Menu
Naším cieľom je urobiť z portálu nm.sk udržateľné médium. Obstáť v súčasnosti na mediálnom trhu však nie je jednoduché. Naše články nie sú uzamknuté. Chceme, aby k nim mal prístup každý, koho zaujmú.
Vďaka vašim príspevkom budeme môcť naďalej prinášať kvalitné a korektné rozhovory a iný exkluzívny obsah. Ďakujeme!
Cesta pápeža Františka sa niesla v znamení dialógu (vnútri Cirkvi, medzi cirkvami, náboženstvami a so spoločnosťou), vyzdvihnutia rozmanitosti v Cirkvi či ľudovej zbožnosti, ale aj pohľadu do budúcnosti. Jej hlavné posolstvo by sme mohli vyjadriť odkazom samotného pápeža: byť zakorenenými a zároveň otvorenými.
Za posledný rok sa udialo mnoho vecí. Spomeniem však aspoň dve zásadné: vojna na Ukrajine a diecézna fáza Synody o synodalite. Práve v týchto dvoch udalostiach môžeme nájsť určitú spojitosť s pápežovým posolstvom, ktoré nám zanechal.
Hromadné prijímanie utečencov nielen do rôznych štruktúr, ale aj do príbytkov mnohých rodín bolo úžasným prejavom solidarity, aký azda naša krajina vo svojej samostatnej histórii ešte nezažila. Aj keď niekde na pozadí sa predsa len našli osoby, ktoré sa nedívali na túto situáciu rovnakým pohľadom, na tomto fakte to nič nezmenilo. Práve vtedy sa solidarita stala „soľou spoločnosti“, ako o nej hovoril pápež v Bratislave a ku ktorej pozýval našu spoločnosť. Dokonca nám za to poďakoval v Ríme počas ďakovnej púte. Ak by nám takéto cítenie a konanie zostalo blízke aj v budúcnosti – a nielen voči našim susedom –, mohli by sme to považovať za jeden z trvalých plodov apoštolskej cesty.
Nezabúdajme, že stále aktuálne ostáva posolstvo a výzvy k spravodlivosti, zákonnosti, boju s korupciou, inklúzii, bratstvu či dialógu. Cesta k ich aplikácii a každodennému žitiu je ešte ďaleká, a aj preto pápežove slová ostávajú stále platné.
V Cirkvi je miesto pre všetkých.
Aktuálnou ostáva aj výzva pre slovenskú Cirkev, aby sme sa oslobodili z „pevnosti obranného katolicizmu“, ktorý súdi, a otvorili sa dialógu, ktorý nie je „selektívny“ a nelimituje sa len na „našich“. To súvisí so zanechaním „ideológie návratu“, neustáleho hľadania nepriateľa, statickosti či abstraktnosti viery. Tento prechod, ktorý si vyžaduje prekonanie strachu z toho, že sa naše predstavy, pozície a hodnoty zatrasú a stratia istotu, že naše duchovné korene vyschnú, nás môže priviesť k otvorenosti, skutočnému dialógu a prežívaniu viery v slobode. Áno, prináša to so sebou isté riziko, „riziko viery“, ale len ak ho podstúpime, a to so zrelou vnútornou slobodou, predídeme tomu, aby sa Cirkev stala „rigidnou a uzatvorenou“.
Spomeňme si na to, ako pápež v Bratislave zdôrazňoval, že „nikto v Cirkvi sa nesmie cítiť mimo alebo daný nabok. Nie je to len spôsob vyjadrovania, je to spôsob bytia Cirkvi“. To je jasný smer, ktorý pápež František vytýčil pre Cirkev (nielen tú slovenskú, ale univerzálnu) a ktorý neustále pripomína. Práve to – s naliehavosťou a vážnosťou na svojej tvári i v hlase – povedal aj v homílii pri tohtoročnej slávnosti svätých Petra a Pavla, keď zdôrazňoval, že Cirkev má prijať všetkých.
„Nezabudnime na toto slovo: všetkých. Všetkých! Choďte na krížne cesty a priveďte všetkých, slepých, hluchých, chromých, chorých, spravodlivých, hriešnikov: všetkých, všetkých! Toto Pánovo slovo musí rezonovať, rezonovať v mysli a srdci: všetci, v Cirkvi je miesto pre všetkých.“ Pápež nás pozýva byť Cirkvou „bez reťazí a múrov, v ktorej sa každý môže cítiť prijatý a sprevádzaný, v ktorej sa pestuje umenie počúvania, dialógu, spoluúčasti – pod jediným vedením Ducha Svätého. Cirkev slobodná a pokorná, ktorá vstáva rýchlo, ktorá neotáľa, nemešká pri výzvach dneška ani sa nespomaľuje v posvätných ohradách, ale sa necháva oživovať vášňou pre ohlasovanie evanjelia a túžbou dosiahnuť ku všetkým a prijať všetkých“.
To sú presne tie isté myšlienky, ktoré zazneli z pápežových úst minulý rok na Slovensku. Odvtedy už prešiel rok. A čo sme spravili? Ako sme tieto myšlienky aktualizovali? Vyžaduje si to zmenu myslenia, a povedzme si pravdu, takáto zmena sa nedá spraviť za rok. K tomu je potrebných tých rokov minimálne päť až desať… Nuž, aby sme sa k zmene dopracovali, je potrebné naštartovať proces a vytvoriť jej živné podmienky. Urobili sme aspoň to?
Prvá fáza synody rozbehla proces, ktorý je teraz potrebné podchytiť a vytrvalo v ňom pokračovať.
Aktuálna synoda – druhá udalosť, ktorú som spomenul na začiatku – je na to príležitosťou. Teraz, keď sa skončila jej diecézna fáza, môžeme sa opýtať: koľkí z nás sme sa do nej zapojili? Možno sme voči nej nedôverčiví, ba dokonca ju berieme ako nejaký pápežov výmysel? Nebude však za tým všetkým to, že naša vízia Cirkvi je stále tá, ktorá najprv hľadí na seba a stará sa o seba? Či dokonca to, že sa nechceme dať vyrušiť z našej zaužívanej pohodlnosti?
Samozrejme, nemôžeme sa pozerať len na nedostatky, ale je potrebné vyzdvihnúť aj pozitíva, ktorých je mnoho. Práve táto prvá fáza synody rozbehla proces, ktorý je teraz potrebné podchytiť a vytrvalo v ňom pokračovať. To je cesta, ako uskutočniť pápežovo posolstvo a urobiť ho trvalým.
Na záver si pripomeňme Františkovo pozvanie, ktoré nám adresoval: aby sme boli „kresťanmi, ktorí vedia svojím životom ukázať krásu evanjelia, ľuďmi, ktorí nastoľujú dialóg, kde sú odlišné postoje, ktorí zjavujú bratský život, kde v spoločnosti panuje rozdelenie a nesvornosť, ktorí šíria príjemnú vôňu prijatia a solidárnosti tam, kde často prevládajú osobné a kolektívne formy sebectva, ktorí chránia a zachovávajú život tam, kde sa uplatňuje logika smrti“.
Návrat k návšteve pápeža Františka na Slovensku (prvá časť)
Návrat k návšteve pápeža Františka na Slovensku (druhá časť)
Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
