Psychoterapeutka Zimová: Ľudia, ktorí boli zranení vo vzťahu, sa vo vzťahu môžu liečiť (II.)

• či sa dá vzťahová väzba budovať aj v dospelosti
• aký má program BUDDY na deti z detských domovov reálny vplyv
• čo musí mať dobrovoľník BUDDY a ako sa ním stať

Na Západe sa môžeme stretnúť aj s oveľa extrémnejším pohľadom. Niektorí odborníci totiž veria, že na základe teórie vzťahovej väzby dokážeme predurčovať budúcnosť jednotlivca, teda úspešnosť alebo neúspešnosť jeho ďalšieho emocionálneho vývinu. Príčinu akejkoľvek negatívnej veci v dospelosti dokonca odvodzujú od kvality vzťahovej väzby. Je to podľa vás tak?

(Ticho) Je, aj nie je. Je pravda, že ak sa dieťaťu nedostane istej nápravnej skúsenosti, ak nezažije vzťah, v ktorom by mohlo rásť smerom k tomu pocitu bezpečia, tak áno. To, čo si „zavzorcovalo“ do tých troch rokov, ho bude ovplyvňovať celý život.

Mozog sa však nejako utvára. Kedysi, keď sme nemali ešte toľko poznatkov o tom, ako sa vyvíja, tak to bolo pesimistickejšie. Verilo sa, že ak sa do troch rokov mozog nejako vyvinul, tak to tak už zostane. Dnes však máme stále viac poznatkov, že mozog je možné ovplyvňovať aj do vyššieho veku. Veci, ktoré sú tam uložené a „zavzorcované“, sa teda môžu meniť aj neskôr. Samozrejme, je to náročnejšie. Oveľa lepšie je, ak dieťa dostane do troch rokov to, čo má dostať, ale ak by sa to aj nestalo, stále existujú cesty, ako sa to dá vylepšiť.

Jedným z následkov neistoty môže byť, že človek je veľmi zahlcujúci. Keď sa s niekým rozpráva, potrebuje ovládnuť celý priestor. Po hodine s ním zrazu zistíte, že ste z neho vyčerpaní, že je to len o ňom.

Čiže tú väzbu alebo pripútanosť si môžeme budovať celý život?

Áno. Niekedy je to komplikované, pretože tá neistota je taká strašne veľká, že pomôže len napríklad dlhodobá terapia. V tých najťažších prípadoch je to spojené aj s užívaním liekov. Pokiaľ ide o bežné spektrum neistoty, ktoré vzniká pri bežných rodičovských výpadkoch, keď napríklad rodičia nemajú z rôznych dôvodov kapacitu naplno sa venovať svojmu dieťaťu, s tým sa dá žiť a ďalej pracovať. Aj sám človek môže pre seba niečo urobiť, aby si vylepšil svoje skóre.

Ako napríklad?

V prvom rade musí byť schopný sebareflexie a prísť na to, čo mu je. K tomu mu môžu pomôcť opäť blízke vzťahy. Jedným z následkov tej neistoty môže byť, že človek je veľmi zahlcujúci. Keď sa s niekým rozpráva, potrebuje ovládnuť celý priestor. Nie je to ten spoločensko-zábavný typ. Po hodine s ním zrazu zistíte, že ste z neho vyčerpaný, že je to len o ňom.

Taký človek potrebuje mať pri sebe niekoho láskavého, kto mu dá spätnú väzbu, kto mu povie – toto sa mi pri tebe stáva, ale dá sa s tým niečo robiť. Ak je ten vzťah láskavý a pevný, ten človek sa nebude cítiť obviňovaný, že je odľud alebo egoista. Môže začať pracovať na tom, aby jeho vzťahy boli žité dobre a spokojne.

Je teória vzťahovej väzby medzi laickou verejnosťou už dostatočne známa?

Ja mám pocit, že áno. Hoci o nej veľa prednášam, takže asi nemám úplne objektívny pohlaď. (smiech) Sledujem však aj na pultoch kníhkupectiev, že stále pribúdajú knihy k tejto téme. Často ide aj o rôzne odnože vzťahovej výchovy a nie vždy to úplne ctí tú teóriu vzťahovej väzby a následne aj vývinovú psychológiu, ktorá k tomu patrí. Popularizátori si z toho často vyberú niečo, čo sa im zdá dôležité, a to ostatné opomenú. Takže niekedy sa tá teória používa aj nie úplne v zhode s tým, čo je vedecky dokázané, ale myslím si, že veľa ľudí už dnes vie o vzťahovej výchove a že je dôležité počuť a odpovedať na potreby detí.

U nás vidím príbehy dievčat, ktoré sa aj vďaka podpore dobrovoľníčok dnes dokážu dobre starať o svoje deti. Sú veľmi dobrými mamami a viem, že ich deti sa do detského domova nedostanú.

Vráťme sa ešte k programu BUDDY. Máte už aj nejaké reálne dáta, ktoré by potvrdili, že tento program pomáha deťom zlepšovať kvalitu života?

Zatiaľ máme príbehy, ktoré poznáme, lebo štatistická vzorka je malá. Najskôr sme dávali dôraz na to, aby sme uchopili filozofiu tohto programu. Ten sa vyvíjal od podoby naplniť deťom voľný čas – robili sme tábory, učili sme ich rôzne zručnosti. Až do tej dnešnej podoby, keď sme si uvedomili, že im treba darovať kvalitný vzťah. Nejaký čas sme teda tento program ladili. Pozorovali sme, čo to robí, učili sme sa zo starých vzťahov. Zisťovali sme, aký by mal byť dobrovoľník, aby ten kvalitný vzťah mohol priniesť, nastavovali sme výberový proces.

A teraz, asi pred rokom, prišiel čas spraviť si takú evaluáciu nášho programu aj na vedeckejšej báze. Máme kontrolnú skupinu detí, ktoré sa zapájajú do programu. Tým, že ten efekt je však viditeľný až po nejakom čase, výsledky, ktoré budú podložené nejakými dátami, uvidíme tak o päť až šesť rokov. To, čo môžeme zatiaľ povedať, je, že máme skúsenosť aj spätnú väzbu od detí, dobrovoľníkov aj od centier.

Akú?

Väčšina detí veľmi oceňuje, že dobrovoľník je niekto, kto ich počúva viac ako iní dospelí. Ďalej sú to príbehy, ktoré ma dojímajú. Viem totiž, ako občas sa to cyklí – dieťa sa dostane do detského domova, vyrastie a aj jeho deti sa dostanú do detského domova.

U nás vidím príbehy dievčat, ktoré sa aj vďaka podpore dobrovoľníčok dnes dokážu dobre starať o svoje deti. Sú veľmi dobrými mamami a viem, že ich deti sa do detského domova nedostanú. Alebo chlapci, ktorí vyrástli v mužov a so svojimi dobrovoľníkmi zostali dobrými priateľmi. Niekedy mi samotní dobrovoľníci povedia, akú veľkú podporu cítia práve od týchto detí.

Má to teda dvojitý efekt. Pomáha to aj dobrovoľníkom.

Áno. Samozrejme, vedľajším efektom toho vzťahu sú aj zisky pre dobrovoľníka. Mnohí hovoria, že nejakým spôsobom v tom vzťahu dozrejú. Často sa napríklad dostanú do kontaktu s problémami, o ktorých ani netušili, že existujú. Poznáme mnohé ťažké príbehy z filmov, ak sa však s týmito problémami stretneme v živom vzťahu, ľudsky sa nás dotknú a pomáhajú nám rásť.

Niekedy sa nám hlásia ľudia, ktorí sú veľmi zameraní na výkon. Idú do toho s tým, že dieťa prerobia na svoj obraz. Berú to ako svoj projekt, a keď im nevyjde, tak sa im akoby zrúti svet.

Čo by mal BUDDY dobrovoľník mať, aby mohol začať vo vašom programe?

Odhodlanie, sebareflexiu, trpezlivosť, schopnosť počúvať, vyrovnať sa s vlastnými problémami. To znamená, že ak sa mu v živote stalo niečo zlé, vie aj to, čo mu pomohlo prekonať to. Dokáže o negatívnych spomienkach hovoriť ako o niečom, čo už má za sebou. Mal by mať tiež nejaký hodnotový systém, ktorý je v súlade s našimi hodnotami. Ľudskosť, vzťahovosť.

Niekedy sa nám hlásia ľudia, ktorí sú veľmi zameraní na výkon. Idú do toho s tým, že dieťa prerobia na svoj obraz. Berú to ako svoj projekt, a keď im nevyjde, tak sa im akoby zrúti svet. Toto sú veci, ktoré skúmame. Nikto nie je dokonalý, ale na to tam máme tím koordinátorov, psychológov, sociálnych pracovníkov, ktorí dajú spätnú väzbu, prípadne dobrovoľníka povzbudia, keď je to potrebné.

Mali ste aj dobrovoľníkov, ktorí to po čase vzdali?

Áno. Obyčajne sa ľudia v tomto snažia o také tiché vycúvanie. Je to opäť na nás, aby sme to zachytili a aby sme dobrovoľníkovi poskytli nejakú supervíziu. Hľadáme príčinu, a ak sa dobrovoľník rozhodne ukončiť vzťah, tak sa snažíme, aby sa to udialo korektne, aby sa s dieťaťom rozlúčil. Nechceme, aby si dieťa odnieslo skúsenosť, že sa to udialo kvôli nemu, alebo falošný pocit, že ho dobrovoľník nemá rád. Zároveň, ak má o to dieťa záujem, hľadáme pre neho nového dobrovoľníka.

Ako sa možno stať dobrovoľníkom v programe BUDDY?

Najjednoduchší krok je ísť na našu stránku www.tvojbuddy.sk a vyplniť prihlasovací formulár. Potom už len čakať na pozvanie na individuálny pohovor alebo tzv. Zoznamku, kde dobrovoľník dostane prístup k videám a materiálom, napríklad o spomínanej vzťahovej väzbe alebo o systéme sociálnoprávnej ochrany. Ak záujem stále pretrváva, prechádza ďalšími výberovými kolami, ktoré som spomínala.