Odišiel náš kardinál

Vychádzam z katedrály a až teraz sa pripájam k zvyšku približne päťapoltisícového davu. K veriacim, ktorí sa pre kapacitné obmedzenia nedostali dovnútra. Za drevenými zátarasami vidím stojacich dôchodcov i mladé rodiny s deťmi. Celý priebeh rozlúčky sledovali v poludňajšej páľave cez veľkoplošnú obrazovku. Mnohí na pohreb milovaného kardinála, rodáka z Udavského, pricestovali zďaleka, iní sem počas niekoľkých dní prichádzali iba na otočku, len aby sa s ním mohli rozlúčiť, poďakovať mu a vzdať mu poslednú úctu.

„Dnes ráno, keď som si sadal do auta, mal som pôvodne namierené do práce. Srdce ma však ťahalo sem, tak som nakoniec zrušil všetkých svojich pacientov a prišli sme do Košíc,“ priznáva sa mi lekár Peter, ktorý na pohreb pricestoval s celou rodinou až zo Sliača.

Ako prezrádza, možnosť stretnúť sa s kardinálom Tomkom mal už minulý rok počas návštevy Svätého Otca Františka. „Mrzelo ma však, že som ho počas nášho stretnutia nepožiadal o požehnanie pre našu službu, preto sme si ho prišli od tohto veľkého človeka vyprosiť teraz,“ dodáva rozhodne otec štyroch detí.

Spoločne sledujeme vychádzajúci sprievod zložený zo stoviek kňazov, tridsiatich piatich biskupov a troch kardinálov z Česka, Poľska a Maďarska, ktorí pred vstupom do budovy arcibiskupského úradu udeľujú svoje požehnanie okolostojacim veriacim.

Hneď za nimi kráča prezidentka, premiér s predsedom parlamentu a ďalšími významnými predstaviteľmi politického a verejného života. Nechýbajú ani najbližší spolupracovníci zosnulého kardinála Tomka – rehoľné sestry z Kongregácie Milosrdných sestier sv. Vincenta de Paul, ktoré sa oňho starali aj v jeho posledných dňoch, a tiež blízki priatelia a rodina.

„Buďte pripravení, onedlho sa tu stretneme zas,“ zaznieva smerom k skupine novinárov aj hlas usmievajúceho sa košického emeritného arcibiskupa Alojza Tkáča, ktorý prechádza medzi poslednými.

Symbolický dážď a „červený pápež“

Z chrámu ešte zaznievajú tóny záverečnej piesne a o niekoľko minút neskôr sa nad hlavami smútiaceho zhromaždenia rozozvučí silné hrmenie. Netrvá dlho a začína pršať. „Aké symbolické,“ zaznie z úst ktoréhosi novinára. Áno, vyzerá to, akoby na chvíľu od smútku zaplakalo samotné nebo. Tieto „slzy zhora“ sú však pre nás všetkých zároveň vytúženým osviežením.

Ako tak sledujem prúdy vody formujúce sa do jednej veľkej mláky pred vchodom do katedrály, na okamih sa mi v hlave vynorí spomienka na pohreb svätého Jána Pavla II. Jeho odchod vtedy pre zmenu sprevádzal silný vietor, ktorý dal zabrať nejednej biskupskej mitre. Uvažujúc nad istou záhadnosťou týchto inak obyčajných prírodných úkazov si zároveň uvedomujem, že teraz sú si poľský pápež a slovenský kardinál ešte bližší.

Týchto dvoch veľkých mužov Cirkvi spájalo hlboké priateľstvo už tu na zemi a podľa pražského emeritného arcibiskupa a hlavného celebranta, kardinála Dominika Duku ich spájala aj rovnaká historická skúsenosť. „To, čo mali spoločné, bolo poznanie dvoch diktatúr, ktoré sa snažili zvrátiť Boží poriadok, zbaviť človeka, národy a štáty ich slobody a utvoriť z nich poslušnú masu, novodobých otrokov ideológie,“ zaznelo v jeho príhovore, v ktorom nezabudol vyzdvihnúť ani dôležité poslanie kardinála Tomka.

„Otcovi kardinálovi pripadla, dovolím si povedať, úloha druhého muža Cirkvi. Je vymenovaný za prefekta Kongregácie pre evanjelizáciu národov. Bol synom národa, ktorý nielenže nevlastnil kolónie, ale vedel, čo znamená strata suverenity a nedostatok národnej a politickej slobody. To boli najhlavnejšie témy, ktoré hýbali dvoma tretinami sveta, a tu kardinál Jozef Tomko zastával úrad ľudovo nazývaný ´červený pápež´“, dodal kardinál Duka.

Slová „červený pápež” som počas príhovoru zachytila takmer okamžite. V tej chvíli som stála v prednej časti chrámu a dívala sa na jednoduchú drevenú truhlu a rovnako jednoduchú biskupskú mitru i kalich vystavený pod kardinálovým portrétom. Kontrast medzi tým, aký dôležitý post v Cirkvi Jozef Tomko zastával, a tým, ako ho zastával, bol neprehliadnuteľný.

Ľudský kardinál

Možno aj preto o ňom obyčajní ľudia na tomto zhromaždení hovoria ako o „našom kardinálovi”. Skromnosť a lásku k vlastným koreňom si zachoval až do posledného okamihu a jeho život určite zarezonoval aj medzi mnohými ľuďmi mimo prostredia Cirkvi. Výstižne to v záverečnom príhovore pomenovala aj prezidentka Zuzana Čaputová. „Viera v jeho chápaní vychádzala predovšetkým z dôvery a lásky. Bolo v nej miesto aj pre ateistov či stúpencov iných náboženstiev,“ doplnila.

Priestor pred katedrálou je po dvadsiatich minútach bohatého dažďa takmer prázdny. Vzduch je svieži a konečne sa dá slobodne dýchať. Kde-tu ešte stretávam zopár veriacich. Pristavím sa pri dvoch starších dôchodkyniach.

„Pricestovali sme z Hrabovca nad Laborcom, odkiaľ je aj náš pán arcibiskup,” vysvetľuje mi zhovorčivejšia z nich. „Ale aj pán kardinál je náš, keďže pochádza z dediny len 15 kilometrov od nás.” Usmievam sa. „Prišli sme sa mu dnes poďakovať a rovnako sme sa prišli poďakovať aj Bohu za to, že nám daroval takéhoto služobníka,” pokračuje a dodáva, že napriek smútku pociťuje i veľkú vďačnosť a radosť, že sa spolu so švagrinou mohli so svojím kardinálom dôstojne rozlúčiť.

Pri hlavnom vchode stretávam aj Viliama Gurbaľa, organistu a dlhoročného vedúceho Zboru sv. Cecílie, ktorý slávnostnú rozlúčku s kardinálom Tomkom sprevádzal po hudobnej stránke. „My kresťania veríme, že pohreb nie je koniec, ale je to začiatok niečoho nového a krásneho. Naša viera je o posolstve večného života, takže takto som to poňal aj ja a vnímal som to ako oslavu veľkého života,” odpovedá na otázku, aké dojmy si odnáša z tejto udalosti.

Spod mračien začína opäť vykukovať slnko. Kráčam Hlavnou ulicou, občas sa predo mnou mihne nejaká postava v čiernom. V duchu si pospevujem melódiu známej piesne Blíž k tebe, Bože môj, ktorá zaznela aj v posledných okamihoch rozlúčky s otcom Jozefom Tomkom. Ten obraz jednoduchej rakvy v kaplnke zaplavenej svetlom a davu stojaceho v prítmí, spievajúceho z plného hrdla, si so sebou nesiem ako poslednú spomienku na nášho kardinála.