Synoda pokračuje. Pápež chce Cirkev otvorenú pre všetkých

Posledný rok synodálneho procesu bol veľmi bohatý. V jeseni minulého roka sa ukončila jeho prvá fáza. V Bratislave sme spoluorganizovali medzinárodnú konferenciu spoločne s Rímskokatolíckou cyrilometodskou bohosloveckou fakultou UK a Slovenskou spoločnosťou pre katolícku teológiu s účasťou Piera Codu, generálneho sekretára Medzinárodnej teologickej komisie. Po ukončení prvej fázy synody bol vypracovaný a zverejnený pracovný dokument pre kontinentálnu etapu, ktorý nesie názov „Rozšír priestor svojho stanu“. Tento dokument je dôležitý a veľmi bohatý, pretože panoramatickým spôsobom prináša obraz o tom, čím dnes žije Cirkev na celom svete. Venuje sa jednotlivým aspektom, radostiam, otázkam a ťažkostiam, ktorými si prechádza katolícke spoločenstvo v rozličných krajinách sveta.

Tak ako bola veľmi dobrou mapou tunajšej situácie celoslovenská syntéza, tento dokument robí to isté na svetovej úrovni – bez toho, aby zaujal definitívne stanovisko alebo sa priklonil k nejakému riešeniu. Aj keď synoda napreduje, dokument ostáva aktuálnym.

Synoda vytvorila priestor, kde mnohí laici mohli zakúsiť to, že boli vypočutí.

Následne sa uskutočnila kontinentálna fáza, na ktorej sa zúčastnili delegáti jednotlivých biskupských konferencií. Išlo tiež o mimoriadnu skúsenosť, najmä pre Európu, keďže takéto stretnutie sa na tejto úrovni udialo po prvýkrát. Prednedávnom bol pred rímskou fázou synody vypracovaný pracovný dokument Instrumentum laboris, ktorý je podkladom pre prácu, ktorá sa dnes začína vo Vatikáne.

Synoda vytvorila priestor, kde mnohí laici mohli zakúsiť to, že boli vypočutí. To umožnilo mnohým povedať rôzne veci. Ale všeobecne táto skúsenosť bola veľmi pozitívne hodnotená. No aj napriek tomu platí, že synoda aktívne zachytila a stále zachytáva len menšinu kresťanov a zároveň je málo výrazná či v diecézach, farnostiach, alebo aj v médiách. Niektorí ju vnímali len ako povinnú jazdu nariadenú Vatikánom. Diecéznou fázou si splnili svoju úlohu – a je po všetkom. No takéto vnímanie je omylom. Začatý synodálny proces ukazuje, že práve to je cesta Cirkvi, z ktorej niet návratu. Práve teraz je potrebné zabrať. Netýka sa to však len biskupov a kňazov, ktorí sú u nás stále protagonistami vo farnostiach, ale aj laikov. Synoda je príležitosťou na to, aby sa laici prebudili a neboli len pasívnymi prijímateľmi, ale sami sa stali protagonistami.

Začatý synodálny proces ukazuje, že práve to je cesta Cirkvi, z ktorej niet návratu.

Voči synode stále zaznievajú aj kritické a negatívne hlasy, a to najmä z médií. Možno aj preto sa javia byť hlučnejšími ako tie, ktoré by ju približovali. Mnohé z týchto hlasov dávajú do popredia a porovnávajú synodu na univerzálnej úrovni s nemeckou synodálnou cestou, čo sú dve odlišné cirkevné skúsenosti. Mnohé texty si pletú úlohu synody a jej kompetencie. To Cirkvi neprospieva. Dokonca aj z niektorých cirkevných kruhov zaznievajú kritické ohlasy, ktoré zo synodálneho procesu robia príležitosť na to, aby si „kopli“ do pápeža a skritizovali ho.

Elegantným spôsobom, takpovediac v predvečer začiatku generálneho zhromaždenia synody, na to reagoval aj pápež – aspoň si dovolím takto interpretovať jeho slová a aplikovať ich na túto situáciu –, keď použil metaforu orchestra na objasnenie synodálneho charakteru Cirkvi: „Rozmanitosť je potrebná, je nevyhnutná. Ale každý zvuk musí prispieť k spoločnému zámeru. A na to je nevyhnutné vzájomné počúvanie: každý hudobník musí počúvať ostatných. Ak by niekto počúval len sám seba, nech by bol jeho zvuk akokoľvek vznešený, symfónii by to neprospelo; a to isté by sa stalo, keby jedna časť orchestra nepočúvala ostatných, ale hrala by, akoby bola sama, akoby bola celá. A dirigent orchestra je v službách tohto druhu zázraku, ktorým je zakaždým prevedenie symfónie. Musí počúvať viac ako ktokoľvek iný a zároveň je jeho úlohou pomôcť každému človeku a celému orchestru rozvinúť tvorivú vernosť na maximum, vernosť predvádzanému dielu, ale tvorivú, schopnú dať tejto partitúre dušu, nechať ju rezonovať tu a teraz jedinečným spôsobom.“

Dokonca aj z niektorých cirkevných kruhov zaznievajú kritické ohlasy, ktoré zo synodálneho procesu robia príležitosť na to, aby si „kopli“ do pápeža a skritizovali ho.

Tieto slová boli adresované kardinálskemu kolégiu počas kreovania jeho nových členov. Táto udalosť tiež súvisí so synodalitou. Ako? Tým, že „cirkevné periférie“ dostávajú kardinálsky hlas. Pri súčasnom pápežovi môžeme povedať, že už neexistujú žiadne kardinálske diecézy. Najväčšia milánska je rovnako dôležitá ako apoštolská prefektúra v Mongolsku, kde je 1200 veriacich. Kardinálske kolégium teraz reprezentuje pestrosť Cirkvi, jej katolíckosť.

V ten istý deň počas večernej predsynodálnej ekumenickej modlitby na Námestí sv. Petra pápež zdôraznil dôležitosť ticha v živote veriaceho človeka, v živote Cirkvi a jeho význam pre cestu smerom k jednote kresťanov. Ticho totiž umožňuje bratskú komunikáciu a rozlišovanie. V ňom môžeme načúvať Bohu a hlasu Ducha Svätého. A v neposlednom rade, ono je základom modlitby. To je to, čo chce praktizovať táto synoda a k čomu nás pozýva. Preto, ako vyzval pápež František, „prosme, aby synoda bola časom kairós (milostivým časom) bratstva, miestom, kde Duch Svätý očisťuje Cirkev od ohovárania, ideológií a polarizácie“.

Prosme, aby synoda bola časom bratstva, miestom, kde Duch Svätý očisťuje Cirkev od ohovárania, ideológií a polarizácie.

V dnešnej homílii počas svätej omše, ktorá otvorila generálne zhromaždenie synody biskupov, pápež vyzval k tomu, „aby sme neboli Cirkvou, ktorá čelí výzvam a problémom dneška v duchu rozdelenia a konfliktu, ale naopak, Cirkvou, ktorá obracia svoj pohľad k Bohu. (…) Cirkvou, ktorá hľadí na ľudstvo s milosrdenstvom. Cirkvou, ktorá je zjednotená a bratská – alebo ktorá sa aspoň snaží byť zjednotená a bratská –, ktorá počúva a vedie dialóg.“

Zároveň pápež upozornil na nebezpečné pokušenia, a to „byť strnulou Cirkvou – akousi colnicou -, ktorá sa vyzbrojuje proti svetu a pozerá sa dozadu; byť vlažnou Cirkvou, ktorá sa poddáva módnym trendom sveta; byť unavenou Cirkvou, zahľadenou do seba. (…) A ak svätý Boží ľud so svojimi pastiermi zo všetkých častí sveta živí očakávania, nádeje a dokonca aj nejaké obavy zo synody, ktorú začíname, majme stále na pamäti, že nejde o politické zhromaždenie, ale o zhromaždenie v Duchu Svätom; nie o polarizovaný parlament, ale o miesto milosti a spoločenstva.“

Majme stále na pamäti, že nejde o politické zhromaždenie, ale o zhromaždenie v Duchu Svätom; nie o polarizovaný parlament, ale o miesto milosti a spoločenstva.

Dnešné otvorenie synody, ktoré sa symbolicky koná v deň spomienky na sv. Františka Assiského, je spojené s publikovaním apoštolskej exhortácie Laudate Deum, ktorá nadväzuje na encykliku Laudato si’. V nej nás pápež vyzýva k spoluzodpovednosti voči klimatickým zmenám, skôr, ako bude neskoro. „Nežiada sa od nás nič viac než určitá zodpovednosť za dedičstvo, ktoré po sebe zanecháme po našej ceste na tomto svete,“ píše František. Zároveň mocným kladie otázku: „Prečo si dnes chcete udržať moc, na ktorú sa bude spomínať pre jej neschopnosť zasiahnuť vtedy, keď to bolo naliehavé a nevyhnutné?“

Sledujme, vnímajme a modlime sa za to, čo sa deje. Nie preto, aby sa dosiahli nejaké výdobytky, ale preto, aby sme boli stále čoraz vernejší evanjeliu a efektívne prinášali jeho radostnú zvesť. Texty k téme synody budeme priebežne publikovať aj na nm.sk.