Československo prirodzene nemohlo vzniknúť iba v Prahe, keď malo byť aj slovenské. Slovensko však bolo úplne iným svetom ako starobylá česká metropola, a tak si potrebovalo tvoriť svoju vlastnú históriu.
30. októbra 1918 sa preto v severoslovenskom Turčianskom Svätom Martine zišlo zhruba sto zástupcov slovenského národa, aby podpísali Deklaráciu slovenského národa, zvolili Slovenskú národnú radu a ustanovili jej Výkonný výbor, teda akúsi miestnu vládu. Pripojili tak Slovensko k Československej republike, hoci ešte ani nevedeli o tom, že dva dni predtým vznikla.
Počas vzniku Československa sa teda centrom Slovenska stal Martin. Ťažko dnes s určitosťou povedať, prečo sa Deklarácia podpísala a vyhlásila práve v tomto meste. Dôvodom bola zrejme Matica slovenská, založená vďaka láskavému zvoleniu cisára-pána v roku 1863. Vďaka nej sa Martin stal centrom slovenskej kultúry, literatúry a politiky.
Napriek tomu sa do mestečka, obkoleseného vysokými vrchmi nedalo zo Slovenska ľahko dostať. Možno aj preto bolo medzi signatármi deklarácie najviac zástupcov z okolia Martina, až vyše polovica. Na miesto činu sa preto ťažšie dostávali národovci z južných stolíc, z Hontu, Gemera a Zvolena len po jednom, z východniarskeho Abova dvaja.
Zároveň to však bola aj výhoda – maďarské vojsko, ktoré chcelo na poslednú chvíľu zabrániť vyhláseniu deklarácie a pozatvárať slovenských vzdelancov, sa do Martina nedokázalo včas premiestniť.
Martin sa vtedy ani veľmi nedal nazvať mestom. Aj keď mestské práva získal už v roku 1340, bola to podľa dobových zdrojov skôr taká veľká dedina so zhruba 5-tisíc obyvateľmi. Keď poriadne zapršalo, na dnešnom Memorandovom námestí sa vytvorila veľká mláka, ktorú si vychutnávali husi, kačky a iné zvieratá. Aj preto Martinčanov prezývali „mlákari“.
Žilina či Nitra mali v tom čase asi dvakrát viac obyvateľov, Košice alebo Bratislava niekoľkokrát viac. Lenže – ich obyvateľstvo tvorili do veľkej miery Maďari, Nemci alebo Židia, a tak sa Martin dokonca stal horúcim želiezkom v kampani o hlavné mesto.
Kočovné ministerstvo s plnou mocou
České vojsko koncom roku 1918 a v prvých mesiacoch roku 1919 postupne obsadzovalo a niekedy aj dobýjalo Slovensko. Postavila sa proti nemu maďarská armáda a neskôr aj maďarskí komunisti a ich Červená armáda. Tá v máji a júni 1919 po vzniku boľševickej Maďarskej sovietskej republiky (republiky rád) okupovala veľkú časť Slovenska vrátane Košíc a Prešova, Zvolena, Lučenca, či Nových Zámkov.
V Prešove dokonca v šarišskom nárečí vyhlásili Slovenskú sovietsku republiku (republiku rád) po vzore Sovietskeho zväzu pod vedením českého komunistu z Kladna Antonína Janouška. Dokonca zaviedli prvé slobodné voľby, v ktorých mohli voliť muži aj ženy nad 18 rokov. Volebného práva pozbavili akurát všetkých nepohodlných – továrnikov, statkárov a kňazov.
Ministerstvo s plnou mocou pre správu Slovenska, teda prakticky „dočasná vláda“ pod vedením Vavra Šrobára sa teda na Slovensko odvažovalo len postupne. Do 12. decembra 1918 sídlilo v Skalici, v bezpečnej vzdialenosti iba pár kilometrov od moravského Hodonína.
Od polovice decembra sa potom presunulo do Žiliny na severe Slovenska, kde Šrobárova administratíva zotrvala skoro dva mesiace. Od 4. februára 1919 sa potom presunula do Prešporka, ktorý neskôr premenovala na Bratislavu.
Ešte predtým sa však rozbehla spomínaná kampaň, aby sa hlavným mestom Slovenska stal práve Martin. V prvých týždňoch nového štátu dokonca pražské vedenie sľúbilo Martinčanom podporu v ich snahe o získanie štatútu hlavného mesta, ako uvádza z dobových zdrojov portál Martinský rínok.
Dva mesiace po Martinskej deklarácii, presne 30. decembra 1918 teda Ján Vanovič, martinský vlastenec a predseda Turčianskeho výboru Slovenskej národnej rady vydal memorandum. Od československej vlády v ňom žiadal, aby „v srdci Slovenska, na historickej pôde Turca ustálila a založila hlavné mesto Slovenska a slovenského národa“.
Nemáme dosť miesta
Povereník pre Slovensko Vavro Šrobár, ktorý vtedy sídlil v neďalekej Žiline mal však na to iný názor. Už v januári výnosom zrušil Slovenskú národnú radu v Martine i jej miestne výbory vrátane Vanovičovho. Dôvodom bolo, aby sa rozhodnutia Národnej rady nekrižovali so štátnymi orgánmi. Tým nepriamo poslal do Martina signál, ako ich iniciatívu vidí.
Šrobár hľadal hlavné mesto Slovenska podľa jeho pamätí už od roku 1917. Spomína v nich, že spočiatku bola favoritom starobylá Nitra. Pohľad zo Zobora ho nadchol, ale návšteva nitrianskych ulíc, predajní, reštaurácií a úradov zanechala v ňom “strašný dojem“. Nitru označil za mesto janičiarov. “Nikde nepočuť slovenského slova“, sťažoval sa Šrobár.
Ďalším kandidátom bola Žilina, lenže už v decembri 1918 sa ukázalo, že vtedy 10-tisícové mesto nestačí ani na ubytovanie slovenskej vlády. “Vyjednávali sme i s Martinom,“ tvrdil neskôr Šrobár podľa portálu Martinský rínok, “a bol tu ešte väčší nedostatok miestností ako v Žiline.“ Keď sa objavila ponuka prešporského župana Samuela Zocha presunúť úrady tam, Šrobár nezaváhal.
Zoch medzitým rýchlo dosiahol dohodu s najmä maďarským obyvateľstvom, ktoré sa búrilo proti priradeniu Prešporka k Československu a Šrobár sa presťahoval k Dunaju, hoci sa tam začínal štrajk železničiarov, organizovaný z Budapešti. Hrozil dokonca atentát na neho, on sa však zaťal a trval na sťahovaní uprostred zimy.
“Pre nedohľadný význam sídla Prešporku pre celé Slovensko a pre štát,“ ako vysvetľoval. “Nejsť do Prešporka značilo zriecť sa Dunaja a Žitného ostrova.“ Aj podľa pamätí ďalšieho slovenského dobového politika Ferdinanda Jurigu „inej voľby ani nebolo“. Ak by Šrobár nepreniesol „slovenskú vládu“ do Prešporka, terajšie hlavné mesto by zrejme ani nepatrilo Slovensku. Ani Dunaj ako dôležitá dopravná tepna, životne dôležitá pre ekonomiku mladého štátu.
V polovici januára 1919 sa totiž v Paríži začala mierová konferencia po skončení I. svetovej vojny, ktorá mala stanoviť aj hranice nových štátov. Maďarská delegácia tam tvrdo bojovala o Prešporok, o Košice či Lučenec, ktoré mali v tom čase väčšinu maďarsky hovoriaceho obyvateľstva. Dokonca aj nemecky hovoriaci „prešpuráci“ sa cítili byť Maďarmi.
Nezlomní patrioti
V tejto beznádejnej situácii sa martinskí patrioti rozhodli predsa ešte zabojovať a otočiť koleso histórie naspäť. Ich lídrom sa stal veľký zástanca Martina ako hlavného mesta, miestny evanjelický farár a neskorší biskup Fedor Ruppeldt. Bol jedným zo signatárov Martinskej deklarácie v roku 1918 a v roku 1919 vydal 50-stranovú úvahu Hlavné mesto Slovenska.
Vybral sa s ňou 14. marca 1919 spolu s početnou delegáciou až do Prahy za prezidentom T. G. Masarykom. Išli “orodovať za hlavné mesto“, ako píše dobová tlač. Fedor Ruppeldt spísal argumenty na 50 stranách. Hlavným argumentom bolo, že slovenská metropola sa má nachádzať v “srdci národa“, a nie kdesi na “periférii“.
“Za centrum Slovenska sa absolútne nehodí,“ argumentoval Ruppeldt proti Bratislave podľa Martinského rínku, “lebo samo mesto je najviac z tretiny slovenské, slovenskej inteligencie nemá, maďarský a nemecký pomerne vysokokultúrny živel bude veľmi prevládať už i pre blízkosť Viedne.“ Zato Martin je podľa neho “rečove i citove najčistejším mestom Slovenska“. Na druhej strane však uznal, že mesto na ubytovanie vlády „nemá miestností“, musela by sa tlačiť v časti školy, stoličného domu a zabrať „dnešné kasíno“.
V Prahe ich vypočuli, najvyšší činitelia štátu im vyjadrili podporu a nasľubovali nemožné. Vtedajší československý premiér Antonín Švehla im vraj povedal: “Meno Martina je u nás zlatým písmom zaznačené, my budeme vás podporovať.“
Neprešli však ani dva týždne od zájazdu do Prahy a prišiel strategický ťah – vláda premenovala Prešporok na Bratislavu. Nemecký Pressburg a maďarský Pozsony sa zmenili na slovenský názov a stalo sa z neho nové hlavné mesto Slovenska. Už vtedy malo takmer 100-tisíc obyvateľov a dostatok verejných budov.
Novú nádej zhasli komunisti
Martinčania sa však nevzdávali a urobili ešte jeden pokus po roku 1945. Už starý pán Ruppeldt po druhej svetovej vojne vydal brožúru „Teraz alebo nikdy!“, kde požadoval presunúť hlavné mesto do Martina pre jeho bezpečnejšiu polohu vo vnútrozemí.
Dokonca to začiatkom júla 1945 na svojom zjazde podporila aj Demokratická strana, neskorší víťaz volieb na Slovensku. Komunisti však z toho neboli nadšení. Úvahy o Martine ako novom hlavnom meste definitívne ukončil vo februári 1947 Gustáv Husák. Ako prakticky slovenský premiér, šéf Zboru povereníkov a rodák z bratislavskej Dúbravky presadil, že presídlenie hlavného mesta na stredné Slovensko nepripadá do úvahy.
Martin však vtedy ešte nevedel, aký prudký rozvoj čaká mesto pod fatranskými vrcholmi. Neskorší prudký a plánovitý rozvoj priemyslu priniesol do Turca obrovské Závody ťažkého strojárstva. Vznikli v Martine už tesne po nástupe komunizmu v máji 1948 ako Kriváň ČKD a v októbri sa začala výroba konštrukcií žeriavov.
Od polovice 50. rokov sa v Martine podľa portálu vtedy.sk vyrábali vznetové motory pre lokomotívy, stavebná technika, či bagre. Neskôr prišla zbrojárska výroba – tanky T55, či T72. Od 70. rokov sa začala výroba motorov pre ťažkotonážne sovietske automobily Belaz a traktory Zetor. V lete 1978 sa dokonca začali vyrábať aj kompletné traktory Zetor. Závod ZŤS zamestnával viac ako 15 tisíc ľudí.
Do Martina, ktorý vtedy už nebol ani Turčiansky, ani Svätý priniesol obrovský rozvoj mesta, pritiahol nových obyvateľov, podnietil výstavbu bytov a celých sídlisk, rozvoj športu a kultúry. Vybudovali sa aj ďalšie podniky ako farmaceutická Biotika, tlačiarne Neografia, viacero potravinárskych firiem, či železničné strojárne a opravovne vagónov v neďalekých Vrútkach.
Martin má dnes desaťkrát viac obyvateľov, ako pred sto rokmi. Z provinčného mestečka sa stal jedným z priemyselných centier Slovenska. Spolu so Žilinou postupne vytvára dvojmestie ako metropolu severu. V 90. rokoch po vzniku samostatného Slovenska vtedajší premiér Vladimír Mečiar koketoval s myšlienkou premiestnenia hlavného mesta z Bratislavy na stredné Slovensko. Na Martin si však tiež nespomenul, uvažoval skôr s Banskou Bystricou.
V roku 1918 sa Martin stal aspoň na pár dní nepísaným hlavným mestom Slovenska. Medzi svojimi vysokými kopcami ukryl a ochránil slovenskú inteligenciu, kým sa stihla zjednotiť na memorande, ktorým sa prihlásila k Československu. O toto historické privilégium ho už nikto neoberie.
Ilustračné foto – Peter Kremský