Prezidentka Zuzana Čaputová: Často si uvedomujem, aké veľmi dočasné to všetko je (rozhovor)

Foto: nm.sk/Dominik Sepp
„Boli momenty, ktoré boli veľmi ťažké a zraňujúce. No bolo mi jasné, že mám povinnosť ich ustáť a dokončiť svoj mandát,“ hovorí prezidentka Zuzana Čaputová.

Sme otvorení rozhovoru.
Potrebujeme však vašu pomoc.

Naším cieľom je urobiť z portálu nm.sk udržateľné médium. Obstáť v súčasnosti na mediálnom trhu však nie je jednoduché. Naše články nie sú uzamknuté. Chceme, aby k nim mal prístup každý, koho zaujmú. 

Vďaka vašim príspevkom budeme môcť naďalej prinášať kvalitné a korektné rozhovory a iný exkluzívny obsah. Ďakujeme!

S hlavou štátu sme sa v predvečer nadchádzajúcich Vianoc rozprávali možno trochu neobyčajne. Hovorili sme o utrpení, ktoré dokáže človeka brúsiť, o smrti otca i momentoch hľadania vlastnej viery. O miestach, kde nachádza pokoj a seba samu, aby na ňu moc nemala príliš veľký dosah.

Je nejaký krok, ktorý v živote ľutuje a vrátila by ho naspäť? Ako mať rád človeka, ktorý funguje na úplne iných princípoch? A je empatia v politickom priestore Slovenska vlastne sila?

Nehľadali sme prezidentku, hľadali sme v prvom rade človeka. Aj keď tieto dve identity nemožno celkom oddeliť. „Som stále tá istá osoba, ktorá vykonáva mandát, rolu prezidentky. No stále som aj človek s tým istým príbehom, ťažobami, výšinami, talentami, ktorý dočasne vykonáva túto službu,“ hovorí prezidentka Zuzana Čaputová.

Cítime, že naša krajina žije v nepokoji a hneve. Ako toto obdobie prežíva pani prezidentka?

Cítim, že sa blíži záver roka. Teším sa, že sa tempo v krajine spomalí a budeme môcť na chvíľu vypnúť. Uvedomujem si náročnosť roka, ktorý je za nami, a priznávam, že sa cítim trochu unavene. Vnímam, čo ste povedali, že atmosféra v krajine je ťaživá, a potvrdzujú to aj rôzne prieskumy. O to viac sa vždy nanovo snažím pochopiť svoje zadanie v danom čase a na danom mieste.

Mení sa toto vaše zadanie?

Sú veci, ktoré boli za posledných štyri a pol roka konštantné. A potom sú momenty, keď musím reagovať na aktuálne udalosti, výzvy a rozhodnutia, ktoré treba urobiť. To dlhodobé zadanie je, ako byť nápomocná pri budovaní mostov a spojení, než prehlbovať priepasti. Teda byť faktorom, ktorý skôr ukazuje na potenciál prepájania než rozdeľovania. Toto sa nemení. Ostatné veci sú situačné, odohrávajú sa vždy na iných pozadiach a kulisách.

Človek v takejto situácii okolo seba potrebuje ľudí, ktorým nielen dôveruje, ale je pred nimi ľudsky odhalený a necháva ich plne nahliadať na svoje konanie. Ku komu chodíte čerpať a pri kom sa cítite byť naozaj sama sebou?

Mám okolo seba vzácnych ľudí. A pritom to neznamená, že sú rovnakí. V niečom sú podobní, no zároveň sú pestrí. Podobnosť spočíva v tom, že sú to ľudia, ktorí si ctia rešpekt k druhým, nepotrebujú prezentovať svoje ego na úkor ostatných, sú otvorení načúvať a uvažovať nad tým, čo ten druhý hovorí. Pestrí sú vzhľadom na svoje názory, životné skúsenosti a príbehy, ktoré majú za sebou. Je to pre mňa príležitosť nechať sa obmývať a inšpirovať rozličnosťou, inou životnou skúsenosťou.

Ste empatický človek. Nie som si istá, či si na Slovensku empatiu vážime ako silu, alebo ju stále berieme skôr ako akúsi slabosť.

Ako kedy. Osobne som presvedčená, že empatia je silou a kvalitou, ktorá má byť súčasťou tých, ktorí sú v pozícii moci. Ak má byť výkon verejnej moci službou pre ľudí, je dôležité neprestať sa vciťovať do toho, pre koho tú službu vykonávam. Za empatiu však platíme daň – a tou je naša zraniteľnosť. Na to, aby som sa vcítila, musím zostať citlivá. A to ide ruka v ruke so zraniteľnosťou. Radšej však podstúpim toto riziko, ako byť síce chránená, no emocionálne plochá či uzavretá.

Bol okamih, keď toho bolo na vás ľudsky príliš? Keď ste sa pred tým všetkým už potrebovali uzavrieť a chrániť?

Áno, boli momenty, ktoré boli veľmi ťažké a veľmi zraňujúce. No bolo mi jasné, že mám povinnosť ich ustáť a dokončiť mandát. Nikdy som nedospela do bodu, že by som uvažovala inak. No diskomfort, ktorý som pri určitom zranení pocítila, ma motivoval s tým rýchlo začať pracovať. To si vyžaduje hlboký ponor a prácu na sebe samej. Je to zároveň krásna a dobrodružná cesta, ktorú mám rada. Vyžaduje si objavovať aj po päťdesiatke svoje tiene, o ktorých som ani nevedela. (Úsmev.)

Vracať sa do detstva a snažiť sa pochopiť príčiny, prečo sú možno niektoré veci pre mňa zraňujúcejšie než pre ostatných. Je to cesta sebapoznania a verím, že aj dozrievania. Považujem za veľmi dôležité, že čím väčšou mocou človek disponuje, tým viac musí aj pracovať sám na sebe. Lebo to absolútne determinuje kvalitu jeho služby.

Foto: nm.sk/Dominik Sepp

Základný rešpekt voči druhému človeku je nevyhnutná vec. Ako sa však vcítiť do niekoho, kto má natoľko odlišné hodnotové nastavenie, že je pre spoločnosť deštruktívny? Stalo sa vám, že ste v politike niekým pohŕdali?

Odlišnosti som si v politike zažila a zažívam veľmi veľa. No nepamätám si, že by som niekedy mala pocit pohŕdania. Brala by som to ako svoje zlyhanie. Pretože pohŕdať niekým znamená vyvyšovať sa nad neho. To, čo však niekedy vnímam, sú podlé motívy, a to je mi nesmierne cudzie.

Viem si zažiť emóciu hnevu, keď napríklad vidím, že nejaký človek ubližuje druhým. No stále je to reflexia jeho konania a nie toho, kým je. To sú pre mňa dve veľmi odlišné veci. Pohŕdať niekým znamená hodnotiť druhého človeka. No ja nepoznám jeho príbeh ani to, čo ho formovalo a definovalo. Čo ho doviedlo až do takého zúfalstva, že sa voči okoliu prejavuje ako zlý, deštruktívny? To mi pomáha aj v tom, čo ste nazvali nevyhnutný rešpekt. Snažím sa oddeliť človeka od toho, čo robí. K tomu sa vyjadrujem, s tým pracujem a niekedy jeho konanie v rámci výkonu svojej právomoci aj spochybňujem.

Vraveli ste, že sa snažíte reflektovať svoje zranenia z minulosti. Máte na to pri výkone mandátu priestor?

Páči sa mi myšlienka, že na začiatku každej duchovnej cesty je jedno slovo – a tým je pomoc. Keď je mi veľmi ťažko, tak zavolám o pomoc a tento priestor si nájdem. Je to však často boj s časom. No niekedy ma okolnosti priam dotlačia k tomu, aby som šla do ticha, aby som sa ukotvila a s niekým porozprávala. Vtedy viem, že potrebujem dať seba samu dohromady, aby som sa mohla nadýchnuť a svoju krehkosť znova nahradiť pevnosťou. Krehkosť k nášmu životu patrí a bývajú to tie najinšpiratívnejšie momenty v našom živote.

Krehkosť k nášmu životu patrí a bývajú to tie najinšpiratívnejšie momenty v našom živote.

Ako novinárka na politickej scéne bežne nestretávam ľudí, ktorí takto otvorene hovoria o svojej zraniteľnosti či krehkosti. Pokojne ma zastavte, ak idem príliš ďaleko: Každý z nás má svoje zranenia, otázne je, ako s nimi ďalej pracuje. Viete priblížiť tento proces u seba?

Je to proces sebapoznávania, ktorý je celoživotný. Keď nás životné okolnosti dovedú k väčším skúškam, keď cítime obavu, úzkosť a podobne, väčšinou sa za tým skrýva veľmi zaujímavé poznanie o nás samých. Samotné pochopenie seba v kontexte svojho príbehu, porozumenie tomu, prečo ma táto udalosť vyrušuje, dotýka sa ma, je prvou a dôležitou súčasťou ozdravného procesu. A potom s týmto pochopením ísť ďalej a snažiť sa byť lepšou verziou seba pre všetkých, najmä najbližších. Napríklad byť pre svoje dcéry bezpodmienečne prijímajúcou mamou.

Mali ste za posledných štyri a pol roka priestor byť takou mamou?

Popri zodpovednom výkone mandátu je byť dobrou mamou pre mňa tá najvyššia priorita. Dokonca som sa pristihla pri tom, že dôraz byť tam pre moje dcéry je pre mňa teraz dôležitejší ako kedykoľvek predtým. A nemám na mysli len nejaký formálny čas. Mám na mysli ozajstnú pozornosť.

Aj keď som bola v advokácii, tak som pracovala veľa. No teraz som vedela, že prezidentský mandát bude mať na môj čas veľký nárok a život si preto potrebujem zariadiť spôsobom, aby sa môj čas pre deti a aj môjho partnera neumenšil. Hovorím síce deti, no sú to dve dospelé slečny. O to som sa veľmi usilovala, aj keď to niekedy šlo na úkor iných mojich kamarátstiev, vzťahov či na úkor seba samej, čo vôbec nehovorím s hrdosťou. Mať čas na seba je zrejme najväčšia výzva. No deti boli ďaleko nad tým. Ak si na mňa nájdu čas ony popritom rozlete, ktorý vo svojom životnom období prežívajú, tak sa im snažím byť k dispozícii. Aj keď sa to nie vždy podarí.

Vypočuli ste si niekedy od dcér aj výčitku: Mama, teraz buď doma a už nebuď prezidentka? Darí sa vám prepínať z jednej roly do druhej?

Myslím, že ony ma ako prezidentku vôbec nevnímajú. Som pre nich stále tá istá mamina. Pamätám si, keď ma zvolili a pobehovala som doma v župane. Dcéra sa na mňa pozrela a hovorí: Mami, a ty si prezidentka? (Smiech.) Keď sme vonku medzi ľuďmi, ktorí na mňa tak reagujú, tak to, samozrejme, vnímajú. No čo sa týka našej konverzácie, tak sa moje dcéry mojím prezidentovaním naozaj nenechajú zaťažovať. (Úsmev.)

Foto: nm.sk/Dominik Sepp

A čo vy? Ako vás za tie roky ovplyvnila táto rola a moc, ktorá je s ňou spojená?

Už na začiatku, keď som sa rozhodovala kandidovať, som túto rolu vnímala ako službu. Faktom však je, že moc zvádza a má potenciál deformovať. Na ceste autom do paláca sa mi dobre rozmýšľa. Raz mi napadol obraz, že moc je ako meč. Chytím ho, rozseknem uzol a urobím rozhodnutie, ktoré je potrebné. No potom ten meč spolu s pocitom moci čo najskôr odložím. Práve preto, aby ma jeho váha nedeformovala.

Tento obraz mi tiež pomáha vnímať, že moc je situačná záležitosť. Mám ju len vtedy, keď realizujem svoju právomoc. Je iba na mne, či sa v tom pocite idem kúpať ďalej. A to úmyselne nerobím. Rozseknem a meč odložím.

Niekedy však toto rozhodnutie nemáme úplne v rukách. Moc sa na nás vie lepiť pomaly, postupne, bez toho, aby sme si to uvedomovali. Nemusíte sa tak sama správať, no ľudia k vám často pristupujú ako k tej „pani z paláca“, a to vie človeka meniť.

Často si uvedomujem, aké veľmi dočasné to všetko je. Obrazne povedané, časť tohto potlesku či obdivu sa viaže iba k tejto role. Od júla 2024 však tento status už mať nebudem. Toto všetko odíde. A bude to fér. Uvidí sa, kto mal rešpekt len k role, ktorú som zastávala, alebo komu bolo sympatické, čo som reálne robila.

Zároveň posledné roky výkonu politiky boli veľmi kruté z hľadiska toho, čo sa šíri na sociálnych sieťach a akej miere „hejtu“ sme vystavení. Je to ďaleko intenzívnejšia studená sprcha než lesk zlatej ozdoby, ktorý nás tu obklopuje. Iste, môže sa stať, že človek uletí. No zdá sa mi, že v dnešnej dobe ide výkon politiky a verejnej moci ruka v ruke s takým neustálym verejným ponižovaním a dehumanizáciou, že človek by musel byť naozaj slepý na jedno oko, aby túto časť nevidel a „ušiel“ si na tej druhej, možno pozlátenej strane.

Keď je toho ponižovania príliš, neozýva sa vo vás hlas, ktorý ľudsky túži po revanši?

Svoje „stačí“ som vyjadrila v rozhodnutí nekandidovať. Neviem si predstaviť, že by som svoj druhý mandát uchopila ako prostriedok na revanš. To by bolo fatálne zlyhanie. Z popisu veci je to služba, a to aj tým ľuďom, ktorí ma odmietajú.

Vaši kolegovia sa mi zverili a napokon aj sama vidím, že Prezidentský palác ešte pokoj Vianoc neprežíva. Kam chodíte hľadať pokoj vy osobne?

Domov a k svojim blízkym. Za to som veľmi vďačná. Doma je to vyladené, je tam humor, cítim sa tam bezpečne a prijatá. Samozrejme, sú tam aj zakopnutia ako vo všetkých vzťahoch.

Pokoj tiež chodím hľadať do prírody. Veľmi ukotvujúce je pre mňa ticho. Myslím tým meditáciu, ktorej sa venujem roky: Spočinutie v tichu a bdelosti s otvorenými očami. Tam nevytváram, iba pozorujem obsahy vlastnej mysle a emócií. Tento odstup je blahodarný. A keď toto ticho prerastie do ticha mysle, je to niekedy dokonca aj brána k poznaniu. Spočinutie v tichu je pre mňa miestom pokoja.

Viera je pre mňa absolútne dôležitá. Spirituálny rozmer života je báza, z ktorej sa snažím čerpať svoje myšlienky, slová a skutky.

Je pre vás náboženská viera dôležitá? Ako s týmto pojmom vlastne narábate?

Viera je pre mňa absolútne dôležitá. Spirituálny rozmer života je báza, z ktorej sa snažím čerpať svoje myšlienky, slová a skutky. Bez tohto rozmeru by bol život plochý a nedával by mi zmysel. Neviem to úplne vystihnúť slovami, no bol by tiež útrpnejší. My ľudia máme presah, sme súčasťou niečoho širšieho. Bez vedomia tohto presahu by náš pohľad a prístup nebol komplexný.

Bolo vo vašom živote obdobie, keď ste tento presah nevnímali?

Aj na začiatku tejto duchovnej cesty bolo slovo pomoc. Chcela a musela som v tom čase hľadať v živote pevnejšie záchytné body, aby to všetko dávalo zmysel a aby sa mi žilo ľahšie – či už to pozadie nazvem diskomfortom, alebo rovno utrpením.

Bol to viacvrstvový proces hľadania a prežívania zážitkovej skúsenosti vo vnútri mňa samej. Paralelne s tým som v období pätnástich či šestnástich rokov začala čítať základné knihy viacerých učení a náboženstiev. Mali sme skupinu priateľov, kde sme sa o tomto všetkom spolu rozprávali. Bol to fascinujúci čas, keď sme objavovali spoločnú zlatú niť, ktorá sa vinie stáročiami. Nečítala som ju ako koncept niekoho iného zvonka. Vyjadrila to, čo som osobne hlboko cítila. Je to, ako keď vám niekto popisuje plávanie a potom si ho zažijete. Odvtedy sa dá hovoriť o období pred a po.

Foto: nm.sk/Dominik Sepp

Dá sa to nazvať aj typom konverzie?

Áno.

Keď ste sa stretli s pápežom Františkom, bola tam cítiť istá „chémia“. Čo to bolo?

Bolo to veľmi špeciálne. Náš prvý kontakt bol telefonický, až potom sa udialo prvé osobné stretnutie. Od začiatku som k tomu pristupovala ako k príležitosti stretnúť sa predovšetkým s hlbokou duchovnou bytosťou, nielen so štátnikom. Zdalo sa mi, že bude krásne rozprávať sa so Svätým Otcom na témy, ktoré považujem za najhlbšie. Síce ako prezidentka republiky, no chcela som sa s ním rozprávať o spodných prúdoch toho, čo sa v spoločnosti deje, či, naopak, nedeje, než v tomto okamihu riešiť politické udalosti.

Som stále tá istá osoba, ktorá vykonáva mandát, rolu prezidentky. No stále som aj človek s tým istým príbehom, ťažobami, výšinami, talentami, ktorý dočasne vykonáva túto službu.

O čom ste sa rozprávali? Aj o spomínanom hneve a súčasnej spoločenskej frustrácii?

Napríklad. Hneď prvá otázka bola, ako Svätý Otec reflektuje spoločenské dianie na Slovensku aj vo svete, ako o tom uvažuje, ako s tým pracuje. Možno mu to bolo sympatické, lebo to prvé aj ďalšie stretnutia, ktoré sme spolu mali, sa výrazne natiahli. Išli sme hneď do hĺbky a za to som vďačná.

Pýtali ste sa ho tieto otázky ako prezidentka alebo ako súkromná osoba?

Neviem to oddeliť. Som stále tá istá osoba, ktorá vykonáva mandát, rolu prezidentky. No stále som aj človek s tým istým príbehom, ťažobami, výšinami, talentami, ktorý dočasne vykonáva túto službu.

Foto: nm.sk/Dominik Sepp

Neboli ste v pokušení využiť tento čas na osobný rozhovor s pápežom?

Mala som pocit, že ho zaujíma práve rovina, v ktorej sme debatovali. Štátnické veci sme mohli vyriešiť aj s ďalšími predstaviteľmi Vatikánu. So Svätým Otcom sme sa zároveň rozprávali o veciach, ktoré sú dôležité z hľadiska našich poslaní – z hľadiska hlavy Katolíckej cirkvi a hlavy štátu. A keďže tieto funkcie zastávajú ľudia, bol to aj osobný rozhovor.

Spiritualita je široký pojem, každý si ho definuje trochu inak. Čo je pre vás náboženská viera?

Vieru vnímam ako pochopenie a zámerne nehovorím porozumenie – kde slovným základom je rozum. Pochopenie môjho miesta v celku a dôvera v tento celok. V to, čo ma presahuje a čo je väčšie ako ja. Je to skúsenosť jednoty a prepojenosti so všetkým vrátane ľudských bytostí. Skúsenosť zažitia jednoty je oslobodzujúca, a zároveň je to skúsenosť veľkej pokory.

Patrí do tejto jednoty aj vzťah k bytosti, ktorá je pomyselne nad nami?

Áno. To je niečo, čo nás presahuje, čoho sme súčasťou. Ale je to väčšie ako my, čomu môžeme plne dôverovať a čomu sa môžeme odovzdať.

Vediete s touto bytosťou dialóg?

Dá sa to aj tak povedať. (Úsmev.)

Potom sa môžem pýtať aj inak. Všetci máme nad hlavou deadline, ktorým je smrť. Ako uvažujete nad smrťou? Desí vás?

Raz som čítala opis smrti, ktorý vystihol to, čo som sa ja chabo snažila vyjadriť. Ide o myšlienku, že „smrť nie je opakom života. Smrť je opakom zrodenia, život je večný“.

Ani vy, ani ja sme nevznikli z ničoho. Vznikli sme zo živých bytostí a živých elementov. Aj keď by sme to zobrali čisto materialisticky – a to ani materialisti nepopierajú –, že po smrti existuje kontinuita, energia sa zachováva. V kontexte toho, čo som hovorila o jednote a bytí súčasťou celku, tak ma smrť nedesí. Ťažko o nej hovoriť, všetci prežívame len isté predstavy, presvedčenia, projekcie, dojmy a predpoklady. V tejto rovine smrť vnímam ako premenu a život ako kontinuum.

Skúsenosť zažitia jednoty je oslobodzujúca, a zároveň je to skúsenosť veľkej pokory.

Hovoriť o smrti je jedna vec, druhá je zažívať jej priamu blízkosť. Zažili ste niekedy taký okamih?

Keď zomieral môj otec a s rodinou sme sa rozhodli, že urobíme všetko pre to, aby mohol zomrieť doma. Rozpísali sme si služby a striedali sme sa pri ňom deň-noc. Byť súčasťou otcovej poslednej cesty – byť s ním a môcť sa s ním rozprávať – bol krásny a silný zážitok pre celú rodinu. My sme prvý raz zažili to, čo bolo niekedy prirodzené: že ľudia zomierali doma.

Práve vtedy som bola na svätej omši v Šaštíne. Otec zomrel v deň, keď Svätý Otec odchádzal.

Môj otec dúfal, že sa s ním stretne, no jeho zdravotný stav mu to nedovolil. V tých dňoch sme vedeli, že to príde z hodiny na hodinu. Bol to zvláštny, silný a ťažko krásny zážitok.

V čom bol krásny?

V tom, že sme boli pri tom, pri okamihu smrti. Teda ja fyzicky nie, no môj brat a jeho syn, teda otcov vnuk. Vybral si mužskú líniu, aby ho vyprevadila. (Úsmev.) To uprednostňoval aj počas života: Pri dôležitých veciach chcel, aby boli pri ňom muži. Tak to bolo aj vtedy, pri jeho smrti. Ženy odišli, vystriedali ich dvaja muži a vtedy sa vraj posledný raz nadýchol. Vravia, že bol počuť posledný nádych, nie výdych.

Smrť blízkych nás pozýva reflektovať aj vlastný život. Ako sa pozeráte na svoju doterajšiu cestu?

Iste, pokiaľ ide o vzťahy, vždy sa dá urobiť viac. Viac času, viac pozornosti, viac láskavosti. Je to boj s únavou, s vlastnou kapacitou, nepozornosťou a mnohým ďalším. Tu je určite priestor, kde som mohla byť lepšou v každej role, ktorú som zastávala. Zároveň si nepamätám fatálny krok, ktorý by som zásadným spôsobom ľutovala. Asi to úzko súvisí s tým, že sa snažím poctivo pristupovať k momentom rozhodnutia na životných križovatkách. Nemám rada neuvážené či emocionálne skraty. S humorom vravím, že mám nízky tlak a na podobné veci mi tak energia nevydá. (Smiech.)

Vždy som bola pokojnejší typ. Keď ide o veľké veci, snažím sa ich robiť s najlepším vedomím, ktoré v danej chvíli mám. A potom dôverovať tomu, čo život ďalej prinesie.

Foto: nm.sk/Dominik Sepp

V nedávnom rozhovore pre magazín Forbes ste sa vyjadrili, že otázka, kde budete o päť rokov, sa vás až tak netýka. Profesijné zmeny a sny riešite intuitívne. Čo však vaše ľudské sny?

To všetko súvisí s ukončením mandátu a tým, čo bude potom. Úplne prirodzene sú niektoré veci teraz vychýlené. Išli na úkor oddychu alebo realizovania mojich ľudských snov. Dočasne šli do istej miery bokom už len z kapacitných dôvodov. To, čo by som si však veľmi priala, je obdobie pokoja a zdravia. A to vôbec nie je málo. Potom sa okolnosti hádam naskladajú opäť tak, že to bude profesijne aj v budúcnosti dávať zmysel.

Musíte sa vďačnosti učiť či si ju vedome pripomínať?

Mám každodenný rituál. Moja modlitba pri zaspávaní spočíva v ďakovaní za to, čo mám. Za to, akí ľudia sú okolo mňa, moje deti, môj partner, moja rodina. Za to, že sú takí, akí sú. (Úsmev.) A keď sa zobudím, vyjadrím vďačnosť za to, že je predo mnou nový deň. Vďačnosť je súčasťou môjho života a dáva mi zmysel.

Bola by som rada, keby sa nám Slovensko podarilo udržať na ceste demokratického právneho štátu.

Koniec mandátu bude pravdepodobne veľký výdych. V akej krajine by chcela žiť Zuzana Čaputová, keď už nebude jej prezidentkou?

To je pomerne jednoduché. Sme pestrí, máme rôzne túžby, názory, sny, a to je v poriadku. Nechceme tu monotónnosť a neslobodu, akú sme zažili počas totality. No bola by som rada, keby sa nám s touto pestrosťou darilo narábať rešpektujúcim spôsobom. Keby tu v podhubí bola cítiť ľudskosť a vľúdnosť. A, samozrejme, keby sa nám Slovensko podarilo udržať na ceste demokratického právneho štátu.

Cítite lásku k vlasti?

Určite áno. Slovensku verím a viem, že má veľký a nie celkom využitý potenciál. Najviac som si to uvedomila, keď som bola dlhšie v zahraničí. Cítila som, že Slovensko je môj domov a patrím sem. V rámci sebareflexie je niekedy tiež dobré stráviť nejaký čas mimo domova. Napríklad keď človek potrebuje získať odstup, a to najmä vtedy, keď vás ľudia doma rozpoznávajú na ulici. Neustále mi to pripomína moju rolu. No ja viem, že som širšia a hlbšia ako táto rola. V tej sekunde si zároveň uvedomím aj tú zodpovednosť. Je to neustály návrat do toho, že som prezidentkou. No ja som aj prezidentkou.

Foto: nm.sk/Dominik Sepp
Autor
Články autora
Odporúčané
Newsletter

Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.

Newsletter

Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.

5 Odpovedí

  1. velmi pekny rozhovor. takto sme ju nepoznali a pacilo sa mi ak ako usilovne vynechavala cudzie slova a vsetko zodpovedala v slovencine, klobuk dole, ja by som v jednej odpovedi neodolal pouzit vyraz introspekcia apod. Jej spiritualny rozmer si cenim, priznam sa, nebol som jej volic, ale mozno by som si to teraz uz rozmyslel.

  2. Ďakujem, že práve na tomto webe som si mohla prečítať najlepší rozhovor s pani prezidentkou (ktorú nám vo svete závidia, len my si ju stále nevieme poriadne doceniť), aký som kedy čítala.
    Výborná novinárska práca vrátane práce fotografa.
    Teším sa na ďalšie.

  3. V prvom rade chcem poďakovať Novému mestu, že má odvahu v našej „katolíckej bubline“ sa otvoriť a počúvať „progresívcov a liberálov“.
    Pre mňa je nádejou, že aj po skončení jej mandátu, bude stavať mosty medzi rôznymi životnými štýlmi, v pluralite názorov a vlastnými činmi konať v prospech verejného dobra.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Podobné články