Slovenská študentka z Bezpečnostnej rady OSN: Prekvapilo ma, ako veľmi sa Svätá stolica zapája do medzinárodného dialógu

Ako si sa dostala do Spojených štátov a ako si spomínaš na začiatky v novej krajine?

Po ukončení prvého ročníka na strednej škole v Košiciach sme sa celá rodina presťahovali do New Jersey, kde môj otec dostal pracovnú ponuku. Žijeme tu už siedmy rok. Po príchode som pokračovala v štúdiu v druhom ročníku na strednej škole. Začiatky neboli jednoduché. Naša škola nemala toľko zahraničných študentov, ako to zvykne bývať na iných stredných školách, ktoré sa zapájajú do rôznych výmenných pobytov. Vlastne sme v mojom ročníku boli iba tri študentky zo zahraničia.

Nevnímali vašu prítomnosť trochu ako exotiku?

Možno trochu áno. (smiech) V Amerike sú však študenti zo zahraničia bežná vec. U nás doma sme zo zahraničných študentov asi viac unesení a viac sa o nich zaujímame. Časom som si však aj tu našla priateľov, hoci musím priznať, že som sa viac spriatelila so študentkami z Japonska či Kórey. Aj ich rodičia sem prišli za prácou na určitý čas. Mali sme teda podobný osud a pocit „vyhúkanosti“ z novej krajiny sme tak prežívali spoločne. (smiech)

Z tvojich slov usudzujem, že zaradiť sa a nájsť si nových priateľov medzi miestnymi asi nebolo jednoduché.

Určite som prežívala dilemu, ako si nájsť nových kamarátov a ako sa s nimi zoznámiť. Mala som vtedy šestnásť a v tínedžerskom veku sa vzťahy nenadväzujú až tak ľahko. Skôr to teda bolo o istom oťukávaní. Nových ľudí som spoznávala postupne a nadväzovanie priateľstiev bolo pre mňa asi najväčším problémom.

Už na strednej škole som pocítila, že to, čo sa učím, ma aj baví. A tiež to, že sa dá učiť aj o praktických veciach zábavným spôsobom. Štúdium teda nemusí byť vždy o nejakej teórii.

Rokmi sa to asi zjednodušilo. Vnímaš dnes Ameriku ako svoj druhý domov?

Svojím spôsobom áno. Pamätám si, že zo začiatku som Slovensko vnímala ako svoj domov a Ameriku ako niečo prechodné. Ten pocit domova však začínam mať už aj v Amerike. Asi to tak vnímam aj vďaka životnému štýlu, respektíve stereotypu a každodennému rytmu, ktorý mi vytvára škola.

Spomínala si, že si so štúdiom pokračovala na strednej škole. Bol pre teba nový systém vzdelávania veľkou zmenou?

Určite to bola pre mňa veľká zmena. No porovnávať sa to úplne asi nedá, obidva systémy majú svoje výhody aj nevýhody. Výhodou na amerických školách je, že študenti si predmety vyberajú. Okrem hlavných predmetov, ako je napríklad matematika či angličtina, kde si študent vyberá medzi rôznymi úrovňami, má na výber aj rôzne voliteľné predmety, ako napríklad keramika, fotografia, divadlo, spev, orchester či vystupovanie na verejnosti. U nás na Slovensku by sa študent s takýmito predmetmi nestretol, a pritom tu sú úplne bežné. Mne sa tento systém veľmi páčil, lebo pomáha študentom objaviť svoje talenty. Zdal sa mi veľmi motivujúci, keďže študent má okrem štúdia možnosť počas dňa aj trochu zrelaxovať a tiež sa naučiť niečo praktické. Štúdium tu nie je také stresujúce ako na Slovensku. U nás vnímam, že sa ide viac na výkon, známky či na to, kto sa viac naučí a podobne.

Niekto by mohol namietať, že takýto systém je skôr povrchný a nejde príliš do hĺbky.

Možno. Zažila som však oba systémy, keďže som každý rok robila aj rozdielové skúšky na Slovensku. Štúdium tu nie je o tom, že sa niečo musíš naučiť a potom sa postaviť pred tabuľu a povedať všetko, čo vieš. Skôr je to o sprevádzaní študenta, až kým sa nedopracuje na nejakú úroveň, pričom často ani nevníma ako. Cieľom teda nie je vystresovať žiaka, ale pomôcť mu uvažovať a prísť na to, ako veci riešiť.

Vedela by si teda spätne povedať, čo ti zahraničné štúdium dalo?

Nikdy som napríklad nemala rada chémiu a biológiu, a tak som mala možnosť ich neštudovať. Z prírodných vied som študovala len fyziku, ktorú mám, naopak, veľmi rada. (smiech) To hlavné je však asi to, že už na strednej škole som pocítila, že to, čo sa učím, ma aj baví. A tiež to, že sa dá učiť aj o praktických veciach zábavným spôsobom. Štúdium teda nemusí byť vždy o nejakej teórii. Informácie sa môžu prepájať naprieč rôznymi predmetmi. My sme sa napríklad na hrnčiarstve učili aj dejiny umenia.

Viem o tebe, že pravidelne navštevuješ Slovensko. Vnímala si niekedy, že si vďaka zahraničnej skúsenosti v niečom iná než tvoji slovenskí priatelia?

Necítim sa iná. Slovensko je môj domov a mám tu dobrých priateľov. Určite však niekedy nastanú situácie, keď si poviem, že by som sa na isté veci pozerala alebo ich riešila inak.

Vieš povedať nejakú konkrétnu situáciu?

Ide asi o taký jednoduchý koncept slobodného a samostatného vyjadrenia svojej osobnosti. Uvediem jednoduchý príklad. V Amerike nemá študent problém prísť do školy v teplákoch a pomaly i v papučiach. Vôbec ho pritom nezaujíma, čo o ňom druhí hovoria. Takto sa cíti dobre a bodka. Túto slobodu tu cítiť aj medzi ľuďmi na ulici. Nikto sa tu nestresuje tým, čo si iní pomyslia.

V tomto smere vnímam, že som už aj ja slobodnejšia, a veľa vecí typu ako a či ma bude niekto hodnotiť neriešim. Tiež sa tu ľudia viac usmievajú, nehundrú toľko a vo všeobecnosti nie sú zaťažení na perfekcionizmus. Nemajú potrebu sa starať do druhých a väčšinou akceptujú veci také, aké sú. Keď však nastane nejaký problém, vedia sa ozvať a presadiť si svoje. Stále je tam však silná tolerancia.

Nepociťovala si niekedy vnútorný konflikt, ako sa napasovať do oboch spôsobov vnímania sveta?

Konflikt asi nie. Myslím, že sa tie svetonázory vo mne prirodzene zmixovali. Kritická však dokážem byť aj voči niektorým tunajším postojom. Niekedy, keď vidím, ako ľahostajne sa tu ľudia stavajú k niektorým veciam, trhá ma to a cítim, že je potrebná nejaká zmena. Občas mi tu chýba taká zdravá realita a úprimnosť.

Na sociálnych sieťach sa mnohí mladí správajú nekriticky. Ak by sa s nimi človek začal rozprávať tvárou v tvár, uvažovali by viac nad tým, čo povedia. Na sociálnej sieti, kde niečo vydrží dvadsaťštyri hodín, často necítia k danému postoju takú zodpovednosť, nehovoriac o spoločenskom tlaku myslieť si to isté čo väčšina.

Už si sa niekedy ocitla v situácii, že si svoju kritiku niekomu povedala aj nahlas?

Určite, nemám s tým problém. Napokon, o tom, aký dôležitý je dialóg, som sa naučila a utvrdila práve tu v Amerike. Keď sa ide robiť nejaké rozhodnutie, vždy sa tu najprv o veci veľa diskutuje. Aj na škole to funguje tak, že autorita, učiteľ, so študentmi spoločne premýšľa a hľadá riešenie.

Čo vnímaš ako najväčší problém americkej mládeže?

Myslím, že mnohí mladí sú dosť uzavretí a nevytvárajú si hlboké vzťahy. Nebudú sa s vami zhovárať o svojom súkromí či svojej rodine, sú diskrétni. Asi je to kvôli bezpečnosti.

O čom sa potom zvyknú zhovárať?

Väčšinou o bežných každodenných udalostiach alebo témach, ktoré nejakým spôsobom rezonujú v spoločnosti. Veľmi radi sa napríklad rozprávajú o športe a o jedle. (smiech) V posledných rokoch sa mi navyše zdá, že mladí majú v sebe veľkú chuť zapájať sa do všetkého hlavne cez sociálne siete. Radi si medzi sebou zdieľajú rôzne výzvy, vyjadrujú sa k témam. Nevýhodou je, že práve sociálne siete pomáhajú k tomu, že sú mladí viac ovplyvniteľní a ľahko sa dajú zmanipulovať.

Aj napriek tomu, že boli celú mladosť vedení ku kritickému zmýšľaniu?

Presne tak. Na sociálnych sieťach sa mnohí mladí správajú nekriticky. Ak by sa s nimi človek začal rozprávať tvárou v tvár, uvažovali by viac nad tým, čo povedia. Na sociálnej sieti, kde niečo vydrží dvadsaťštyri hodín, často necítia k danému postoju takú zodpovednosť, nehovoriac o spoločenskom tlaku myslieť si to isté čo väčšina.

Aké to bolo u teba s výberom vysokej školy?

Vždy ma zaujímali cudzie jazyky a rôzne kultúry. Myslela som si, že budem študovať niečo také. Potom som sa dozvedela o štúdiu medzinárodných vzťahov a diplomacie na Seton Hall University. Bola som na ich dni otvorených dverí a veľmi ma zaujali práve tým, že spolupracujú s OSN a inými významnými inštitúciami. Povedala som si teda, že to vyskúšam. Na konci druhého ročníka som si pridala ako vedľajší odbor štúdium španielčiny a čínštiny a o rok neskôr aj katolícke štúdiá. Systém výberu predmetov je veľmi podobný ako na strednej škole a každý študent si opäť môže vybrať, čo ho najviac zaujíma a baví.

Čo najviac zaujalo teba – okrem jazykov, ktoré si vždy chcela študovať?

Momentálne ma asi najviac baví bezpečnosť, konfliktové štúdiá, migrácia a rozvoj. A v rámci práva je to oblasť ľudských práv.

To znie ako ideálny rámec pre stáž v OSN, ktorú si získala v týchto dňoch. Ako si sa vlastne dostala k tejto príležitosti?

V prvom rade treba povedať, že nestážujem tak úplne pod entitou OSN, ale pod pozorovacou misiou Svätej stolice pri OSN. Jej úlohou je reprezentovať pápeža Františka a učenie katolíckej cirkvi vo svete. Na túto pozíciu sa môžu prihlásiť mladí katolíci z celého sveta, tak som to skúsila aj ja. Pre mňa je to veľká česť aj z toho dôvodu, že som prvá Slovenka v tejto funkcii.

Gratulujem, určite cítiš aj veľkú zodpovednosť. Čo vlastne zahŕňa tvoja práca?

V podstate chodíme na všetky možné rokovania, a to v dvoch tímoch. Jeden tím má na starosti ľudské práva a rozvoj a druhý tím, ktorého som súčasťou aj ja, má na starosti bezpečnosť a mier. Ja teda väčšinou sedím na stretnutiach Bezpečnostnej rady a spracovávam z nich reporty. Tie spolu s jednoduchou analýzou odovzdávam tzv. vyjednávačom, ktorí si vďaka týmto podkladom pripravia prejavy a potom diskutujú na rôzne témy na rokovaniach. Ďalej sa všetky tieto správy posielajú do Ríma, kde sa čítajú a vyhodnocujú.

Spomínaš si na stretnutie, ktoré bolo niečím výnimočné alebo náročnejšie?

Dosť náročné stretnutie na počúvanie bolo prednedávnom o Ukrajine, kde sa spomínali filtračné tábory, ktoré Rusko zaviedlo, ako aj rôzne druhy mučenia či ukrajinské deti, ktoré sú odvádzané na adopciu. Čítali sa tam svedectvá ľudí, ktorí prežili tieto tábory. Bolo to emočne veľmi silné.

Často si však hovorím, že aj keby človek nevedel úplnú pravdu, stačí použiť jednoduchý kľúč a tým je pre mňa otázka, či sa v daných konfliktoch a problémoch porušuje ľudská dôstojnosť a sloboda. Ak áno, je to pre mňa dostatočne silný argument.

Pokiaľ ide o vojnu na Ukrajine, OSN bola už viac ráz kritizovaná, napríklad aj zo strany prezidenta Zelenského, za svoje zastarané a pomalé štruktúry. Zaujímalo by ma, ako sa na význam a fungovanie takejto globálnej inštitúcie pozerá študentka medzinárodných vzťahov.

Áno, kritika v poslednom čase zaznievala veľakrát od mnohých štátnych zástupcov. Svojím spôsobom je to aj pochopiteľné vzhľadom na to, kedy OSN vznikla. Svet bol vtedy niekde úplne inde ako dnes. Dnes sú v organizácii určite veľké medzery, ale sila diskusie je tu podľa mňa nenahraditeľná. Predstavme si len, že by OSN neexistovala a mali by sme riešiť vojnu na Ukrajine. Kde inde by dochádzalo ku každodennej konfrontácii, kde inde by sa dané krajiny vedeli stretnúť a diskutovať? OSN je v prvom rade priestor, kde môže každá krajina, aj tá najmenšia, vystúpiť a povedať, čo chce a aký má problém. Samozrejme, že ambasádori v New Yorku nevyriešia celú vojnu, je tu však priestor, kde môžu zaznieť fakty. A často aj odborné riešenia rôznych špecialistov.

Neiritujú ťa potom rôzne dezinformácie alebo aj číre spochybňovanie faktov, ktoré sa tu globálne rozmáha?

Áno, šírenie dezinformácií a spochybňovanie faktov je pre mňa nepochopiteľné. Vďaka štúdiu a svojej terajšej práci som sa naučila vyhľadávať informácie z dôveryhodných zdrojov a následne ich analyzovať a vyhodnocovať. Často si však hovorím, že aj keby človek nevedel úplnú pravdu, stačí použiť jednoduchý kľúč a tým je pre mňa otázka, či sa v daných konfliktoch a problémoch porušuje ľudská dôstojnosť a sloboda. Ak áno, je to pre mňa dostatočne silný argument.

Poďme ešte k tvojej práci a postaveniu Svätej stolice v OSN. Ako vážne je vnímaná jej prítomnosť v spoločnosti národov?

Myslím, že je hlboko rešpektovaná aj napriek tomu, že ide len o pozorovaciu misiu. Bola som prekvapená, ako aktívne sa Svätá stolica zapája do medzinárodného dialógu hlavne pri riešení rôznych hodnotových otázok. Sú tam tiež veľmi priami ľudia, ktorí sa nesnažia silou-mocou nakloniť si ostatných, ale veľmi otvorene prezentujú katolícke učenie a jeho hodnoty i postoje pápeža Františka.

Je bežné, že Svätú stolicu zastupujú toľkí mladí ľudia?

V posledných rokoch áno. A týmto by som chcela povzbudiť aj iných mladých zo Slovenska, aby sa nebáli tejto skúsenosti. Svätá stolica v uplynulých rokoch veľmi zintenzívnila svoje pôsobenie v OSN a na to, aby mohla byť aktívnejšia, potrebovala čo najviac ľudí. Oficiálne od roku 2017 preto začala s programom pre stážistov.

Mnohé krajiny, samozrejme, majú tiež svojich stážistov, nás však Svätá stolica posiela na väčšinu rokovaní, kde potom často dochádza aj k zaujímavým debatám s rôznymi ambasádormi. Veľakrát sa nás napríklad pýtajú, prečo sa takí mladí ľudia rozhodli reprezentovať práve Svätú stolicu. Podľa mňa je to výborná príležitosť, ako môžeme my mladí evanjelizovať na mieste, kde sa stretávajú krajiny celého sveta. A pre mňa osobne je to aj iný spôsob žitia a prehlbovania svojej viery.

Kam povedú tvoje ďalšie kroky, keď sa toto jedno dobrodružstvo skončí?

Bola by som rada, ak by sa toto dobrodružstvo neskončilo a pokračovalo ďalej, lebo táto práca ma veľmi zaujíma a baví. Momentálne žijem blízkou budúcnosťou. Na jar plánujem dokončiť bakalárske štúdiá a potom by som chcela pokračovať v štúdiu medzinárodných vzťahov a diplomacie.