Riaditeľ základnej školy: Pokiaľ ide o ukrajinských žiakov, varíme z vody. Od štátu potrebujeme stratégiu

S príchodom ukrajinských utečencov sa mnohé slovenské školy museli pripraviť aj na príliv nových detí, ktoré bude potrebné integrovať. Vaša škola prijala doteraz pätnásť detí. Ako ste sa s nečakanou situáciou vyrovnali?

Potom, ako vypukla utečenecká vlna, rodičia našich detí automaticky ponúkli niektorým ukrajinským rodinám pomoc. Keďže sme o tom vedeli, čakali sme otázky, čo s tým urobíme my, ako zareagujeme. Do toho nám prišli prázdniny, takže sme mali čas sa na túto situáciu aspoň nejako pripraviť.

Sledovali sme aj odporúčania ministerstva, ktoré radilo integrovať deti priamo do tried. My sme sa však nakoniec rozhodli vytvoriť deťom vlastnú triedu, keďže sme to vnímali ako to najbezpečnejšie pre nich. Nevedeli sme, čo všetko majú za sebou, a zaradiť ich priamo do triedy medzi slovenské deti sme v tom momente nepovažovali za najsprávnejšie. Radili sme sa o tom aj s našimi spriatelenými školami, ktoré už toto riešili týždeň pred nami. Od nich sme mali aj stručné know – how, ako na to.

Takže ste otvorili jednotriedku?

Áno. Vytvorili sme zónovanú triedu a máme tam deti od sedem do štrnásť rokov.

Ako vyzeral váš prvý kontakt s rodinami týchto detí?

Prvý krok bol, že sme si dohodli spoločné stretnutie s danými rodinami a rodičmi, ktorí týmto ľuďom podali pomocnú ruku. Pre nás sú to tí najbližší spojenci a spolupráca s nimi je v tejto situácii veľmi dôležitá, keďže sa z nich stali akoby tútori týchto rodín.

Mali sme tiež veľkú výhodu, že v našej komunite máme jednu mladú rodinku, ktorá prišla z Ukrajiny ešte v roku 2017. Bývajú tu už niekoľko rokov, vedia perfektne po slovensky a pomohli nám s tlmočením. Vďaka nim to šlo veľmi plynulo.

Čo sa týka dojmov, samozrejme, že na tvárach tých rodín bolo vidieť strach. Snažili sme sa im ukázať školu a predstaviť im všetko, aby sa cítili istejšie. Môj subjektívny pocit však bol, že ak je niekto niekde, kde nechce byť, tak sa ťažko bude tváriť nadšene. Tí ľudia boli vďační, ale je to iné, ako keď prichádzajú ľudia, ktorí sa tešia na danú školu. Bolo tam teda cítiť napätie i smútok.

Podarilo sa vám odvtedy nejako posilniť v nich dôveru a pocit istoty?

Jedna naša kolegyňa tiež prijala utečencov a poskytla im bývanie. Matka z tej rodiny už mala nejaké skúsenosti s prácou s deťmi, a tak sme ju vzali k nám ako vychovávateľku. Tým, že sme jej dali prácu, bol to aj taký znak pre ostatných. Mohli sme začať budovať dôveru medzi nami. Tú pani sme zároveň urobili kontaktnou osobou pre ostatných. Sú to malé kroky, nerobíme žiadnu terapiu, venujeme sa hlavne deťom a slovenských rodičov sa snažíme viesť k tomu, aby boli pre tieto rodiny patrónmi.

Je asi rozdiel v intenzite prežívania tejto situácie u tých, ktorí prišli relatívne z pokojných oblastí, a tých, ktorí prišli priamo z východnej Ukrajiny, kde už dnes prebiehajú tvrdé boje. Odkiaľ pochádzajú vaše rodiny?

Je to rôzne. Väčšinu detí máme z Kyjeva a jeho okolia. Ďalej máme deti z Odesy, ale aj z toho nešťastného Mariupola. Aj tá vychovávateľka, ktorú sme prijali, pochádza odtiaľ. Prišla sem aj so svojou mamou.

Smutné na tom je, že oni už utekali druhýkrát. Prvý raz to bolo z Donecka v roku 2014. V prvý deň, keď vypukla vojna, sa zobrali a utekali preč. Nečakali na nič, keďže už mali skúsenosť z minulosti. Spomínali však, že ich známi s odchodom otáľali, chceli počkať, verili, že to prestane. Dnes o nich nič nevedia, netušia, či žijú alebo nie. Je to desivé.

Finančná pomoc od štátu je injekcia na začiatok, nevyrieši to však kapacitný problém. Situáciu preto treba riešiť komplexne.

Prejavujú sa u deti týchto rodín nejaké posttraumatické reakcie?

V škole zatiaľ veľké náznaky neregistrujeme, ale z rozprávania niektorých slovenských rodičov vieme, že tam nejaké traumatické zážitky sú. Deti sa napríklad boli prejsť a keď videli jednu rozbitú výrobnú halu, vysvetlili si to tak, že ju niekto musel bombardovať.

Stalo sa nám tiež, že deti mali strach, keď začuli prelietavať zdravotnícky vrtuľník. Je veľmi citlivé sa vôbec na to pýtať. My to nerobíme, snažíme sa byť čo najviac taktní, aby sme nechcene nespustili nejakú nepríjemnú reakciu.

Neznemožňuje im práve spoločný pobyt v jednej triede to, aby na všetky tie zlé veci až tak nemysleli? Hlavne staršie deti sa môžu o vojne rozprávať viac a intenzívnejšie, než keby boli zaradené do bežných tried.

Nemáme ten pocit. Deti žijú skôr tou školou. Tým starším pokračuje online vyučovanie na ich ukrajinských školách. Zároveň ich nechceme stále držať len samých. Po prvom týždni sme hlavne starších začali dávať do tried podľa veku napríklad na angličtinu, telesnú či výtvarnú výchovu.

A od posledného týždňa sme začali aj menších začleňovať do školských klubov. Môžu tam chodiť a hrať sa s ostatnými deťmi. Naše deti majú z toho radosť, predbiehajú sa v pomoci, chcú sa o svojich ukrajinských spolužiakov starať, ako sa len dá. Začína to teda fungovať tak rodinne. Naším cieľom od začiatku bolo, aby sa ukrajinské deti hlavne začali cítiť dobre a v bezpečí.

Hovoríte, že slovenské deti prijali nových spolužiakov pozitívne. Ako ste ich pripravili na ich príchod?

Bežný deň v našej škole začína každá trieda vyučovanie tzv. openingom, kde sa na dvadsať minút stretnú žiaci v rámci triedy so svojím triednym učiteľom v spoločnom kruhu. Keď vypukla vojna, spravili sme spoločný opening pre všetkých žiakov. Deti boli vystrašené, prichádzali s otázkami. Snažili sme sa ich upokojiť a vysvetliť si celú situáciu.

Bolo dôležité, aby sme aj my učitelia postupovali jednotne, pretože aj pre nás to bolo emocionálne náročné. Potrebovali sme to spracovať sami v sebe, aby sa to dostalo spracované aj k žiakom.

So žiakmi sme sa o situácii rozprávali napríklad aj na hodinách dejepisu či občianskej výchovy. Takto sme sa hlavne tým starším snažili priblížiť kontext. A všade sme deťom prízvukovali, že potrebujeme pomáhať. Začali sme robiť zbierku potrieb a deti sme zapájali aj dobrovoľnícky. Naša škola začala žiť pomocou od prvého dňa vojny.

Keď sme už vedeli, že prijmeme ukrajinské deti do našej školy, bola to akoby ďalšia konkrétna pomoc. Rodičov aj deti sme o tom informovali. Naši žiaci sa potom spontánne pustili do prípravy triedy, ktorú vyzdobili, a napísali novým spolužiakom aj rôzne pozdravy v azbuke. Zároveň sme sa ich nadšenie snažili držať pod kontrolou, aby sa z ukrajinskej triedy nestal výklad, do ktorého by sa chodili pozerať. Doteraz sme však nič vyrušujúce nezaznamenali.

Ako ste deťom následne pomohli vyrovnať sa s jazykovou bariérou?

Pre naše slovenské deti to bola aj je obrovská výzva. Zo začiatku si naše deti samy nadšené začali vyhľadávať ukrajinské slovíčka. Vo vstupnej hale sme tiež spravili nástenku s ukrajinskými frázami, ktoré žiaci postupne lúštia.

Na druhej strane, ak hovoríte pomaly po slovensky, ukrajinské deti toho dosť veľa pochytia. Niektoré deti vedia aj po anglicky, napriek tomu chceme, aby s nimi naši žiaci hovorili hlavne po slovensky, aby mali výzvu zlepšovať sa.

Jazykový kurz zatiaľ nemáme. Plánujeme ho spraviť. Tá skupina je však veľmi rôznorodá. Sú tam napríklad prváci, ktorí ešte ani nevedia písať azbukou a už majú ísť do latinky. Musíme im to teda pridávať pomaly, nedá sa všetko naraz. Je to taký živý ekosystém.

V tejto fáze môžeme vidieť, že ochota pomáhať tu stále je. Z prvej pomoci sa však budeme musieť už čoskoro preladiť na tú dlhodobú a plánovanú. Už ste premýšľali, čo budete robiť ďalej, ak bude vojna naďalej pokračovať?

V tomto vidím veľký problém. O štúdium na našej škole je totiž veľký záujem a už teraz máme triedy plné. Na naše triedy máme dokonca poradovníky. To je niečo, čo musíme koordinovať s mestom. Určite si to však bude vyžadovať aj nejaký plán na celoštátnej úrovni, keďže takýto problém majú mnohé školy na Slovensku. My sme to otvorene komunikovali aj rodinám.

Nateraz sme nastavení do konca školského roka a uvidíme, čo bude ďalej. Možno sa nám podarí zaradiť ešte dvoch, troch žiakov. Chcem však veriť, že sa vojna skončí a nejako nám štát pomôže túto situáciu riešiť. Je v tom mnoho logistických problémov a od mesta a štátu budeme potrebovať nejakú stratégiu.

Ako v tomto zmysle vnímate prisľúbenú pomoc v podobe finančného príspevku od ministerstva školstva?

Budeme s tým určite počítať. Je to taká injekcia na začiatok, nevyrieši to však kapacitný problém. Situáciu preto treba riešiť komplexne. Nateraz môžem povedať, že sa nič nedá predvídať. Mnohé rodiny by sa radi vrátili späť, akonáhle sa to bude dať. Nevieme teda, koľkí by tu zostali a dokedy bude celá táto situácia trvať.

Ak hovoríme, že mnohé školy sú preplnené, máte predstavu, ako to s kapacitou vyzerá vo vašom meste?

Pravdupovediac, neviem, aký je ten stav u nás, ale zo začiatku ani mesto nevedelo, čo a ako. Všetci varíme z vody, nikto na to nebol pripravený a aj preto to ide veľmi za pochodu. My napríklad nie sme štátna škola, ideme si teda akoby svojou cestou, zároveň to koordinujeme s mestom v tom, že mu dávame výkazy o tom, koho sme prijali a u koho sú títo ľudia ubytovaní.

Na niektorých školách už došlo aj k prípadom, že slovenskí rodičia vybrali a zapísali svoje deti na inú školu z obavy, že by nedostali kvalitné vzdelanie a dostatočnú pozornosť zo strany vyučujúceho kvôli stúpajúcemu počtu ukrajinských detí v triedach. Stretli ste sa s niečím takým aj u vás?

Nie, nestretol, ale keď si otvorím sociálne siete, tak ma to asi ani neprekvapuje. Je to tragédia a je smutné, aký prístup majú niektorí ľudia. Vďaka Bohu u nás sa to zatiaľ nedeje. Nemám síce reprezentatívnu vzorku, ale z reakcií, ktoré mi prišli, mám pocit, že naši rodičia sú veľmi vďační za to, čo robíme.

Čo je pre vás osobne v tejto situácii najťažšie?

To, že v tom všetkom hľadáte nejaký systém a nemáte nič overené. Robíte však všetko pre to, aby ste pomohli. A potom z takej ľudskej stránky, keď sa pozriete na tých ľudí a uvedomíte si, čo všetko majú za sebou, že nič nemajú. Alebo vám povedia, že sa vrátia domov do Charkova a vy zo správ viete, ako to tam po bombardovaní vyzerá. Tak si len v duchu pomyslíte, kam sa asi len vrátia.

Dôležité v tom všetkom je dobre sa nastaviť. Niekedy ma mrzí, že my Slováci vieme všetko ofrflať a tiež mám občas obavy, aby sme sa tým, ako pomáhame, nezačali chváliť. Nemalo by to byť o tom. Ak chceme naozaj pomáhať, tak by sme to mali robiť úprimne a nehľadať za tým nejaký prospech. Aby sa nestalo, že začneme merať úroveň škôl podľa toho, koľkým ľuďom sme pomohli. O tom to nie je.

Foto: archív M. Goliana