia, mnohí muži nevedia ani to.

Menej sa vie a ešte menej hovorí o tom, ako cyklus, jeho nábeh, priebeh, prerušenie či až úplné skončenie, ovplyvňuje psychické a fyzické zdravie ženy, jej energiu, emócie, koncentráciu, intimitu, kreativitu, potrebu oddychu a tak ďalej.

Sú tu však už aj ženy, ktoré o tom hovoria. Akú majú pozíciu?

Je ich čoraz viac, pričom mnohé to robia veľmi erudovane, vecne, láskavo a užitočne. Avšak mnohé z nich ešte stále a veľmi často dostanú nálepku ako „ezoterická“, precitlivená, malicherná alebo ako tá, ktorá sa až príliš rieši. Pre mnohé je potom jednoduchšie, praktickejšie či až existenčne nutné svoj cyklus ignorovať, než riskovať, že budú vnímané ako slabé, zvláštne, sebastredné, problematické, konfliktné, bojovné či divné. Toto nie je stále v našej spoločnosti ani chcené, ani milé, ani ženské… (Úsmev.) A tu sa dostávame späť na začiatok nášho rozhovoru – prečo ženy ignorujú svoj cyklus.

Prichádza táto dehonestácia osvety len zo strany mužov?

Vždy ma zamrzí, že tieto nálepky často prichádzajú práve od žien. Práve u nich by mal byť najväčší priestor, porozumenie a bezpečie na otvorenie tém ako PMS, PMDD, potraty, menorágia, dysmenorea, bolestivá ovulácia, výkyvy libida, endometrióza, adenomyóza, vaginizmus, perimenopauza, menopauza, inkontinencia moču alebo stolice, diastáza, popôrodná depresia… mohla by som pokračovať donekonečna. (Úsmev.)

Najhoršie je, keď sa ženy pustia pri svojich komentároch do detí, keď aj na margo dievčat, ktoré len nedávno začali menštruovať, vedia povedať, že sú len príliš precitlivené, veď ony zažili inakšie a sú tu. Viem si predstaviť, že už aj teraz niektoré svrbia prsty či ústa.

Preto, prosím, pozdržte svoj súd a rady, keďže neviete, kto to môže čítať, počuť a čo to môže spôsobiť. Napríklad sa môže stať, že na základe vašich slov sa nejaké dievča rozhodne nehovoriť o svojom probléme, keďže sa bude báť, že bude zahanbené. Veď povedali, že je to len banalita. Však iné majú horšie… A tak nedostane potrebnú pomoc, čo môže preň skončiť rôzne. Aj tak, že zažilo inakšie a už tu nie je.

Ako potom dosiahnuť, aby informáciu o cyklickosti odovzdala mama svojej dcére dobre?

Niektorí sa ma pýtali, prečo to riešim knihou, že veď je to prirodzená vec. Napriek tomu bola odovzdaná mnohým ženám tak, že často nedostali ani len základné informácie o svojom tele a procesoch, ktoré sa v ňom odohrávajú. Častokrát ani tých pár informácií nebolo podaných najvhodnejším spôsobom, a to láskavo, bezpečne, pravdivo a užitočne.

Prirodzené automaticky neznamená, že mám o tom ihneď aj všetky informácie a viem, ako to uchopiť či až podať ďalej. Nehovoriac o historickej, spoločenskej, ako aj individuálnej skúsenosti, ktorá toto celé robí skutočne veľmi ťažkým. Veď napriek tomu, že mnohé z nás majú dobré, múdre, starostlivé a láskavé mamy, v týchto témach tápeme. Preto som sa rozhodla siahnuť po knihách, dokonca jednu pre svoje dcéry a dcéry svojich priateliek aj vytvoriť, aby sme tápali menej. (Úsmev.)

Čo s tým v takejto situácii urobiť?

Tu treba čas, priestor, terapiu či inú pomoc, ale aj zmenu prostredia a nastavenia. Nádejou sú ženy, ktoré zažili niečo pekné v súvislosti so svojím telom, cyklom, alebo tie, ktorých to zlé nezlomilo a ani nezatvrdilo. Na tom sa dá stavať.

Fascinujúce je, že častokrát stačí začať o tom vôbec rozprávať. Vďaka svojej práci a svojmu ženskému stretku som počula množstvo rôznych „ženských príbehov“, práca na knihe mi priniesla ďalšie. Nehovoriac o tých, ktoré prišli po jej vydaní. Stretla som mnoho žien, ktoré mi rozpovedali svoju skúsenosť s cyklom, ženskosťou, okolím, mamou, dcérou… Č asto to boli skutočne boľavé veci. Nezriedka tam bol aj kus obťažovania, zanedbávania či až násilia.

Byť ženou pre mňa znamená byť predovšetkým sama sebou – vo svojom ženskom tele, vo svojom rytme a v integrite so sebou samou.

Úžasné však bolo pre mňa sledovať, ako sa často smútok či hnev po vypovedaní niekedy až katastrofických skúseností postupne menil na súcit – so sebou, svojou mamou, starou mamou, okolím… Následne prišiel pokoj, aj keď slzy ešte tiekli potokom. Rešpekt či bôľ týkajúci sa toho, čo tieto ženy zažili, však zostal, no zrazu akoby práve z toho dokázali čerpať pre svoje dcéry. Mnohé sa práve kvôli nim posunuli ďalej, neostali zaseknuté, a to napriek všetkému.

Ste manželkou, mamou, dcérou. Čo pre vás znamená byť ženou?

Žiť v tele, ktoré má svoj vlastný rytmus, pamäť a múdrosť. Znamená to niesť v sebe cyklickosť – hormonálnu, biologickú aj emočnú –, ktorá ma neustále mení a formuje moju energiu, silu, nálady, zameranie i spôsoby, akými prežívam vzťahy s inými i so sebou samou, a to po celý svoj život, nielen v reprodukčnom veku.

Znamená to pre mňa niesť skúsenosť tela, ktoré vie tvoriť, nosiť a privádzať na svet život, ale aj tela , ktoré vie krvácať, bolieť, prežiť, zotavovať sa, meniť sa a starnúť. Je to skúsenosť telesná, vnútorná aj vzťahová zároveň. Znamená to pre mňa žiť v prepojení so sebou, s inými ženami, s deťmi, s partnerom, s generáciami predo mnou aj po mne.

Byť ženou pre mňa znamená učiť sa počúvať svoje telo, svoju intuíciu aj rozum – a hľadať rovnováhu medzi silou a krehkosťou, medzi dávaním a ochranou seba samej, medzi tým, kým som pre druhých a kým som pre seba. Aby som to zhrnula, byť ženou pre mňa znamená byť predovšetkým sama sebou – vo svojom ženskom tele, vo svojom rytme a v integrite so sebou samou.

Najčastejšie sa slovo „žena“ spája so slovom „matka“. To však nie je jedno a to isté…

Na tomto vidieť, že to, čo znamená „byť ženou “, je stále skôr o úlohách ženy a očakávaniach spoločnosti než o nej samotnej. Takéto nazeranie na ženu však vylučuje z tohto pojmu čoraz viac žien. Žena je ženou bez ohľadu na to, či je plodná, zdravá, nežná, starostlivá, vždy upravená, túžiaca po dieťati, zvládajúca svoje deti, poriadkumilovná, zorganizovaná, obetavá, milá, jemná, chápavá, zameraná na vzťahy, citlivá, či vie variť, nehovorí príliš hlasno, nosí šaty… Nie je to o opätkoch, flitroch, dlhých vlasoch, ženskom oblečení či konkrétnom správaní a záujmoch.

Ženskosť je však spojená práve s plodnosťou. Čo ste o nej vy sama vedeli pred svadbou?

Nepamätám si, ako to bolo u nás doma, no bola som v tomto celkom zbehlá. Informácie v medziach vtedajších pomerov, zmýšľania a dostupných dát som mala, možno aj viac ako niektoré moje rovesníčky. Celé sa mi to spájalo čisto s informáciou o počatí či nepočatí v tom-ktorom čase. Rozumela som, prečo to tak je a ako celkom presne zistiť, v ktorej fáze cyklu som. No tam sa to končilo a okrem našej rodiny som vnímala okolo týchto tém ticho.

Ako dvadsaťročná som to však moc neriešila. Raz za čas ma podráždili niektoré názory spojené so ženským cyklom a sexualitou, najmä tie, ako sa má žena „obetovať“ v neplodnom období, aj keď nemá chuť…, že však aj jej muž sa „obetoval“ v plodnom období v prípade, že nechceli počať. No inak to šlo akoby mimo mňa.

Kedy sa váš status „nepotrebujem to riešiť“ zmenil?

Keď od toho záviselo poznanie, či budem môcť mať deti. Dovtedy som nevedela, že moje hormóny nefungujú dobre. Teraz viem, že signálov bolo dosť. Boli obdobia, keď som bola úplne vyčerpaná, pričom som prežívala obrovský smútok. Hovorili mi, že som veľmi bledá. Nevedela som schudnúť, nech som robila čokoľvek. Mala som bolesti v panvovej oblasti. Svrbelo ma celé telo. Zle som spávala. Moja mama to aj riešila, chodila so mnou po lekároch, no nič nenašli. Niektorí z nich si dokonca mysleli, že sa len chcem ulievať zo školy, no ja som fakt nevládala.

Napokon sa zistilo, že sú za tým ženské hormóny, ale to bolo až o niekoľko rokov neskôr, keď som bola dospelá a konečne sa niekto pozrel aj na ne. Deti nakoniec – vďaka Bohu a za pomoci liečby – mám. No bola to ťažká cesta, pričom na jej začiatku bola najťažšia asi osamelosť, ktorú som pociťovala, a to napriek tomu, že okolo seba som mala milujúcich ľudí. Keď som prišla o svoje prvé dieťa, začala som o tom po čase otvorene hovoriť, keďže inak by ma to asi pohltilo.

Nevedeli ste o nikom, kto by niečo také zažil?

Nie. Až vtedy začali akoby vykúkať ženy z môjho okolia a hovoriť o vlastnej skúsenosti aj so stratou dieťaťa. Zrazu som zistila, že máme aj inú spoločnú skúsenosť okrem menštruácie, s ňou súvisiaceho nepohodlia a limitov cyklu ženy. Sú tu aj témy materstva, či chcem alebo môžem mať deti, či mám strach mať deti, či sa bojím pôrodu…

Veľa sa nehovorí ani o téme popôrodnej depresie a iných možných následkoch tehotenstiev a pôrodov. Avšak našťastie len do momentu, kým o nich nezačnete hovoriť ako prvá. Potom to už ide akoby samo. Až máte pocit, že je to všade. A zrazu prežívate súznenie, spolupatričnosť. Zažívate podporu a pomoc, ktorú ste potrebovali. Aj keď sa raz za čas pritrafí aj zopár úderov, no láskavých a blízkych reakcií je oveľa viac.

Prečo o tom ako ženy nehovoríme?

Možno je to generačná vec. Pritom je to práve tá pôda, na ktorej sa vieme stretnúť a porozumieť si. No často nás vlastná skúsenosť a skúsenosť žien pred nami s ich ponížením, odmietnutím, nepochopením uzamkne do malého, tichého sveta, v ktorom si svoje bolesti, smútky a pochybnosti nesieme samy.

Tušila som, že nie som jediná, ktorá nespĺňa spoločenské štandardy ženskosti, pre ktorú materstvo nie je úplne ľahké, ktorá si prešla potratmi, ktorej telo nefunguje tak, ako by malo… No reálne príbehy reálnych žien som dovtedy nepoznala. Javilo sa , že život ženy, matky a manželky dávajú všetky ľavou zadnou, fungujú každý deň rovnako na sto percent, ničoho sa neboja, nepochybujú, nezlyhávajú… A k tomu všetkému ešte aj stále dobre vyzerajú. ( Úsmev.)

Vďaka knihe som zažila situáciu, keď sa mi 70-ročná žena zdôverila, ako prišla v prvých mesiacoch tehotenstva o svoje tri deti. Bolo to veľmi silné – nikdy predtým o tom s nikým nehovorila. Zostal vo mne hlboký smútok, že v takýchto skúsenostiach často zostávame dlhé roky samy. Generácie pred nami si dokonca mnohé zobrali až do hrobu. Ani ich vlastní manželia či mamy mnohé netušili. Hoci práve toto sú príbehy, ktoré potrebujú byť vypovedané, zdieľané, vypočuté, popestované, povážené… Majú byť spoločne preplakané či presmiate, prípadne oboje… Cez ne vieme spoločne rásť, meniť sa, ako aj meniť svet okolo seba… aj svet svojich dcér.

Tajnostkárenie okolo cyklu však ostalo ženám doteraz…

Poznáte takýto názor: žena by nemala hovoriť o tehotenstve, kým neprejde tretí mesiac? Toto vám ešte stále smrteľne vážne povedia niektoré ženy. Keď sa spýtate prečo, len myknú plecom alebo s miernymi rozpakmi naznačia, že keby dačo… Iní nám hovoria, o čom je v poriadku hovoriť a o čom nie. S týmto musíme skutočne prestať.

Musíme rešpektovať, ak žena nechce o niečom hovoriť. Je to jej súkromie. Niektorí si totižto myslia, že majú právo vedieť o niektorej známej, kedy sa už vydá, kedy bude mať deti, či moc nepribrala alebo neschudla, či sa už snažia o dieťa, či majú nejaký problém, či to bolo plánované, či nemá priveľké alebo primalé brucho, či by už jej dieťa nemalo chodiť do škôlky, či ho tam nedala príliš skoro, v prípade tehotných prihodia aj jeden-dva dotyky na brucho.

Je v poriadku, ak niektoré ženy nechcú hovoriť o svojom tele, skúsenosti, vzťahoch, deťoch… No ak chcú, mali by. Nemali by byť dopredu odradené tým, že sa to nepatrí, že o tomto sa nehovorí, že je to príliš skoro, že to nie je vhodné a tak ďalej. Raz hovoríme veľa, inokedy zas málo, pričom to málo alebo veľa určujú vždy druhí, nie my samy.

Vy ste to urobili inak?

Ja som sa napríklad chcela podeliť s radosťou z tehotenstva hneď na začiatku, rovnako ako aj so strachom o toto dieťa či smútkom, ak oň prídem. A bolo pekné sa chvíľku z daného dieťaťa aj tešiť so svojimi blízkymi, nielen potom trúchliť. Prečo má byť dieťa do určitého momentu tajomstvom? Aby sme nemohli verejne trúchliť a dostať útechu? Je to síce súkromná vec, nie verejná, ale má to byť tajomstvom?

Paradoxom je, že som toto zažívala aj v kresťanských kruhoch, kde sa život od počatia vníma inak. Tak je to dieťa, alebo nie je? Ale áno, ono to nie je ani tak o dieťati ako o tom, o čo je podľa iných v poriadku sa podeliť a o čo nie. A my už ani nevieme, čo sa hodí a čo nie… a tak buď radšej úplne mlčíme, alebo sa rozprávame o všetkom možnom, len nie o tom, na čom skutočne záleží.

Pre mňa bolo veľmi silné zažiť svoju ženskosť cez vzťahy. Keď som začala hovoriť o svojom prežívaní so svojou mamou, sestrou, švagrinou, priateľkami, dcérami… a ich láskavosť, skúsenosť, múdrosť, spolupatričnosť a prítomnosť boli darom.