Psychiatrička Štefánia Petríková: Mám pocit, akoby kresťania vnímali depresiu či úzkosť ako zlyhanie

Chiara vo svojej knihe hovorí o nachádzaní vnútorného pokoja aj v obrovskej fyzickej bolesti. Keď vychádzate zo svojej lekárskej praxe, myslíte si, že sú ľudia schopní nevenovať všetku svoju pozornosť fyzickému utrpeniu a zachovať si vnútorný pokoj?

Myslím, že sa to nedá zovšeobecniť, je to ovplyvnené viacerými faktormi. Veľmi závisí od podmienok, v akých človek je, od úrovne jeho zrelosti, od podpornej siete, ktorú okolo seba má, a podobne. Rozhodujúce môže byť, aký postoj je človek schopný zaujať. Nemyslím si však, že je možné nevenovať žiadnu pozornosť nejakej ťažkej chronickej bolesti. Tá je prítomná stále, ale je rozdiel v tom, ako ju prijímame. Sú ľudia, ktorí dokážu aj napriek veľkému utrpeniu hľadať cesty, ako žiť naplno v možnostiach, ktoré majú, a, naopak, iní, ktorí sa svojmu stavu poddávajú.

V knihe sa veľa hovorí o sile slobodnej vôle, ktorú môžeme uplatňovať v každej životnej situácii. Do akej miery je to skutočne len o správnom nastavení „vnútornej kamery“, ako hovorí Chiara, a akú rolu pri našej schopnosti sústrediť sa na to pozitívne hrajú naučené vzorce z detstva?

Z môjho pohľadu je naša schopnosť zaujať správny vnútorný postoj do veľkej miery otázkou sebapoznania, otvorenosti a odvahy k prípadnej zmene. Samozrejme, všetci máme nejaké naučené vzorce správania z detstva, podľa ktorých nevedome konáme, no je na nás, či budeme v týchto vychodených chodníčkoch pokračovať alebo si zvolíme inú cestu, pomenujeme si, čo bolo nesprávne, a začneme to robiť inak.

Sú ľudia, ktorí dokážu aj napriek veľkému utrpeniu hľadať cesty, ako žiť naplno v možnostiach, ktoré majú, a, naopak, iní, ktorí sa svojmu stavu poddávajú.

Je to skutočne všetko len o správnom „naprogramovaní“ mysle? Mnohé psychické poruchy, ako napríklad depresia, sú niekedy vyvolané nejakou bolestivou životnou situáciou aj u ľudí, u ktorých sa tieto problémy predtým nevyskytovali. Dokáže správne „naprogramovanie sa“ vybudovať dostatočnú imunitu proti vzniku depresie?

Nemyslím, že je dobré hovoriť výlučne o správnom nastavení mysle ako prevencii depresie. Faktorov, ktoré ovplyvňujú vznik depresie, je veľa, no zároveň sa domnievam, že náš spôsob nazerania na svet môže dopomôcť k väčšej odolnosti voči záťaži či stresu, a tak znížiť riziko vzniku duševnej poruchy. No nepovedala by som, že rady, ako si správne naprogramovať myseľ, sú univerzálnym kľúčom k tomu, ako sa vzniku duševnej poruchy vyvarovať.

Pýtam sa preto, že veľmi účinnou terapiou proti depresii je kognitívno-behaviorálna terapia (KBT), ktorá pracuje práve so zmenou nastavenia naučených vzorcov, ktoré fungujú na podobnom princípe, ako opisuje v knihe aj Chiara…

Povedala by som, že metóda, ktorú opisuje Chiara v knihe, môže pôsobiť efektívne pri úzkostiach. Musím si vedieť pomenovať to, čoho sa bojím, pozrieť sa na to, odkiaľ ten strach pramení, a potom s ním môžem začať pracovať.

Stretávate sa s tým, že človek v stave úzkosti je schopný pomenovať si príčinu svojho strachu alebo na jeho dôvod prichádza až postupne pri terapii?

Už samotné pomenovanie úzkosti je veľmi liečivé. To, že sa o nej dokážeme rozprávať, prispieva k tomu, že nad nami náš strach stráca moc. Tiež závisí od intenzity strachu. Pokiaľ je intenzita príliš silná a človek upadne do úzkosti, tak väčšinou nie je schopný si pomenovať príčinu svojho strachu.

Každý z nás má niekedy úzkosť, no neznamená to hneď nejakú poruchu. Rovnako ani plač automaticky neznamená, že máme depresiu.

Myslím, že aj Chiarina kniha je písaná pre ľudí, ktorí o svojom strachu dokážu hovoriť a netrpia chronickými úzkosťami. V opačnom prípade je nevyhnutné, aby človek vyhľadal odbornú pomoc. No pri bežných životných situáciách môže kniha veľmi pomôcť. Ľudia si niekedy myslia, že úzkosť hneď odkazuje na nejaké patologické javy, no nie je to tak. Každý z nás má niekedy úzkosť, no neznamená to hneď nejakú poruchu. Rovnako ani plač automaticky neznamená, že máme depresiu. Strach je prirodzená emócia, no je dôležité vedieť rozlíšiť, kedy začína mať chorobné prejavy.

V knihe sa veľa hovorí o nevyhnutnosti práce na sebe. V súčasnej spoločnosti zameranej na výkon sa nám však môže ľahko stať, že pri neustálej snahe o sebazdokonaľovanie nebudeme sýtiť svojho ducha, ale svoje ego. Ako rozlíšiť túto tenkú hranicu?

V prvom rade je dôležité si pomenovať, čo znamená práca na sebe. Pokiaľ práca na sebe znamená nahliadnuť do svojho vnútra a byť v kontakte sám so sebou, tak si myslím, že rast ega nehrozí, no pokiaľ je práca na sebe otázkou výkonu, tak práve to môže viesť k pýche a napokon vyústiť do úzkosti. Často sa stáva, že práve ľudia príliš zameraní na výkon či perfekcionisti upadajú do úzkosti. Stretávam sa s tým, že týmto ľuďom sa odrazu spustia napríklad panické záchvaty a nevedia si vysvetliť ich príčinu.

Často sa stáva, že práve ľudia príliš zameraní na výkon či perfekcionisti upadajú do úzkosti.

Môžeme identifikovať nejaké typické znaky človeka, ktorý ľahšie upadne do úzkosti?

Väčšinou si aj všímame, že niekto je prirodzene úzkostnejší typ, že sa viac bojí ako iný. Ako som už spomínala, často môže byť týmto znakom perfekcionizmus, zvýšená potreba „mať veci pod kontrolou“ či potreba všetkým vyhovieť. Predpokladom na rozvinutie úzkosti môže byť tiež vyčerpanie, nedostatok spánku, obavy z budúcnosti, neisté životné podmienky.

Na základe vašej skúsenosti z lekárskej praxe viete povedať, že ľudia, ktorí majú vieru, znášajú utrpenie lepšie ako ateisti?

Viem s určitosťou povedať, že viera mnohým pacientom pomáha, ale nepovedala by som, že ide o jednoznačnú koreláciu medzi vierou a schopnosťou prijímať utrpenia. Viera je určite jedným z dôležitých oporných bodov, o ktoré sa ľudia môžu pri znášaní nejakého fyzického či psychického utrpenia oprieť. No tých opôr môže byť mnoho. Skôr by som povedala, že viera môže byť vo všeobecnosti silným podporným faktorom. Či už je to viera v Boha, viera v život alebo v niečo, čo nás presahuje.

U niektorých pacientov vnímam tendenciu nájsť riešenie, ako sa úzkosti čo najrýchlejšie zbaviť. Niekedy sa ju snažia potlačiť rýchlo nejakou psychoaktívnou látkou, no v skutočnosti je to len dobre maskovaná úzkosť.

Chiara v knihe pomenováva faktory strachu a úzkosti – strach z neistoty, posudzovania, krehkosti, utrpenia… Ako vnímate súčasnú generáciu? Je pravda, že ju viac ovládajú rozličné strachy, a preto vyhľadáva účinné spôsoby na ich utlmenie?

U niektorých pacientov vnímam tendenciu nájsť riešenie, ako sa úzkosti čo najrýchlejšie zbaviť. Niekedy sa ju snažia potlačiť rýchlo nejakou psychoaktívnou látkou, čo môže byť následne cesta k závislosti od drog či alkoholu, no v skutočnosti je to len dobre maskovaná úzkosť. Na potrebu rýchleho zbavenia sa ťažkostí narážam aj pri výbere liekov. Sú také, ktoré sú zamerané na rýchle a krátkodobé rozpustenie úzkosti, no sú zároveň viac rizikové, a potom také, ktoré úzkosť liečia komplexnejšie, no je potrebné si na výsledok počkať. To je pre mnohých ťažké, a preto si volia rýchlejšiu, no riskantnejšiu cestu.

Akú novú perspektívu, týkajúcu sa práve problematiky strachu a úzkosti, ktoré sú hlavnými prekážkami na ceste k nachádzaniu vnútorného pokoja, prináša táto kniha?

Zdá sa mi, že medzi veriacimi ľuďmi sú tieto témy niekedy až tabuizované. Aj preto majú kresťania väčší problém prísť za psychológom či psychiatrom. Myslím, že táto kniha môže pomôcť tému strachu a úzkosti odtabuizovať a ukázať, že je normálne mať strach. Hoci kniha nie je určená len pre veriacich, čo Chiara viackrát zdôraznila, zároveň je popretkávaná myšlienkami z Písma, takže si myslím, že by mohla kresťanských čitateľov zaujať.

Kresťania majú častejšie výčitky z depresívnych myšlienok, ktoré by podľa nich veriaci mať nemali. Často je pre nich ťažké vyhľadať pomoc.

Mňa osobne vždy úprimne teší, keď sa psychologické témy otvárajú aj medzi veriacimi, lebo to nejde vždy ľahko. Neviem, či je to spôsobené ich presvedčením, že by tieto ťažkosti ako veriaci mať nemali, ale celkovo sa s vytesňovaním tejto problematiky u veriacich stretávam častejšie.

Dalo by sa povedať, že na seba kresťania vyvíjajú väčší tlak, pretože podľa svojho presvedčenia by mali stavy strachu či úzkosti zvládať?

Asi najčastejšie sa s tým stretávam pri depresii. Kresťania majú častejšie výčitky z depresívnych myšlienok, ktoré by podľa nich veriaci mať nemali. Často je pre nich ťažké vyhľadať pomoc. Mám pocit, akoby kresťania vnímali depresiu či úzkosť ako svoje zlyhanie. Zdá sa mi, že Chiarina kniha túto tému normalizuje a zároveň prináša i praktické rady, ako so svojím stavom pracovať.

No nielen na báze duchovna, ale aj v praktickej rovine. Občas sa mi zdá, že veriaci nerozlišujú duševné a duchovné a všetko by chceli riešiť duchovnou cestou. Akoby chýbala vedomosť o tom, že aj psychika je krehká a môže sa vyčerpať, čo môže potom vyústiť do úzkosti či depresie, a že to nie je duchovné zlyhanie.

Stretávam sa s tým, že kňazi nesprávne odhadnú situáciu a ešte podporia úzkosť a výčitky klienta. Tým, že je pre veriacich kňaz veľkou autoritou, často majú problém jeho slová spochybniť.

Stáva sa, že veriaci vyhľadajú pomoc v neskoršom štádiu ochorenia práve preto, že to skúšali duchovnou cestou?

Áno, stáva sa, že prídu, keď už ťažkosti trvajú veľmi dlho. V tomto ohľade vnímam ako dôležitú aj rolu kňazov, ktorých ľudia niekedy vyhľadajú skôr ako odborníkov. Stretávam sa s tým, že kňazi nesprávne odhadnú situáciu a ešte podporia úzkosť a výčitky klienta. Tým, že je pre veriacich kňaz veľkou autoritou, často majú problém jeho slová spochybniť. No stretávam sa aj s opačnými prípadmi, keď kňazi podporia veriacich v snahe ich situáciu riešiť a vyhľadať odbornú pomoc.

Mohla by kniha dopomôcť k tomu, že veriaci budú rozumieť koreňom úzkosti a nebudú sa obávať vyhľadania odbornej pomoci predtým, ako by ju hľadali v spovednici?

Ja si myslím, že áno. No prínos knihy vidím najmä v tom, že túto tému prinesie do povedomia, či už sa niekoho priamo týka, alebo nie. V tom, že sa začne o tejto téme hovoriť viac, či už v spoločenstvách, alebo celkovo medzi veriacimi. Kniha sa dá okrem toho podľa mňa využiť aj ako návod na skupinové zdieľanie na stretkách.

V knihe je viacero rád, ktoré sa neviažu na to, či je človek veriaci alebo neveriaci, ako napríklad pestovanie vzťahov, priateľstiev, pravidelného pohybu.

V knihe sa veľa hovorí o zušľachťovaní spirituality a vytvorení si návyku na modlitbu a meditáciu. Má táto kniha čo povedať aj neveriacim?

V knihe je viacero rád, ktoré sa neviažu na to, či je človek veriaci alebo neveriaci, ako napríklad pestovanie vzťahov, priateľstiev, pravidelného pohybu, návyku na modlitbu. Pre neveriaceho to môže byť návyk na nejakú formu meditácie a vstúpenia do kontaktu so sebou. Sú to všetko veci, ktoré pomáhajú veriacim aj neveriacim. Rovnako snaha porozumieť strachu a pracovať so svojou „vnútornou kamerou“ sú úplne univerzálnymi metódami.

Čím obohatila táto kniha váš osobný život a psychiatrickú prax?

Pri čítaní sa mi vybavili nejakí moji pacienti, u ktorých si viem predstaviť, že im túto knihu ponúknem. Ja som knihu vnímala skôr ľudsky, nie ako vysoko odbornú literatúru. Na knihe ma najviac zaujal Chiarin osobný príbeh a tiež množstvo podnetov a praktických rád, ktorými je popretkávaná.

Komu by ste odporučili si túto knihu prečítať?

Táto kniha by sa podľa mňa hodila prečítať komukoľvek. Či už človeku, ktorý má sám nejaké ťažkosti, alebo má vo svojom okolí niekoho, kto bojuje s úzkosťami. Každý by si v nej podľa mňa vedel nájsť niečo, čo by jeho život obohatilo. Hlavným motívom knihy je hľadanie a udržanie vnútorného pokoja, ktorý potrebujeme všetci.

Dôvodov, prečo človek prestáva byť citlivý na krásu okolo seba, môže byť veľa. Jednou z príčin môže byť množstvo každodenných povinností.

Chiara označuje žasnutie za dôležitú schopnosť, ktorú by si mal človek pestovať. To, čo je nám v detskom veku také prirodzené, totiž v dospelosti úplne strácame. Je zaujímavé, že Chiara túto schopnosť spája s ľudskou krehkosťou a zraniteľnosťou a s dieťaťom v nás. Zatiaľ čo cynizmus sa spája s dospelosťou a „nedotknuteľnosťou“. Čím to podľa vás je, že ľudia prestávajú žasnúť? Bojíme sa, že budeme vyznievať hlúpo, naivne?

Môže to byť aj zo strachu, že vyznieme hlúpo, no môže za tým byť aj strata citlivosti na vnímanie dobra a krásy, ktoré sú samy osebe hodné úžasu. Preto je podľa mňa dôležité túto vnímavosť v sebe pestovať a je dobré, že to v knihe zaznieva. Dôvodov, prečo človek prestáva byť citlivý na krásu okolo seba, môže byť veľa. Jednou z príčin môže byť množstvo každodenných povinností, pri ktorých sa zveľaďovanie vnútorného zraku javí ako niečo, čo v rebríčku hodnôt nemá najvyššiu prioritu.

Akým spôsobom by sa mal človek snažiť túto schopnosť pestovať?

Myslím, že by ju mal vedome a cielene kultivovať. Napríklad tak, že sa bude obklopovať peknými vecami, zájde si do prírody, navštívi kultúrne podujatia, koncerty a podobne. Dovolí si „márniť čas“ na veci, ktoré nás učia byť citlivými na krásu okolo a povznášajú našu dušu na vnímanie toho, čo nás presahuje.

Prečítajte si tiež

Zuzana Vandáková: Depresia je choroba, ktorú mám, ale nie som to ja