Slovenská triatlonistka Romana Gajdošová: Vytúžený úspech prišiel, keď som sa oslobodila od toho, čo si o mne druhí pomyslia

Začiatkom augusta ste zaznamenali vo svojej kariére veľký úspech. Na svetovom pohári v triatlone v Južnej Kórei ste získali druhé miesto. Ako ste spracovávali svoje dojmy a pocity z tohto víťazstva?

Istý čas som tomu jednoducho nechcela veriť. Ešte v posledných minútach pretekov som sa v duchu samej seba pýtala, či je to vtip a či sa to skutočne deje. Až posledných 50 metrov pred cieľovou rovinkou som si povedala, že asi teda naozaj budem druhá. (Smiech.) Pôvodne, keď som už bola dosť vyčerpaná, som si totiž myslela, že skončím niekde na štvrtom mieste a aj tak to bude slušný výsledok. Nakoniec som však ešte zabojovala. Po skončení súťaže a ešte celý nasledujúci deň som si prezerala zábery z vyhlásenia výsledkov, také to bolo neuveriteľné.

Druhá na svetovom pohári, ale historicky prvá Slovenka, takže predsa máte v niečom prvenstvo.

Áno, hoci ja som bola nastavená už pred pretekmi tak, že tam nejdem súťažiť proti ostatným Slovenkám, ale s celým tímom. Samozrejme, že ma umiestnenie veľmi potešilo, ale bola by som rada, ak by to nepresahovalo ostatné ambície. Navyše, aj ostatné dievčatá mali veľmi dobré výsledky. Napríklad taká Zuzana Michaličková, ktorá má len dvadsať rokov, obsadila krásne šieste miesto.

Ja som brala túto výhru skôr tak, že po všetkých tých nepodarených pretekoch, a to aj počas vrcholov sezón, keď som stratila aj nejakú podporu, prišla konečne odmena. Mám pocit, že už od olympiády v Tokiu, kam som sa tiež nedostala, to šlo skôr dolu vodou. Jeden krok dopredu, ale dva späť. Druhé miesto v Kórei však akoby konečne všetko prekrylo.

Ak spomínate toľko neúspechov, znamená to, že ste už ani nedúfali, že by mohol prísť vo vašej kariére nejaký zvrat?

To nie. Určite rátam s tým, že v športe nemôže ísť vždy všetko super. V posledných rokoch som však mala dojem, že tých „dole“ bolo príliš veľa. Navyše, ľudia, ktorí sú „pri kohútiku“, už potom zvyčajne začnú strácať dôveru v daného športovca a bez podpory je potom prebíjanie sa športom veľmi ťažké. Na Slovensku sú podmienky na tréning v triatlone náročné a hoci by sa to vždy dalo nejako vymyslieť, úplne bez peňazí to nejde. Niekedy som si myslela, že postačí, ak budem iba tvrdo trénovať, ale tak to, bohužiaľ, nefunguje.

Takže ste už uvažovali aj nad tým, že s triatlonom skončíte?

Nuž, posledné preteky v Krakove pred pár týždňami sa pre mňa skončili úplným fiaskom. Vtedy som si povedala, že ak budúci rok nebudem mať podporu, tak triatlon asi zavesím na klinec. Trénovať sama bez trénera by bolo veľmi zložité a neviem, či by som to za takých podmienok ešte ďalej skúšala.

Priznám sa teda, že som už bola na vážkach, či by som v živote nemala začať premýšľať aj nad niečím iným, a potom som si povedala, že to ešte predsa len vyskúšam. Mňa táto práca aj životný štýl baví a musím povedať, že konečne zo mňa opadol istý stres z výsledkov. Aj pred týmito poslednými pretekmi bolo nastavenie mojej hlavy trošku iné, uvoľnila som sa a konečne to vyšlo.

Často si hovorím, že som hlúpa, keď toľkokrát spadnem, ale stále to chcem vyskúšať nanovo. Niekde v duchu si ale vravím, že odmena musí prísť, ak sa budem snažiť dostatočne dlho a veľa.

Zarezonovalo to teda medzi potenciálnymi podporovateľmi?

Myslím, že to mohlo zamiešať karty, ale som realista a jeden výsledok ešte nič neznamená.

Vytrvalosť a odhodlanie sú dôležitou súčasťou osobnosti každého športovca. Aké stratégie využívate na udržanie svojej motivácie práve vo chvíľach, keď narážate na prekážky?

Neviem, či na to mám nejakú jednu stratégiu. Často si hovorím, že som hlúpa, keď toľkokrát spadnem, ale stále to chcem vyskúšať nanovo. (Smiech.) Niekde v duchu si ale vravím, že odmena musí prísť, ak sa budem snažiť dostatočne dlho a veľa.

Vidím tiež nejaký progres v tréningoch. Bežím a plávam o trošku rýchlejšie a viem, ako sa pri tom cítim, a hlavne ma to všetko baví. Pre mňa je teda motiváciou samotný proces, keď sa môžem dopracovať k výsledkom, ako aj všetko, čo sa s týmto životným štýlom a povolaním spája, ako je cestovanie či stretávanie nových ľudí. Je to pre mňa jedno veľké dobrodružstvo.

Hoci sme my športovci v niektorých veciach dosť obmedzení, musíme prinášať obety a vzdať sa akoby normálneho života, napriek tomu mi to dáva dosť veľký pocit slobody. A k motivácii prispieva aj to, že mám stále veľa nesplnených snov a cieľov. Víťazstvo na svetovom pohári bolo jedným z nich. Rada by som sa však ešte kvalifikovala na olympiáde a stále mám pocit, akoby som ešte neukázala celý svoj potenciál. Mám sa kam posúvať a zlepšovať.

Aby športovec nestratil ambície, potrebuje sa vedieť aj efektívne vyrovnávať s neúspechmi. Vy ste naznačili, že už na svetový pohár ste šli s iným vnútorným nastavením. Museli ste sa preto pravdepodobne naučiť spracovať ťažké momenty. Čo vám pomohlo?

Rozhovor so psychológom a tiež podpora rodiny. Spomínam si, že po pretekoch v Poľsku som prišla na niekoľko dní domov. Nebola som teda vo svojom klasickom triatlonovom prostredí a nemusela som preto na svoj neúspech stále myslieť. Väčšinou potrebujem nejaký čas, kým sa mi to uloží a moje sklamanie prejde.

Veľmi mi však pomohol aj rozhovor s trénerom. Ten mi po Európskych hrách 2023 v Krakove vyjadril dôveru a presvedčenie, že to môžem ešte potiahnuť ďalej. Bol to pre mňa silný moment. Denne ma totiž posledný polrok videl trénovať a vedel, že môj neúspech bol len skrat v systéme. Hneď po pretekoch prišiel s novými nápadmi a začali sme opäť pracovať.

V posledných rokoch aj u nás viac rezonuje téma duševného zdravia aj medzi športovcami. Vy hovoríte, že ste nemali problém poradiť sa o svojom prežívaní so psychológom. Máte skúsenosť zo svojho okolia, kde túto oblasť športovci zanedbali?

Mám a myslím si, že niektorí ľudia si to doteraz nechcú priznať. Niektorí s triatlonom skončili, ak by však mali pri sebe psychológa, možno by v športe pokračovali. Alebo sú tu takí, čo v tomto športe ďalej pokračujú, ale je to nejaká ich obsesia alebo si tým kompenzujú nejaké traumy či komplexy.

Sama som istý čas premýšľala nad tým, že by som študovala športovú psychológiu, lebo si myslím, že máme v tejto oblasti na Slovensku i v Česku veľmi veľké rezervy. Nastavenie pri tom robí veľmi veľa a vidím to sama na sebe. V Krakove som pred pretekmi bola taká nervózna, že som nemala chuť sa s nikým ani rozprávať, a mala som strach z toho, že neuspejem. Keď som potom na ďalšie preteky šla s ľahkou hlavou a bola som zmierená aj s prehrou, nakoniec to vyšlo. Niekto sa s ťažkosťami vyrovnáva lepšie, nepotrebuje až takú mentálnu prípravu a zvláda to, má zdravé sebavedomie, ale veľa ľudí to tak nemá.

Na športovca však okrem iného môžu doliehať aj vonkajšie tlaky – očakávanie okolia, trénerov.

Áno. To bolo aj mojím problémom. Nikdy som nechcela sklamať tých ostatných alebo, naopak, som im chcela vyhovieť. Sú ľudia, ktorí si však aj v tomto „idú svoje“, a sú takí, ktorým na tom veľmi záleží, aby si zachovali nejakú tvár. Psychológ alebo kouč môže potom takéhoto jednotlivca na tieto veci naviesť, ale prísť na ne musí sám.

Hovorí sa, že tí, čo vyhrávajú pravidelne a sú vo svetovej špičke, majú víťaznú mentalitu. Na preteky idú vyhrať. Ja na to už idem trošku opačne. So strachom z neúspechu som mala problém posledné dva roky. Teraz som sa s tým vyrovnala a viem, že aj keby sa hocičo stalo, tak ma to nemôže prekvapiť. Som zmierená aj s tým, čo si kto o mne bude hovoriť. Podstatné je, aby som si to užila a v cieli mohla povedať, že som do toho dala všetko.

Rozprávate sa o duševnom zdraví aj medzi kolegami športovcami alebo je to tabu?

Myslím si, že v našom prípade je jednoduchšie sa o tom rozprávať s opačným pohlavím, pretože keď sa o takýchto veciach rozprávate s ďalšou ženou, ktorá je s vami na druhý deň na štarte, tak či je to Slovenka, alebo sparingpartnerka, všetky sme v tej chvíli súperky. Mohli by ste tým preto odkryť druhému svoje karty.

Na druhej strane, nemyslím si, že je to bežná vec, ale ja som sa aj v Kórei k tomu snažila pristupovať tak, že som chcela, aby sme tam v prvom rade boli ako tím a až potom ako súperky. Priala by som si, aby sme mali z pretekov pozitívne zážitky aj v prípade, že ten výsledok nie je dobrý. Určite však neodkrývam o sebe všetko, ale snažím sa s ostatnými rozprávať úprimne a beriem to tak, že im to môže pomôcť, a neprekáža mi to.

Väčšinou dobré veci nie sú zadarmo, treba na nich zapracovať. A je jedno, či je to šport, škola, práca alebo vzťahy, vždy tam budú prekážky a nepôjde to hladko, inak by sme si to ani nevážili.

Ovplyvnilo vaše nastavenie pri športe nejakým spôsobom aj váš život v súkromí?

Určite. Tak ako mi najprv veľmi záležalo, aby som nesklamala, tak som veľakrát aj v bežnom živote nevedela veci nechať len tak plynúť a všetko som chcela mať pod kontrolou. Dnes je to oveľa lepšie a veci, ktoré sa ma príliš netýkajú, až tak neriešim. (Úsmev.)

Priniesli ste si do osobného života zo športu aj nejaké zlozvyky?

Asi áno, podľa mňa je to aj nevyhnutné, pretože život športovca je často mimo nejakej normy. V tom individuálnom športe musí byť človek trošku väčším sebcom, aby sa niekam dopracoval. Veľakrát človek podriadi všetko športu na úkor kamarátov alebo rodiny. A potom mám dojem, že sme v niečom príliš štruktúrovaní a organizovaní.

Pre vás je však rodina dosť dôležitá súčasť aj vášho profesionálneho života.

Áno, snažím sa jej venovať najviac, ako môžem. Moja rodina mi vždy dokáže nastaviť zrkadlo, a keď príliš lietam hlavou v oblakoch, tak ma vie opäť stiahnuť za nohy na zem. Máme medzi sebou veľmi dobré vzťahy a často si navzájom pomáhame a radíme, robíme si vzájomné terapie. (Smiech.) Vďaka rodine som teda ponorená aj do toho normálneho sveta.

Triatlon na Slovensku stále nepatrí medzi veľmi populárne športy. Posúva sa povedomie o ňom? A čo by bolo potrebné spraviť, aby sa viac zviditeľnil?

Predstavte si, že by bol v triatlone nejaký showman alebo showmanka ako Sagan v cyklistike, začal by vyhrávať všetky preteky a hovorilo by sa o ňom vo svetových médiách. Takéto osobnosti vedia daný šport spopularizovať, dostať ho medzi ľudí. Ja vidím, že každým rokom sa rozširuje triatlonová základňa a stále viac ľudí to zaujíma, lebo sa tam spájajú tri základné športy, ktoré väčšina ľudí ovláda. Je to však príliš malý šport nato, aby ho niekto tlačil do médií. Samotné médiá si to nepýtajú a tá základňa sa sama nespopularizuje. Ale, ako vravím, ak by niekto z malého Slovenska začal vyhrávať všetky svetové preteky, tak by sa toho ľudia chytili, aj keď nejde o populárny šport.

Už sa vám stalo, že vám niekto povedal, že s triatlonom začal vďaka vám?

Takto mi to asi nikto nepovedal, ale už sa mi viackrát stalo, že som niekoho stretla medzi známymi a o dva roky prišiel na prvý triatlon. Alebo ma priatelia prosia, aby som im pripravila tréningový plán na polmaratón, čo síce nie je triatlon, ale niektorí z týchto známych nikdy predtým nešportovali. Vidím teda, že to na ľudí má nejaký vplyv.

Môžem byť pre niekoho inšpiráciou, a to je jedna z vecí, ktorá ma pri tom športe tiež drží. Pred dvoma rokmi som napríklad bola na jednom sústredení žiakov zo Slovenska, boli to deti od 10 do 14 rokov, a tam som mala silný pocit, že to, čo robím, má nejaký hlbší zmysel. Bola by som rada, keby to ľudí motivovalo, a určite by som aj do budúcna chcela niečo také robiť s deťmi.

Čo vás čaká v najbližšom čase, ako bude vyzerať zvyšok vášho leta?

Sezóna trvá až do konca novembra, takže budem ďalej trénovať a pretekať. Najbližšie ma čakajú preteky v Číne a posledné preteky by mali byť v Čile. Po sezóne budem mať pravdepodobne niekoľko týždňov voľna, počas ktorého budem robiť to, čo po zvyšok roka nemôžem, a hlavne budem tráviť čas aj doma s rodinou.

Každý mladý človek túži dosahovať ciele a zažiť v živote úspech. Na čo by podľa vás mali mladí ľudia pamätať, keď sa rozhodnú ísť za svojimi snami?

Väčšinou dobré veci nie sú zadarmo, treba na nich zapracovať. A je jedno, či je to šport, škola, práca alebo vzťahy, vždy tam budú prekážky a nepôjde to hladko, inak by sme si to ani nevážili. Podstatné je však nikdy sa nevzdať a uvedomiť si, že dôležitá je cesta k tomu cieľu. Počas nej toho totiž môžeme získať oveľa viac, je dlhšia, ale aj oveľa hodnotnejšia.