U iných kresťanov vidím niekedy väčšiu snahu pochopiť katolícke učenie ako u katolíkov, hovorí teológ Radoslav Lojan

V rozhovore s Radoslavom Lojanom sa okrem iného dozviete: 

• prečo by jednota kresťanov nemala ostávať iba na pôde sociálnej angažovanosti
• ako vníma vzájomné vzťahy medzi predstaviteľmi Katolíckej cirkvi a kresťanských denominácií
• aká by mala byť odpoveď kresťanov na narastajúcu vlnu sekularizmu
• čím môže Katolícka cirkev obohatiť iné denominácie

Témou tohtoročného Týždňa modlitieb za jednotu kresťanov bol výrok proroka Izaiáša: „Robte dobro, domáhajte sa práva“ (Iz 1, 17). Prečo?

Keďže toto podujatie sa koná medzi sviatkami sv. Petra (Katedra) a sv. Pavla (Obrátenie), vyberie sa verš zo Svätého písma, o ktorom sa potom reflektuje na pôde jednotlivých cirkví. Materiály na Týždeň modlitieb za jednotu kresťanov spoločne pripravuje Pápežská rada na podporu jednoty kresťanov a Komisia pre vieru a poriadok Svetovej rady cirkví. Tohtoročný citát z Izaiáša 1, 17 je veľmi dôležitou témou pre slovenský kontext. Izaiáš týmito slovami neapeloval len na náboženských vodcov, ale aj na kráľov vtedajšej doby, ktorí prihliadali skôr na mocenské záujmy ako na potreby chudobných. Podľa vtedajšieho pohľadu na svet tí, čo dávali štedré milodary, boli považovaní za dobrých a Bohom požehnaných, zatiaľ čo tí, ktorí boli chudobní a nemohli prinášať obetné milodary, boli považovaní za zlých a Bohom prekliatych.

Tieto dni modlitieb za jednotu kresťanov sú viditeľným znakom snahy o vytváranie jednoty, no nemalo by to byť iba otázkou niekoľkých dní v roku.

Izaiáš rázne vystupoval proti skorumpovaným vodcom a v prospech znevýhodnených, pričom korene spravodlivosti a práva videl len v Bohu. Izaiáš učil, že Boh od nás všetkých požaduje spravodlivosť a právo, a to vždy a vo všetkých oblastiach života. Dnešný svet v mnohých ohľadoch znovu prináša výzvu rozdelení, ktorým Izaiáš čelil vo svojom kázaní. Právo, spravodlivosť a jednota pochádzajú z hlbokej Božej lásky ku každému z nás a sú jadrom toho, kto je Boh a čo od nás očakáva, ako sa máme správať k sebe navzájom.

Ako v tomto citáte vnímate presah do ekumény? Mali by sme sa s kresťanmi z iných cirkví a denominácií stretávať na pôde sociálnej angažovanosti?

Áno. Práca na vzájomnej jednote kresťanov je dôležitá a má v rámci ekumenického dialógu svoje miesto. Prejavom hľadania jednoty kresťanov je najmä udržiavanie túžby po nej a modlitba za ňu. Toto hľadanie upriamuje svoj pohľad na Ježiša, ktorý položil svoj život za to, aby bol „jeden ovčinec a jeden pastier“ (Jn 10, 16), a ktorý sa modlil, „aby všetci jedno boli“ (Jn 17, 21). Nemali by sme preto ostávať len pri spoločných sociálnych projektoch. Mali by sme sa snažiť o jednotu v rozmanitosti a svedectvo života. Tieto dni modlitieb za jednotu kresťanov sú viditeľným znakom snahy o vytváranie jednoty, no nemalo by to byť iba otázkou niekoľkých dní v roku.

Bojíme sa prejsť do toho, čo kardinál Walter Kasper nazýva duchovným ekumenizmom, a preto ostávame stále na tej praktickej rovine a občasných spoločných modlitbách.

Robí sa pre ekuménu na Slovensku v súčasnosti dosť?

Nedovolím si hodnotiť situáciu celoplošne na Slovensku. V Košiciach budujeme mosty v rámci ekumenického spoločenstva už skoro tridsať rokov, ovocím čoho sú veľmi silné priateľstvá. Ešte stále však nemôžeme hovoriť o úplnej jednote. Ešte stále máme tendenciu pozerať viac na to, čo nás rozdeľuje, ako na to, čo nás spája. Bojíme sa prejsť do toho, čo kardinál Walter Kasper nazýva duchovným ekumenizmom, a preto ostávame stále na tej praktickej rovine a občasných spoločných modlitbách. Obávame sa totiž, že na duchovnej rovine nenájdeme spoločnú reč. Ježiš nás pritom pozýva nielen k sociálnej či charitatívnej angažovanosti, ale aj k tomu duchovnému, ktorému sa my vyhýbame.

Čo je pre vás najvýraznejšou aktivitou na pôde ekumény v Košiciach, kde ako kňaz pôsobíte?

Určite spoločný ekumenický pašiový sprievod všetkých kresťanských cirkví na Veľký piatok. Táto udalosť je taká dôležitá, že každá cirkev cíti povinnosť a zároveň vníma ako veľkú česť, že sa na nej môže zúčastniť. Zatiaľ čo napríklad na ekumenickú bohoslužbu slova počas Týždňa modlitieb za jednotu kresťanov príde stopäťdesiat ľudí, na pašiovom sprievode sa nás stretne aj dvetisíc. Tento viditeľný prejav jednoty kresťanov dáva taký silný signál do sveta, že jeho ozvena nemôže ostať bez povšimnutia.

V spoločnom katolícko-evanjelickom dokumente teologickej komisie o Eucharistii ostáva neujasnených iba niekoľko bodov.

Aké sú z vášho pohľadu v súčasnosti vzťahy medzi cirkevnými predstaviteľmi Katolíckej cirkvi a ďalších kresťanských cirkví a denominácií?

Prednedávnom sme mali v Košiciach stretnutie s predstaviteľmi kresťanských cirkví zo západného a stredného Slovenska. Musím povedať, že to bola pre nás všetkých veľmi silná skúsenosť. Od toho, ako sme na začiatku nevedeli, ako si máme vzájomne odkomunikovať svoje skúsenosti a postrehy z praxe, sme sa po hodine vzájomného zdieľania a modlitieb nevedeli rozlúčiť. Z každej strany bolo cítiť túžbu po zintenzívnení vzájomného kontaktu a stretávania sa.

Jednou z najpálčivejších tém v rámci ekumény je možnosť prijímania Eucharistie, ktorú má každá denominácia inak regulovanú. V rámci zachovania Tradície a rítu je len ťažko predstaviteľné, že by napríklad Katolícka cirkev robila v tomto zmysle nejaké ústupky. Čo by sa podľa vás muselo stať, aby sme i na tomto poli dosiahli väčšiu jednotu a mohli spolu sláviť spoločnú Eucharistiu, napríklad i v rámci Týždňa modlitieb za jednotu kresťanov?

O určitých krokoch smerom k jednote môžeme hovoriť aj v tejto otázke. Hlavne medzi evanjelikmi a katolíkmi, ďalej medzi anglikánmi a katolíkmi sa dosiahlo významné zblíženie aj v takých delikátnych otázkach, ako je Eucharistia a otázka pápeža ako úradu všeobecnej jednoty. V spoločnom katolícko-evanjelickom dokumente teologickej komisie o Eucharistii ostáva neujasnených iba niekoľko bodov: charakter obety, pričom však obe strany vyznávajú skutočnú prítomnosť Pána pod spôsobmi chleba a vína. V skutočnosti je pritom viac toho, čo nás spája, ako toho, čo nás rozdeľuje. I napriek chybám a rozdeleniu, ktoré v minulosti medzi nami nastali, sa máme o čo vzájomne deliť a môžeme sa spoločne obohacovať aj v rámci teologických právd.

Všetci sme na ceste hľadania pravdy. Nie však v zmysle hľadania filozoficko-náboženského systému, ale predovšetkým hľadania osoby Ježiša Krista.

Keď som bol napríklad pozvaný bratmi z evanjelickej cirkvi na konferenciu o Martinovi Lutherovi, tak som po troch hodinách skonštatoval, že som túto postavu vlastne vôbec nepoznal. V prvom rade to však bol solídny teologický dialóg za účasti rôznych duchovných, expertov a teológov z kresťanských cirkví. Vzájomné poznávanie, kontakty, spoločné modlitby, prednášky a iné akcie, snaha učiť sa jeden od druhého – toto všetko je dnes predpokladom ekumenizmu.

Dalo by sa povedať, že nám chýba odvaha a ochota pozrieť sa hlbšie do učenia jednotlivých cirkví, pretože by mohli spochybniť to naše?

Áno. V tom je často kameň úrazu. Môj osobný postreh je, že ako katolíci často súdime protestantské cirkvi za to, že nepoznajú naše učenie a pravdy, no zároveň si nepripustíme kritiku do vlastných radov. Dôležité je vzájomne uznávať duchovné dary rôznych kresťanských tradícií, učiť sa jedni od druhých a nechať sa navzájom obdarovať. Koniec koncov, všetci sme na ceste hľadania pravdy. Nie však v zmysle hľadania filozoficko-náboženského systému, ale predovšetkým hľadania osoby Ježiša Krista. Touto témou sa intenzívne zaoberal aj emeritný pápež Benedikt XVI. vo svojom diele Ježiš Nazaretský.

Akým spôsobom by sme podľa vás toto spoločné kráčanie za pravdou mali komunikovať ľuďom navonok, ktorí sú tiež hľadajúci?

Často premýšľam nad tým, ako ľudia, ktorí úprimne hľadajú vo svojom živote pravdu, hľadia na naše ekumenické snahy alebo niekedy skôr spory. Aký obraz o Kristovi ponúkame tým, ktorí ho nepoznajú. Akoby sme sa báli predstaviť osobu Krista ako zjednocujúci princíp. Sám som sa s tým stretol počas jednej cesty vlakom z Bratislavy do Košíc. Ako kňaz som sa dal do diskusie s mladými ľuďmi, ktorí so mnou sedeli v kupé. Videl som, ako rýchlo debata smerovala k filozofickej povahe náboženstva, no úplne sme sa pritom vzďaľovali od osoby Ježiša Krista. Keď som to však posunul do roviny prežívania svojho osobného vzťahu s Ježišom, náš rozhovor mal zrazu úplne iný spád.

Čo je podľa vás hlavnou hnacou silou Katolíckej cirkvi, ktorou môžeme obohatiť bratov a sestry z iných cirkví či denominácií?

Cirkev je sviatosťou spásy pre celé ľudstvo a ponúka ľuďom evanjelium, prorocký dokument, ktorý dáva odpoveď na otázky a záležitosti ľudského srdca a zostáva vždy blahozvesťou. Práve prehĺbenie sa v poznaní evanjelia ako radostnej zvesti nám môže priniesť ešte viac slobody a viesť aj priateľov z iných denominácií bližšie k pochopeniu Kristovho učenia.

Mávam skúsenosť s tým, že ma protestantské cirkvi oslovujú s túžbou prehĺbiť svoje morálne učenie, ktoré máme v Katechizme Katolíckej cirkvi.

Vďaka jasnosti a učeniu, ktoré Katolícka cirkev ponúka, sa môžu aj bratia z iných denominácií lepšie zorientovať v aplikovaní Božieho slova do konkrétnych životných situácií. Mávam skúsenosť s tým, že ma protestantské cirkvi oslovujú s túžbou prehĺbiť svoje morálne učenie, ktoré máme napríklad v Katechizme Katolíckej cirkvi. Paradoxne niekedy zo strany rôznych kresťanských cirkví cítiť väčšiu snahu o pochopenie katolíckeho učenia ako z našich vlastných radov. Hoci ako katolíci máme veľkú studnicu bohatstva, zabúdame z nej často čerpať.

Citlivou témou, v ktorej má Katolícka cirkev na rozdiel od evanjelikálnych cirkví jednoznačné stanovisko, je otázka antikoncepcie a vzťahu k ľuďom s inou sexuálnou orientáciou. Nebolo by pre budúcnosť ekumény – vybudovania jednej cirkvi – dôležité vyladenie takýchto morálnych otázok?

Dialóg v týchto otázkach musí byť vedený veľmi citlivo. Musíme si uvedomiť, že tu nejde o upúšťanie zo svojich právd a učenia. Ide skôr o pochopenie toho druhého, o rôznosť postojov a o schopnosť citlivého načúvania tej druhej strane. To je často oveľa podstatnejšie ako snaha o rýchle vyriešenie problému alebo zhoda na nejakej spoločnej odpovedi. Dôležité je naučiť sa viesť dialóg medzi sebou navzájom a potom vstúpiť do dialógu so svetom.

Čo je podľa vás cieľom ekumény? Vytvorenie jednej cirkvi?

Ekuména nie je samoúčelná, sleduje Kristove ciele. Cieľ už Kristus jasne vyznačil a je ním cesta k viditeľnej jednote. A možno to bude trvať až do konca čias. To však nie je dôležité. Dôležité je, že sme na túto cestu vykročili spoločne. Toto má byť aj návodom pre nás v rámci ekumény. Návodom, ako spoločne kráčať na ceste, vzájomne sa počúvať a rešpektovať.

Kto je pre vás osobne inšpiráciou a prorockým hlasom ekumény na Slovensku?

Veľmi ma oslovil prejav generálneho biskupa Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania na Slovensku Ivana Eľka počas stretnutia s pápežom Františkom v rámci jeho návštevy na Slovensku. Jeho slová boli nielen slovami evanjelickej cirkvi, ktorá sa prihovára pápežovi, ale prejavom jeho osobnej viery v ekuménu a vzájomný dialóg medzi kresťanmi. Priam až otcovsky k ekuméne pristupuje aj náš otec arcibiskup Mons. Bernard Bober. Z mnohých ekumenických stretnutí, ktoré sme doteraz mali, nevynechal skoro žiadne.

Mal som milú skúsenosť s jedným protestantským spolubratom, ktorý mi povedal, že si pána arcibiskupa veľmi váži, pretože sa o neho zaujímal viac ako ľudia v jeho protestantskom zbore, s ktorými je každú nedeľu. Jeden z takýchto prorockých hlasov vnímam aj v prof. Antonovi Konečnom, ktorého srdce bije pre ekuménu. Z jeho osobnosti je cítiť, že ekuména pre neho nie je niečo teoretické a naučené, ale niečo živé, pre čo mu zahorelo srdce.

V rámci Katolíckej cirkvi vnímam stále väčšiu rozpoltenosť. Nie je podľa vás na mieste si najprv „zamiesť pred vlastným prahom“ a až potom sa otvárať ekumenickému dialógu?

Uvediem príklad z osobnej skúsenosti ekumenického hnutia u nás v Košiciach. Keď sme stáli pred otázkou, ako nastaviť našu víziu po skoro tridsiatich rokoch fungovania, zhodli sme sa, že to nemôže ostať iba pri nejakých veľkých verejných podujatiach, kde budeme prezentovať pohľady jednotlivých cirkví. Pochopili sme, že musíme viac a intenzívnejšie pracovať vo vnútri ekumény medzi sebou navzájom a hľadať odpovede na otázky v spoločnosti. Až potom, keď si ich dokážeme zodpovedať medzi sebou, môžeme ísť von a vysvetľovať to iným.

Cirkev môjho brata, či už evanjelická, československá husitská, metodistická, či Bratská jednota baptistov, nie je skupina cudzích ľudí bojujúcich proti mne.

My katolíci máme často tendenciu vnímať protestantské cirkvi ako ohrozujúce. Nie sú však ani zďaleka niečím, čo nás ohrozuje, ani proti nám nebojujú. Cirkev môjho brata, či už evanjelická, československá husitská, metodistická, či Bratská jednota baptistov, nie je skupina cudzích ľudí bojujúcich proti mne. Ekumenizmus, to je pre mňa vidieť v bratovi, sestre bohatstvo darov Ducha a obrovskú lásku, ktorou ho/ju miluje Boh. To však nie je otázka jedného týždňa, ale dlhodobého a trpezlivého procesu práce na sebe.

Postoj Katolíckej cirkvi voči iným cirkvám sa historicky menil. Od pápeža k pápežovi, od epochy k epoche. Dá sa povedať, že k ekuméne v rámci Cirkvi stále viac zrejeme? Najmä od čias Druhého vatikánskeho koncilu?

Práve Druhý vatikánsky koncil bol v tomto zmysle veľmi nápomocný. Deklarácia o náboženskej slobode (Dignitatis humanae) ešte viac otvorila dvere ekumenickej spolupráci. Hlas pápežov Jána XXIII., Pavla VI., Jána Pavla II., Benedikta XVI., ale aj pápeža Františka volajúci po ekuméne tak silnie, že ho nemožno ignorovať a nemožno ho nepovažovať za prorocký.

V súčasnosti sa veľa hovorí o narastajúcej vlne sekularizmu, ktorá postupne prichádza i k nám. Mohlo by byť vzájomné spájanie kresťanských cirkví odpoveďou na to, ako výzvam spojeným so sekularizmom úspešne čeliť?

Ekuména je cestou, ako môžeme dosiahnuť, aby sme ako kresťania dokázali v Európe žiť svoje kresťanské korene a aby náš hlas v spoločnosti bolo počuť. V atmosfére stále väčšej polarizácie a prenasledovania, ktorému mnohí kresťania čelia, musíme hľadať to, čo nás zjednocuje, a práve ekuména je tou odpoveďou. Dobrým príkladom takejto spolupráce bola aj pandémia covidu-19, keď sa veriaci zo všetkých kútov sveta spájali pri spoločnej modlitbe za jej ukončenie. Bez rozdielov náboženstiev a cirkví. A pozrite dnes. Tento hlas bol vypočutý. Hoci dodnes zápasíme s následkami covidu-19, a vôbec nechcem tvrdiť, že už to máme vyhraté, hlas tejto spoločnej modlitby smeroval k srdcu Boha.

Viete si predstaviť rozšírenie ekumenizmu aj cez otvorenie sa iným náboženstvám a snahu o budovanie jednoty s nimi?

Príkladom nám môže byť súčasný pápež František, ktorý počas spoločných stretnutí (napríklad naposledy počas ekumenického stretnutia v Bahrajne) nazýva predstaviteľov rôznych náboženstiev bratmi a sestrami. Snaha o dialóg aj s inými náboženstvami je aj hlasom Druhého vatikánskeho koncilu. Úsilie o budovanie mieru a snaha o spoločné dobro, spravodlivosť sú princípmi, ktoré majú všetky náboženstvá spoločné. Náboženstvo umožňuje človeku vstúpiť do vzťahu s Bohom, Stvoriteľom a Otcom všetkých, musí teda byť silou pokoja. Prorocký hlas pápeža Františka vyznieva ako duchovný testament. Túžbou pápeža Františka je aj to, aby sa medzináboženský dialóg a správny výklad jednotlivých náboženstiev dostávali aj do učebných osnov našich škôl a teologických fakúlt.

Prečítajte si tiež:

Irituje ma, keď vidím, že niektorí kresťania sa ustavične cítia byť ohrozovaní

Daniel Pastirčák: Postupné zjednocovanie cirkví je nielen možné, ale aj nevyhnutné