Sú naše farnosti živými spoločenstvami?

Realita nie je ružová

Potrebujeme si úprimne priznať, že napriek prebiehajúcej synode o synodalite, napriek množstvu povzbudzujúcich slov pápežov a cirkevných dokumentov naše farnosti nevyzerajú ako „výkladná skriňa“ prvých parochií. Spoločenstvá prvotnej Cirkvi, predchodcovia našich farností, boli oveľa životaschopnejšie a lá(s)kavejšie, ako mnohé dnešné farnosti. Inak by nepriťahovali množstvo ľudí rôzneho veku a spoločenského statusu, ktorí túžili patriť do týchto spoločenstiev a život v nich bol pre nich napriek náročnému statusu kresťanov radosťou a motiváciou.

O prvých kresťanoch a ich komunitách sa totiž s obdivom hovorilo: „Pozrite, ako sa milujú!“ Mohli by sme túto vetu úprimne povedať o našej farnosti, kde žijeme? Asi nie. Stretávame sa tam príliš často s ľahostajnosťou, ignoranciou, uzavretím sa do seba, ohováraním či s nedostatočnou náboženskou formáciou a poznaním základných právd viery, vytváraním skupiniek a formalizmom. A niet horšieho stavu ako je boj farníkov o pozície, zabarikádovanie sa „domácich“ voči „prišelcom“ plus slávna veta, ktorá nie je vizitkou len jednej farnosti: „Vždy sa to tu tak robilo!“ A to sme len pri laikoch – no v mnohom je náročný stav farnosti aj vizitkou (ne)komunikácie, (ne)spolupráce, (ne)prijatia kňazom.

Kardinál Sarah veľmi výstižne pomenúva diagnózu „klerikálneho narcizmu“, ktorý veľmi zasiahol organizmus Cirkvi na všetkých jej úrovniach. Na druhej strane je mnoho poctivých zapálených kňazov, ktorí zápasia v „mŕtvych“ farnostiach. Hoci používajú všetky finty arského farára na prebudenie ľahostajných katolíkov, aj v nedeľu ich príde do kostola sotva toľko, ako apoštolov. Stav našich farností je často vzhľadom na všetky tieto okolnosti dôvodom, prečo z nich ľudia utekajú a to nielen do inej, živšej, evanjeliovej farnosti, ale aj do iných kresťanských spoločenstiev, ak nie rovno do siekt. Pravdivo sa teda treba v kontexte výzvy pápeža Františka opýtať, prečo je to tak a čo s tým môžeme urobiť.

Ideál nepustí

Keď sme sa ako príkladu dotkli parochií, teda prvých spoločenstiev a predobrazov farností, dobré by bolo viac si o nich povedať – aj o tom, ako vidia farnosť tí, ktorí spravujú Cirkev. O tom, ako sa utvárali prvé spoločenstvá Cirkvi, hovorí evanjelista svätý Lukáš osobitne v Skutkoch apoštolov: „Vytrvalo sa zúčastňovali na učení apoštolov a na bratskom spoločenstve, na lámaní chleba a na modlitbách.“ (Sk 2,42) Lukáš píše s obdivom o ich súdržnosti: boli spolu a všetko mali spoločné, predávali, čo mali a rozdeľovali podľa potreby. Poznali sa teda natoľko, aby vedeli, komu čo a koľko chýba. Ich bratská súdržnosť stála na dialógu, prijatí a službe. Poznali ich podľa toho, ako boli deň čo deň v chráme, chválili Boha a boli milí všetkým. Spoločenstvo podľa svedectva Písma „malo jedno srdce a jednu dušu“ (Sk 4, 32). Ich príklad a život s Bohom spôsobovali, že sa počet tých, ktorí uverili a zapojili sa do života komunity prvých kresťanov, ustavične zvyšoval. Najprv vznikali prvé spoločenstvá v mestách na čele s biskupom, on sám viedol celú cirkevnú obec, nazývanú „parochia“ (spolubývanie), viedol liturgiu aj celú správu spoločenstva, neskôr prenikli parochie aj na vidiek.

Podstatná bola jednota v rôznorodosti: problémom neboli rozdielne názory na niektoré praktiky viery a duchovný život, ale prvoradé bolo vzájomné prijatie sa a láska.

V starokresťanských časoch sa hovorilo aj o „communio“, spoločenstve veriacich navzájom, veriaci a biskupi, biskupi medzi sebou a všetci s Kristom. Viditeľným spojivom, inšpiráciou a silou rásť v živote viery bola v týchto komunitách Eucharistia. Trest za hriech bol náročný: vylúčenie zo spoločenstva a slávenia Eucharistie. Každá komunita mala vážnosť a ak niekto cestoval niekam ďalej, dostal odporúčací list od svojho biskupa a spoločenstva. List mu pomohol nielen dostať sa k Eucharistii a spoločenstvu na ceste, ale zároveň ho s úctou prijali, ubytovali a prestravovali. V podstate to bol akoby „cirkevný pas“, ktorý dosvedčoval, že cestujúci je členom komunity v danom meste a možno jemu aj jeho životu dôverovať. Podstatná bola jednota v rôznorodosti: problémom neboli rozdielne názory na niektoré praktiky viery a duchovný život, ale prvoradé bolo vzájomné prijatie sa a láska.

Cirkev má v tom jasno

Cirkevné dokumenty nám tiež predkladajú niečo iné, ako často v našich farnostiach vidíme: „Aby sa všetky tieto farnosti stali živými kresťanskými spoločenstvami, musia sa dotyčné miestne autority starať o to, aby: boli farské štruktúry prispôsobené situáciám s veľkou flexibilitou, ktorú umožňuje cirkevné právo predovšetkým podporovaním účasti laikov na pastoračnej zodpovednosti; [aby] rástli malé bázové spoločenstvá, nazvané aj živé spoločenstvá, v ktorých veriaci vzájomne môžu hlásať Božie Slovo a môžu byť činnými v službe a v láske. Tieto spoločenstvá sú v spoločenstve so svojimi pastiermi opravdivými skonkrétneniami cirkevného communia a centrami evanjelizácie.“ (Christiefideles laici 26)

Ak by sme teda žili vo farnostiach podľa vzoru prvej cirkvi a jej komunít, ak by sme vzali vážne odporúčania Cirkvi a pápežov, život vo farskej komunite by bol naozaj predkolom neba. Každá farnosť totiž v sebe skrýva obrovský potenciál schopností, darov, rúk, pomoci, financií, času, nápadov, ktoré potrebuje odomknúť láska a spolupatričnosť, usmerňovaná, podporovaná a inšpirovaná kňazom v nej. Jej darov je presne toľko, koľko pokrstených vedie v matričnej knihe a koľko ľudí sa (čo aj len oficiálne) hlási k viere. Nevyužiť ich je nielen pastoračná neschopnosť a ľahostajnosť nás všetkých ako farníkov, ale aj hlúposť.

Principiálne by pri dobrých vzťahoch vo farnosti medzi kňazom a veriacimi, hľadajúcimi či občasnými návštevníkmi nemal byť problém zaplatiť opravu fary, faktúru za kúrenie kostola bez hrozby, že v ňom primrzneme. Kňaz by nemal ostať sám na fare a nemal by sa brániť pozvaniam na obed či večerné posedenie v rodinách. Nevznikol by hnev kvôli času svätej omše – či má byť ešte za svetla, keď sa starší neboja ísť sami pešo alebo na bicykli do kostola alebo večer, keď prídu pracujúci domov a obriadia rodinu. Pri dobrej komunikácii a počúvaní (zas sme pri synodálnom správaní sa) by sa problém vyriešil službami odvozu „do“ a „z“ kostola po uliciach.

Ak by sme žili vo farnostiach podľa vzoru prvej cirkvi a jej komunít, ak by sme vzali vážne odporúčania Cirkvi a pápežov, život vo farskej komunite by bol naozaj predkolom neba.

V žiadnej farnosti by teda nemali byť rodiny, ktoré nemajú pomoc k deťom, s financiami či so stavbou. Nemali by tam byť chorí, ktorých nemá kto navštíviť, nemá s nimi kto ísť na vyšetrenie k lekárovi ani im nemá kto doniesť lieky či obed. V dobrej farnosti by nemali byť manželia, ktorých kríza sa bez sprevádzania dovŕši rozpadom vzťahu a ťažkým rozvodom. Nenašli by sme tu mladých, ktorí nemajú kam ísť a v kostole sa cítia trápne, pretože ich tam nemá čo a kto pritiahnuť. (Nehovoriac o tom, akou úžasnou prevenciou pred flákaním sa, drogami a pokusmi o „vtipy na cudzí účet“ je zapojenie mladých do zodpovednosti v službe.) Nemali by tam byť ani moderní opustení kvôli statusu rozvedených, zvláštne žijúcich, hľadajúcich či dokonca tých, ktorí majú odlišnú sexuálnu orientáciu. Farnosť by mala byť miestom, kde sa všetci poznajú, pretože sa stretávajú, počúvajú a prijímajú – bez klebiet, ohovárania a domýšľania, ktoré tak veľmi zraňujú. V dobrej farnosti sa nájde pre každého miesto na prejavenie darov aj na ošetrenie jeho rán.

To, aká farnosť je a bude, je vizitka každého z nás. Zmena sa začína túžbou, pretaví sa do modlitby (práve preto nás k nej pozval pápež) a vyvrcholí v odvahe darovať sa a meniť seba aj iných.