Izrael a Palestína: Opustiť slepé uličky vzájomnej krutosti

Rozhovor je prebratý z partnerského talianskeho časopisu Città Nuova.

Existujú nejaké lúče svetla v tejto temnote, doktor Gomel?

Myslím si, že tak ako v iných prípadoch otvorenej vojny medzi Hamasom a Izraelom (ku ktorým došlo v rokoch 2008, 2009, 2014 a 2021), je potrebné vynaložiť úsilie a premýšľať o „dni po“. Samozrejme, teraz ide o devastujúci masaker, aký sa doteraz na území Izraela ešte nikdy neudial. Je to traumatická udalosť, bezprecedentná v histórii krajiny od jej založenia v roku 1948, ktorá postihla obyvateľov kibucov, nachádzajúcich sa blízko hranice s Gazou, teda ľudí najviac otvorených dialógu a spolupráci so susediacimi Palestínčanmi.

To je tvár dnes málo známeho aspektu izraelskej spoločnosti…

Ide o dedičov socialistického sionizmu, ktorý prispel k založeniu krajiny. Veľmi dobre poznám niektoré dobrovoľnícke organizácie aktívne v dialógu a spolupráci s palestínskou realitou. Myslím hlavne Lekárov pre ľudské práva a Cestu k uzdraveniu, neziskovú organizáciu, ktorá pomáha prepravovať palestínskych pacientov z Gazy do izraelských nemocníc cez blízky hraničný priechod Erez, posledný otvorený priechod medzi oboma územiami.

Mnohí z nich boli zabití pri útoku Hamasu a iní sú medzi rukojemníkmi, ako napríklad Vivian Silver, izraelsko-kanadská aktivistka, ktorá patrí medzi zakladateľky pacifistickej organizácie Women Wage Peace (Ženy za mier). (Pozn. redakcie – Vivian Silver bola v čase rozhovoru rukojemníčkou Hamasu, pred niekoľkými dňami však oficiálne zdroje potvrdili jej smrť.)

Paradoxne práve príbuzní osôb unesených na hranici s Gazou sa v mnohých rozhovoroch vyjadrujú proti tejto logike s presvedčením, že „násilie rodí len ďalšie násilie“ v nekonečnej dynamike.

Sú to extrémne bolestivé udalosti, ku ktorým pribúdajú informácie o tisíckach mŕtvych Palestínčanov v dôsledku bombardovania Gazy. Nazvali ste to aj „orgiami vzájomnej brutality“, kde zaniká schopnosť ľudského súcitu.

Krutosť terorizmu Hamasu, extrémne násilie voči neozbrojeným ľuďom sa spája s pocitom bezmocnosti a fyzickej a psychologickej neistoty, čo zapríčiňuje, že mnohí Izraelčania nie sú schopní prejaviť akékoľvek pochopenie a súcit voči Palestínčanom ako celku. Títo sú vnímaní ako absolútni nepriatelia, s ktorými je nemožné vzájomne interagovať okrem jazyka zbraní.

Jasne to vyjadril aj izraelský minister obrany Yoav Gallant, keď oznamoval totálne obkľúčenie Gazy slovami: „Bojujeme proti ľudským zvieratám a podľa toho budeme aj konať.“

Je to pravda, ale väčšina populácie si nemyslí to isté. Paradoxne práve príbuzní osôb unesených na hranici s Gazou sa v mnohých rozhovoroch vyjadrujú proti tejto logike s presvedčením, že „násilie rodí len ďalšie násilie“ v nekonečnej dynamike.

Rovnako ako iní si myslím, že vzhľadom na túto realitu a mnoho iných predchádzajúcich tragických udalostí je pre Izrael krátkozraké myslieť si, že sa na bezpečnosť môže spoľahnúť iba vojenským potlačením terorizmu, bez otvorenia priestoru na rokovania, ktoré by umožnili Palestínčanom využiť výhodu odmietnutia násilia. Treba urobiť všetko pre oddelenie palestínskej spoločnosti od pôsobenia Hamasu a jeho terorizmu.

Akým spôsobom?

V strednodobom horizonte si myslím, že je potrebné obnoviť rokovania s Palestínskou samosprávou. (Pozn. redakcie – Palestínska samospráva alebo Palestínske autonómne územia sa nachádzajú na Blízkom východe medzi Stredozemným morom a riekou Jordán. V súčasnosti de facto pozostáva z viacerých exkláv na Západnom brehu Jordánu, oddelených od seba židovskými osadami, ktoré má pod kontrolou hnutie Fatah.)

Tiež uvažujem o okamžitej medzinárodnej sile podobnej tej, ktorá je prítomná na hranici medzi Libanonom a Izraelom, možno s účasťou niektorých arabských krajín. A potom by som si prial – v dlhodobom horizonte – vypísanie volieb na palestínskych územiach, ktoré sa neuskutočnili od roku 2006, keď Hamas vyhral v Gaze a vojenskou silou odtiaľ vytlačil Palestínsku samosprávu.

Nie je však pri tisícoch civilných obetí v Gaze v dôsledku izraelskej vojenskej intervencie predvídateľné, že sa bude obyvateľstvo radikalizovať a stavať na stranu Hamasu, schopného uštedriť Izraelu smrtonosný úder? Okrem toho, Palestínska samospráva sa obvykle považuje za nespoľahlivú, pretože je podkopaná korupciou, navyše tajne spolupracuje s izraelskou vládou. Ona je tá, ktorá v skutočnosti riadi obsadené palestínske územia a podporuje agresívne kroky usadlíkov.

To je pravda. Na Západnom brehu prebiehajú protesty proti Abu Mazenovi a na podporu Hamasu, ktorý je vnímaný ako sila oslobodenia. Treba sa však pozrieť aj na to, či skutočne 2,5 milióna Palestínčanov žijúcich na týchto územiach súhlasí s despotickou a utláčajúcou politikou Hamasu. To isté platí aj o Gaze po rokoch podriadenia sa a chudoby.

Prieskumy spred dvoch rokov dávali Hamasu náskok pred Palestínskou samosprávou, ale potenciálnym kandidátom, ktorý získaval najviac podpory, bol a stále zostáva Marwan Barghouti, líder hnutia Fatah. Je vo väzení od roku 2002 a je považovaný za palestínskeho Mandelu. Preto by bolo múdrym krokom prepustiť ho.

Ak zostaneme pri bode právnej existencie Palestínskeho štátu, ako môže prakticky vzniknúť, ak neexistuje kontinuita na území obsadenom tisícmi izraelských usadlíkov, ktorí tam diktujú podmienky?

Počas posledných rokovaní v roku 2014, ktoré v tom čase zastrešoval prezident Obama, sa uvažovalo o predstave územnej výmeny 4-5 % územia na Západnom brehu pri hranici s Izraelom za oblasť blízko Negevskej púšte. Sú tu však rozdiely z hľadiska úrodnosti pôdy a blízkosti k Jeruzalemu. Umožnilo by to však začleniť do Izraela viac ako 300-tisíc usadlíkov, väčšinou ultraortodoxných, alebo prisťahovalcov z Ruska alebo Etiópie, usídlených vďaka stimulom štátu, ktorý pre nich postavil skutočné mestá.

Na Západnom brehu by zostalo ďalších približne 130-tisíc usadlíkov, roztrúsených v menších a odľahlých osadách, ktorí by mohli mať motiváciu presťahovať sa inam v rámci Izraela. Bohužiaľ, mnohí z nich patria k najradikálnejšej nacionálno-náboženskej pravici a mohli by na to zareagovať násilím. Je to odvážna hypotéza riešenia, ale nevidím žiadne iné možné alternatívy. Treba mať na pamäti, že už predchádzajúca vláda Netanjahua v roku 2020 plánovala pričleniť oblasť C na Západnom brehu (kde žijú židovskí usadlíci) k Izraelu.

Pre nás je nevyhnutné, aby existovalo miesto, Izrael, kde sa ľudia môžu identifikovať a byť väčšinoví po stáročiach vyhnanstva a prenasledovania.

A čo riešenie jedného štátu pre dva národy? Je to ešte možné po vyhlásení z roku 2018, v ktorom parlament hovorí o Izraeli ako o národe židovského ľudu?

Je to akademická hypotéza, v súčasnosti neprípustná. Riziko spočíva vo vytvorení jedného štátu, ktorý by vznikol de iure pričlenením toho, čo sa už de facto udialo, s Palestínčanmi zbavenými občianskych a politických práv, čo by viedlo k rozdeleniu židovského štátu a demokracie. Bola by to neudržateľná situácia etnického štátu, ktorá by mohla vyústiť do občianskej vojny.

Alternatívou by bol plne demokratický a rovnoprávny binacionálny štát, ktorý by však podľa demografickej tendencie predznamenával budúcnosť s väčšinovou arabskou populáciou. Pre Židov v Izraeli a na celom svete by to bol neprijateľný scenár. Pre nás je nevyhnutné, aby existovalo miesto, Izrael, kde sa ľudia môžu identifikovať a byť väčšinoví po stáročiach vyhnanstva a prenasledovania.

Právo byť pánmi svojho osudu je prejavom sionistickej ideológie, ktorá presahuje rozdiely medzi pravicou a ľavicou medzi Židmi. Znamená byť antisionistom aj, ako mnohí tvrdia, byť antisemitom?

Teoreticky nie, ale historicky je potrebné brať do úvahy, že sionizmus vznikol ako úplne minoritný prúd v židovskom svete koncom 19. storočia pod vedením západne orientovaného Žida, Maďara Theodora Herzla s cieľom zakladať židovské osídlenie v Palestíne. Narazil na prúd tých, ktorí chceli byť integrovanou súčasťou európskych národných štátov, na početných židovských militantov revolučného socializmu, ktorých lákal proletársky internacionalizmus a ktorí boli presvedčení, že tak by antisemitizmus zmizol, a nakoniec na ortodoxný rabínsky prúd, ktorý čaká na príchod Mesiáša a na obnovu Izraela.

Prenasledovanie Židov v Európe, nástup nacizmu a holokaust vnútili pocit nevyhnutnosti sionizmu. Sionizmus vznikol ako hnutie oslobodenia židovského ľudu, ktorý sa rozhodol pre svoje národne sebaurčenie, ktorý nechcel zostať iba utláčanou alebo tolerovanou náboženskou komunitou. Preto odopierať Židom toto právo na sebaurčenie, ktoré je uznávané iným národom, je silne diskriminačné a veľmi blízke antisemitizmu.

V každom prípade je však dnešný Izrael štátom, kde nežijú len Židia.

Skutočne, 20 % populácie je arabskej a v jeho vnútri neexistuje diskriminácia voči menšinám. Áno, izraelskí Arabi čelia sociálnym a ekonomickým ťažkostiam, ale plne využívajú slobody a občianske práva. Sú súčasťou viacerých strán a majú zvolených poslancov v Knessete (izraelskom parlamente). V niektorých oblastiach, od univerzít po zdravotníctvo, je významná prítomnosť izraelských Arabov, najmä žien.

Je to však nebezpečné spolunažívanie, najmä keď vzplanie vojna…

Ozbrojený konflikt s Hamasom v roku 2021 spôsobil násilie medzi osobami z oboch komunít vrátane útokov na synagógy a mešity v Izraeli. Zatiaľ sa však nič podobné nestalo okrem niekoľkých prípadov prepustenia zo zamestnania vo verejnom sektore, týkajúcich sa Arabov, ktorí vystavovali palestínsku vlajku, a hrozieb voči arabským študentom na niektorých univerzitách, ako aj bojkotu palestínskych vodičov verejnej dopravy, ktorí tvrdia, že sa im vyhrážali cestujúci. Existujú však dobrovoľníci z arabsko-židovských neziskových organizácií, ktorí dozerajú na to, aby sa situácia nezhoršila.

Mnohé konflikty súvisia s vlastníctvom domov vo východnej časti Jeruzalema, obývanej Arabmi. Ako sa rieši otázka Svätého mesta troch monoteistických náboženstiev? Izrael by ho chcel urobiť jediným a absolútnym hlavným mestom, pričom stále existuje aj možnosť riešenia OSN z roku 1949 v prospech medzinárodného štatútu „otvoreného mesta“.

Úprimne povedané, nevidím túto možnosť – ktorá nemá obdobu ani vo svete – ako realizovateľnú. Podľa názoru JCall, ako aj iných židovských organizácií, podporujúcich riešenie na princípe dvoch štátov, a izraelskej ľavice by malo mesto zostať fyzicky jednotné, ale administratívne rozdelené ako hlavné mesto dvoch štátov. Samozrejme, boli by potrebné veľké inštitucionálne inovácie.

Obhajoba dôvodov Izraela prebieha dnes v Spojených štátoch a v Európe zo strany pravicových alebo konzervatívnych politických síl, zatiaľ čo mnohí izraelskí intelektuáli vrátane Davida Grossmana odsúdili morálnu ľahostajnosť ľavice voči masakru Hamasu. Ako prežívate túto situáciu ako človek ľavice?

S veľkým znepokojením, aj pre rétoriku, ktorá hovorí o Izraeli ako o „bašte Západu“, často v antiislamskom duchu, zatiaľ čo najmä vo východnej Európe sa pravicové vlády často zbavujú svojej histórie, silno poznamenanej antisemitizmom. Izrael nie je vyjadrením Západu, je neoddeliteľnou súčasťou stabilizovaného Blízkeho východu; v tomto zmysle treba oceniť proces Abrahámových dohôd, uzavretých s niektorými arabskými krajinami.

Ale nie sú to dohody uzatvorené bez zapojenia Palestínčanov, a teda neprinášajúce riešenie pôvodu problému?

Áno, to je práve tá bolestivá rana týchto dohôd, ktoré, ako povedala jedna známa izraelská novinárka, by mohli fungovať, ak by sme nechali stranou fakt, že Palestínčania nežijú v Perzskom zálive. V tomto zmysle sa podľa niektorých pozorovateľov zdá, že možné rozšírenie dohôd so Saudskou Arábiou by bolo podmienené ochranou práv Palestínčanov na okupovaných územiach.

Ako hodnotíte postoj Talianska, ktoré sa zdržalo pri hlasovaní o rezolúcii OSN, ktorá žiada zastavenie bombardovania Gazy?

Myslím si, že to bolo rozumné rozhodnutie, pretože v tejto rezolúcii, ktorá správne vyzýva k humanitárnemu prímeriu a obmedzeniu práva na sebaobranu, chýba explicitné odsúdenie masakra Hamasu zo 7. októbra. Zatiaľ čo postoj EÚ, ktorá žiada o prijatie humanitárnych prestávok v konflikte, jasne odsudzuje terorizmus Hamasu.

Nie je kruté hovoriť o prestávkach vzhľadom na naliehavosť zastavenia aktuálneho masakra? Nie je práve absencia jasného zásahu Európy najväčším problémom na medzinárodnej úrovni?

Nedostatok jednotného európskeho postavenia sa jasne prejavil v neusporiadanom poradí, v akom jednotlivé krajiny hlasovali za rezolúciu OSN. Začnime tým, že v Európe iba Švédsko uznáva Palestínsky štát. Je to významné rozhodnutie, ktoré by mali nasledovať aj iné vlády, aj keď len symbolicky, aby podporili rokovanie, ktoré sa stáva ťažším z dôvodu súčasnej nerovnosti medzi jedným existujúcim a druhým neexistujúcim štátom.

Je to rozhodnutie, ktoré by malo najprv urobiť Taliansko, ako to už v roku 2015 urobila Svätá stolica?

To je to, k čomu dlhodobo pozývame aj my v JCall (sieti európskych Židov podporujúcich myšlienku dvoch štátov), aspoň od roku 2012, keď bola Palestína uznávaná ako stály pozorovateľ pri OSN, napriek všetkým problémom spojeným so situáciou na okupovaných palestínskych územiach.

Okrem inštitucionálneho rámca pretrváva prekvapujúca vitalita občianskej spoločnosti. Vy ste v rámci Európy koordinátorom Aliancie za mier na Blízkom východe, ktorá zjednocuje 150 židovsko-arabských a izraelsko-palestínskych neziskových organizácií. Pokračujú tieto združenia v práci na budovaní mostov mieru medzi obidvoma komunitami, aj keď je situácia momentálne taká temná?

V tomto náročnom období, aj skrze všetky obmedzenia pohybu, prebieha organizovaný dohľad nad miestami spoločného kultu a stretávania sa, a to tak jednou, ako aj druhou komunitou, s cieľom odstrašiť nepriateľské akcie extrémistov. Svoj diel práce robí tiež tlač a sociálne siete, kde prednedávnom zástupkyne izraelskej a palestínskej časti asociácie Women Wage Peace publikovali príspevok s pozvánkou na stretnutie talianskej siete za mier a odzbrojenie.

Ale zoznam tých, ktorí predstavujú znamenie nádeje, je veľmi rozsiahly. Pripomenúť by som chcel hlavne organizácie ako Parents‘ Circle Families Forum (Fórum rodín obetí vojny a terorizmu), Combatants for Peace, Peres Center for Peace, Givat Haviva, Hand in Hand (bilingválne arabsko-židovské školy), Kids4Peace, EcoPeace Middle East, Sikkuy, Lekári pre ľudské práva, Rabíni pre ľudské práva, Standing Together, Abraham Initiatives, Road to Recovery.