Učme sa spolu starnúť – milovať

Uvedomil som si, aj zoči voči večnosti, na ktorú veriaci seniori myslia viac ako mladší kresťania, že to, čo má v ľudskom živote najväčší zmysel, je neustále sa učiť milovať. To ostatné sa musíme my seniori, naopak, postupne učiť opúšťať, ak nemáme vo zvyšných rokoch pozemského života stratiť radosť a pokoj. No práve dar lásky nám k tomu dáva slobodu, ba odbremeňuje nás od všetkého, na čom sme možno v živote lipli.

Psychológ a psychoterapeut sa snaží pomáhať ľuďom vyrovnať sa s ich problémami vo svete. Pre večný život toho veda veľa ponúknuť nemôže. Preto som rád, že môžem byť jedným z účastníkov spoločenstva v Lukovom dvore, ktoré sa chce nechať viesť Bohom, nie človekom. Niečo zo svojich odborných skúseností a poznatkov využijem, no starnúť sa musím učiť aj ja. S tým, čo ma ešte čaká, nemám žiadnu osobnú skúsenosť. Učiť sa starnúť je celoživotný proces.

Učenie starnúť v spoločenstve s Ježišom je v značnej miere zamerané na prehlbovanie nádeje vo večný život s Bohom. To neznamená, že sme spoločenstvom smutných starcov. Naopak, dôvera v Pána a nádej, že „to najlepšie ešte len príde“ (C. S. Lewis), nám pomáha byť vnímavými prijímať Kristovu radosť a pokoj. V istom zmysle sa učíme ešte „žiť vo svete“, ale už „nebyť zo sveta“. Ako som povedal, tu už veda, psychológia nemá príliš čo ponúknuť. O to cennejšie je uvedomovať si dary, ktoré poskytuje spoločenstvo s Ježišom.

Zvlášť my seniori si musíme dať veľký pozor, aby sme neoprávnene a nepríjemne nevstupovali do života mladých a nediktovali im, ako by mali žiť.

Chcem sa ešte zmieniť o jednom probléme, ktorý sa týka niektorých ľudí, mladých i starých, a komplikuje im vzťahy vo svete aj život s Bohom. „Vedia celkom presne“, čo by mali robiť tí druhí. Ľudia vo všeobecnosti, aj ľudia konkrétni, obvykle tí najbližší. To sa stáva problémom pre rodinné vzťahy, aj medzigeneračné. Určité červené čiary pre to, čo si ešte „môžeme dovoliť“ a čo je cez čiaru, prirodzene existujú. Tie však od nepamäti určujú morálne pravidlá týkajúce sa medziľudských vzťahov. Náboženské, aj od veľkých filozofov antiky a Orientu, z čias pred Kristom. Ako veriaci sa môžeme domnievať, že aj ich nositelia boli inšpirovaní Duchom Svätým, biblickým Bohom, Kristom, hoci si to nemohli uvedomovať, veď Ježiš sa ešte nenarodil.

U niektorých veriacich seniorov sa s predstavou, že vďaka dlhodobej životnej skúsenosti majú už „recept na všetko“, spája aj nespokojnosť s mladými. Osobitne s tými neveriacimi. No ak podľa kresťanskej viery je viera v Boha dar, nemožno ju od ľudí vyžadovať. Už vôbec nie pohoršovať sa, že sú ateisti. Desatoro, ktorému na začiatku dominujú prikázania vo vzťahu k Bohu, bolo určené vyvolenému židovskému národu. Sám Ježiš ho nepriamo „okresal“, keď upriamil pozornosť na vzťahy s blížnymi: „Všetko, čo chcete, aby ľudia robili vám, robte aj vy im. Lebo to je Zákon i Proroci“(Mt 7, 12).

Žiť a nechať žiť, robiť iným to, čo chceme, aby oni robili nám. Nie úplne konkrétne, ale nechať im slobodu myslieť, rozhodovať sa a konať, akú aj my chceme pre seba, akú aj nám dáva Boh. Ich sloboda nemá, samozrejme, hrubo obmedzovať uspokojovanie našich legitímnych potrieb. Ešte väčší nárok na nás Ježiš kladie požiadavkou milovať blížnych napriek všetkému, čo sa nám na nich možno nepáči. No nechceme aj my to isté, aby sme boli milovaní, hoci iným sa, možno aj právom, nezdáme milovania hodní?

Samozrejme, nedá sa všetko vyjadriť jednou vetou, aj keď je to citát Božieho slova. Jazyk, slová však skutočnosť zjednodušujú a vyprázdňujú. Veď sú aj ľudia, ktorí nás „nechajú žiť“, lebo sme im ľahostajní. Podobenstvu o milosrdnom Samaritánovi, v ktorom okoloidúci „rešpektujú slobodu“ bezmocného, obchádzajú a nevšímajú si človeka v núdzi, keď akútne potrebuje pomoc a starostlivosť, určite rozumieme. Denne zažívame také situácie alebo sa o nich dozvedáme z médií. Nepriamo k tomu „vychovávajú“ ideológie individualizmu a „slobody“, atmosféra tvrdej konkurencie v boji o ukrojenie si čo najväčšieho kusa zo spoločného koláča, ak sa dá, aj jeho celé privlastnenie. No možno ani sami nepatríme do skupiny milosrdných samaritánov.

Zvlášť my seniori si musíme dať veľký pozor, aby sme neoprávnene a nepríjemne nevstupovali do života mladých a nediktovali im, ako by mali žiť. Či chceme, alebo nie, či sa nám to páči, alebo nepáči, priznajme si, že nedokážeme úplne rozumieť súčasným podmienkam a výzvam života, ani legitímnym potrebám mladších generácií. Môžeme si myslieť, že náš život v mladosti, pred desiatkami rokov, bol „lepší“, ba aj poskytnúť o tom množstvo „objektívnych“ argumentov. Môžeme poukázať na hrozivé ukazovatele zhoršenia podmienok života, vedecké prognózy na prežitie života na našej planéte vôbec. Veda však tiež poukazuje na spomienkový optimizmus starších ľudí, ktorý súvisí s tým, že ako mladí sme mali väčšiu chuť do života.

Spomienky nám nasadzujú „ružové okuliare“ na časy, keď sme boli plní elánu čeliť výzvam, čerpali z prirodzených darov mladosti, bez ohľadu na vonkajšie podmienky, ak boli len trochu znesiteľné a my sme boli zdraví. Navyše naša skúsenosť je neprenosná. Naši vnuci neraz ani netušia, o čom im hovoríme. V neposlednom rade sme sami prispeli k zhoršeniu života ďalších generácií. Pritom si tiež radi užívame niečo z dočasných dobier, ktoré moderná doba prináša.

Ak si budeme poctivo spytovať svedomie, možno zistíme, že v čase, keď naše deti ešte boli ochotné nás počúvať, dokonca túžili, aby sme im venovali svoj čas, v čase, keď ich prirodzenosť bola vývinovo pripravená prijímať z našej skúsenosti to najlepšie, sme premeškali vhodnú dobu. A tak boli odkázané nasávať skúsenosti, súvisiace s ich dnešným konaním a postojmi, ktoré sa nám nepáčia, z iných prameňov.

Ak to ešte dokážeme, ako seniori máme možno ešte šancu vzbudiť ich ochotu k dialógu s nami pokornou, nezištnou láskou, ktorá si nič nenárokuje. Iba dáva a ticho čaká, či si to niekto všimne. Pritiahnuť a ovplyvniť svojou dobrou skúsenosťou ich môžeme len v dialógu Ja a Ty (M. Buber), v ktorom pocítia, že ich milujeme „ako seba samého“. Rozhodne nie kritikou a pohoršovaním sa, aká je dnešná mládež, ľudia v produktívnom veku, deti a vôbec moderná doba hrozná.