Mária Dravecká: Bolo pre nás dôležité byť otvorení pre ostatných

Z manželských stretnutí seniorov. Foto: archív M. D.
Sadli sme si v centre Bratislavy do kaviarne, kým bolo ešte prázdno. Mária Dravecká (73) sedela oproti mne pokojná, aj keď od odchodu manžela do večnosti uplynul len krátky čas. Ich manželstvo s Jožkom nepovažovala za ideálne, ale vždy sa obaja o dosiahnutie dokonalosti snažili. (Manžel Jozef bol dlhoročným veľvyslancom SR, okrem iného aj vo Vatikáne, pozn. autorky) Napriek zrážkam a iskreniu vedeli, že takáto situácia je len prechodná vec, nepoškodilo to ich vzťah. V manželstve sa museli obaja zriekať: Mária svojho sna žiť predovšetkým medicínou, Jožko nezávislosti od veľvyslaneckých misií. Ich vzťah a rodina stáli vždy vysoko, rovnako ako aj potreba žiť v spoločenstve. Život čísel a misií v jednom a medicíny v druhom plus päť detí však stojí za inšpiráciu.

Sme otvorení rozhovoru.
Potrebujeme však vašu pomoc.

Naším cieľom je urobiť z portálu nm.sk udržateľné médium. Obstáť v súčasnosti na mediálnom trhu však nie je jednoduché. Naše články nie sú uzamknuté. Chceme, aby k nim mal prístup každý, koho zaujmú. 

Vďaka vašim príspevkom budeme môcť naďalej prinášať kvalitné a korektné rozhovory a iný exkluzívny obsah. Ďakujeme!

Jožko bol matematik, ty lekárka. Ako ste sa vôbec dali dohromady?

Naše sestry, moja aj Jožkova, študovali na VŠMU. Ako študentky vedeli o sebe, že chodia do kostola. Raz mi Anička, moja sestra, hovorí: „Vieš, mám kolegyňu, ktorá je veriaca, také fajn dievča a aj brata má takého, dlhého a veľmi tenkého.“

Pri nejakej príležitosti sme sa s Jožkom stretli v univerzitnej jedálni na Šafárikovom námestí, zoznámili sa a občas sa tam stretávali. Po čase sme si našli tému na debatu: najprv o divadelnej hre, kde mladá žena spáchala samovraždu, čo Jožko nevedel pochopiť. Neskôr o mojom bolestne ukončenom predchádzajúcom vzťahu, s ktorým som sa vyrovnávala, trvalo to aj rok za Jožkovej pomoci. Až mi povedal, že či môže ako matematik rátať, že už chodíme spolu, že by bol rád, ak by sme to mohli takto zadefinovať. Dosť som sa tomu bránila, cítila som sa stále zranená z predchádzajúceho vzťahu a nemala som pocit, že teraz niečo podobné potrebujem. No schádzali sme sa ďalej, Jožko nenaliehal. Veľa sme sa rozprávali, Jožko mal otázky na medicínsku oblasť. Nechápal, že na matematickej rovnici je to takto a v biológii inak.

Kedy sa to predsa len zlomilo na chodenie?

Zoznámili sme sa v druhom ročníku, vo štvrtom sme už spolu chodili a Jožko sa so mnou učil. Veľmi som sa bála skúšky z patológie, je to jedna z najťažších skúšok na medicíne. Jožko mi pomáhal, aj išiel so mnou na skúšku, celý čas, čo som bola vnútri, sa modlil. Ja som z tej skúšky vyletela, von som vyšla s takým priblblým úsmevom. Jožko bol zronený, lebo on „prvý raz vyletel zo skúšky“…

Odvtedy sme chodili tak vážnejšie, Jožko už všeličo plánoval. Ako prvý darček som od neho dostala vibramy, chcel, aby som robila turistiku, chodil rád na výlety. Ja som bola zo Žitného ostrova, tam veľmi na taký výlet nepôjdeš. Preto som sa rada bicyklovala, hory som nepoznala. Tie vibramy som mala dlhé roky a turistika sa stala našou základnou športovou aktivitou. Tešilo nás veľa chodiť, vidieť pekné veci v prírode aj pamiatky.

Svadobná fotografia.
Svadobná fotografia.

Čo bolo pre vás dvoch dôležité v spoločnom živote? Ako ste budovali svoj vzťah?

Ešte ako študenti sme boli za pánom biskupom Korcom, on požehnal nášmu vzťahu. Priznala som sa mu, že neviem, či mám Jožka tak rada, ako on mňa, mala som s tým problém. Vtedy nám povedal takto: „Vy sa musíte rozhodnúť. Pokračujte vo vzájomnom spoznávaní, no nepestujte egoizmus vo dvojici.“ Toto si pamätám na celý život a aj sa mi to osvedčuje.

Vždy sme boli otvorení spoločenstvu, nechceli sme sa držať uzavretí len my dvaja sami alebo len naša rodina. Cítila som potrebu sa nadýchnuť vo väčšom spoločenstve, uvedomovala som si tak oveľa silnejšie, že nie sme sami. Sú tu aj iní a na svete nie sú len naše problémy. Často sa nám takto potvrdilo, že sa ešte máme dobre a že to, čo riešime, nie je nič výnimočné, neprekonateľné. Toto nám pomáhalo odrážať sa ďalej, ak sme mali pocit, že niečo nezvládame.

Roky sme hostili študentské skupiny, Jožko viedol spoločenstvo na fakulte, neskôr pribúdali rodinné spoločenstvá. Bolo pre nás dôležité byť otvorení pre ostatných. Vnímali sme to ako vzájomnú pomoc, radi sme sa zapojili do aktívneho života aj na Manželských stretnutiach. Bol to pre nás radostný moment vidieť, ako nás to posúvalo v našom snažení, hlavne príprava prednášok. Hoci bol Jožko hlavným režisérom, ja som vždy rýpala do toho, čo povedal, upravovala, vylepšovala. Pri tvorbe prednášok sme si mohli vypovedať oveľa viac vecí, ako by sme si povedali len tak, za bežnej prevádzky. Vnímala som teda službu a otvorenosť spoločenstvu ako požehnanie pre nás oboch.

Mala som predstavu, že budeme mať deti, ale viac som sa cítila lekárkou.

Prijali ste päť detí. Aký bol váš postoj k životu?

Počet detí sme riešili, už keď sme spolu chodili. V Jožkovej rodine boli dvaja súrodenci, my sme boli štyria. Jožko hovoril, že jemu sa dve zdá málo a šesť veľa, takže sme to mali matematicky ohraničené. Zo začiatku sa nám však nedarilo, vyše troch rokov sa mi nepodarilo otehotnieť, a ak áno, potratila som. Brala som to ako Jožkovu túžbu. Mala som predstavu, že budeme mať deti, ale viac som sa cítila lekárkou.

Keď som otehotnela s Petrom (prvorodeným), mali sme na leto naplánovanú cestu do Lúrd, malo to byť v júni. Dostali sme vtedy devízové prísľuby, mal ísť aj svokor, švagriná. Mali sme malého Renaulta pre piatich, keď naraz chcela ísť aj svokra. No auto nebolo vhodné pre piatich na dlhú cestu. Ja som nakoniec zostala doma v nemocnici na rizikovom.

Keď som rodila na Bezručovej, bolo neuveriteľne veľa pôrodov, ale ja som rodila až večer, keď už bol pokoj. Nezvyčajné na tie časy bolo, že Jožka obliekli do bieleho a otvorili dvere do boxu, kde som bola po pôrode. Dali mu aj Petra na ruky, prehodili sme zopár slov, potešili sa. Celý život spomínal, aký to bol preňho zážitok držať svoje vlastné dieťa pár minút po pôrode na rukách. Pritom sme neboli protekční a nežiadali o to.

Spomínala si, že si sa viac cítila lekárkou ako mamou. Ako si to riešila, keď prichádzali ďalšie deti?

Bolo to dosť komplikované a ťažké, dlhé desaťročia sa mi nedarilo celkom sa s tým vyrovnať. Až keď sme skončili s diplomatickými misiami, vtedy som si pri pohľade na naše deti a ich rodiny uvedomila, že mám byť vďačná Pánu Bohu za to, aké máme deti. Dlho som mala pocit, že ani nie mojou zásluhou, lebo som stále mala zajačie úmysly smerovať do medicíny a vždy som sa tešila naspäť do roboty. Aj keď to bolo veľmi ťažké, technológie zakaždým postúpili a ja som sa musela po návrate z materských či vyslaní učiť nové veci. Trvalo mi pár mesiacov, kým som do toho prišla. Počítače nefungovali ako mali, padali siete, bolo to stresujúce. Až po niekoľkých manželákoch som si uvedomila, že obe moje srdcové poslania – mamy aj lekárky – sú u mňa minimálne rovnocenné.

Pomáhal ti Jožko prekonávať tieto náročné fázy boja?

Veľmi zodpovedne bral, že to, čo robí, nerobí len pre seba, ale aj pre rodinu. Vždy sme spolu zvažovali všetky za a proti, keď prišla ponuka. Bral pri rozhodovaní do úvahy, nakoľko to bude prínosné pre rodinu a prečo. Často sme sa na tento úmysel nielen rozprávali, ale sa aj modlili, aby sme sa vedeli správne rozhodnúť. Vybrať sa so štyrmi alebo piatimi deťmi do sveta nie je také celkom jednoduché, takže to muselo byť dobre rozhodnuté a premyslené, nakoľko je to správne.

So Silvestrom Krčmérym a Vladimírom Juklom.
So Silvestrom Krčmérym a Vladimírom Juklom.

Čo táto skúsenosť dala deťom?

Na prvej diplomatickej misii sme boli so všetkými deťmi. Dalo im to poznanie nových kultúr, zvlášť preto, lebo tam chodili do medzinárodných škôl spolu s deťmi diplomatov z celého sveta. Rada som ukazovala fotku svojho syna s jeho kamarátmi: jeden bol zo severských krajín, jeden zo Sýrie, jeden z Indonézie… Bola to pre nich dobrá skúsenosť, že aj tam sú ľudia, a hoci sú inak zmýšľajúci, dá sa s nimi dohodnúť, netreba sa báť. Dnes naši dvaja synovia robia v medzinárodných spoločnostiach a určite im len pomohlo poznať ľudí z rôznych kultúr. Aj keď sú odlišné od našich, nemusia byť jednoznačne zlé. Naučili sa byť tolerantní a ústretoví, mali možnosť naučiť sa jazyky. Rovnako sa naučili samostatnosti.

Časť detí, keď už boli stredoškoláci a vysokoškoláci, ostala doma a museli sa vedieť aj samy o seba postarať s dohľadom mojej sestry a starkej. Vtedy v Bulharsku začínali prvé mobily, to bola ešte veľká vzácnosť, keď nemusel byť službukonajúci diplomat v nejakej uzavretej miestnosti. Stačilo, keď bol doma a sledoval mobil, či nedostane nejakú správu. Technika teda pomohla aj nám, mohli sme si písať, chvíľu telefonovať, lebo telefonické spojenie bolo ešte drahé.

Bolo nám jasné, že ak niekam pôjdeme na vyslanie, tak len tam, kde budeme môcť ísť spolu všetci.

Vďaka písaniu cez techniku sme vyriešili aj na diaľku mnohé problémy detí alebo s nimi vydebatovali, čo potrebovali poradiť, a nemali sme pritom pocit, že sme tak veľmi ďaleko od seba. Deti zas vedeli, že sa môžu na nás kedykoľvek obrátiť. Lucka tak robila aj osvetu, keď sa jej spolužiačky sťažovali, že majú neznesiteľných rodičov, ktorí chcú toto a tamto. Jednoducho im povedala: „Ako by som chcela, aby tí moji boli tu!“ Zavrela im tak ústa a premýšľali nad tým, či je to naozaj také hrozné mať rodičov blízko.

Chodili ste z misie na misiu, čo určite nie je jednoduchá vec. Ako sa vám podarilo udržať manželstvo?

Bolo nám jasné, že ak niekam pôjdeme na vyslanie, tak len tam, kde budeme môcť ísť spolu všetci. Videli sme a vedeli, že rodinný život mnohých diplomatov a expertov, ktorí šli sami do zahraničia na dlhší čas, sa dostával do krízy, aj sa stalo, že sa rodina rozpadla. Preto bol Jožko tvrdohlavý, a trval na tom, aby som mohla ísť s ním. Ak to bolo miesto na obdobie troch mesiacov, ako napríklad v Indii, to sme zvládli, bol tam sám. Ak to však bolo na pol roka či rok, to už aj medzinárodné organizácie berú ako samozrejmosť, že človek má rodinu a vysielajúca organizácia to musí akceptovať. Takto sme boli spolu či už v Afrike, alebo na iných diplomatických vyslaniach a bolo veľmi dobré, že sme boli spolu ako rodina.

S deťmi na misii.
S deťmi na misii.

Vždy ste túžili po spoločenstve. Ako sa to darilo na misiách?

Keď sme boli v Bulharsku, krátko po nás tam prišli saleziáni z českej provincie, jeden z nich bol Slovák. Vtedajší český veľvyslanec bol ateista. Keď sa saleziáni prišli prihlásiť, povedal im, že on s nimi nič nemá. Na to im Slovák z komunity hovorí: „Čo keby sme išli ešte na slovenské veľvyslanectvo?“ My sme ich prijali a celý čas, čo sme boli v Bulharsku, sme udržiavali kontakt. Ešte aj po dvadsiatich rokoch sme sa prišli pozrieť, ako to tam doslova z ničoho vybudovali a ešte stále fungujú.

Potom sme boli v Rige. Po nejakom čase som cítila, že potrebujeme niečo viac. Katolíkov tam bolo veľmi málo, asi desať percent. Cez jedného lekára sme sa dozvedeli, že majú spoločenstvo. Votrela som sa k nim, oni nás prijali. Chodili sme tam nejaký čas a dobre sme sa tam cítili.

Keď ste sa vrátili domov, deti boli odrastené a vy ste ostali sami pre seba. Ako ste si užívali vzájomný vzťah?

Od roku 1992 sme boli doma vždy len na skok. Preto boli pre nás často objavné prechádzky a cesty na bicykloch či autom s využitím geocachingu a hľadaním „skrýš“ podľa súradníc. Na tieto akcie sme často brali aj deti alebo vnúčatá, ktoré nás svojou šikovnosťou veľmi rýchlo dobehli pri hľadaní kešiek. Naplánovali sme si viacero ciest po Slovensku aj do zahraničia. Bavilo nás okusovať zmeny, ktoré sa udiali, a porovnávať ich so spomienkami z mladosti. Tak sme prišli aj na myšlienku navštíviť krajiny, kde sme pred časom dlhšie pôsobili.

Vedeli sme, že tieto aktivity nebudeme môcť robiť veľmi dlho, že vek aj prípadné choroby nás môžu kedykoľvek obmedziť, ale spomienky nám zostanú aj na horšie časy.

Ako som spomínala, boli sme po dvadsiatich rokoch v Bulharsku, a po pätnástich rokoch sme sa vybrali do Pobaltia, čo boli naozaj pekné cesty. Zúčastnili sme sa aj na zájazde do Fatimy a Compostely, či Macedónska a Albánska. Po misionárskych stopách svokra sme sa vydali na Srí Lanku. Svätá zem sa dostala do nášho kalendára dvakrát – raz s cestovkou a raz sme boli navštíviť našu najmladšiu dcéru, ktorá tam s rodinou žije a pracuje. Dojmy z nich sme spracovali na prezentácie pre rodinu a priateľov.

Vedeli sme, že tieto aktivity nebudeme môcť robiť veľmi dlho, že vek aj prípadné choroby nás môžu kedykoľvek obmedziť, ale spomienky nám zostanú aj na horšie časy. Záležalo nám aj na tom, aby sme si naďalej udržiavali aj vytvárali nové kontakty a reagovali na výzvy a potreby spoločnosti tu a teraz. Zapojili sme sa do predmanželskej prípravy snúbencov, ďalej sme sa zúčastňovali na Manželských stretnutiach, aj na aktivitách Združenia kresťanských seniorov či na práci v miestnom klube KDH.

Posledná fáza vášho spoločného života preverila vašu manželskú lásku. Čo nové si sa naučila?

Život dôchodcovský a seniorský prináša nové a nové výzvy. Žiadne starecké lebedenie s vyloženými nohami a zakuklenie sa do malého kruhu! Jožko počítal s veľkou zmenou po nástupe do dôchodku, nechcel zostať pasívny. Keď sa mu objavili prvé zdravotné ťažkosti, v súlade so svojou matematickou dôkladnosťou spísal závet aj zhromaždil všetky vtedy aktuálne dokumenty, ktoré budú potrebné v dedičskom konaní. Zakúpil aj hrobové miesto.

Od návratu z posledného vyslania sme si zaumienili, že sa budeme viac venovať aj duchovnému životu, chceli sme rásť v Božej prítomnosti a celkom prirodzene sa obaja pripravovať aj na odchod z tohto sveta. Spoločne sme sa predtým modlievali zriedka, preto sme sa rozhodli zaradiť viac modlitieb vo dvojici, vrátane – podľa možnosti – dennej účasti na svätej omši. Veľmi rýchlo sa ukázal priaznivý účinok tohto rozhodnutia. Neskôr, keď Jožko zoslabol, sme sa spolu dostali do kostola, len ak sme mali odvoz autom, ale prakticky až do posledného týždňa života sme chodievali trikrát do týždňa.

S deťmi.
S deťmi.

Aké bolo finále pred Jožkovým odchodom?

Posledný polrok Jožkovi citeľne ubúdali fyzické sily. Od niekoľkohodinových prechádzok sme sa dostali na cestu pešo do blízkeho kostola, neskôr sme aj tú dokázali zvládnuť len na kolieskovom kresle. Zvyknutý na intenzívnu duševnú prácu, Jožko ťažko znášal, že aj tu sa intervaly výkonu postupne skracujú. To vplývalo aj na jeho psychiku, snažili sme sa ho povzbudzovať k vedomému prekonávaniu diskomfortu, obetovať svoje trápenie za dobré vzťahy v rodinách našich detí, potreby blízkych a nepoddávať sa hneď pri prejave slabosti.

Obyčajne som aj zvýšila hlas, čo mi niekedy vytýkal a hovoril: „Mária, ja som tvoj spoluhráč a nie súper!“ Inokedy hovoril, že sa k nemu správam viac ako lekárka k pacientovi, než ako manželka. Pravda je, že po takýchto výčitkách sme si potom vyjasňovali, kto čo ako myslel, snažili sme sa nestrácať zmysel pre humor a bolo zase na nejaký čas dobre.

Mávali sme aj úvahy o tom, odkiaľ a kam smerujeme. Rekapitulovali sme si jednotlivé fázy nášho života. Nechceli sme preberať podrobne možnosti vývoja Jožkovej choroby, aby sme sa zbytočne nezaťažovali domnienkami. Rozhodli sme sa prosiť Pána, aby nám ukázal vždy len toľko, čo sme potrebovali vedieť len na najbližšie chvíle a s dôverou hľadať u neho silu na ich zvládnutie.

Pri jednej debate som sa Jožka pýtala, aké moje konanie považuje za prejav mojej lásky k nemu. Či to, že budem robiť, čo budeme spolu považovať za potrebné a užitočné pre neho a pomáhať mu vo všetkom, čo nebude vládať? Na otázku, či to vie prijať ako dostatočný prejav lásky, odpovedal: „Áno.“

Rozhodli sme sa prosiť Pána, aby nám ukázal vždy len toľko, čo sme potrebovali vedieť len na najbližšie chvíle a s dôverou hľadať u neho silu na ich zvládnutie.

Odprevádzanie tvojho manžela v posledných dňoch nebolo len na tebe…

V každej chvíli Jožkovej choroby sme si uvedomovali Božie riadenie. Keď už nezvládal chodiť sám, mali sme možnosť presťahovať sa do rodinného domu spoločne s rodinou našej dcéry Lucie. Vedomie, že je v každom čase niekto nablízku, keď napríklad spadol, alebo som ho nevládala premiestniť, bolo veľmi dobré. Som za tento počin veľmi vďačná Lucii aj jej Marekovi.

Tiež sme využili rôzne pomôcky aj opatrovateľské služby. Splnili sa tým Jožkove priania, aby mohol dožiť doma a tiež sa mohol na Vianoce už aj zaopatrený sviatosťami stretnúť a rozlúčiť osobne so všetkými deťmi a ich rodinami. Posledné dni pred smrťou prišli na niekoľko dní všetky deti znova. Pomáhali mi so všetkým servisom vo dne i v noci, keď už bol Jožko bezvládny. Spoločnou modlitbou pri jeho lôžku až do posledného dychu ho vyprevadili na druhý svet.

Čo si si prvé uvedomila v okamihu Jožkovho odchodu?

Bolo mi jasné, že už je „na lepšom“, že odišiel pokojne a vyrovnane – veľmi dúfam, že sa nemýlim, a verím, že nám všetkým drží miesto.

On je už u Pána, ty tu. Ako chceš niesť odkaz vášho manželstva ďalej?

Dávam pozor, aby som sa neuzavrela do seba. Chcem vnímať, že aj naďalej patríme k sebe a Pán tu je a bude mi nablízku. Zostať otvorená aj rodine, aj spoločenstvu. Pokiaľ ešte budem vládať, byť užitočná pre tých, ktorí to potrebujú. A ešte aj zažiť nejaké pekné zážitky, také, ktoré ma obohatia.

Foto: archív M. Draveckej

Autor
Články autora
Odporúčané
Newsletter

Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.

Newsletter

Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.

Jedna odpoveď

  1. Milá susedka z mladosti na Silvánskej ulici a neskôr aj v Sofii ako úžasná hostiteľka. Z celého srdca pozdravujem a želám veľa radosti a lásky.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Podobné články