Také masové úteky matiek s deťmi, ako vidíme na Ukrajine, som nezažil ani v Južnom Sudáne

Až do tohto roka sme o realite vojny počuli najmä na hodinách dejepisu, zo správ či z dobrodružných filmov. Teraz jej však čelíme priamo za našimi hranicami a jej následky pociťujeme i u nás. Ešte aj v týchto chvíľach k nám prúdia vlny utečencov odkázaných na našu pomoc. O tom, aké často nepredvídateľné situácie musia na hraničnom priechode riešiť dobrovoľníci, nám porozprávali traja spolupracovníci Hnutia kresťanských spoločenstiev detí (eRko) - manželia Zuzana a Maroš Čaučíkovci a Lucia Molnárová.

Sme otvorení rozhovoru.
Potrebujeme však vašu pomoc.

Naším cieľom je urobiť z portálu nm.sk udržateľné médium. Obstáť v súčasnosti na mediálnom trhu však nie je jednoduché. Naše články nie sú uzamknuté. Chceme, aby k nim mal prístup každý, koho zaujmú. 

Vďaka vašim príspevkom budeme môcť naďalej prinášať kvalitné a korektné rozhovory a iný exkluzívny obsah. Ďakujeme!

Na ktorých hraničných priechodoch ste pôsobili a na aký dlhý čas? 

Zuzana: My s Marošom sme sa prihlásili do služby cez Maltézskych rytierov na hraničnom priechode vo Vyšnom Nemeckom. Pracovali sme dve 12-hodinové zmeny.

Lucia: Ja som bola na hranici spolu asi 10 dní, celkovo na troch miestach. Cez Červený kríž som pôsobila vo Vyšnom Nemeckom, na hotspote v Michalovciach a ako eRkári sme pomáhali aj v Jenkovciach neďaleko Vyšného Nemeckého. Miestny kňaz tu ponúkol faru na ubytovanie pre utečencov, ktorí tu ostávali na pár nocí, kým sa im podarilo pokračovať ďalej. Bolo veľmi pekné vidieť, že hoci boli sami odkázaní na pomoc, svojou troškou chceli prispieť k spoločnému dobru. Pamätám si napríklad na jednu pani, ktorá plánovala ísť do Chorvátska piecť pizzu, rovnako ako to robila na Ukrajine. Na fare uvarila boršč pre prichádzajúcich. 

O akú konkrétnu formu pomoci utečencom išlo? Čo ste mali na starosti? 

Maroš: V rámci Maltézskej pomoci sme mali na starosti ľudí, ktorí chceli ostať na Slovensku. Pomáhali sme im s koordináciou dopravy a ubytovania. Boli sme pre utečencov prvým kontaktom, hneď ako prekročili ukrajinsko-slovenskú hranicu. Niektorí už presne vedeli, do akej krajiny majú namierené, iní sa iba po príchode rozhodovali ako ďalej.

Našou hlavnou úlohou bolo poskytnúť im upokojujúci kontakt a byť im oporou v týchto mimoriadne náročných momentoch, keď v boji o holý život museli zanechať úplne všetko. Snažili sme sa postarať o tých, ktorí nemali žiadnu rodinu či známych v zahraničí a chceli ostať tu na Slovensku. Mali sme databázu kontaktov na ľudí, ktorí prejavili záujem o poskytnutie ubytovania pre utečencov a tých sme následne kontaktovali.

Zuzana: Boli sme veľmi dotknutí ochotou, s akou ľudia pristupovali k prijímaniu utečencov. Niektorí z tých, ktorých sme kontaktovali, už mali ubytovanie plné, no často nám iniciatívne pomáhali hľadať ubytovanie vo svojom okolí. Bolo krásne vidieť, ako sa ľudia mobilizovali, aby pomohli čo najväčšiemu počtu ľudí.

Lucia: V službe pre Červený kríž išlo najmä o poskytovanie zdravotnej starostlivosti. Okrem nás však na hranici pôsobili aj záchranári. Čiže okrem prvej pomoci sme sa mohli venovať prechádzajúcim, starali sme sa prevažne o matky s deťmi vo vyhrievaných stanoch, ponúkali čaj, riešili, čo bolo treba. Niekedy boli v tíme dobrovoľníkov i psychológovia, ktorí vedeli poskytnúť aj takúto podporu.

Uvedomoval som si obrovskú zodpovednosť, akú sme niesli na našich pleciach. Boli sme pre utečencov tými, ktorým bezprostredne dôverovali, že pre nich nájdu nový domov.

Ako ste vnímali túto službu? 

Zuzana: Bola náročná. Ja som to vnímala tak, že kým prišli na našu hranicu, dôležité pre nich bolo dostať sa čo najrýchlejšie do bezpečia. Keď prešli hranicu, sústredili sa na to, kam idú ďalej.

Maroš: Ja som si veľmi uvedomoval obrovskú zodpovednosť, akú sme niesli na našich pleciach. Boli sme pre nich tými, ktorým bezprostredne dôverovali, že pre nich nájdu nový domov.

Aké boli najčastejšie ciele, kam utečenci smerovali? 

Zuzana: Na hraničnom priechode sme boli v službe po dvoch týždňoch od vypuknutia konfliktu. Myslím, že prvá vlna utečencov, ktorí smerovali najmä do zahraničia a išli za svoji blízkymi, už viac-menej odznela. Počas našej služby sme sa viac stretávali s tými, ktorí vôbec nevedeli kam ďalej. Niekedy sa rozhodovali priamo na hraničnom priechode, kde chcú začať nový život. Či budú pokračovať do Nemecka, Francúzska alebo ostanú na Slovensku. Na našom území chceli ostať najmä preto, aby sa mohli čo najrýchlejšie vrátiť späť na Ukrajinu, akonáhle sa situácia upokojí. Veľakrát sa pri hľadaní vhodného mesta na ubytovanie pýtali na pracovné príležitosti. Boli to často vysokoškolsky vzdelaní ľudia, ktorí chceli pokračovať vo svojej práci u nás na Slovensku. 

Vedeli by ste povedať, koľko ľudí prekročilo náš hraničný priechod v rámci jednej zmeny? 

Maroš: To je ťažko povedať. Niekedy chodili v menších, inokedy vo väčších skupinkách. Počet ľudí neviem odhadnúť, ale pamätám si, že po jednej zmene som napočítal 99 telefonátov súvisiacich s ubytovaním či transportom.

Lucia: Čas na hranici bol skutočne veľmi dynamický. Niekedy sme mali pocit, že prichádza viac ľudí cez deň, niekedy prichádzali veľké skupiny i počas noci. Služba od služby bola úplne iná. Pritom som si uvedomovala, že hranica je skutočne ako živý organizmus. Tvár hranice ovplyvňovali prechádzajúci, dobrovoľníci, ktorí boli práve v službe, štátni zamestnanci, mnohí ľudia privážajúci pomoc – každý svojou trochou ovplyvnil, ako daný deň na hranici vyzeral.

Z mojej skúsenosti na hraničnom priechode vo Vyšnom Nemeckom panoval pri organizácii dobrovoľníckej pomoci v prvých týždňoch chaos. Ako ste to vnímali z vašej pozície?

Zuzana: Nejaký chaos tam určite bol. My sme tam boli v čase, keď sa otváral hotspot v Michalovciach, tak aj preto bola práca náročná, kým sa značná časť pomoci presmerovala tam. Z mojej skúsenosti však môžem povedať, že vždy, keď som niečo potrebovala vybaviť, či už s hasičmi, s policajtmi alebo s ľuďmi z Červeného kríža, stretávala som sa s veľkou ochotou a ústretovosťou. Pre mňa bol hraničný priechod miestom veľkého utrpenia, smútku a neistoty na jednej strane, no na druhej strane veľkej snahy pomôcť toto utrpenie zmierňovať.

Maroš: Ja by som to ani nenazval chaos, hoci často je to v médiách takto označované. Možno tie začiatky boli ťažšie, no v tom čase, keď sme tam boli my, boli z môjho pohľadu zodpovednosti jednotlivých organizácií zastabilizované. Je pravda, že sa niekedy usmernenia menili počas dňa, ale vnímal som to tak, ako už Lucia povedala, že to bol živý organizmus, ktorý sa postupne vyvíjal a ladil. 

Keď som pozorovala deti prichádzajúce s malými kufríkmi, do ktorých im rodičia zbalili celý život, uvedomila som si, že táto vojna je vojnou proti deťom.

Aké skupiny utečencov prichádzali na hranicu?

Maroš: Vo veľkej väčšine, 90-95% matky s deťmi. Okrem nich potom najmä seniori.

Lucia: Ja som vnímala najmä veľmi veľké počty prichádzajúcich detí. Jeden z najsilnejších momentov pre mňa bol, keď som počas nočnej zmeny v Červenom kríži pozorovala deti prichádzajúce s malými kufríkmi, do ktorých im rodičia zbalili celý život, a uvedomila som si, že táto vojna je vojnou proti deťom. A doteraz mi príde strašne nelogické, ako sa môže niečo také v súčasnosti vôbec diať. Neviem, či sme niekedy v histórii boli svedkom toho, že by prevažnú väčšinu utečencov tvorili matky s deťmi.

Zuzana: Keď som komunikovala so ženami prichádzajúcimi na hranicu, uvedomovala som si, že väčšina z nich nechala svojich manželov vo vojne. Prichádzali s tým, že musia byť silné, aby ochránili a postarali sa o deti, no na pozadí mali stále osudy svojich mužov a často i rodičov, ktorí ostali na Ukrajine. 

Na hranicu často prichádzali aj seniori či ľudia, ktorí si vyžadovali zdravotnú starostlivosť. Ako sa tam o nich postarali?

Maroš: Môžem spomenúť jeden príklad, ktorý sa odohral tesne pred skončením našej zmeny. Ukrajinská tlmočníčka nás zavolala do stánku Červeného kríža. Bola tam staršia pani, ktorú cez hranicu previezli na vozíku. Chodila iba s pomocou barlí a bola onkologickou pacientkou. Mala už začatú liečbu, ktorá bola v dôsledku bombardovania nemocnice prerušená. Keďže si vyžadovala špecifickú starostlivosť, nemohli sme ju jednoducho posadiť na autobus do Michaloviec.

Pamätám si, že ako Červený kríž sme riešili skupinu 20 ľudí na vozíku, ktorých bolo treba naložiť do bariérového autobusu, kde nie je jedno, ako človeka preložíte, uchopíte.

Rozhodli sme sa preto, že ju na jednu noc necháme na už spomínanej fare v Jenkovciach a potom sa rozhodneme, čo ďalej. Momentálne sa už nachádza v Národnom onkologickom ústave v Bratislave, kde môže pokračovať v liečbe.

Lucia: Myslím, že toto je veľmi dobrá otázka, pretože si často neuvedomujeme, na čo všetko je potrebné na hranici myslieť. Zdravotný stav prechádzajúcich je toho príkladom. Napríklad si pamätám, že kolegovia z Červeného kríža riešili skupinu 20 ľudí na vozíku, o ktorých sa bolo treba postarať. Už len to, ako ich naložiť do bariérového autobusu, kde nie je jedno, ako človeka preložíte, uchopíte. Je tam skutočne veľa nepredvídateľných situácií vyžadujúcich si rýchle riešenie a najmä tvorivé a kompetentné premýšľanie.

Zuzana: Ja som si pri tejto službe uvedomila, že vojna ukrojí zo života všetkým, no najmä tým najzraniteľnejším – starým a chorým. Tí, ktorí si mysleli, že už dožijú svoj život vo svojich domovoch, boli teraz prinútení presúvať sa.

Druhá vec, na ktorú som pri pohľade na nich myslela, boli dobrovoľníci, ktorí im pomáhali na ich ceste do bezpečia ešte na ukrajinskej strane. Boli v oveľa náročnejšej situácii ako my tu na Slovensku, zachraňovali svojich rodákov a oni pritom riskovali. Často nám ľudia povedali, že počas cesty stretli mnohých dobrých ľudí, ktorí im pomohli.   

Viete si spomenúť na nejaké ďalšie špecifické zdravotné komplikácie, s ktorými ľudia prichádzali na hranicu?

Lucia: Pamätám si, že sme riešili prevoz pána s epilepsiou alebo ľudí s cukrovkou, ktorí potrebovali špeciálny typ inzulínu. Tiež sme riešili prípady onkologických pacientov. Alebo aj ľudí v šoku. Toto boli také najčastejšie prípady.

Od prvej chvíle na hranici som vnímala, že tu nie sme „my Slováci“, ktorí pomáhame „im Ukrajincom“, ale sme tu „my ľudia“, ktorí si pomáhame a zasadzujeme sa za pokoj.

Zuzana: Veľakrát to boli aj také bežné prípady zo života, ktoré sú náročné na zvládnutie i v pokojných časoch. Napríklad si spomínam, že sme pomáhali pani, ktorá išla so svojou staručkou mamou a malým synom s postihnutím. Vtedy človek skutočne precitne a uvedomí si, že vojna si jednoducho nevyberá.

Pamätáte si na príbehy utečencov, ktoré vás najviac zasiahli? 

Lucia: Pre mňa bola služba na hranici plná príbehov, ktoré vo mne doznievajú dodnes. Ak by som si mala vybrať, spomenula by som staršieho pána Vasiľa z Ukrajiny, ktorý prišiel z Užhorodu, aby slúžil ako dobrovoľník na hotspote v Michalovciach niekoľko dní po sebe v dvanásťhodinovej službe, aj v nevyhrievanom stane. Hoci som s ním bola iba na jednej zmene, bolo pre mňa inšpiratívne sledovať, s akým pokojom, vľúdnosťou pristupoval k ľuďom a ako vedel zariadiť, čo bolo treba. Aj pán Vasiľ mi potvrdil to, čo som si všimla od prvej chvíle na hranici – že tu nie sme „my Slováci“, ktorí pomáhame „im Ukrajincom“, ale sme tu „my ľudia“, ktorí si pomáhame a zasadzujeme sa za pokoj.  

Zuzana: Veľakrát to boli iba útržky z príbehov. Stáli pred nami dôchodcovia, ktorí napríklad so slzami v očiach hovorili o tom, ako prišli o celé svoje živobytie. Alebo si pamätám príbeh zronenej matky s dvomi deťmi, ktorá vravela, že nechala rodičov v kryte, lebo nevládali odísť a manžel musel ostať bojovať. Trápila sa, či urobila dobré rozhodnutie.

Na druhej strane je veľmi pekné vidieť, ako tie príbehy pokračujú. Napríklad táto pani sa dostala do rodiny, v ktorej jej deti našli akoby nových starých rodičov. Alebo napríklad sa nám podarilo umiestniť na Liptove viacero ľudí, ktorých sa miestni ujali s otvoreným srdcom a postupne ich začleňujú do spoločnosti, viacerí z nich už pracujú. Dokonca niektorí z tých, ktorí mali namierené do zahraničia, sa napokon rozhodli ostať na Slovensku, pretože sa tu cítili tak dobre.

V akom rozpoložení utečenci prichádzali? Najmä ak zohľadníme traumatické životné okolnosti, ktorými si prešli.

Maroš: Bolo to rôzne, ale väčšinou boli veľmi statoční. Videli sme to najmä na matkách, ktoré chceli byť silné kvôli svojim deťom.

Zuzana: Je pravda, že boli veľmi silní a zvládali to dobre, no akonáhle sme sa viac pýtali, videli sme aj slzy v očiach. Bolesť, ktorú prináša realita vojny. Veľmi pekný bol pohľad na deti, ktoré boli veľmi vďačné a trpezlivé, hoci museli čakať i celé hodiny. Akoby si tiež uvedomovali náročnosť situácie. 

Plánujete sa zapájať aj ďalej do integrácie utečencov v Bratislave, prípadne v iných mestách, kde eRko pôsobí? 

Zuzana: Áno, my s Marošom sa snažíme zapájať aj do služby tu v Bratislave. Verím, že teraz pomôžeme i v centre na Bottovej, čo je neďaleko nás. eRkárov sa snažíme hlavne povzbudzovať do služby v jednotlivých mestách, kde už sú Ukrajinci ubytovaní. Viacerí sú však aktívni ako dobrovoľníci i na hotspote v Michalovciach.

Keďže našou misiou je práca s deťmi, premýšľame nad naším vkladom i v tomto zmysle. A to na viacerých úrovniach. Jednak sa snažíme už teraz robiť materiály a metodiku pre našich vedúcich, aby mohli pracovať na stretkách aj s ukrajinskými deťmi. Zároveň by sme radi pozvali ukrajinské deti na letné tábory, ktoré ako eRko organizujeme. Spoločne so združením Domka pripravujeme kampaň „Hviezdy do tmy”, cez ktorú chceme povzbudiť deti, aby boli šíriteľmi nádeje a pokoja aj v čase vojny. 

Na konci života nebude dôležité to, aká bola v marci 2022 geopolitická situácia a kto mal viac pravdy, kto urobil chybu, ale to, čo som v marci 2022 robil ja. A na to si chcem vedieť odpovedať.

Maroš: Ako veľmi kľúčovú vnímam prácu v jednotlivých mestách, kam utečenci prichádzajú. Potrebujú veľmi konkrétne sprevádzanie na úrady či do banky, aby si vybavili zdravotnú starostlivosť, prídavky a podobne. Mne by sa zdal ideálny model, v ktorom by sa v obci spojil starosta, miestny kňaz a zástupcovia jednotlivých mimovládnych organizácií. Spolu by uvažovali a navrhovali riešenia pomoci utečencom. Vieme, že v niektorých obciach a mestách sa to už deje.

Celkovo sa hovorí až o počte pol milióna utečencov, ktorí by mohli prísť na naše územie. Myslíte si, že to ako Slovensko zvládneme?

Maroš: Ťažko povedať. Bude to určite náročné, ale verím, že keď sa dobre nastaví systém, tak áno. Aj na základe našej skúsenosti z hranice môžem povedať, že vôľa iných štátov pomáhať Slovensku a prijímať utečencov je skutočne veľká. Nepochybujem, že by nám pomohli, ak by sa nápor na našej hranici zvyšoval.

Zuzana: Keby som si pred dvomi rokmi položila otázku, či zvládneme pandémiu, tak by som si skôr povedala, že nie. Zvládli sme ju, i keď s odretými ušami, tak chcem veriť, že zvládneme aj túto skúšku. Pán Boh môže otvoriť cesty, ktoré si teraz možno ani nevieme predstaviť.

Samozrejme, musíme sa pripraviť aj na to, že sa to dotkne nás všetkých. Stále počúvame o tom, ako nám zdražie benzín a ceny energií, potraviny, no musíme si uvedomiť, že hoci všetky štáty budú platiť za vojnu svoju daň, čo je to oproti tomu, keby na nás padali bomby? Naozaj by som chcela pozvať všetkých, aby zažili pomoc utečencom, dokázali si obuť ich topánky a v nich vidieť človeka, ktorý u nás hľadá útočisko. Páčili sa mi slová z jednej kázne, v ktorej kňaz povedal, že na konci života nebude dôležité to, aká bola v marci 2022 geopolitická situácia a kto mal viac pravdy, kto urobil chybu, ale to, čo som v marci 2022 robil ja. A na to si chcem vedieť odpovedať.

Ukrajina je aj dosť nábožensky založená krajina. Vnímali ste, že viera utečencom pomáhala lepšie zvládať túto situáciu?

Lucia: Z krátkeho času, čo sme s ľuďmi strávili, som „na prvú“ nevedela vyčítať, či sú veriaci alebo nie. No to, čo som vedela vyčítať najviac, bola ľudskosť. Čo sa týka viery, potešilo ma, že vo Vyšnom Nemeckom je už druhý týždeň k dispozícii kaplnka.

Maroš: Ja by som doplnil, že Cirkev sa dosť zapájala aj tu u nás. Nielen už spomínané Jenkovce, ale aj keď som volal do rôznych farností, stretával som sa s nezištnosťou a ochotou pomáhať. Verím, že táto skúsenosť, že ľudia motivovaní vierou im pomáhajú, pomôže aj ich viere, aby tú situáciu zvládli. 

Čo by ste odporučili ľuďom, ktorí zvažujú, kde pomôcť? 

Zuzana: Aby sa pozreli, kde vo svojom okolí môžu priložiť ruku k dielu. Hoci nie každý môže venovať pomoci utečencom veľa času, dôležité je chcieť prispieť svojou troškou. Myslím, že na začiatku bola kľúčová najmä služba na hranici. Teraz sa už začína pomaly presúvať do jednotlivých miest. Táto služba môže byť oveľa náročnejšia v tom, že je intenzívna a dlhodobá. Dôležité bude byť im nablízku a uľahčiť im proces integrácie. 

Ako zakladateľ a dlhoročný riaditeľ programu Dobrá novina ste navštívili mnoho rozvojových krajín a máte bohaté skúsenosti s humanitárnou pomocou. Bola pre vás táto skúsenosť v niečom iná ako tie predošlé? 

Maroš: Ja som mal možnosť veľa cestovať v subsaharskej Afrike, no žiadna služba sa s týmto nedá porovnať. Možno najbližšie k dlhodobej humanitárnej kríze mala situácia v Južnom Sudáne, kde som bol aj počas občianskej vojny.

Keď sme tam prišli, riešili sme, ako krajine pomôcť postaviť sa opäť na nohy. Aby ľudia nehladovali a mali uspokojené základné potreby. Ale to sa všetko riešilo na mieste. Nikdy som tam však nezažil niečo takéto, ako sme spomínali. Tu utekajú matky s deťmi v obrovských počtoch do okolitých krajín. Ľudia boli na úteku aj tam, ale väčšinou to boli celé rodiny.

Na hranici si človek uvedomí, že je to úplne iný svet, v ktorom sa nerieši, kto mohol čo urobiť inak. Riešia sa tu existenciálne otázky, nie politické rozpravy.

Toto je naozaj veľmi špecifická situácia, ktorú je iba veľmi ťažké porovnať s čímkoľvek, čo som doteraz zažil. Dá sa to porovnať s vojnou, ktorú v Tigraji vedie proti svojim vlastným ľuďom etiópsky premiér Abyi s pomocou susednej Eritrey. Tento konflikt trvá už rok a pol a je ešte oveľa krutejší k civilnému obyvateľstvu, než to vnímame u našich susedov. Na rozdiel od Ukrajiny je táto vojna skrytá pred očami svetovej verejnosti, a preto je tu aj oveľa menší tlak na jej zastavenie.

V súčasnosti sa dosť vzmáha vlna nenávisti voči všetkému, čo je ruské. Akoby ľudia prestali byť schopní rozlišovať medzi vládnucim režimom a Ruskom ako takým. Stretli ste sa s nenávisťou voči Rusom aj medzi Ukrajincami? 

Maroš: Medzi utečencami nie. Viacerí z nich boli z rusko-jazyčnej časti Ukrajiny a celkovo nemali voči Rusku negatívne nastavenie. Na tej hranici si navyše človek uvedomí, že je to úplne iný svet, v ktorom sa nerieši, kto mohol čo urobiť inak. Riešia sa tu existenciálne otázky, nie politické rozpravy. Pripadá mi to tak, že na tej hranici sme boli najbližšie k ich reálnemu životu. Čím viac sa od tejto ich reality vzďaľujeme, tým viac sme vťahovaní do akademických debát, ktoré často nevedú ku konštruktívnym riešeniam.

Zuzana: Jediné, s čím sme sa stretli, bola otázka: Prečo nás napadli naši bratia? Rusko vnímajú ako bratský národ, mnohí majú v Rusku aj rodinné väzby. Podobne by sme reagovali my, keby nás napadli Česi. Tiež by sme nechápavo krútili hlavami.

Zatiaľ je vlna solidarity voči utečencom skutočne obdivuhodná. Existuje tu však i riziko, že sa obráti a ľudia sa začnú voči Ukrajincom vyhradzovať. Čo by sme mohli spraviť pre to, aby sme našu spoločnosť viac scitlivili na problémy týchto ľudí? 

Zuzana: V prvom rade neposudzujme. Určite sa aj medzi utečencami nájdu problematickí jedinci, tak ako na Slovensku. Dôležité je nerobiť si na základe jedného človeka obraz o celej Ukrajine. Dôležitú úlohu zohrávajú i médiá, ktoré veľakrát vyťahujú skôr negatívne veci a iba minimálne vyzdvihujú tie pozitívne. Som presvedčená, že sa tu deje veľa dobra, ale je o ňom iba málo počuť.

Pre mňa je v tejto dobe dobrým majákom Svätý Otec František. Počúvajme ho, čítajme, vnímajme jeho gestá a nasledujme jeho príklad.

To sa potom odráža v zmýšľaní obyčajných ľudí. Niekedy, keď čítam komentáre na sociálnych sieťach, tak si vravím, že niektorí ľudia sú schopní Ukrajincom závidieť aj vojnu. Mali by sme sa naozaj snažiť vžiť do ich situácie a správať sa tak, ako by sme my chceli, aby sa k nám správali, keby bol konflikt u nás.

Maroš: Ja by som povedal, že je dôležité byť kreatívny v tom, ako ich dokážeme vnímať a pomáhať im aj naďalej. Uvedomovať si, že sme v úplne inej situácii ako oni. Že oni naozaj prišli o všetko a sú odkázaní na našu pomoc. Isté riziko vidím aj v tom, že sme ešte stále zvyknutí na to, že štát sa postará. V tejto situácii však budeme musieť aj my byť tými, ktorí prevezmú veci do vlastných rúk.

Lucia: Pre mňa je v tejto dobe dobrým majákom Svätý Otec František. Počúvajme ho, čítajme, vnímajme jeho gestá a nasledujme jeho príklad.

Foto: Maroš Čaučík, Iva Kušíková

Autor
Články autora
Odporúčané
Newsletter

Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.

Newsletter

Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Podobné články