Starí rodičia sú kontinuitou citov, plynutia času a svedectvom nezištnej lásky

Je síce pravda, že sú aj takí starí rodičia, ktorí vedia byť neodbytní a niekedy majú tendenciu vytláčať svojho zaťa alebo nevestu, ale je tiež pravda, že starí rodičia plnia veľmi dôležitú funkciu, ktorá je pre každé dieťa mimoriadne výchovná a formujúca.

V spoločnosti, kde sa v súčasnosti rodí málo detí, nám starí rodičia pripomínajú minulosť, kontinuitu citov, plynutie udalostí a života. Sú pre nás pripomienkou predchádzajúcich čias a predznamenávajú históriu, ktorá pokračuje a bude sa ďalej odvíjať v deťoch a vnúčatách. Preto je pre dieťa veľkým požehnaním mať starých rodičov!

Sú pre dieťa ďalšou základňou istoty, miestom, kde môže nájsť ochranu, útočisko a lásku v ťažkých situáciách: keď jeden z rodičov zomrie či vážne ochorie, keď rodičia musia cestovať, pracovať alebo sa z rodiny iným spôsobom vzdialia. Starí rodičia totiž na rozdiel od rodičov, ktorí sú často zaujatí životom, rôznymi udalosťami a budúcnosťou svojej rodiny, už svoj život prežili a zväčša nemajú žiadne veľké ciele ani perspektívy, takže sú svojim vnúčatám k dispozícii.

Deti vnímajú prítomnosť a ochotu svojich starých rodičov ako čosi vzácne, ako oázu, z ktorej môžu veľa čerpať.

V súčasnosti sú starí rodičia čoraz dôležitejší nielen pre ekonomickú oporu, ktorú môžu poskytnúť svojim deťom, ale predovšetkým pre psychologickú a emocionálnu podporu svojich vnúčat.

Práve Melania Kleinová (1882 Viedeň – 1960 Londýn), detská psychoanalytička a Freudova žiačka, sa zaslúžila o rozvoj úlohy starých rodičov. Starým rodičom zveruje dôležitú úlohu, ktorou je významne prispieť k vytváraniu dobrého a uspokojivého vnútorného sveta, ďaleko od nevyhnutných konfliktov, ktoré spájajú rodičov a deti.

Starí rodičia prostredníctvom svojich pozitívnych vzťahov s vnúčatami určitým spôsobom prispievajú k pozitívnemu vnímaniu života a pomáhajú im získavať kontrolu nad zložitými emóciami, ktoré deti pociťujú počas frustrácie a sklamaní. Starí rodičia sú kontinuitou citov, plynutia času a svedectvom nezištnej lásky, ktorú sú schopní dávať.

Deti vnímajú prítomnosť a ochotu svojich starých rodičov ako čosi vzácne, ako oázu, z ktorej môžu veľa čerpať. Vďaka starým rodičom deti lepšie pochopia, že život je v podstate dobrý a môžu si svet zvnútorniť ako obohacujúcu a bezpečnú skúsenosť. Samozrejme, všetci vieme, že v skutočnosti to tak nie je, ale máme aj nástroje na to, aby sme to pochopili prostredníctvom racionálnej logiky a dokázali pochopiť, že dobro a zlo spolu existujú a že je potrebné sa rozhodnúť žiť pre dobro.

Je dôležité, aby rodičia, keď sa život babky či dedka chýli ku koncu, neodchádzali a nenechávali svoje deti bez vysvetlenia zo strachu, že im spôsobia priveľké utrpenie.

Dieťa so svojou egocentrickou logikou má však problém pochopiť dve strany mince a vníma veci buď ako dobré, alebo ako zlé. Preto starí rodičia svojou starostlivosťou a nezištnou prítomnosťou prispievajú k pozitívnemu vnímaniu života.

Starí rodičia musia byť schopní prekonať a spracovať pocit vylúčenia, ktorý môžu niekedy pociťovať, keď sú možno trochu odsunutí na okraj; skrátka, musia byť schopní akceptovať generačný rozdiel so svojimi deťmi a občas ustúpiť, aby umožnili autonómny a zodpovedný vzťah medzi rodičmi a deťmi.

A keď starí rodičia zomrú? Je veľmi dôležité, aby rodičia, keď sa život starého otca či starej mamy chýli ku koncu, neodchádzali a nenechávali svoje deti bez vysvetlenia zo strachu, že im spôsobia priveľké utrpenie. Vnuci majú právo cítiť, že ich starí rodičia žijú v ich srdciach, aj vďaka tomu, že rodičia ich sprevádzali pri odchode starého rodiča z tohto sveta. Aj keď je dieťa malé, rodičia mu môžu navrhnúť: „Dedko zomrel, chceš sa s ním rozlúčiť?“ A deti zvyknú povedať: „Áno.“ Videl som, ako niektoré vnúčatá pobozkali chladné čelo svojej mŕtvej babičky a povedali: „Zbohom, babka.“ Som si istý, že babička bude navždy žiť v ich srdciach a bude nad nimi naďalej bdieť.

Viac o výchove detí z pohľadu Ezia Acetiho si prečítajte tu.