Čítanie portálu nm vôbec nie je užitočné. Treba ho však zavrhnúť? (úvaha)

Fakt, že ste si otvorili tento článok a začali ho čítať, z určitého hľadiska vôbec nedáva zmysel.

Je predsa približne päť dní po voľbách. Slovenský internet je bezpochyby plný rôznych komentárov, analýz či spravodajských textov o tých najnovších informáciách týkajúcich sa našej politiky ešte vo väčšej miere ako v čase písania tohto textu. A vy sa rozhodnete prečítať si abstraktnú úvahu?

Nech vás k otvoreniu tohto textu viedlo čokoľvek, rozhodne to nesúviselo s vaším bezprostredným prežitím. Prečítanie si článku na portáli nm nezaženie hlad ani smäd. Premýšľaním o hodnote dialógu nezaplatíte nájom ani nezaodiete svoje deti.

Dokonca ani keď sa posunieme o úroveň vyššie, tematická zameranosť nášho portálu nepôsobí veľmi prakticky. Zatiaľ čo väčšina médií píše o ekonomike či politike, nm sa venuje prevažne spoločenským, kultúrnym a náboženským témam s dôrazom na dialóg. Politické témy sa občas objavia, no opisované skôr zo spoločenského hľadiska a netvoria väčšinu nášho obsahu.

No posúďte sami – nie je to bláznovstvo?

A čo vojna?

Veľmi podobnú otázku si v roku 1939, na začiatku strašnej druhej svetovej vojny, kládlo množstvo ľudí, ktorí nepracovali v kľúčových odvetviach. Ak je vysvetľovanie opodstatnenosti existencie humanitných vied ťažké v súčasnosti, je ťažké si vôbec predstaviť, aké to muselo byť v období, keď na front odchádzali mladí britskí muži.

Ako môžete mať čisté svedomie, keď ste potrebný na fronte alebo v zbrojárskej továrni, a vy namiesto toho márnite čas ako vysokoškolský učiteľ na prednáškach alebo v kabinete? Aký má zmysel rozprávať sa o Etike Nikomachovej, keď už o pár mesiacov začnú na vašu krajinu pravidelne padať bomby?

Túto otázku si položil a zodpovedal aj C. S. Lewis, známy írsky spisovateľ, v tom období učiteľ literatúry na Oxforde. Vzdelávanie a premýšľanie nad abstraktnými konceptmi v ťažkých časoch je predmetom jeho v súčasnosti už kultovej kázne Learning in Wartime (Štúdium počas vojny), ktorú v roku 1939 predniesol v Univerzitnom kostole Panny Márie.

Verní čitatelia si spomenú na to, že sme pred voľbami, ktoré rozdelili spoločnosť, po rade C. S. Lewisa siahli ešte pred jednou traumatickou skúsenosťou – stresom spojeným s vianočnou pohodou. Je to symbolické, keďže samotné dielo C. S. Lewisa je vo viacerých prípadoch inšpirované bolestnými situáciami (Kroniky Narnie a esej, o ktorej sa rozprávame dnes, v súvislosti s druhou svetovou vojnou, prípadne O zármutku v spojitosti so smrťou Lewisovej ženy).

Akú odpoveď nám teda írsky spisovateľ a učiteľ ponúka?

Nezačali by sme nikdy

V prvom rade upozorňuje na to, že ak by sme striktne dodržiavali zásadu, že sa nevenujeme abstraktným veciam, kým nie sú vyriešené tie bezprostredne dôležité, nikdy by sme sa k ich riešeniu nedostali.

Ako kresťania by sme sa napríklad vždy mohli vyhovoriť na to, že tou najdôležitejšou vecou v živote je spása, a preto je bláznovstvom venovať sa niečomu menej dôležitému, napríklad poézii alebo posedeniu pri pive s priateľmi.

Lewis však poukazuje na to, že Boh má byť prítomný v našom živote tak, ako je prítomný vo vesmíre. O Bohu si nemyslíme, že má telo, takže o ňom nemôžeme povedať, že fyzicky zaberá celý priestor. No napriek tomu veríme, že je všadeprítomný.

Tak to má byť aj v našom živote. Ak naše aktivity nie sú hriešne, nemusíme sa ich vzdať a nahradiť ich neustálou modlitbou, no musíme dbať na to, aby boli v súlade s Božou vôľou a konané na Božiu slávu. To je pravá Božia prítomnosť v našom živote.

Trochu inak je to s dôležitými svetskými záležitosťami, akými sú politika alebo vojna. Lewis hovorí, že ak žijeme pri pláži, je našou morálnou povinnosťou ovládať zásady prvej pomoci a v prípade núdze sa stať plavčíkom.

Ak by však niekto nerobil nič iné okrem nacvičovania záchranných manévrov, rozprávania o plavčíctve či vytrvalého sledovania pláže, zabudol by žiť. Sú veci, pre ktoré sa oplatí zomrieť, ale neoplatí sa pre ne žiť, hovorí Lewis. A história ľudského druhu jednoznačne dokazuje, že ľudia majú vo svojej povahe nečakať s dosahovaním pravdy a krásy, kým sú na to vyhovujúce podmienky.

Dobrú kultúru nahradí zlá

Druhým dôvodom, ktorý Lewis predostiera, je to, že nikdy nie je naozaj možné prestať sa zaoberať „nepodstatnými“ vecami. Ak prestanem čítať dobrú literatúru, začnem čítať zlú literatúru. Ak sa prestanem zaoberať dobrou filozofiou, môj život ovládne zlá filozofia. Ak prestanem vyhľadávať estetické zážitky, začnem túto túžbu uhášať telesnými pôžitkami. Príroda neznesie vákuum, a to sa týka aj našej duše.

V kontexte nášho premýšľania o politickej situácii by sa to dalo aplikovať asi takto – ak čitateľ prestane čítať abstraktnejšie knihy alebo publikácie (ako je napríklad nm!), tento čas nevyužije v pomere 1:1 na zaoberanie sa podstatnými vecami ako štúdium ekonomických štatistík alebo čítanie o kompetenciách prezidenta.

Možno sa už o pár dní prichytí pri tom, ako si číta o pikantných detailoch z osobného života kandidátov. Alebo pri pokuse o prekonanie deväťtisíceho levelu Candy Crush Sagy. („Tento už bude naozaj posledný!“)

To nepodstatné filozofovanie nám dokonca môže v našej situácii pomôcť, aj keď nenápadne. Ako rozpoznáme, že je cieľ nejakého politika alebo strany vo vojne zlý? Dobrou filozofiou. A prečo sa vlastne snažíme zlepšiť tento svet? Na to tiež nenájdeme odpoveď, ak zostaneme čisto na utilitaristickej úrovni.

Lewis si však dáva obrovský pozor na to, aby intelektuálnu prácu nepovyšoval nad iné povolania. Tak ako je úlohou upratovačiek upratovať, tak je úlohou filozofov a spisovateľov upratovať myšlienky. Sú možno vzácnejší, ale nie vnútorne hodnotnejší v Božích očiach.

Traja nepriatelia

Lewis na konci tejto kázne hovorí o troch nepriateľoch, ktorí môžu ľudí v ťažkých časoch znepokojovať. Sú nimi rozrušenie kvôli okolnostiam, frustrácia z toho, že nedokončíme svoju prácu, a strach zo smrti.

Lewis ku každému z týchto nepriateľov uvádza aj zbraň, akou ho poraziť.

Rozrušenie je namieste, no nikdy nenastane obdobie, keď ho nebudeme cítiť, a ak sme povolaní zaoberať sa uvažovaním, musíme sa ním zapodievať za akýchkoľvek okolností. O frustrácii Lewis píše, že sa máme v prvom rade sústrediť na prítomný okamih a modliť sa za náš každodenný chlieb, pretože až ten vedie k budúcnosti.

A o bolesti Lewis uvádza, že vojna alebo ťažká politická situácia bolesť naozaj vytvárajú a nemáme to stoicky popierať, no môžeme to privítať ako pripomienku toho, že na tejto zemi nikdy nevybudujeme raj.

Tam sa dostaneme až v inej etape nášho života. A niektorí sú povolaní približovať sa k nemu aj uvažovaním nad abstraktnými konceptmi.

A možno aj čítaním portálu nm.