Utečenci z Ukrajiny nás učia, ako si zachovať nádej v beznádeji

Pri colnom priechode stoja traja vojaci, ktorí berú batožinu vystrašeným ľuďom utekajúcim pred vojnou. To, čo sme si pred dvomi týždňami nedokázali ani len predstaviť, je dnes realitou, v ktorej sa učíme žiť. Čelíme humanitárnej katastrofe, a to iba pár kilometrov od našich hraníc. Tisícky ľudí za našou východnou hranicou zbalili do kufrov a igelitových tašiek len to najnevyhnutnejšie a vydali sa na niekoľkodňovú púť. 

„Museli sme sa stať minimalistami,“ vysvetľuje mi s jemným úsmevom Nataša, ktorá bola ešte donedávna študentkou v Kyjeve. V sprievode svojich dvoch kamarátok cestovala tri dni, kým sa dostala na Slovensko. Ako sama priznáva, predtým by bola pre ňu niekoľkodňová cesta, počas ktorej bola takmer nonstop na nohách, nepredstaviteľná. Potom, ako zazneli v Kyjeve prvé výbuchy, sa Nataša so svojimi kamarátkami takmer na 10 dní uchýlila do metra, ktoré sa po invázii stalo útočiskom pre stovky ľudí.

Najväčšiu silu v týchto ťažkých momentoch čerpali z modlitby. Zážitok z vojny považuje za najťažší test viery, keď sa jej modlitba stávala pravdivou a Biblia skutočne živým Božím slovom. „Každý deň sme si čítali úryvky zo Svätého písma, a to bolo pre nás v tých chvíľach vyslovene životodarnou silou. Spievali sme žalmy a modlili sa ruženec, zatiaľ čo sa nad nami ozývali výbuchy a lietali bomby,“ opisuje asi 25-ročná Nataša. Keď sa spätne pozerala na riskantnú cestu z Kyjeva, videla množstvo nadprirodzených Božích zásahov, pri ktorých sa jej tisli slzy do očí. Pri sile tohto svedectva premýšľam nad tým, ako autenticky ja žijem svoju vieru a ako by obstála v čase skutočnej skúšky.

Zo Slovenska smerovala Nataša s kamarátkami ďalej do Čiech, kde ich už čakajú známi. Toto je scenár väčšiny ukrajinských utečencov, ktorí v týchto dňoch prekračujú naše hranice. Smerujú za rodinou či známymi do okolitých európskych štátov a cez naše územie iba prechádzajú. Pri organizácii transportu im pomáhajú dobrovoľníci z Maltézskeho rádu, ktorí sú pre utečencov zároveň prvým kontaktom po prekročení ukrajinsko-slovenskej hranice. Najviac času trávim práve v ich stánku.

Som tu ako dobrovoľníčka cez Komunitu Sant´Egidio. Pracujem dve zmeny – dennú a nočnú. Pomáham s prekladmi z ruského jazyka, ktorý je používaný ako dorozumievací jazyk na celej Ukrajine, ako i s organizáciou dopravy a ubytovania. V stánku Maltézskej pomoci sú dobrovoľníci asi pri troch počítačoch ustavične v strehu. Zisťujú možnosti dopravy do zahraničia pre tých, ktorí smerujú za rodinou či známymi, ako aj možnosti ubytovania pre tých, ktorí ostávajú na Slovensku.

Utečencov, ktorí plánujú ostať na našom území, prichádza v súčasnosti iba málo, no v najbližších týždňoch sa očakáva, že ich počet bude prudko narastať. Na hraničný priechod tiež prichádza niekoľko dobrovoľníkov zo zahraničia, najmä z Nemecka a Švajčiarska. Ponúkajú odvoz, ubytovanie či dokonca pracovné príležitosti. 

Okolo stanu Maltézskej pomoci je najväčšia koncentrácia ľudí. Celkovú operatívu tu zastrešuje asi 15 dobrovoľníkov, ktorí sa ujímajú utečencov bezprostredne po príchode, aby im v prvom rade poskytli upokojujúci kontakt, pomohli s jazykovou bariérou, s batožinou a následne i s dopravou a ubytovaním. Od Maltézskej pomoci utečenci ďalej smerujú k stanu, ktorý spravuje Sant´Egidio, Mareena a Nadácia Milana Šimečku. Tu sa môžu informovať o svojom aktuálnom statuse po príchode na Slovensko a získať podporu od dobrovoľníkov pri vybavovaní žiadosti o azyl, ako i žiadosti o tzv. dočasné útočisko. Túto možnosť poskytuje Slovenská republika v spolupráci s krajinami EÚ všetkým občanom Ukrajiny a ich rodinným príbuzným, ktorí takto získavajú neobmedzený prístup na trh práce, k zdravotnej starostlivosti či k vzdelaniu.

To je prípad aj architekta Ismaila, ktorého som stretla počas nočnej služby. Pôvodom je z Maroka, no už takmer 10 rokov žil so ženou a s dieťaťom na Ukrajine. Jeho žene a synovi sa už podarilo dostať do Nemecka, kam smeroval aj on. Z Ukrajiny sa mu podľa jeho vlastných slov odchádzalo iba veľmi ťažko. Dúfa, že sa jemu a jeho rodine čoskoro podarí vrátiť späť do Charkova, kde žili. „Myslím, že v aktuálnej situácii by o prácu v mojom odbore nebola núdza,“ dodá s úsmevom. Na mobile mi ukazuje zábery z univerzity v Charkove, ktorá po útoku na mesto ostala v troskách. Charkov je spolu s mestami Kyjev a Mariupoľ najviac zasiahnutým územím, kde sú medzi obeťami často aj civilisti.

Nočné služby na hraničnom priechode bývajú pokojnejšie. Prichádza iba veľmi málo ľudí. O to viac je príležitostí venovať sa im individuálne. Utečenci sú dotknutí najmä tým, ako vrelo sú na našej hranici prijímaní. „Sú všetci ľudia tu na Slovensku takí dobrosrdeční? To je tu úplne bežné?“ pýta sa ma asi 35-ročná žena, ktorá utiekla s dvomi malými deťmi. Jej manžel musel ostať bojovať na Ukrajine.

Po dlhej ceste si mohla konečne vydýchnuť a ísť sa ohriať do stanu, ktorý spravovali skauti a Červený kríž. Je určený najmä matkám s deťmi, ktoré ostávajú čakať na odvoz autobusom. V noci tu býva aj pod nulou, a tak je vyhrievaný stan takmer nepretržite zaplnený. Je v ňom detský kútik, psychologická pomoc aj matrace pre tých, ktorí potrebujú prečkať noc či dve. 

Po niektorých prichádzajú rodinní príslušníci z druhého konca Európy prekonávajúc tisíce kilometrov. To bol prípad aj študentky literárnej kritiky Liliany z Kyjeva, ktorú stretávam, keď čaká na svoju sestru žijúcu v Paríži. Cestuje autom takmer 2000 kilometrov, aby Lilianu vyzdvihla. Za všetku našu podporu je Liliana veľmi vďačná a pri pití čaju mi s presvedčením a odhodlaním v hlase hovorí, že po príchode do Francúzska chce tiež pôsobiť ako dobrovoľníčka a pomáhať núdznym. Počas chladných nocí sú teplý čaj a káva na nezaplatenie. Dobrovoľníci tieto nápoje ponúkajú takmer v každom stane. Od Maltézskej pomoci, cez Gréckokatolícku charitu, občianske združenie Človek v ohrození až po dobrovoľníkov z farnosti v Sobranciach.

Tí sa vraj začali mobilizovať ako prví. V meste vyhlásili zbierku, ľudia napiekli koláče a podonášali potraviny. Tie teraz dobrovoľníci ponúkajú utečencom prichádzajúcim počas celého dňa. O zabezpečenie teplej stravy sa tu starajú dobrovoľníci z neziskovej organizácie Kuchári bez hraníc, ktorí takto ponúkajú utečencom po niekoľkodňovej ceste niečo na zahriatie. Ako sami vraveli, najviac sa ich dotýka, keď vidia vďačnosť v očiach matiek s malými deťmi, ktoré k nim prichádzajú trasúc sa od zimy. O tom, že o ich službu nie je núdza, hovoria čísla. Za 72 hodín vydali asi 1400-1600 porcií. Na plynovom horáku v troch 80-litrových kotloch varia prakticky nepretržite. Vždy, keď okolo nich prechádzam, mi ich entuziazmus a nadšenie, že môžu svojou troškou priložiť ruku k dielu, zlepšia náladu.

Úplne poslednou zastávkou, ku ktorej smerujem utečencov, je stánok mobilných operátorov. Poskytujú zdarma SIM kartu s kreditom a neobmedzenými dátami. Aspoň takto môžu ostať v kontakte so svojou rodinou na Ukrajine. Práve vedomie toho, že časť ich rodiny je stále na Ukrajine, je pre nich to najťažšie. Väčšina z nich v tejto časti nášho rozhovoru nevládze zadržať slzy a je veľmi vďačná za každý prejav súcitu a pochopenia. Okrem mužov, ktorí dostali povolávací rozkaz, ostávajú na Ukrajine aj starší ľudia, pre ktorých je niekoľkodňová púť a asimilácia v cudzej krajine len ťažko predstaviteľná. Najmä ak sa k tomu pridružia i ďalšie zdravotné problémy. Zúfalstvo týchto ľudí najlepšie ilustruje príklad dôchodkyne Iriny, ktorú pre jej zdravotné problémy dcéra tlačí na vozíku. „Ja som ju presviedčala, aby ma nechala doma zomrieť a odišla bezo mňa,“ vysvetľuje Irina. Počas mojich služieb som viackrát svedkom toho, ako prichádzajú ľudia na invalidných vozíkoch a chorí, ktorí potrebujú akútnu zdravotnú starostlivosť.

Vidím pani, ktorá sa potrebuje urgentne dostať na dialýzu, alebo staršieho pána, ktorého musia okamžite previezť na operáciu srdca. V tých najvážnejších prípadoch zasahuje i sanitka či vrtuľník, aby chorých previezli do najbližšej nemocnice. So zdravotnou starostlivosťou tu pomáhajú dobrovoľníci z Červeného kríža, ktorí vo svojom stane umožňujú matkám nadojčiť a prebaliť svoje deti. Rovnako ako sú medzi utečencami ľudia s fyzickým hendikepom, prichádzajú aj ľudia s rôznymi psychickými poruchami. Takto prišla aj pani Olga so svojimi štyrmi dospelými dcérami.

Museli ju vziať z psychiatrickej liečebne a odvtedy sa už tri dni nevyspali. Vyžaduje si 24-hodinovú starostlivosť, aby neublížila sebe alebo druhým. Po príchode na Slovensko ju napokon berú na psychiatrickú kliniku do Michaloviec a jej dcéry do neďalekého azylového domu. Myslím, že práve tie najzraniteľnejšie skupiny, akými sú starí, chorí a opustení, prežívajú útek najťažšie. Práve na ich osudoch sa ukazuje najhoršia tvár vojny, ktorá nemá zľutovanie ani s najbiednejšími.

O tejto desivej stránke vojny mi rozpráva mladé dievča Marína z Kyjeva, ktorá pracovala v nemocnici. Keď sa po prvom dni invázie rozhodla pre útek z krajiny, budovu nemocnice, kde pracovala, zasiahol bombový útok. Detskí onkologickí pacienti odkázaní na nevyhnutnú zdravotnú starostlivosť sa tak museli skryť v suteréne nemocnice. „Je pre mňa úplne nepochopiteľné, ako môže byť niekto taký krutý, že sa nezastaví ani pred bombardovaním detskej nemocnice,“ hovorí Marína. Ako sama priznáva, nie je deň, keď by na deti z nemocnice nemyslela. „Každý deň sa za nich modlím a dúfam v zázrak,“ dopĺňa.

Práve s prosbou o modlitbu sa tu stretávam veľmi často. Akoby to bola posledná iskierka nádeje, ktorá ľuďom ešte zostala. Takmer všetci utečenci, ktorých mám šancu spoznať, odchádzali zo svojej rodnej krajiny s tým, že sa chcú vrátiť, akonáhle sa situácia zlepší. Ukrajina pre nich ostáva domovom, ktorý si nosia v srdci, a s ktorým sa im lúčilo iba veľmi ťažko.

Všetku prácu na hraničnom priechode Vyšné Nemecké zatiaľ zastrešujú najmä mimovládne organizácie v spolupráci s Civilnou ochranou. Takéto nasadenie dobrovoľníkov je však dlhodobo neudržateľné. V najbližších dňoch sa preto počíta so zásahom štátu, ktorý by mal prevziať koordináciu dopravy, ubytovania a s tým spojenej operatívy. Podľa posledných informácií od Maltézskeho rádu sa s výraznejším nasadením zo strany štátu počíta už od najbližšieho víkendu. 
 
Moja služba na hranici vo Vyšnom Nemeckom sa pomaly blíži ku koncu. Chystám sa na cestu späť do Bratislavy. Stále sa mi pred očami premietajú tváre prichádzajúcich ľudí plné hrôzy a strachu, no zároveň i veľkej nádeje. To ma na tom všetkom prekvapuje najviac. Koľko vnútornej sily, viery a vďačnosti si dokázali títo ľudia zachovať po tom všetkom, čím si prešli. Pohľad na to množstvo utrpenia, ktorého som bola svedkom, mi pripomenul pravdivosť slov z Listu svätého apoštola Petra: „A Boh všetkej milosti vás po krátkom utrpení zdokonalí, posilní, utvrdí a upevní.“

Foto: autorka