Pomocou dotykovej terapie môžeme prepísať aj traumy z prenatálneho obdobia

Na úvod by som sa opýtala, kam sa ukladajú spomienky, ktoré zažívame v prenatálnom období a v prvých rokoch života, keď ešte nie sme schopní verbalizovať svoje prežívanie?

Kým naša kognitívna pamäť nefunguje, tak hovoríme, že sa naše spomienky ukladajú v tzv. somatickej pamäti. Dnes už podľa nových výskumov vieme, že tieto zážitky sa ukladajú do každej bunky nášho tela a nielen do niektorých nervových spojení. Pritom je jedno, či ide o neverbálne alebo verbálne obdobie, naše spomienky sa jednoducho vždy ukladajú na viacerých miestach v rámci jednej bunky – v bunečnej membráne, v cytoskelete a napokon aj v bunečnom jadre ako takom.

Už v úplne prvom štádiu, keď dochádza k deleniu jednej bunky na dve, štyri, osem častí a tak ďalej, sa táto pamäť aktivuje. Pri tomto delení je zachovaná určitá postupnosť, pričom úplne na začiatku sú tie najstaršie bunky, ktoré nie sú diferencované a hovoríme im aj kmeňové. Sú to akoby úplne základné prabunky, ktoré majú potenciál vytvoriť zo seba akúkoľvek bunku v našom tele – napríklad svalovú bunku alebo bunku pečene či srdca. Zároveň však platí, že každá „databunka“ má už schopnosť pamätať si to, čím bola na začiatku.

Dalo by sa povedať, že v prvých dňoch či dokonca mesiacoch si bunky pamätajú najmä matkino prežívanie?

V prvom rade je dôležité si uvedomiť, že bunková pamäť nefunguje len v období prenatálnom či tesne po narodení, ale celý náš život. To znamená, že ak sa vám čokoľvek stane, napríklad aj v priebehu života, vaše telo si to pamätá. Ak sa napríklad stretnete s nejakou chorobou alebo s čímkoľvek iným, vaše imunitné bunky na to reagujú. Snažia sa rozpamätať, či sa stretli s niečím podobným alebo nie a či môžu nejakým novým spôsobom na tú situáciu reagovať alebo či už majú nejakú predchádzajúcu skúsenosť.

Keď nás rodičia už od začiatku plánovali, tak naše zážitky sa v tele oveľa lepšie spracovávajú, pretože majú na to tie najlepšie podmienky.

Keď hovoríme o prenatálnom období, tak v ňom, samozrejme, máme aj veľa vlastných zážitkov. To znamená, že už z obdobia, ako sa naše telo formuje, môžeme mať spomienky na pohyby v plodovej vode, na pupočnú šnúru, ktorej sa dotýkame, a tak ďalej. Takže tá rezonancia je spojená s naším vnútrom a bytím, no zároveň vnímame aj prostredie, v ktorom sme. To znamená, že aj keď sme cez placentu prepojení s telom matky, tak vnímame, čo sa s ňou deje.

Povedali ste, že pamäť našich buniek je časovo neohraničená. Môže sa v živote človeka nejakým spôsobom prejaviť ťažké tehotenstvo matky alebo ťažký pôrod či komplikácie v prvých dňoch a týždňoch po narodení?

Áno, tie prejavy však môžu byť rôzne. Keď sme sa kúpali v prenatálnej nádobe, plnej prijatia a lásky, keď nás rodičia už od začiatku plánovali, tak naše zážitky sa v tele oveľa lepšie spracovávajú, pretože majú na to tie najlepšie podmienky. Samozrejme, nežijeme však v ideálnom svete.

Stáva sa teda, že aj keď mamička poskytuje dieťaťu tú najlepšiu starostlivosť, prídu do jej života stresové situácie či traumatické zážitky, napríklad z úmrtia blízkej osoby, a začnú sa u nej produkovať hormóny stresu, ako je adrenalín, noradrenalín alebo kortizol. To sú hormóny, ktoré vznikajú v reakcii na stres a priamo vplývajú na plod. Samozrejme, závisí aj od množstva týchto stresových situácií. Je rozdiel, či sa kúpeme, v úvodzovkách, 90 % alebo 70 % času v nádobe plnej lásky, harmónie a prijatia alebo či je celé naše prenatálne obdobie utvárané v prostredí chronického stresu.

Psychológ Janov pracoval s predpokladom, že naše primárne spomienky, či už na obdobie pôrodu, alebo pred pôrodom, nás hlboko ovplyvňujú.

Všetky tieto spomienky alebo zážitky sa nám ukladajú do bunkovej pamäti a máme ich uložené v nevedomí na úrovni telesných zážitkov hlboko vo svojom vnútri. V dospelosti nás tieto spomienky môžu ovplyvňovať napríklad tak, že sme vnútorne nevyrovnaní, depresívni, úzkostní, ustavične napätí bez toho, aby sme si vôbec uvedomovali, že to pramení z prenatálneho obdobia.

Dalo by sa povedať, že nejaké naše neprimerané reakcie či agresia na vzniknuté životné situácie, ktoré si nevieme vysvetliť, môžu byť indikátormi nejakých nespracovaných spomienok z prenatálneho obdobia?

Áno, môžu to byť napríklad stavy náhleho smútku či úzkosti, ktoré si nevieme vysvetliť alebo spomenúť si na to, z čoho pramenia. Cítime ich však veľmi intenzívne vo svojom tele. Psychológ Janov pracoval s predpokladom, že naše primárne spomienky, či už na obdobie pôrodu, alebo pred pôrodom, nás hlboko ovplyvňujú, a mapoval príbehy ľudí, ktorí mali v dospelosti všelijaké prejavy stresu, nespokojnosti alebo aj určité psychické problémy a podobne.

Najprv s nimi pracoval formou rozhovorov, ale postupne sa ukázalo, že tieto prejavy sú preverbálne. To znamená, že klienti sa spontánne po rozhovore alebo po práci s telom roztriasli, zvýšil sa im tep alebo začali mať iné fyzické prejavy. Tím psychológov na čele s Arthurom Janovom začal skúmať, odkiaľ tieto zážitky pramenia, a postupne prichádzal na to, akú rolu tieto prenatálne a postnatálne zážitky zohrávajú.

Dotykové formy terapie sa možno líšia tým, že pri nich naozaj necháme prehovoriť skôr svoje telo ako svoju vedomú myseľ.

Dokážeme sa nejakým spôsobom dostať k týmto spomienkam, ktoré sú uložené v bunkovej pamäti?

Existujú na to viaceré techniky, ako napríklad hypnóza, dotyková terapia (kam patrí aj kraniosakrálna terapia) a potom rôzne druhy psychotropných látok. Toto sú tie základné. Ďalej sú to rôzne psychologické metódy, ktoré používajú psychológovia vo svojej praxi, alebo formy terapií, ktoré pracujú s rôznymi imaginatívnymi technikami.

Dotykové formy terapie sa možno líšia tým, že pri nich naozaj necháme prehovoriť skôr svoje telo ako svoju vedomú myseľ. Všetko však závisí od toho, čo je komu bližšie. Niekomu napríklad vyhovuje, ak pracuje skôr s obrazmi, niekomu viac vyhovuje forma dotykovej terapie, ktorá mu naštartuje práve tú somatickú pamäť. V tomto ohľade si myslím, že tá pestrosť techník je veľmi dôležitá.

Dalo by sa o niektorej technike povedať, že sa dostane do podvedomia bezpečnejším spôsobom ako tie ostatné?

Nerada by som tieto techniky hodnotila podľa nejakých kritérií ako lepšie alebo horšie. Je to na rozhodnutí každého človeka. Ja osobne by som si psychedelické látky nevybrala, no viem si predstaviť, že ak si ich niekto vyberie, môže mať na to pádny dôvod. Ja mám radšej, ak sa spomienky zo somatickej pamäti dostávajú von spontánne, prácou na vlastnom vnútri a s vlastným telom. Nie formou jednorazového silného zážitku.

Je veľmi dôležité vnímať svoje motivácie, ktoré ma vedú k tomu, aby som sa k týmto zážitkom z prenatálneho obdobia vrátila a znovu ich prežila.

Zároveň je veľmi dôležité vnímať svoje motivácie, ktoré ma vedú k tomu, aby som sa k týmto zážitkom z prenatálneho obdobia vrátila a znovu ich prežila. Či je za tým len moja zvedavosť alebo mám v sebe naozaj nejaký blok, cez ktorý sa nedokážem dostať.

Vy pracujete s kraniosakrálnou terapiou založenou na dotyku. Môžete nám bližšie opísať, čo sa pri tejto technike s klientom deje?

Ide o jemnú, neinvazívnu techniku, pri ktorej sa väčšinou pracuje s krížovou kosťou a lebkou. Väčšinou sa používajú jemné dotyky na rôznych častiach tela. Môže sa začať od chodidiel alebo od hlavy, záleží na tom, s akým typom skúsenosti či zážitku prichádzate a čo je potrebné v tele naštartovať. Ide o formu dotykov s cieľom rozprúdiť mozgovomiechový mok v tele, čo je druh tekutiny, v ktorej sa „kúpe“ náš mozog.

My sa v podstate nesnažíme nikoho liečiť, chceme len vytvoriť prostredie nato, aby sa v tele mohli naštartovať samoliečebné mechanizmy.

Môžeme si to predstaviť tak, že náš mozog je ako medúza, ktorá sa kúpe v priezračnej tekutine, podobnej čistej vode, a tak vlastne chráni náš mozog, nervový systém a miechu pred rôznymi nárazmi, otrasmi, ale aj rôznymi stresmi a zároveň ich všetky zásobuje a dodáva im potrebnú výživu. No v dôsledku stresu je táto tekutina často nejakým spôsobom buď zablokovaná, alebo nepreteká vo svojom prirodzenom rytme. Pomocou jemných dotykov sa ju snažíme opäť dostať do jej pôvodného, originálneho stavu, ktorý pozná ešte z prenatálneho obdobia, keď bola vo svojej najzdravšej a najčistejšej podobe.

Je to teda čisto na úrovni dotykov, ktoré sa menia svojou intenzitou aj druhom pohybov?

Vo svojej primárnej forme áno. No aj v rámci kraniosakrálnej terapie existujú rôzne prístupy. Pôvodne to bolo viac osteopatické, čo zahŕňalo prácu s kosťami. Prirovnala by som to k fyzioterapeutickej masáži. V rámci kraniosakrálnej terapie existuje napríklad aj prúd, ktorý sa volá biodynamický a zameriava sa na ten najjemnejší dotyk.

Je to spôsob, akým môžem načúvať svojmu telu, ako ho môžem nechať prehovoriť a odovzdať mu dôveru, že samouzdravovací proces má vo svojich rukách.

Snaží sa prejaviť veľký rešpekt a úctu každej jednej bunke v tele a zároveň v nej prebudiť späť pôvodnú dôveru v to, že telo vie, čo má robiť a ako má fungovať, no z nejakého dôvodu je teraz v disharmónii a nerovnováhe. My sa v podstate nesnažíme nikoho liečiť, chceme len vytvoriť prostredie nato, aby sa v tele mohli naštartovať samoliečebné mechanizmy.

S akými ťažkosťami prichádzajú klienti na kraniosakrálnu terapiu?

Asi ten najčastejší dôvod, pre ktorý človek príde na terapiu, je ten, že má nejaké zdravotné problémy či bolesti, s ktorými si nevie rady, alebo s tým, že preferuje iný spôsob liečby ako len užitie tabletky od doktora. Ja sama som začala s kraniosakrálnou terapiou preto, lebo som sa dostala do nerovnováhy a začala som mať zdravotné problémy.

Ak ide o nejaký emočný blok, ktorý sa na terapii rozpustí, môže to byť naozaj otázka jedného sedenia.

Teraz ju však robím ako prevenciu pred samotným vznikom nejakého ochorenia. Je to pre mňa spôsob, akým môžem načúvať svojmu telu, ako ho môžem nechať prehovoriť a odovzdať mu dôveru, že samouzdravovací proces má vo svojich rukách. Napríklad v Taliansku či vo Švajčiarsku sa táto terapia používa aj po nejakej záťažovej situácii či chorobe ako technika, ktorá pomáha telu naštartovať proces samoregulácie a liečivých síl.

K spomínanej zmene v človeku dochádza už počas samotnej terapie alebo po návrate domov, keď jeho telo začne spracovávať to, čo zažilo, a vyplavia sa mu emócie a spomienky?

Tá zmena môže byť otázkou niekoľkých minút, hodín, ale aj dní či týždňov. Nie je to niečo, čo sa stane vždy len v tom danom momente pri terapii. Ale, samozrejme, ak ide o nejaký emočný blok, ktorý sa na terapii rozpustí, môže to byť naozaj otázka jedného sedenia. Ak si však spomeniete na nejakú situáciu zo svojej minulosti, hoci i spred týždňa, ktorá sa emočne silne zapísala vo vašom tele, tak to môžete v danom momente spracovať len tým, že si to zvedomíte a tento pamäťový odtlačok prepíšete.

Je potrebné terapiu absolvovať viackrát, aby sa tieto pamäťové stopy prepísali?

Určite má zmysel, ak chodíte na terapiu pravidelnejšie alebo opakovane, no neznamená to, že musíte chodiť roky. Ak to mám všeobecne zhrnúť, táto terapia vám pomôže spustiť proces, s ktorým vo svojom živote pracujete ďalej. Nie je to o tom, že si idete ľahnúť niekam, kde sa vás niekto dotkne a veci sa automaticky transformujú. Jedna vec je zmena na úrovni bunkovej pamäti, a v tej chvíli sa môže niečo i prepísať, druhá vec je s tým potom ďalej pracovať.

Nato, aby sa hlbšie uložené spomienky dostali na povrch, potrebujú atmosféru úplnej dôvery a bezpečia.

Do akej miery je dôležité, aby sa klient s terapeutom pri tejto forme terapie dobre poznali?

Dôvera zohráva určite veľmi dôležitú úlohu. Ak sa pri terapeutovi necítime bezpečne, tieto procesy sa v našom tele ani nemusia spustiť. Dôvera je jednou z primárnych potrieb nášho tela. Nato, aby sa hlbšie uložené spomienky dostali na povrch, potrebujú práve atmosféru úplnej dôvery a bezpečia.

Vedeli by ste opísať, ako konkrétne sa limbický systém prepíše?

To je niečo, čo by nás asi všetkých zaujímalo. (Úsmev.) Myslím, že sa tu však ešte stále pohybujeme na dosť neprebádanom poli. Hoci máme množstvo domnienok a rôznych teórií, ako samotný prepis prebieha, zatiaľ pre to nemáme žiadne jednoznačné vysvetlenie. Je to stále v procese vedeckého výskumu.

Ako vieme povedať, že u človeka už boli tieto spomienky prepísané? Podľa čoho to spoznáme?

Na jednej strane sa začínajú diať zmeny na fyzickej úrovni v závislosti od toho, čo sa vlastne, v úvodzovkách, prepisuje. Ten prepis v bunkách môžete naozaj cítiť vo svojom tele, keď sa vám bunky kvázi vynulujú a nahrá sa vám akoby nový program. To je veľmi zaujímavý zážitok, ktorý v tej chvíli môžete reálne pocítiť.

Ten prepis v bunkách môžete naozaj cítiť vo svojom tele, keď sa vám bunky kvázi vynulujú a nahrá sa vám akoby nový program.

Ak ste napríklad zažili veľký smútok a úzkosť, po prepise môžete cítiť úplne inú emóciu. Alebo sa to môže prejaviť tak, že začnete inak dýchať alebo prestanete trpieť bolesťami. Tieto fyzické prejavy môžu zoslabnúť alebo dokonca úplne zmiznúť. Záleží na tom, aký stres alebo emočný blok sa podarilo uvoľniť.

Platí to aj pri traumatických zážitkoch, ktoré majú tendenciu v nás spúšťať „flashbacky“ alebo iné intenzívne emočné reakcie, ako napríklad silné búšenie srdca, zaseknutie a podobne? Dokážeme tým spomienkam dať akoby iný emočný náboj?

Áno, to je presne ono. Cieľom je, aby sme tú skúsenosť, ktorú sme prežili, už nemuseli zažívať opäť v takej sile, ale mohli v nej zažiť určité uvoľnenie. Aby nás traumatické zážitky, na ktoré si spomenieme, nemuseli nijako ovplyvňovať alebo vnútorne rozhodiť. Ak napríklad zacítime určitú špecifickú vôňu alebo dotyk, ktoré máme spojené s nejakou traumatickou skúsenosťou, dokážeme svoje emócie v tej chvíli zregulovať.

Ľudia, ktorí sú vystavení veľkému stresu a napätiu, si často hľadajú rôzne mechanizmy zvládania, aby sa opäť dostali do stavu homeostázy – či už je to šport, jedlo, alebo alkohol. Môže táto terapia pomôcť odbúrať i tieto stratégie zvládania?

To, s čím má naše telo dnes najväčší problém, je vlastne vyrovnávanie sa so stresom a s tým, čo nám súčasná doba prináša. A nie je to len stres. Je to aj nepokoj, vysoké nároky, tlak na výkon a podobne. To je to, čo našu nervovú sústavu momentálne najviac zaťažuje.

Na terapii môžete začať spontánne a samovoľne plakať, radovať sa alebo mať záchvat smiechu.

A, samozrejme, každý človek si vytvára vo svojom živote rôzne mechanizmy, ako sa vyrovnáva so stresom. Pri kraniosakrálnej terapii sa snažíme o to, aby naše telo a jeho bunky prehovorili samy. Čiže sa nezahltím športom alebo alkoholom, alebo čímkoľvek iným zvonka, ale dám priestor telu, aby malo možnosť tento stres spracovať a dať ho von.

S akými reakciami sa stretávate u klientov, ktorým sa pri dotykoch niektorých častí tela objavia nejaké nespracované spomienky z minulosti?

Objavuje sa u nich celý rad emócií – od radosti až po smútok či úzkosť. Všetky tieto emočné reakcie sú výsledkom toho, že každá jedna z týchto buniek si pamätá. To znamená, že na terapii môžete začať spontánne a samovoľne plakať, radovať sa alebo mať záchvat smiechu.

Táto terapia má obrovský potenciál už v pôrodniciach pre deti, ktoré si prešli napríklad ťažkým pôrodom alebo sa narodili predčasne.

Ak sa vás napríklad niekto dotkne na nohe, na bránici či na ruke, alebo inej časti, kde toho máte veľa uloženého, môže to vo vás vyvolať emocionálnu vlnu strachu a úzkosti či radosti. Najväčšiu nálož máme v panve a na srdci, ktoré sú najviac zaťažené.

Dočítala som sa, že kraniosakrálna terapia sa využíva aj u bábätiek. Nemôže byť táto terapia nebezpečná pre deti, ktorých telo je ešte stále vo vývoji?

S bábätkami sa, samozrejme, pracuje inak ako s dospelými, pretože majú inú stavbu tela. Musíme brať do úvahy, že sú oveľa citlivejšie, oveľa vnímavejšie a zároveň je ich napojenie na najstaršie, kmeňové bunky oveľa rýchlejšie. Takže ak u nich napríklad prebiehajú nejaké prepisy, sú oveľa rýchlejšie. Čím je dieťa menšie, tým je transkripcia rýchlejšia. Preto sa mi zdá, že táto terapia má obrovský potenciál už v pôrodniciach pre deti, ktoré si prešli napríklad ťažkým pôrodom alebo sa narodili predčasne a podobne.

V podstate každý pôrod je zážitok na hranici života a smrti a má vplyv na naše telo. Veľa vecí sa po pôrode spontánne vráti do homeostázy, no nie vždy je to tak. Keď napríklad matka dojčí, lebečné švy a všetky kosti, ktoré sa pri prechode pôrodnými cestami mohli rôzne natiahnuť, sa môžu prirodzene dostávať do pôvodnej polohy. Tým, že sa pri kontakte dieťaťa s matkou vyplavuje oxytocín a dochádza medzi nimi k vzájomnému naladeniu, dostávajú sa späť do stavu jednoty, ktorý zažili ešte v prenatálnom období.

Nahromadený stres v tele sa pretaví do somatických ochorení, emočných blokov a podobne. Tieto skúsenosti máme do istej miery všetci.

Takže veľa z týchto vecí sa deje spontánne. Tým, že mamička dojčí alebo sa vedome láskyplným spôsobom bábätka dotýka. Ale môže sa stať, že ak nastanú komplikácie a mamička skončí na jednotke intenzívnej starostlivosti, tak potom môže byť vhodné použiť túto metódu, aby v sebe bábätká nenosili nejaké traumatické zážitky dlhšie, ako je potrebné, a zbavili sa ich hneď na začiatku.

Kedy by sme mali kraniosakrálnu terapiu vyhľadať?

Tieto formy terapie začneme vyhľadávať väčšinou vtedy, keď nás niečo bolí alebo sme prežili nejaký nepríjemný zážitok, ktorý nedokážeme spracovať a ktorý nás donúti niečo so sebou robiť. Bolo by však skvelé, keby sme do tejto terapie išli už v rámci zdravotnej prevencie. Myslím si, že je to forma terapie budúcnosti, ktorá by mala existovať ešte predtým, ako budeme riešiť nejakú chorobu.

Ako riešime v rámci starostlivosti o seba preventívnu návštevu u lekára, tak by sme mali riešiť aj starostlivosť o túto stránku svojej osobnosti. Nahromadený stres v tele sa totiž pretaví do somatických ochorení, emočných blokov a podobne. Tieto skúsenosti máme do istej miery všetci, pretože žijeme vo veľmi vypätom svete a zažívame situácie, ktoré sa v nás zapisujú, a je dôležité, aby sme si nachádzali čas dostávať ich zo seba von.

Tým, že kvalita a dĺžka spánku je rôzna, ani spánok často nestačí na to, aby sme všetky tie podnety, ktoré do nás vstupujú, spracovali.

A tieto techniky sú ideálne, pretože pravidelne dajú telu čas, priestor, pokoj a prostredie pripravené na regulácie, ktoré môžu telo opäť naštartovať. Tieto veci sa dejú v podstate každú noc, keď sa naše bunky obnovujú. Ale tým, že kvalita a dĺžka spánku je rôzna, ani spánok často nestačí na to, aby sme všetky tie podnety, ktoré do nás vstupujú, spracovali. Takže si myslím, že takýchto techník potrebujeme stále viac.