Menu
Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
Americký teológ v úvode príhovoru opisuje svoju motiváciu, ktorá ho viedla k napísaniu knihy Je to dôstojné a správne. „Neplánoval som napísať túto knihu, ale následkom pandémie a pri pohľade na svoje vnúčatá som si uvedomil, že chcem napísať knihu, ktorá by v nich vzbudila túžbu, či už by boli laikmi, alebo kňazmi,“ prezradil Hahn, ktorý je otcom šiestich detí a má dvadsaťjeden vnúčat.
Hahn následne obracia svoju pozornosť na zmysel univerzálnej svätosti a pýta sa, či je realistické, aby sa bežní veriaci skutočne stali svätými uprostred sveta. Tejto otázke sa podľa neho venovali mnohí katolícki teológovia a duchovní učitelia v minulosti. A kým niektorí považovali svätosť spojenú s kontempláciou uprostred sveta za nemožnú, iní pochopili, že je táto forma svätosti úzko spojená práve s laikmi, ktorí nie sú o nič menej povolaní.
„Svätosť si neodporuje so svetskosťou, ale s hriešnosťou. Svetskosť nás vedie k tomu, aby sme rozpoznali, že príroda a stvorenie sú dobré. Všetko okolo nás bolo zasiahnuté prvotným pádom, ale svet samotný nie je padlý, nie je mimo kontroly, kým je tu Pán pánov a Kráľ kráľov,“ hovorí Hahn.
Dnes podľa neho žijeme v spoločnosti, ktorá náboženstvo považuje za irelevantné, ak nie priam nebezpečné, zvlášť keď sa náboženské hodnoty a diskurz vnášajú do verejného života. To je však podľa jeho slov lož nielen pre sekularizovanú spoločnosť, ale aj pre človeka samotného, ktorý bol stvorený na Boží obraz.
Ľudské bytosti, to nie sú len racionálne zvieratá, ktoré vedia rozumom a srdcom hľadať a rozlišovať, čo je správne, ale sme aj spoločenské a politické „zvieratá“ vo svojej prirodzenosti, a to nie je kresťanský vynález. Je to niečo, čo nám ukazuje rozum a viera to v nás očisťuje a pozdvihuje.
V knihe sa Hahn snaží čiastočne odporovať spomínanému klamlivému učeniu a predstavuje víziu katolíckej viery vychádzajúcu z Tradície, ako aj z dokumentov Druhého vatikánskeho koncilu, ktoré sa sústreďujú na úlohu laikov. Táto vízia sa podľa neho nevzťahuje len na individuálne práva, ale aj na spoločné dobro, nielen na to, čo je prirodzené, ale aj na to, čo je nadprirodzené.
„Keď Ježiš hovorí o svojej moci, nehovorí, ako by to povedali mnohí protestantskí fundamentalisti v Amerike, že mu moc bude daná na konci vekov. Ježiš hovorí, že všetka moc mu bola daná, a preto posiela učeníkov, aby šli a nielen pozývali iných, aby prichádzali do Cirkvi, kde sa budú cítiť komfortne a v bezpečí, ale aby šli do sveta, do toho cudzieho a divokého verejného priestoru, a robili učeníkov zo všetkých národov,“ vysvetľuje Hahn.
Ježiš, ako ďalej americký teológ dodáva, však nehovorí, aby povolaní šli a vytvárali učeníkov v národoch, ale z národov. „Ľudské bytosti, to nie sú len racionálne zvieratá, ktoré vedia rozumom a srdcom hľadať a rozlišovať, čo je správne, ale sme aj spoločenské a politické „zvieratá“ vo svojej prirodzenosti, a to nie je kresťanský vynález. Je to niečo, čo nám ukazuje rozum a viera to v nás očisťuje a pozdvihuje.“
„Prečo je teda dôstojné a správne vzdávať Stvoriteľovi vďaku a chváliť ho vždy a všade?“ pýta sa ďalej Hahn. Tieto slová recitujeme na svätej omši, ale podľa Hahna sme ich zredukovali len na verše a neočakávame, že ich niekto vo svete bude počuť a bude ich brať vážne. Čo však tieto slová znamenajú? Podľa Hahna je vysvetlením to, že je nesprávne a nedôstojné nevzdávať Bohu vďaky a chvály za všetko stvorenie a vykúpenie vesmíru. „Je to viac ako len nejaká náboženská rétorika či žargón, ktoré by chceli konzervatívni katolíci rozširovať za zatvorenými dverami. Toto je realita a ja som si ju nevymyslel. Ale ako deti na ceste do Božieho domu máme príležitosť aj dnes diskutovať o týchto nepopulárnych pravdách uprostred sekularizovanej spoločnosti. Často sa aj snažíme byť úprimnými katolíkmi, ale trochu tieto veci ignorujeme,“ hovorí Hahn.
Príkladom, z ktorého by sme sa podľa Hahna mohli poučiť, je život a skúsenosť ruského spisovateľa Alexandra Solženicyna, od ktorého očakávali, že vo svojich knihách vysvetlí, prečo Rusi, ktorí boli historicky, psychologicky a sociologicky medzi tými najnábožnejšími národmi, skončili tak, ako skončili. Solženicyn strávil celý život zbieraním svedectiev z ruských gulagov, a keď sa ho pýtali na dôvod takéhoto osudu, povedal len to, čo počul už ako malý chlapec: ,Ľudia zabudli na Boha.‘ „Dnes sme tu, tridsať rokov po páde komunizmu, a nielen že sme zabudli na Solženicyna, ale už sme zabudli na celý marxizmus a sovietsky komunizmus, a tak sa snažíme nájsť potešenia a život, kde sa budeme cítiť dobre, lebo to vnímame ako svoje fundamentálne právo,“ dodáva Hahn.
Viera a rozum sú ako dve krídla, ktorými ľudská duša kontempluje Pravdu.
Pri marxizme ešte chvíľu zostáva a hovorí: „Marx povedal, že náboženstvo je ópiom ľudstva, a veľa ľudí ho dnes cituje a myslia si, že tým uráža kresťanstvo. V skutočnosti to, čo tým citátom vyjadril, je, že v tom čase bola pracovná trieda utláčaná a náboženstvo bolo pre ľudí útechou. Marx teda uznáva, že náboženstvo má aj pre ateistov aspoň utilitárny benefit, že prináša utláčaným pracovníkom pokoj a úľavu, čiže nejakú víziu toho, čo im pomôže prežiť deň; nepovažuje to však za niečo pravdivé a významné. Je to však ironické, lebo ateizmus sa následne stal ópiom marxistov a marxisti neargumentujú na základe prirodzeného zákona alebo prirodzeného práva. Hovoria, že pravda vychádza len z moci, a to je veľmi redukovaný pohľad,“ vysvetľuje Hahn.
Alternatívu, ktorú ponúka kresťanstvo, podľa neho veľmi dobre vystihol pápež Ján Pavol II., ktorý povedal, že viera a rozum sú ako dve krídla, ktorými ľudská duša kontempluje Pravdu. „Viera a rozum sú dary. Jeden je prirodzený a druhý nadprirodzený, ale sú určené, aby spolupracovali. Vidíme, že tu máme prirodzený poriadok, ktorý nás vedie nielen k prirodzenej teológii, ale nás vedie k prirodzenému náboženstvu a nábožnosti. Nábožnosť ako taká je cnosť prirodzeného morálneho zákona, a to nie je niečo, o čom bežne rozmýšľame. Náboženstvo sa väčšinou považuje za niečo osobné – síce veľmi zmysluplné, ale aj veľmi súkromné. V skutočnosti by však nemalo byť len niečím súkromným, lebo by nás malo viesť k nášmu Stvoriteľovi a Otcovi,“ upozorňuje Hahn.
A tu sa podľa Hahna dostávame do nebezpečného teritória, hoci toto učenie poznali už starovekí Gréci ako Platón či Aristoteles a neskôr o ňom hovorí aj sv. Augustín, sv. Tomáš Akvinský, Seneca či Cicero. „Všetky tieto postavy nám odkrývajú Zjavenie, ktoré nám ukazuje, že nábožnosť je najvyššia forma spravodlivosti. V dnešnom svete je spravodlivosť redukovaná na transakčný typ spravodlivosti – musíme zaplatiť za niečo, čo si kúpime v obchode, a druhí nám musia dodať tovar, ktorý nám sľúbili na základe zmluvy, aby to bolo spravodlivé.
Ale tiež si uvedomujeme, že existuje aj vyššia forma spravodlivosti, kde vstupujeme dobrovoľne, a to je distributívna spravodlivosť alebo tiež sociálna spravodlivosť, ktorej však až tak dobre nerozumieme. Ešte je tu však aj tretia úroveň spravodlivosti a tá je tradične opisovaná ako transcendentná spravodlivosť, kde chceme zaplatiť za prijaté dobro, ale nevieme ako. Nevieme totiž zaplatiť našim rodičom, ktorí nám dali život. Vzdávame im preto česť a úctu. Platón a Aristoteles, Seneca a Cicero hovorili o religio. To je to, čo dlhujeme Bohu. A čo to je? Dlhujeme mu zbožnosť, úctu, to najviac, ale hlavne: jedine Bohu dávame obetu,“ vysvetľuje Hahn.
Tou najsvätejšou a najdokonalejšou formou obety je, ako Hahn ďalej dodáva, svätá omša. „Keď sme nenábožní, nie je to len zlé a nedôstojné, ale nie je to ani ľudské, pretože cnosti nie sú niečo, čo by nám Boh vnucoval. Cnosť je pre dušu niečo, ako sú svaly pre telo,“ hovorí. Akvinský, ako dodáva, hovorí o nábožnosti ako o cnosti všetkých cností, ktorá je schopná ich navzájom integrovať. „Na všetky povinnosti, ktoré máme voči rodine, kolegom v práci, nám Boh vie dať prostriedky, aby sme naše životy integrovali tak, aby boli dôstojné a spravodlivé.“
Ak Bohu nevzdávame vďaky a nemodlíme sa, nezmenšuje to podľa Hahna samotného Boha, ale našu bytosť. „On nič nestráca, ale my veľmi veľa získavame prostredníctvom nábožnosti a všeobecnej obety.“ Povinnosť vzdávať Bohu pravý kult sa však týka nielen jednotlivca, ale celej spoločnosti. Nejde teda len o súkromný zmysel, ale, ako Hahn hovorí s odvolávkou na učenie Druhého vatikánskeho koncilu, ide o spoločenskú povinnosť.
Prečo potom toto učenie nie je pochopené v praxi? Podľa Hahna je to preto, lebo veľa úprimných katolíkov by si chcelo uchovať náboženstvo ako niečo osobné. „Je správne, aby sme sa snažili o osobnú svätosť, o svoju spásu. Podstatou však je robiť učeníkov z ľudí celej Zeme, nie hľadať ich len v rámci nejakého národa. Môže sa to zdať nemožné, keď hovoríme o ľudských schopnostiach, ale keď Ježiš o tomto hovoril učeníkom, už ich tam bolo jedenásť, boli to rybári a mýtnici, z ktorých vzišli prvé kresťanské komunity a neskôr celá kresťanská kultúra. Ak Kristus dokázal uspieť v tom čase, tak si myslím, že určite je toho schopný aj dnes, ale hľadá učeníkov, ktorí chcú dosiahnuť svätosť pre seba, ale aj pre ostatných,“ dodáva na záver.
Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
