Slovenská pomoc v Afrike: Zbierka Tehlička podporí vzdelávanie utečencov v Kakume

V utečeneckom tábore Kakuma na severe Kene ste v minulosti pôsobili nejaký čas ako misionár. Ako si spomínate na toto miesto?

Pamätám si, že keď som prvýkrát cestoval do Kakumy, chytila ma úzkosť. Keď som totiž videl, ako sa zelené pláne postupne menili na nehostinnú púšť a uvedomil som si, že uprostred nej žije okolo stotisíc ľudí doslova uprostred ničoho, bol to silný pocit. Saleziáni majú v tomto tábore odbornú školu, ktorú navštevujú tisíce mladých ľudí. Študujú tam spolu kresťania, moslimovia, protestanti z rôznych krajín a kmeňov. Je to teda veľmi multikultúrne prostredie. Na mňa Kakuma spravila dojem.

Ako vlastne tento tábor vznikol?

Vznik tábora sa spája s príchodom prvých utečencov z Južného Sudánu. Išlo o početnú skupinu obyvateľstva, ktorá utekala pred vojnou vo svojej krajine. Mnohí z nich dokonca na úteku zahynuli. OSN ich začala koncentrovať na tomto mieste. Postupne tam potom prichádzali aj utečenci z iných konfliktných krajín, ako je Somálsko, Burundi, Rwanda, Kongo či Tanzánia. Teda taký mix celej východnej Afriky.

Tábor funguje už tridsať rokov. Stretol som tam ľudí, ktorí sa tam dokonca narodili a dnes sú to dospelí ľudia. Zaskočilo ma to, ale pre nich je Kakuma domovom. Dnes tam nájdete aj ľudí, ktorí tam prichádzajú len kvôli štúdiu, keďže za to sa v tábore neplatí. V Afrike ako takej vám totiž nikto nedá nič zadarmo.

Predsa len, je to utečenecký tábor, podmienky pre život tam musia byť ťažké. Kto by tam chodil dobrovoľne?

Nájdu sa mnohí takí. A áno, aj napriek tomu, že život tam je veľmi tvrdý. Žiť na púšti, v štyridsať-stupňových horúčavách, kde vám voda zo studne tečie len v istom čase a kde dostávate jedlo, nejakú fazuľu, múku, olej a drevo na prídel, to je život, ktorý si my Európania nevieme predstaviť. Napriek tomu sa to niektorým ľuďom oplatí, keďže školy a zdravotná starostlivosť sú v tábore bezplatné. Môžu sa tu vyučiť nejakému remeslu a potom sa vrátiť do svojej krajiny s vedomím, že majú niečo v rukách.

Mám tomu rozumieť tak, že mnohí ľudia sú schopní pre vzdelanie obetovať aj svoje zázemie?

Určite. Napríklad u saleziánov sa mladí môžu vyučiť rôznym remeslám – krajčírstvu, murárstvu, klampiarstvu, mechanike. Učia sa práci na počítačoch, sú tam jazykové kurzy. Je to vlastne jediná technická škola v tábore, ktorou už prešli tisíce ľudí.

Svojho času tam dokonca jezuiti ponúkali univerzitné štúdium na diaľku. Mali nejaké prepojenie s jezuitskou univerzitou v Amerike a mladí si tam mohli urobiť diaľkové štúdium. Kto by niečo také čakal v púšti… (smiech) Akokoľvek, všetko, čo sa tam títo ľudia naučili, môžu v budúcnosti využiť ako odrazový mostík a oni si to veľmi dobre uvedomujú.

A čo tí, ktorí sa nemôžu vrátiť? Čo môžu robiť oni? Ako je možné, že tábor funguje už toľko rokov a doteraz sa nepodarilo týchto ľudí nejako integrovať?

Svojho času sa už aj hovorilo o tom, že by sa tábor zrušil. Nie je to však také jednoduché. Je ťažké nájsť riešenie, kam týchto ľudí umiestniť, lebo ich stále pribúda. V tomto zmysle môžeme byť vďační, že OSN sa o týchto ľudí stále stará, lebo za normálnych okolností by pravdepodobne zahynuli na púšti.

Pôda je tam síce úrodná, ale k pestovaniu človek potrebuje minimálne nejaký zavlažovací systém a ochranné siete, ako by úrodu chránil pred silným slnkom, aby ju nespálilo. Navyše sú tam z času na čas piesočne búrky, ktoré všetko zničia. S poľnohospodárstvom je to tam veľmi zložité.

Napriek týmto dlhodobo nevhodným podmienkam tam život stále pulzuje. Niektorí sa v tábore zamestnajú ako učitelia, zdravotníci alebo pracujú v nejakých bezpečnostných službách. Iní sa snažia uživiť cez nejaký svoj malý biznis – obchodík alebo službu (holičstvo, kaderníctvo, dobíjanie mobilov, taxislužbu, ktorá sa robí aj na motorke či dokonca na bicykli a podobne). Mnohí dúfajú, že sa im cez OSN podarí dostať do Ameriky, Európy alebo Austrálie. Aj tam však majú šancu dostať sa len tí vzdelanejší.

Každý sa snaží nejako prežiť. Je však pravda, že väčšina nemá prácu a len prežíva so založenými rukami. Človeku z toho príde až ľúto. Som však presvedčený, že ak by bola politická situácia v mnohých spomenutých krajinách stabilná, tí ľudia by sa vrátili, lebo tam majú domov, svojich priateľov, rodinu. Problém je v tom, že vojnové konflikty pretrvávajú, takže jediné, čo týmto ľuďom ostáva, je zachrániť si aspoň holý život.

Ako je to v tábore s kriminalitou? Považujete toto miesto za bezpečné?

Utečenecký tábor mi neprišiel ako nebezpečné miesto. O bezpečnosť tam bolo postarané a starala sa o to poriadková služba, v ktorej sa mohli zamestnať aj samotní utečenci. Samozrejme, v každom meste sa nájde aj kriminalita, ale tábor by som nepovažoval za nebezpečné miesto. Je však pravda, že po určitej hodine bol zákaz vychádzania, práve pre zabezpečenie bezpečnosti.

V súvislosti so situáciou na Ukrajine sa hovorí aj o probléme so zásobovaním chudobných afrických krajín, kde bude narastať hlad. Je možné, že to bude mať nejaký dosah aj na Kakumu? Napríklad v prílive nových utečencov?

Ja si myslím, že utečenecký tábor bude nejakým spôsobom zastrešený. OSN sa určite aktivizuje, aby tam nedošlo k nejakej humanitárnej katastrofe, a aby tam boli dodávky aspoň tých základných potravín.

Keď som sa po dvoch rokoch vrátil domov z Afriky, pamätám si, ako som si položil otázku: Čo my tu riešime?

Slovenskí saleziáni pripravujú každý rok celoslovenskú zbierku Tehlička na podporu nejakého misijného diela. Tento rok sa rozhodli pomôcť v Kakume. Ako konkrétne?

Áno, aj tento rok sme sa rozhodli pomôcť nejakému konkrétnemu projektu. Do toho prišla Ukrajina. V tomto kontexte to môže znieť zvláštne, že ideme pomáhať utečencom v Kakume, ale vojna na Ukrajine sa začala, keď Tehlička pre utečenecký tábor v Kakume bola už rozbehnutá. Nakoniec, veľmi pomáhame aj Ukrajine.

V Kakume bola už v minulosti ohrozená saleziánska škola a vzdelávanie v nej. Rieka, ktorá táborom prechádza a ktorá je počas roka väčšinou suchá, v čase dažďov ukrajuje z brehu, kde stojí aj škola saleziánov. Miestni saleziáni sa preto rozhodli presunúť niektoré triedy a domy pre učiteľov na bezpečnejšie miesto. Túto výstavbu príbytkov pre učiteľov by sme chceli podporiť aj my.

Ide teda o miestnych kenských učiteľov, so zabezpečením ktorých majú saleziáni problém?

Presne tak. Nie je jednoduché získať si a udržať taký personál, pretože na odbornú školu potrebujete odborníkov. Mnohí títo učitelia dochádzajú do tábora zo vzdialenosti štyristo až päťsto kilometrov. Zanechali svoje rodiny a vídajú ich len niekoľkokrát do roka. Samozrejme, pre nich je to práca, vďaka ktorej môžu zase študovať ich deti. Ale tá obeta za tým je obrovská. Riaditeľ školy tam pracuje už dvanásť rokov, pre vlastné deti sa tak stáva cudzím človekom. Je to ťažké!

Do akej miery saleziánom a ich škole v tábore pomáha OSN?

Bez OSN by saleziánska škola nefungovala. OSN saleziánom poskytla na začiatku pozemok, dopravné prostriedky, každý rok sa tam píšu projekty a OSN ich financuje, aby škola mohla fungovať. Bez jej pomoci by to saleziáni sami neutiahli. Zároveň OSN žiada spolufinancovanie zo strany saleziánov. Treba si však uvedomiť, že naozaj hovoríme o škole, ktorú denne navštevuje vyše tisíc žiakov, preto na mnohé veci je potrebné hľadať zdroje aj inde.

Už niekoľkokrát ste opísali, že život v Kakume je ťažký. Ako ste sa s tým, čo ste zažili, ľudsky vyrovnávali po príchode na Slovensko?

Keď som sa po dvoch rokoch vrátil domov z Afriky, pamätám si, ako som si položil otázku: Čo my tu riešime? Život v Afrike bol drsný, ale zároveň veľmi jednoduchý. Jedna matka tam počas dňa musí vyriešiť, ako, z čoho a na čom uvarí pri tých horúčavách nejakú večeru pre deti. Okrem potravín potrebuje ešte aj drevo. My si tu môžeme vyberať v supermarketoch a aj tak sa nám stále niečo nepáči a vieme všetko ohundrať. Mali by sme byť oveľa viac vďační.

Je vôbec možné byť vďačnými bez takejto skúsenosti?

Teraz, pri pohľade na Ukrajinu, máme možnosť si to uvedomiť. Prichádzajú sem tisíce ľudí, ktorí si narýchlo zbalili pár základných vecí do tašiek a ušli pred vojnou. Veľmi ma osobne potešilo, ako sme ako národ veľkodušne zareagovali. Zažil som totiž utečeneckú krízu, keď sa k nám valili tisíce utečencov z Afriky a my sme zavreli hranicu. Vtedy som bol veľmi sklamaný. Mal som pocit, že sme stratili našu identitu pohostinného národa.

Bolelo ma to, že sa nenašla sila, ktorá by presadila, aby sme aspoň trochu tým utečencom pomohli. O to viac ma to teší teraz, že znovu nachádzame to, na čo sme hrdí, že sme národ s veľkodušným a pohostinným srdcom. Nepomáhame len my Ukrajincom, ale aj oni pomáhajú nám zbaviť sa nánosu konzumizmu.

Nepoužívame však dvojaký meter? Viete si predstaviť Slováka, ktorý by ponúkol svoje bývanie napríklad nejakej africkej rodine?

No, to by už bol problém. My sme trocha rasisti. Pamätám sa na výrok jedného Srba v novinách: „Dá sa u vás zarobiť, ale ste rasisti…“ Áno, sme málo otvorení. Zrejme to vychádza z našej histórie. Máme asi veľký rešpekt pred cudzincami, keďže sme sa stále museli v dejinách brániť. Ukrajinu preto vnímam ako určitú skúšku dospelosti, ktorá ukáže, čo je v nás.

Napokon, aj Tehlička chce byť v tomto pre ľudí na Slovensku osvetou, aby sme nepozerali len na seba a neboli zatočení len do vlastných problémov, ale vedeli sa pozerať von a všimli si, že je tu aj iný svet a ľudia, ktorí nemajú zďaleka to, čo máme my.

Do celoslovenskej zbierky pre Kakumu sa môžete zapojiť aj vy priamo TU.

Foto: SAVIO o.z.