Salezián Holúbek: Mladých už nevrátime na lúky a ihriská (rozhovor)

Mladí sú podľa neho ambicióznejší, na druhej strane nevedia čakať a chcú všetko hneď. Ako ich teda vychovávať? Je miesto saleziánov aj vo virtuálnom svete? A mali by sa stať influencermi? Prečo si myslí, že budúcnosť formácie mladých je v podporovaní malých iniciatív a v spájaní sa s odborníkmi aj mimo saleziánskeho sveta? A ako do tohto konceptu zapadá pripravovaná konferencia KOMPAKT? Aj na to sme sa opýtali Daniela Holúbeka v rozhovore pre nm.sk.

Saleziáni dona Bosca oslavujú tento rok sto rokov svojej prítomnosti na Slovensku. Pri tejto príležitosti organizujú v máji v Košiciach prvú konferenciu svojho druhu s názvom KOMPAKT. Bude sa venovať téme výchovy a vzdelávania mladých. Jej mottom je: Radosť vychovávať v dnešnej dobe. Zdá sa mi to, alebo sa za touto vetou skrýva trošku irónie?

Je za tým určite saleziánsky vtip, ale iróniou by som to nenazýval. (Úsmev.) My saleziáni sme totiž aj prostredníctvom svojej výchovnej skúsenosti naozaj presvedčení, že dnes viac než kedykoľvek predtým to majú vychovávatelia dobré. Kto chce vychovávať, má veľa možností, ako sa vzdelávať, sieťovať, inšpirovať a ako naozaj – či už svoje vlastné deti, alebo mladých, ktorí sú mu zverení – viesť k niečomu krásnemu.

Súhlasím. Možností pre vychovávateľov je veľa, niektorí by však mohli namietať, že ich radosť z výchovy predsa len vyprcháva, pretože zaujať mladého človeka v dnešnej dobe nie je vôbec jednoduché. Premýšľa inak a v tempe dnešnej doby je stále ťažšie naskočiť na jeho vlak.

Ten najtypickejší povzdych dospelých, že dnešní mladí sú horší ako predchádzajúce generácie a nič si nevážia, tu existuje asi už od čias Sokrata. Nájdeme to naprieč výchovnou literatúrou. Áno, mladí sú vždy iní a je to jedna z najzákladnejších skúseností každého vychovávateľa. Čím skôr si to teda každý vychovávateľ uvedomí, tým lepšie pre neho.

Akí sú teda na základe tvojej skúsenosti dnešní mladí?

V dobrom? Ambicióznejší. Na druhej strane chcú všetko možno skôr a hneď. Nie sú naučení čakať a počuť „nie“. A ešte sú krehkejší, ale taká je už aj naša generácia oproti generácii našich rodičov.

Povedal si o nich len jednu pozitívnu vec.

Hm… To je pravda. (Úsmev.) Tá krehkosť nemusí byť úplne negatívna sama osebe. Keď už nič iné, generácia našich rodičov možno nebola naučená pracovať so svojou vlastnou zraniteľnosťou, kdežto dnes mladí ľudia o tom hovoria viac a to je podľa mňa tiež pozitívne.

Nie je istým paradoxom, keď staršie generácie hundrú na mladých, pritom sú to vo veľkej miere ony, ktoré mladú generáciu formovali? 

Asi by bolo dobré vyhnúť sa deterministickému tvrdeniu, že za výsledok mladej generácie môžu iba predošlé generácie. Výchova je vždy súhra viacerých vplyvov. V niečom však to, čo hovoríš, platí. Keď som prišiel k saleziánom a ocitol som sa v pozícii, že by som mal byť vychovávateľom, ako jednu z prvých vecí som si všimol, že na deťoch vidno, ak vyrastajú  v prostredí neúplných rodín, kde sa nemôžu spoľahnúť ani na tie najzákladnejšie veci, ktoré by im poskytli istý emocionálny základ. V tejto veci sa teda chyby, problémy jednej generácie naozaj odrážajú v tej druhej. 

Na druhej strane, a možno to bude znieť trochu ako klišé, doba sa tak transformuje, že aj mladí sa musia prispôsobiť. Vstupujú do sveta, ktorý je iný než ten, do ktorého sme vstupovali my a generácia pred nami. Prítomný je tu istý aspekt nepredvídateľnosti. Kým v prvej polovici 20. storočia mohli rodičia predpokladať, že ich deti budú riešiť v živote istý druh problémov, teraz sa to už tak ľahko povedať nedá.

Ak nevieme predvídať, ako bude vyzerať svet, tak to, čo s istotou vieme povedať, je, že ľudia budú vždy ľuďmi.

Ako potom majú dnešní vychovávatelia vedieť, kam mladých nasmerovať, ak je všetko také nepredvídateľné?

Ak nevieme predvídať, ako bude vyzerať svet a aké zručnosti si bude vyžadovať od generácie, ktorá sa teraz narodila, tak to, čo s istotou vieme povedať, je, že ľudia budú vždy ľuďmi. Klasickou katolíckou hantírkou by sme mohli povedať, že to, k čomu by sme mali mladých smerovať, sú cnosti. Povedané všeobecným jazykom, je to výchova k ľudskosti, k vzťahom, zodpovednosti k záväzkom. Ľudská zrelosť je celkovo niečo, na čom sa dá stavať. Aj keby polovicu vecí, ktoré riadia ľudia, o päťdesiat rokov riadila umelá inteligencia, stále to bude o ľuďoch. Ľudské srdce tam stále zostáva a na to sa dá spoľahnúť.

Nie je však dnes tých vonkajších výchovných vplyvov viac ako tých klasických medziľudských? 

To neviem povedať. Keď si však predstavím, že moji starí rodičia vychovávali môjho otca v dobe, kde na výchovu mal monopol štát a nejaké socialistické zriadenie, a oni sa z neho napriek ideologickej masáži usilovali spraviť klasického katolíka, tak je to asi len o inej forme. Neviem však úplne odhadnúť, či je toho viac alebo menej, ak máme dnes viac decentralizovaný prístup a mladí sú často vychovávaní internetom a sociálnymi sieťami. Ľahšie to však asi nebolo nikdy.

Mnohí odborníci hovoria, že mladí dnes už nerozlišujú medzi offline a online svetom, nerozlišujú vzťahy. Nie je práve toto zásadný rozdiel? Nie je práve reálny vzťah podstatou vo výchove?

A čím je vzťah v online priestore menej reálny? Ak si dnes s niekým píšem cez správy, som to predsa stále ja. 

To fyzické je však asi podstatné, presnejšie. Viac ako 90 % našej komunikácie tvorí neverbálna komunikácia.

Subjektívne asi áno a určite je to dané aj tým médiom, ktorým sa prenášajú informácie. Cez správy nevieme prečítať množstvo vecí, nevieme ani množstvo vecí odkomunikovať, ale ak si to osekáme až na samu podstatu, prídeme na to, že ide tiež o vzťah. 

Otázka znie, aký je to potom vzťah…

Ja by som si dovolil tvrdiť, že je to vzťah medzi dvoma reálnymi osobami. Klamať by som totiž mohol pokojne aj naživo. Sú ľudia, s ktorými žiješ dvadsať rokov a nakoniec zistíš, že ich nepoznáš, lebo ťa celý čas klamali napriek tomu, že si s nimi bol celé dni. Nechcem teda povedať, že je to to isté, ale ani by som nestaval do protikladu to, že sú tu nejaké virtuálne nereálne vzťahy a potom sú tu tie reálne. Istá kontinuita tam podľa mňa je.

Saleziáni sú v Cirkvi považovaní za odborníkov na výchovu. Ako reflektujete vy tieto zmeny mladej generácie? 

Na úrovni napríklad nášho strediska sa dosť veľa vecí rieši z hľadiska práve spomínanej prítomnosti v digitálnom svete. Existuje okolo toho celkom veľká debata. Čoraz viac si totiž uvedomujeme, že ide naozaj o ten klasický digitálny kontinent Marshalla McLuhana, priestor obývaný mladými ľuďmi. Dnes už jednoducho nefunguje prístup „vráťme mladých na lúky a na ihriská, pre nich je to reálny svet, v ktorom si vytvárajú reálne vzťahy, v ktorom komunikujú, vzdelávajú sa a inšpirujú“. Naše miesto ako vychovávateľov a priateľov mladých, ktorým na nich záleží, je medzi nimi. Otázka je, akým spôsobom byť medzi nimi, o tom sa vedie debata.

Máte už nejaké hypotézy, prípadne odpovede?

Hypotézy áno, odpovede máme skôr čiastkové. V tomto ohľade asi nie sme lepší ako väčšina sveta. Každopádne, existuje jednoduchšia a zložitejšia cesta. Tá jednoduchšia je prichádzať s obsahmi. Je to taká paternalistická cesta. Ak si človek predstaví normálneho kňaza, ktorý špekuluje, čo by mohol urobiť s internetom a sociálnymi sieťami, aká bude odpoveď? Zamyslenia. Človek teda ponúkne obsah a nájde si svoje publikum. Nie že by to nebolo potrebné, ale sú aj náročnejšie cesty.. 

Aké?

Napadol mi príklad sestry Lamiye, saleziánky, ktorá vystupuje na sociálnych sieťach. V poslednom čase dáva viac evanjelizačných obsahov, ale začínala tým, že len prezentovala svoj vlastný život. Nehovorila o tom, čo si myslí, či Cirkev niečo hovorí alebo nehovorí správne, hovorili to iní, a napriek tomu si nazbierala množstvo followerov len vďaka tomu, že je taká, aká je.

Takže cesta saleziánov by podľa teba mala viesť cez influencerstvo?

Keď si to tak vo všeobecnosti vezmeme, tak vždy viedla. Ak si to rozmeníme na drobné, tak cesta influencerstva znamená stať sa významným, inšpiratívnym pre život toho druhého. 

Opäť sa však dostávame k otázke vzťahu, respektíve k jeho kvalite. V prípade influencera ide skôr o vzťah jednotlivca voči anonymnému publiku, navyše to bude asi dosť jednosmerný vzťah. Či?

Asi si treba najprv uvedomiť a priznať, aký veľký vplyv majú influenceri na dnešných mladých. Môžeš s nimi rásť v stredisku, potom však nejaký influencer treskne niečo na internete a jeho život je odrazu v kríze, lebo nevie, čo je pravda, kde je pravda. Napriek tomu, že z pohľadu influencera ide možno o vzťah „ja a masa“, z pohľadu človeka, ktorý ho sleduje, je to vzťah, ktorý mu môže komunikovať hodnotové aj výchovné stimuly. 

Teraz je tu otázka, či sa môže človek rozvinúť na šťastnú plnohodnotnú osobu, ak nemá okolo seba vo svojej blízkosti žiadne vzory, s ktorými sa môže denno-denne konfrontovať, ale má len influencerov… Dovolím si tvrdiť, že by to bol určite problém. Netvrdím teda, že virtuálny vzťah môže nahradiť vzťahy blízke, nie je to však ani niečo, čomu by sme sa nemali venovať. 

Cestou pre Cirkev je hľadať a skúšať malé iniciatívy, a keď sa ukážu ako životaschopné, posilňovať ich.

Aký by mal byť potom ten správny pomer medzi vzťahmi v online a offline priestore?

Odpovedal by som osobným príbehom. U nás saleziánov existuje silná tradícia duchovného sprevádzania. Keď sa nad tým zamyslíme, v dnešnom jazyku by to mohlo byť preložené do výzvy „nájdi si svojho influencera“. V poslednom čase vznikla debata o tom, či ten človek musí byť pri tebe fyzicky alebo sa s ním môžeme zhovárať aj cez Zoom. Odpoveď na to nie je jednoduchá.

Ja mám napríklad sprievodcu, s ktorým sa rozprávam cez Zoom, napriek tomu si uvedomujem, že častokrát by som pri sebe potreboval niekoho, kto by videl, ako žijem, a vedel by mi dať spätnú väzbu, nastaviť zrkadlo. S človekom, s ktorým sa vidím cez Zoom, sa to logicky nedá. Nie že by takýto vzťah nebol zaujímavý, je však iný a povedal by som, že nedokáže úplne nahradiť, ak s niekým žiješ.

Vravel si, že saleziáni veľa diskutujú o tom, ako byť medzi mladými. Myslíš si, že by mohli prísť s nejakým originálnym know-how, ako na dnešných mladých? 

Myslím si, že sa nedá od dnešnej doby očakávať, že hocikto v hocijakej oblasti príde s definitívnym systematickým riešením. Dokonca si myslím, že je to takto dobré. Čas, keď sme si mysleli, že máme riešenie na všetky problémy sveta, je totižto preč. Možno by som sa skôr zameral na to, čo mi raz povedal jeden profesor v Ríme, ktorý má za sebou extrémne úspešné mládežnícke projekty, populárne po celom Taliansku. 

Svoju metódu mi vysvetlil na výrobe majonézy. Keď človek vezme všetky ingrediencie, „nacape“ ich spolu a zmixuje, tak sa to všetko zrazí. Na to, aby sme majonézu spravili tak, ako sa to má, potrebujeme začať v malom. Pomaličky pridávame jednotlivé ingrediencie. Vtipné je na tom to, že ešte aj keď človek začne pridávať tú zrazenú majonézu po lyžičkách, aj tá sa pretvorí na dobrú majonézu. Cestou pre Cirkev je teda z pohľadu tohto profesora hľadať a skúšať malé iniciatívy, a keď sa ukážu ako životaschopné, posilňovať ich. Mne sa tento nápad páči.

Sú takto nastavení aj saleziáni vo všeobecnosti? 

Túžba po veľkých číslach, podujatiach a úspechoch v nás ešte určite niekde je. Ak by som mal byť trochu kritický, skôr by som povedal, že ceste malých iniciatív bráni to, že mnohí z nás ešte stále čakajú, že niekto vymyslí niečo za nás a tým vyrieši naše problémy. Ale to sa nestane.

Je konferencia KOMPAKT takouto „malou“ iniciatívou? Pokusom vyjsť zo svojej bubliny a spájať sa s tými, ktorí o výchove a vzdelávaní mladých tiež premýšľajú?

Áno, ale je to aj niečo iné. Úplne prvotná myšlienka za touto konferenciou totiž nebola hneď o sieťovaní. Hoci tejto myšlienke verím, predpokladá, že človek má niečo, s čím by mohol vstúpiť do dialógu. Bezpochyby my saleziáni to niečo máme, ale pre potreby tejto konferencie je náš prístup nateraz pokornejší. Chceme sa otvoriť a vytvoriť priestor, kde vpustíme ľudí, ktorí sa tam budú cítiť dobre a budú sa môcť porozprávať o veciach, ktoré zažili, zistili a ktoré považujú za vhodné, aby sa o nich diskutovalo a aby nimi inšpirovali ostatných. 

Bol nápad zorganizovať takéto podujatie spontánny alebo si sa niekde inšpiroval? 

Nuž, pravdupovediac, jednou inšpiráciou bolo, keď som raz čítal esej jedného kontroverzného rakúskeho teológa, ktorý sa volá Ivan Illich. Bol to kňaz, ktorý sa v 60. rokoch podieľal na misionárskych školách v Južnej Amerike, kde chodili misionári a dobrovoľníci zo Severnej Ameriky. Veľmi vtedy kritizoval ich kolonizátorskú mentalitu v tom zmysle, že oni sú tí, ktorí prinášajú civilizáciu a kultúru. 

Myslím, že práve on bol jedným z prvých, ktorí pomenovali, ako by Cirkev mala robiť misie, teda že by mala vytvárať skôr priestor, aby sa ľudia mohli stretnúť. To si vyžaduje umenie prijímať druhých takých, akí sú, oceniť pravdu a to, čo v nich klíči, vedieť to čítať očami evanjelia a až potom vstupovať do nejakého dialógu. Nie však z nejakej dominantnej pozície. V každom prípade je to veľmi inšpirujúce – prichádzať ako staviteľ mostov či, ešte lepšie, staviteľ amfiteátrov, kde môžu ľudia prísť bez ohľadu na to, akí sú, čím všetkým si prešli, čomu veria alebo neveria. Môžu sa však cítiť vypočutí a oslovení.

Ďalšou inšpiráciou, bližšou oblasti výchovy, je pomerne nedávna iniciatíva pápeža Františka, ktorý v roku 2019 vyzval všetkých ľudí dobrej vôle, aby vstúpili do tzv. Globálneho paktu o výchove, ktorý sa inšpiruje myšlienkou, že na to, aby sme mohli vychovať mladého človeka, treba zapojiť celú dedinu. Znamená to, že výchova je zo svojej podstaty vždy vecou spolupráce, dialógu, konfrontácie, sieťovania. Toto tiež stojí za myšlienkou podujatia. Našou ambíciou však nateraz nie je, aby sme my boli tvorcami tej siete, našou ambíciou je napomôcť, aby taká sieť vznikla. 

Neobávaš sa, že ak pôjdu saleziáni takouto cestou spolupráce s „vonkajším svetom“, mohlo by sa to stretnúť s nepochopením? Nebude sa to príliš líšiť od duchovnej cesty, ktorú zastával don Bosco?

Ani don Bosco sám nevymyslel všetky veci, ktorými sa riadil. Mnohé niekde prijal. V prvom rade od svojej mamy, kňazov, vychovávateľov, ale aj od iných, ktorí pred ním premýšľali o tom, akým spôsobom by sa dalo vychovávať v industrializovanej dobe, v ktorej sa ocitol. Mal svojho duchovného sprievodcu, ktorý mu dal určité rady, videl aj príklady kňazov, ktorí skúsili podobné veci a zlyhali, a dalo sa to analyzovať. Navyše, don Bosco bol na svoju dobu veľmi silný aj v tom, že vedel spolupracovať aj s ľuďmi, s ktorými ideovo nesúhlasil. To kritérium mal nastavené tak jasne, že pokiaľ šlo o dobro mladých, bol ochotný sa spojiť aj s ľuďmi, s ktorými si v iných veciach nerozumel.

Nie je však dnes problém v tom, že nemáme jeden spoločný model, ako vychovávať, dokonca ani spoločný hodnotový rámec, ktorým by sme sa mohli riadiť? Nebude to potom niekde škrípať? Čo by mohlo byť tým spoločným prienikom?

Podľa mňa tým prienikom bude záujem o dobro mladých ľudí. Jasné, že pre každého to znamená trošku niečo iné, ale ja som osobne presvedčený, že pokiaľ tam bude tento úprimný záujem, už to je dosť, aby sme sa mohli rozprávať. Bude to škrípať? Určite. Stretne sa to s kritikou? Bezpochyby. A ja v to dúfam, lebo to bude znamenať, že je to relevantné. Samo osebe to však nemusí prekážať. 

Na čo sa teda môžu ľudia na tomto prvom ročníku konferencie tešiť?

Môžu sa tešiť na zostavu veľmi inšpiratívnych ľudí, ktorým záleží na mladých, ktorí o nich premýšľajú a sú ochotní podeliť sa s tým, čo sa naučili a čo si vyskúšali. Ktokoľvek tam príde, bude si podľa mňa vedieť nájsť niečo, čo ho posunie vpred. Prakticky povedané, budeme tam rozprávať o emocionálnej výchove, o kolektívnom dosahu, o výchove k charakteru, pozrieme sa na to, čo nám o mladej generácii hovoria vedecké dáta, budeme hovoriť o inováciách vo vzdelávaní, ako aj o tom, ako môže preventívny systém, ktorý využíval vo výchove aj don Bosco, fungovať aj v dnešnej dobe.

Ide o jednorazové podujatie pri príležitosti storočnice alebo môžeme čakať jeho pokračovanie aj v budúcnosti?

Storočnica je naozaj dobrá príležitosť, tento nápad však v nejakom inkubátore nápadov žil už dávno predtým. Teraz sa nám túto myšlienku podarilo pretaviť do niečoho konkrétneho. Dal by Boh, aby to malo aj pokračovanie. Pre mňa osobne bude milé, ak táto myšlienka bude rásť, ale skutočný zmysel bude mať len vtedy, ak bude určitým testamentom nejakej vízie viesť dialóg so spoločnosťou.