Pravda evanjelia a pravda hlásaná v jej nasledovaní Cirkvou nie je doktrínou, ale svedectvom lásky

„Pravda sa uskutočňuje v láske“ – výrok biblického pôvodu, ktorý nachádzame v Liste Efezanom. Je zakorenený v poňatí pravdy, ktorú sa izraelský ľud postupne učí z dialógu, ktorý Boh s ním tká na cestách dejín. Hovorí, že pravda, jasná a zreteľná idea, je skôr fakt, udalosť, ktorá svedčí o tom, kto je Boh a kto je človek v skúsenosti zmluvy a v konkrétnosti života. Nepovie v tejto súvislosti neočakávane a prekvapujúco sám Ježiš, že on je pravda? Pravda, ktorá je životom. Pravda, ktorá je osobou, komentuje svätý Augustín.

Pravda je skôr udalosť, ktorá svedčí o tom, kto je Boh a kto je človek v skúsenosti zmluvy a v konkrétnosti života.

Takže pravda evanjelia a pravda hlásaná v jej nasledovaní Cirkvou nie je jednoduchou doktrínou – a pápež František to neúnavne opakuje –, ale faktickým svedectvom lásky: teda udalosťou, ktorá sa uskutočňuje v láske k inému a s iným. Udalosťou, ktorá sa v láske komunikuje a ako láska sa dotýka sŕdc a myslí a premieňa ich. Uvedomovanie, prežívanie a uplatňovanie tohto všetkého v tisícoch aspektov osobnej a spoločenskej existencie je možno najradikálnejšou výzvou reformy, ktorá vyviera stále nanovo z Ježišovho evanjelia a ktorá dnes interpeluje Cirkev.

Nie je to ľahké, nie je to dobráckosť, je to niečo, čo prechádza cez Ježišov kríž v prijímaní konfliktov a v konfrontácii s protikladmi. Pretože láska – tá pravá – je múdrosťou a mocou Ukrižovaného, ako hovorí apoštol Pavol. Je tvárou Ježiša opusteného, ako by sme povedali vo svetle charizmy jednoty.

Odovzdávanie pravdy evanjelia na cestách času a v rôznych okolnostiach skúsenosti a života mužov a žien tak, aby bolo verné, musí byť tvorivé. Aby sa zachovala identita toho, čo sa odovzdáva, musí sa načúvať tomu, čo Duch z času na čas hovorí Cirkvi, aby oslovovala a premieňala srdcia ľudí.

Z toho vyplýva – ako to pred rokmi zdôraznil teológ Joseph Ratzinger –, že „Tradícia by sa nemala chápať ako súhrn dobre štruktúrovaných tvrdení, ktoré sa majú odovzdávať neporušené, ale ako vyjadrenie postupnej asimilácie udalosti, o ktorej svedčí Písmo, prostredníctvom viery Cirkvi“, pretože viera, „aby zostala totožná, musí byť vyjadrená iným spôsobom a myslená iným spôsobom“.

Odovzdávanie pravdy evanjelia na cestách času a v rôznych okolnostiach skúsenosti a života mužov a žien tak, aby bolo verné, musí byť tvorivé.

Samozrejme, podstata zostáva rovnaká. Ale je daná a zhmotňuje sa v stále novej a peknej podobe. Apoštolská exhortácia Amoris laetitia pápeža Františka je istým spôsobom manifestom tohto duchovného a pastoračného obrátenia, ktoré sa dotýka jednej zo základných a kľúčových oblastí života a poslania Cirkvi v súčasnosti: manželstva a rodiny, antropológie sexuality a generácie, intímnej súdržnosti a spoločnej nádeje oporného tkaniva spoločnosti.

Nič sa nezmenilo. Napriek tomu je všetko inak. A – zdá sa, že je potrebné povedať – takmer všetko ešte treba urobiť. Pretože je tu prítomná obrovská potreba.

Prevzaté z cittanuova.it.

V nedeľnej rubrike Horizonty nm prinášame krátke úvahy zahraničných autorov Jesúsa Morána a Piera Codu. Reflektujú súčasnú situáciu a pomáhajú preniknúť do doby, v ktorej žijeme, aby sme jej mohli lepšie porozumieť.