Túto jeseň som začal študovať v jednoročnom formačnom programe v Kolégiu Antona Neuwirtha. Som si celkom istý, že množstvo čitateľov tohto portálu tento program pozná.
V skratke, ide o intenzívne ročné ponorenie sa do kresťanskej filozofie, teológie a literárnej tradície v silno komunitnom prostredí, ktoré má za cieľ človeka „klasicky vzdelať“, teda vzdelať ho nielen vzhľadom na jeho funkciu v spoločnosti ako takého či onakého pracovníka, ale celistvo ako ľudskú bytosť.
Sme momentálne v piatom týždni tohto programu a už veľmi aktuálne riešime otázku, pri ktorej som, úprimne, očakával, že skôr či neskôr príde na pretras – mobily. Tie krásne malé kôpky plastu a kovu oplývajú priam magickou príťažlivosťou a stáva sa, že človeka odlákajú od textov, ktoré má čítať, prípadne, a to je možno ešte horšie, od ľudí, s ktorými má existovať.
Kým prebiehali debaty o tom, akú podobu bude mať regulácia používania mobilných telefónov, počas jedného slnečného dopoludnia som si sadol do knižnice a prečítal si biografický text, na ktorý som sa veľmi tešil – Formovanie Rogera Scrutona (The Making of Roger Scruton) od Dana Hitchensa v magazíne First Things.
Ohrozený druh: Intelektuál
Rozhodne som si tento text nezačal čítať s myšlienkou na prebiehajúcu debatu o mobiloch, ale keď som prišiel na jednu špecifickú pasáž, ktorá dokonca nebola pre celkový text až taká podstatná, uvedomil som si, že dokonale sedí na problémy, ktoré momentálne riešime.
Scruton je jedným z najvýznamnejších konzervatívnych filozofov 20. storočia. Písal o širokom spektre tém, od architektúry cez politiku a sex až po estetiku a víno. Udržiaval si obdivuhodný všeobecný prehľad a zo svedectiev, ktoré som o ňom počul, vyplýva, že ho vždy zaujímal bigger picture – napríklad o politike nepísal až tak rád, skôr o širších trendoch a myšlienkach, ktoré stoja za politikou.
Tento filozof bol vlastne exemplárom špecifického druhu človeka, ktorý má väčšie zastúpenie v západoeurópskej kultúre ako v tej našej – všeobecne vzdelaného intelektuála, ktorý baží po vzdelaní pre vzdelanie samo.
Ako nám však vo svojom uvažovaní o akademickom vzdelaní pripomína filozof Josef Pieper, bolo by krátkozraké takéhoto intelektuála chápať ako niekoho žijúceho v slonovinovej veži, odpojeného od prospechu zvyšku spoločnosti.
Hoci by bolo nesprávne chápať jeho činnosť ako cieľavedome užitočnú (v takom prípade by sa jej podoba výrazne zmenila), ak v kultúre existujú ľudia, ktorí hľadajú pravdu pre ňu samu, na spoločnosť to bude mať nevyhnutne pozitívny vplyv.
Vzdelanie už nie je odmeňujúce
Týmto som hádam aspoň trochu obhájil tvrdenie, že spoločnosť potrebuje intelektuálov (hoci som vlastne poukázal iba na sekundárny dôvod a vynechal som ten hlavný, totiž že poznanie je dobro osebe). Teraz by som chcel prejsť k tomu zaujímavému faktu zo Scrutonovho života, ktorý podľa mňa dobre vysvetľuje jeden z dôvodov, prečo v súčasnosti môžeme mať vážny problém s kreovaním takejto intelektuálnej vrstvy.
Táto pasáž sa v Hitchensovom texte objaví v podstate už na začiatku: „Keď sa rozprávate s danou [Scrutonovou] generáciou, dotýkate sa sveta nielen pred internetom, ale dokonca aj pred príchodom televízie, sveta, v ktorom bola západná intelektuálna tradícia tou najviac vzrušujúcou formou zábavy.“
Myslím, že samotný fakt, že si nevieme ani predstaviť, že by západná literárna a filozofická tradícia mohla predstavovať takúto vzrušujúcu vec, poukazuje na to, že v spôsobe, akým zo dňa na deň fungujeme, je niečo poriadne nebezpečné.
Sadnúť si a začať čítať knihu nepôsobí ako niečo zábavné. Mám milión iných možností, ktoré na prvý pohľad pôsobia zábavnejšie – ísť do kina, poscrollovať reelsy na Instagrame, baviť sa s kamarátmi o blbostiach.
Vytvorili sme spoločnosť, v ktorej venovať sa intelektuálnej kontemplácii nie je odmeňujúce. Sme takí zahltení rozptýleniami, že sa naše mozgy prestavili na inú úroveň stimulácie a čokoľvek pod ňou je nuda.
Tri dni na chate
Čo však, keby som vám povedal, že prinajmenšom na individuálnej úrovni existuje cesta späť? (Hoci takéto nastavenie spoločnosti na úrovni celej kultúry spôsobilo naozaj veľké škody.)
V rámci formačného programu, ktorý som spomenul na začiatku textu, sme išli na trojdňový pobyt mužov na chatu, ktorá je na samote pri lese. Wi-Fi je tam neznámy koncept, ak ste mali šťastie, chytili ste na niektorých miestach nestabilný signál.
Zobral som si so sebou aj jeden text, ktorý som potreboval prečítať. Zhodou okolností to bol spomínaný Pieper. A viete, čo sa po dvoch dňoch stalo? Ja som sa na čítanie toho textu začal tešiť ako na zábavu.
Koniec koncov, objavovanie pravdy má byť náročné, ale malo by byť spojené aj s určitou príjemnosťou. Keď túžite po nejakom dobre a dosiahnete ho, je prirodzené, že je vaša vôľa spokojná, a to sa prejaví pocitmi uspokojenia.
Budovanie vkusu
Stále je teda možné vybudovať si taký model života, v ktorom ma náročné, hodnotné a pekné veci začnú znova tešiť. Keď prestanem jesť každý deň Big Mac, možno si vybudujem citlivosť na sofistikované chute.
Toto sa, mimochodom, týka aj spoločnosti, v ktorej sa hýbem. Ak ma bude prirodzene tlačiť k tomu, aby som sa venoval hodnotným veciam, lebo sa im napríklad venujú aj moji priatelia, bude jednoduchšie nachádzať v nich potešenie. Ak ma moji priatelia ťahajú k banalitám, hodnotné veci budem považovať za otravu.
Daný odsek v biografickom článku o Scrutonovi pre nás teda nemusí byť len výstrahou, ale aj inšpiráciou pre drobné zmeny v našich každodenných životoch. Ak nevyplním každý jeden voľný moment svojho dňa reelskami či podcastami, možno siahnem aj po nejakej knihe.
A to je obchod, ktorý som naozaj ochotný uzavrieť.