Sedem geniálnych pedagogických trikov dona Bosca

Byť svätým

Don Bosco by nič nedosiahol u chlapcov – a sprostredkovane svojím štýlom výchovy ani u ďalších generácií – vtedy, ak by na ňom a na jeho spôsobe prístupu k chlapcom nebolo vidno jeho osobnú svätosť. Tu sa úspech preventívneho systému dona Bosca začína: pretože chlapci mali pred očami niekoho, kto bol pre nich na základe osobnej skúsenosti neustálou výzvou podobať sa mu. Zažili totiž niekoho nesmierne láskavého, pozorného, počúvajúceho, obetavého, zanieteného pre ich dobro až do krajnosti. Sami cítili, ako ich prijíma celým srdcom, bez pretvárky, úprimne, v plnom nasadení, s úsmevom.

Vždy mal optimistický pohľad do budúcnosti aj uprostred ťažkostí či odvahu vstúpiť do náročných, ba až „nemožných“ vecí a projektov. Pritom dokázal po nociach študovať, písať knihy, tvoriť hudobné skladby. Don Bosco tak bol autoritou pre chlapcov nie preto, že bol dospelý, vzdelaný, či preto, že bol kňaz, ale preto, kým bol a ako napredoval v osobnom zrení.

Pre tých z nás, ktorí máme okolo seba mladých – či už doma, v škole, alebo v rámci voľného času –, je to prvá a základná úloha: ak chceme byť autentickí a uveriteľní, prijímaní a mať rešpekt mladých, potrebujú na nás vidieť neustále napredovanie a snahu byť každý deň lepším človekom. V súčasnom kolobehu a hektickom spôsobe života to nie je jednoduché. Človeku sa žiada zastaviť, oddýchnuť si, nerobiť a neriešiť nič. Takéto nastavenie prichádza o to viac s vekom a únavou, predovšetkým u rodičov.

Príklad dona Bosca, neúnavne (podľa vlastných slov) stúpajúceho za svojím snom, predovšetkým vo vlastnej formácii, je však jasný: nemôžem ponúknuť to, čo nemám, tým, čo nemajú. Tu sa nedá hrať divadlo, mladí ho rýchlo prekuknú. Ak chcem dávať, musím čerpať, rásť, formovať sa, učiť sa… Mladí nemajú problém ísť za skutočnou osobnosťou. To je dôvod, prečo sa každý deň usilovať o lepšiu verziu svojho „ja“.

Ak chceme byť autentickí a uveriteľní, prijímaní a mať rešpekt mladých, potrebujú na nás vidieť neustále napredovanie a snahu byť každý deň lepším človekom.

Prichádzať za nimi

Čas, keď deti prirodzene visia na rodičoch a trávia s nimi more času, sa v puberte (bez ohľadu na storočie a okolnosti spoločnosti) náhle stráca. Dospievajúci sa usilujú radikálne „odstrihnúť“ od dospelých, ísť si svojou cestou – a to tak v rodine, ako aj mimo nej. Na jednej strane je takýto vývoj prirodzeným osamostatňovaním sa, na druhej strane nezrelosť ich poznania, úsudkov, charakteru a vnútornej morálnej sily predpokladá sklzy, pády a nepríjemné strety.

Mladí sami však nemajú odvahu prísť a pomenovať to, čo v sebe nosia, „vyklopiť“ svoje otázniky a tmy. Oveľa častejšie sa hrajú na drsných, nezávislých, grupujú sa, aby zakryli svoje tápanie a strach z dospievania, alebo sa introvertne stiahnu do vlastnej ulity. Hľadajú odpovede a riešenia, nie však vždy na správnom mieste. Čakať, že prídu sami, je utópiou – a dobre to vedel aj don Bosco. Preto mal odvahu prichádzať za nimi tam, kde boli: do väzníc, do vykričaných štvrtí, všímal si osamelých „stratených v dave“.

Mal nos vnímať, kde má byť – a túto intuíciu na blízkosť má každý rodič, dobrý učiteľ či animátor. Do akej miery sa ňou nechávame viesť, je otázka, ktorú si musí každý z nás zodpovedať sám. Pretože prísť za mladými znamená skloniť sa, nedbať na svoju pozíciu, vek, únavu, situáciu, ale rovnako ako tento geniálny vychovávateľ mať na mysli len dobro mladých. Treba sa nám naučiť riadiť tým istým leitmotívom, akým žil don Bosco: milovať prvý.

Poznať ich

Poznať niekoho znamená vedieť s ním komunikovať a mať k nemu dôveru. Toto bolo majstrovstvo, ktoré don Bosco ovládal prirodzene, hoci v čase svojho turínskeho pôsobenia mu získavanie dôvery u zranených a odmietaných chlapcov „komplikovala“ sutana. Napriek tomu sa jej nevzdal a vytrvalo, no rešpektujúco pozýval, oslovoval, počúval, prijímal. Získaval si dôveru tým, že sa stále zaujímal o to, ako sa chlapci majú, čím žijú, čo potrebujú, o čom snívajú. Neodsudzoval ich, hoci „zbieral“ aj chlapcov, ktorí sa dostali na šikmú plochu. Stále im dával pocítiť, že sa o nich úprimne a celým srdcom zaujíma, verí im a chce im pomôcť. Nedával im nálepku, neodpisoval ich, ale videl v nich nádherného človeka s darmi, ktoré doteraz neboli rozbalené a využité v prospech jeho či iných.

Chlapci veľmi rýchlo vycítili, že don Bosco nie je žiadnou dospeláckou ani „farárskou“ pascou, ale že ich naozaj miluje takých, akí sú, a vidí v nich viac dobra, ako v sebe videli oni sami. Tým, ktorí ho stretli a zažili jeho láskavé prijatie, uverili aj iní chlapci a presvedčili sa o tom istom. Vďaka tomuto prijatiu mu chlapci nemali problém otvoriť srdce, povedať aj o ťažkých veciach a príbehoch, ktorými si prešli. Don Bosco vedel dlho, trpezlivo a celým svojím „ja“ počúvať, dať povzbudenie, usmerniť, a ak bola vôľa, aj pomôcť. Mal pre nich čas, srdce, ruky, a to si chlapci cenili ešte viac. Videli, že si ich dôveru zaslúži a že to, s čím sa mu zverili, používa iba na to, aby im pomohol stať sa lepšími ľuďmi, profesionálmi, občanmi.

Dokážeme my ako dospelí medzi mladými si takto nezištne získať tých svojich „pubertiakov“ počúvaním, prijatím, rešpektom, povzbudením, dôverou?

Hovoriť menej, no presne a trefne

Ak niečo mladí neznášajú, tak sú to dlhé moralizujúce kázne a prednášky typu „ja v tvojom veku“. Problém je, že nás dospelých to často v „bona fide“ presne k takýmto výchovným prejavom zvádza. Lenže mladí – a osobitne teraz v tomto rýchlom informačnom svete, kde video na Tik Toku má maximálne minútu – pri dlhom, nudnom a sebastrednom (čo ako dobre myslenom) prejave vypínajú automaticky „príjem“.

Don Bosco si to dobre všimol, na druhej strane vedel, že mladí potrebujú smernice do života. Naučil sa teda hovoriť so svojimi chlapcami krátko, jasne, stručne, optimisticky, vkladať do svojich viet jasné smerovanie. Práve preto bolo povestné jeho „večerné slovko“. Netrvalo dlho, a predsa si v tých pár vetách chlapci odnášali takú podstatnú informáciu do života, že po zmĺknutí dona Bosca ostávalo v priestoroch oratória zadumané ticho. Chlapci si však tieto „výchovné skratky“ pamätali na celý život.

Presne tento spôsob komunikácie je dôležitý aj pre nás smerom k mladým: nedávať „kázne“, ale ponúkať stručné, jasné inšpirácie do života. Nechať viac priestoru na ich uvažovanie (aj keď možno prevrátia oči) ako na náš prejav. Netreba mať obavy, uši im fungujú a pamäť majú dobrú. Budú nad tým uvažovať, aj keď to nebude tak vyzerať.

Ponúkať stručné, jasné inšpirácie do života. Nechať viac priestoru na ich uvažovanie (aj keď možno prevrátia oči) ako na náš prejav.

Byť k dispozícii

Táto úloha sa zdá byť predovšetkým nám rodičom nad naše sily: doma nemáme často len jedného potomka, chodíme do práce, potrebujeme zabezpečiť chod domácnosti, starať sa aj o svoje manželstvo… No napriek tomu nás práve vzor dona Bosca presviedča, že investovať čas do mladých sa stále oplatí, aj keď cez únavu či škrtnutie oddychu. Hoci sa zdá, že nás už v tínedžerskom veku nepotrebujú, lebo sa vedia v základných veciach postarať o seba sami, opak je pravdou. Práve teraz často bez vyslovenia (a ak to vyslovia, tak ich to ozaj stojí veľa námahy) túžia po našej blízkosti, záujme, čase, vypočutí.

Stačí to robiť tak, ako don Bosco: pozorne si všímať, kde by bolo dobré sa pristaviť, prihovoriť, povzbudiť. Byť pripravení v okamihu potreby odložiť bokom čokoľvek svoje a venovať im svoj čas. O to viac, ak sa z ničoho nič dieťa rozhovorí, pozve vás pozrieť si film či previezť sa na bicykli. Ak im dáme pocítiť to isté, čo don Bosco svojim chlapcom, teda že sme tu stále pre nich, spätná väzba sa dostaví.

Vnášať do výchovy radosť

V oratóriu dona Bosca by ste nenašli žiadnu strnulosť a upätosť: žilo sa tu naplno a don Bosco bol častým iniciátorom a spolutvorcom všetkých radostných vecí, ktoré sa medzi chlapcami diali. Aj keď to stálo jeho mamu Margitu, ktorá sa starala o hladné krky a deravé gate chlapcov, občas veľa trpezlivosti. V okamihu sa hral na dvore aj cez hriadky zeleniny futbal, nacvičovalo sa divadlo či orchester a spev. Don Bosco vzal chlapcov často von na lúky vyblázniť sa a akrobatické kúsky či kúzelnícke triky z detstva mu výborne poslúžili, aby ich zaujal.

Hra mala podľa dona Bosca na chlapcov zázračný vplyv: nielenže ich učila nemárniť čas hlúposťami, ale učila ich aj vedieť spolupracovať, rozvíjať talenty a hlavne bezprostredne sa vybúriť spôsobom, ktorý nemohol nikomu ublížiť. Ak boli chlapci dona Bosca povestní tým, že spolu s ním veselo spievali po uliciach a kde sa dalo, tam sa hrali, čo bráni nám mať takéto prostredie hry, prekárania sa, spevu aj doma či v škole? Navyše, vždy tu bola príležitosť hýbať sa, neostať „prilepený“ kdesi v kúte. Don Bosco dobre vedel, že pri takomto zaháľaní tela krpatie aj duch, aj schopnosť spolupatričnosti. Zbytočne však budeme posielať svojich dorastencov na bicykle, ak si s nimi podľa príkladu dona Bosca nenasadneme na sedlo tiež…

Naučiť sa pracovať

Schopnosť vložiť svoje ruky do práce, stať sa užitočným a vydať do služby iným všetky svoje sily a talenty bolo métou výchovy dona Bosca. V rámci jeho vízie vychovať z chlapcov dobrých ľudí a poctivých občanov sa jednoducho bez dobre odvedenej práce oratórium nedalo prevádzkovať. Jednak aj tu bolo treba mnoho pomoci a spoluúčasti chlapcov, aby takú veľkú „domácnosť“ utiahli, jednak don Bosco vedel, že dobre zaškolený a vzdelaný chlapec sa v živote nestratí, bude mať istý príjem a spoločenský status. Preto mu tak záležalo na tom, aby dobre poznal svojich chlapcov a rozlíšil, ktorý z nich má na štúdium a ktorý z nich je ako stvorený na remeslo.

Podľa týchto darov ich vytrvalo povzbudzoval, usmerňoval a pomáhal im nájsť si svoje miesto a zaradenie v práci. Na tom istom musí záležať aj nám: dobre poznať svoje deti a podporiť ich v tom dare alebo schopnosti, ktorou môžu a majú byť požehnaním pre svet. Najlepšie sa to však učí spoluúčasťou a pomocou v domácnosti, v škole či na stretku. Tam, kde netreba pomáhať, kde „pečené holuby lietajú do huby“, sa deti neučia vážiť si veci, prácu a ľudí – pretože ich to nebolí, nie sú v tom ponorené, nespotili sa preto. Preto potrebujú mať svoju zodpovednosť primeranú veku a schopnostiam aj doma. Najlepšie to ide, ak ich zapriahneme do práce spolu s nami dospelými. Vtedy všetky výhovorky a odmietanie strácajú opodstatnenie a zároveň spoločná práca dáva priestor na školu trpezlivosti, rastu a komunikácie všetkých účastníkov.