V Českej republike je alkoholovou závislosťou ohrozených vyše milióna ľudí (+podcast)

Rozhovor si môžete v rozšírenej verzii vypočuť ako podcast.

Venujete sa rôznym závislostiam dlhé roky. Kam sa posunulo vnímanie tohto problému u vás za pomerne dlhý čas, čo sa mu venujete? Ako je na tom Česká republika dnes?

To je dosť zoširoka postavená otázka, ale čo sa týka závislostí, tak môžeme povedať, že sa nám stále rovnako objavujú mladiství ľudia so závislosťou od alkoholu. Alkohol je vlastne stále vstupnou drogou, látkou, ktorá je všade ľahko dostupná. Myslím si, že v Česku i na Slovensku to bude veľmi podobné v tom, že žijeme v spoločnosti, ktorá je alkoholu veľmi naklonená, a nie je vôbec neobvyklé, že sa deti učia piť v rodine a od malička ochutnávajú alkohol. Už sa však, našťastie, pomaly ruší v povedomí verejnosti mýtus o tom, že vstupom do nejakej závislosti je marihuana, pretože je to práve alkohol, prípadne alkohol v kombinácii s nejakými liekmi. Zo skúseností viem, že v prípade mladistvých ide vždy o to, čo je doma najľahšie dostupné – prehrabať rodičom lekárničku a bar.

Povedali ste, že sa za vstupnú drogu dlho považovala marihuana a že sa to v povedomí ľudí zmenilo. Čím to je? Ide o výsledok rôznych kampaní? Na Slovensku, ako aj v Česku máme kampaň Suchý február. Mohlo by to byť aj vďaka nej?

Skôr si myslím, že tu bola dlho kampaň, že marihuana nie je vstupná droga, ktorá otvára niečo dramatické. Hovorí sa o tom dlhé roky – už od 90. rokov. Ale pokiaľ ide o prehodnotenie postoja k alkoholu, tak tiež, samozrejme, máme Suchý február a minulý rok sa k tomu pridala aj kampaň Nechmeľ deti. V našej spoločnosti sa teda začína viac hovoriť o tom, že rodičia a ich postoj k alkoholu je pomerne podstatný v tom, ako pripravujú deti do života. V rodine sa deti učia vnímať to, čo sa deje, keď sa rodičia napríklad radujú. Čo urobia? Idú sa napiť, oslávia to panákom, štamperlíkom, vínkom, otvoria si fľašku? Čo sa deje, keď má rodič problém? Dá si niečo na posilu? A čo sa deje, keď príde rodič z práce a chce relaxovať, otvorí si jedno pivo a potom si dá druhé, tretie, štvrté? Ak je to tak, deti potom prirodzene preberajú tieto stratégie, a pokiaľ sa v rodine nevyskytujú iné zvyky, tak sa deti iné stratégie, ako sa radovať, zvládať stres alebo relaxovať, od rodičov nenaučia. Takto potom vstupujú do života s predstavou, že teraz, keď už sú dospelí, nebudú na takéto situácie reagovať detsky a nebudú sa radovať poskakovaním so zmrzlinou v ruke, ale pôjdu to osláviť dospelým spôsobom, ktorý je spojený s alkoholom.

Prečo majú podľa vás Česi a Slováci taký silný vzťah k alkoholu?

Tých vplyvov je tam asi viacero. Jedným z nich je ekonomická podpora pivnej a vinárskej kultúry, prípadne kultúry na miestach, kde sa pália tie slivovičky. Ďalej vznik rôznych mýtov o tom, ako je alkohol liečivý. U nás v Česku to vedel podporiť teraz už bývalý prezident rôznymi výrokmi, v čom alkohol pomáha. Nabúravať potom mýty, ktoré sa tu dlho živili, je veľmi náročné.

Spomínali ste rodinu ako prvé miesto, kde sa dieťa, mladý človek učí zdravému vzťahu k alkoholu. Aké sú ďalšie rizikové faktory okrem rodiny, kde je ten vzťah k alkoholu neprimeraný?

Rodina a to, čo sa v nej deje, je určite jeden z dôležitých rizikových faktorov. Typické je, že v rodine sa odohráva problém s alkoholom a dieťa alebo tínedžer alkohol odmietne, ale tie naučené stratégie použije na iných látkach a prepadne inej závislosti. Ďalej to môže byť rovesnícka skupina, kde – povedala by som – sú viac než mladí chlapci ohrozené práve dievčatá, ktoré majú väčšiu tendenciu podľahnúť snahe zachrániť, pomôcť, pochopiť niekoho, kto je závislý, a v tejto zúfalej snahe pomôcť začnú samy danú látku užívať. To nie je úplne bežný vzorec pre chlapcov.

Problém nastáva tiež vtedy, keď je tam prítomná akákoľvek rodinne či sociálne zložitá situácia, nedostatočná starostlivosť alebo nejaká forma týrania. My niekedy hovoríme, že v niektorých rodinách sa nedá nefetovať alebo neužívať nejaké látky, pretože ten životný príbeh je taký dramatický, že je celkom pochopiteľné, že dotyčný človek z neho uniká.

Na druhej strane môže byť zdrojom problému aj druhý extrém, keď je prítomná prehnaná starostlivosť. Typicky ide o prípady, kde deti nemali čas ani minútu robiť čokoľvek iné, mali množstvo krúžkov, všetko mali rodičmi zorganizované alebo sa až nudili. S kolegami niekedy hovoríme, že tieto deti sa akoby narodili so zlatou lyžičkou v ústach.

V poslednom období sa objavujú prípady študentov, ktorí vnímajú na sebe veľké študijné nároky a chcú obstáť. Snažia sa toho veľa zvládnuť a hľadajú cesty, ako by sa mohli veľa naučiť bez toho, aby stratili veľa času, aby neprokrastinovali. V takomto veľkom preťažení potom hľadajú spôsoby, ako si uľaviť, prípadne ako sa koncentrovať a pokračovať v intelektuálnom výkone.

Pokiaľ má byť starostlivosť o mladistvého úspešná, potrebujeme dobre spolupracovať s rodinou. Ten mladý totiž nie je strojček, ktorý sa rozbil, ktorý by nám rodičia dali a my ho opravíme a zase im ho vrátime.

Predpokladám, že sa v praxi stretávate aj s prípadmi závislosti od alkoholu, kde nebol problém primárne v rodine. Čo prežívajú rodiny detí, ktoré spadli do pasce závislosti od alkoholu nejakým vonkajším pričinením?

Je to pre ne veľmi ťažké. Myslím si, že väčšina rodičov, ktorí rozmýšľajú nad svojím dieťaťom, má tendenciu hľadať chybu u seba a premýšľa, čo urobili zle. Pýtajú sa, ako sa to mohlo stať, alebo sa veľmi rýchlo snažia obhájiť pred okolím, pretože sa cítia trochu pod drobnohľadom, že nejakú chybu určite museli urobiť. Toto celé je veľmi zložité zvládnuť a je veľmi ťažké odhaliť, či bolo v rodine nejaké správanie, ktoré šlo v ústrety takémuto problému. Či už to bolo správanie, ktoré nedefinovalo hranice a bolo príliš uvoľnené, alebo, naopak, tie hranice boli príliš úzke a nezodpovedali veku dieťaťa, a preto sa dieťa do nich nevošlo, respektíve hľadalo únik. Takže je to veľmi zložité.

Zároveň však my adiktológovia vieme, že pokiaľ má byť starostlivosť o mladistvého úspešná, potrebujeme dobre spolupracovať s rodinou. Ten mladý totiž nie je strojček, ktorý sa rozbil, ktorý by nám rodičia dali a my ho opravíme a zase im ho vrátime.

Stretli ste sa aj s tým, že rodičia odmietli prijať zodpovednosť za stav svojho dieťaťa?

Áno, to je celkom bežné, že aj rodičia majú nejaké ťažkosti prijať, čo sa deje. Ja by som však stále nechcela tvrdiť, že za to môžu. Myslím si, že rodičia vždy robia to najlepšie, čo v danej chvíli dokážu. Tiež majú často v tom svojom životnom príbehu nejaké komplikácie, ktoré ich k tomuto stavu doviedli. Takže je dôležité, aby v terapii bola možnosť stretnutí zvlášť so závislým, ale aj rodičmi a aby sa potom robili stretnutia aj spoločne za podpory ideálne dvoch terapeutov.

Povedzme, že máme mladého človeka, ktorý chce so závislosťou od alkoholu prestať. Čo sú najsilnejšie motivácie, ktoré zaberajú?

Na to nemám odpoveď, pretože vieme, že každý si potrebuje dopadnúť na nejaké dno a zistiť, že tá cesta, ktorá vyzerala ako ružová a krásna s pomocou alkoholu či drog, taká nie je. A pokiaľ toto ľudia nezistia, nie sme schopní im ponúknuť niečo, čo by ich situáciu zlepšilo. Nikdy zároveň dopredu nevieme, čo to dno bude. Či niekoho vydesí, že spolužiaka vyhodili zo školy a on nechce byť vyhodený – a že vidieť toto mu bude naozaj stačiť. Sú takí, ktorým to postačí a dajú si pozor. Pre niekoho iného je však to dno oveľa hlbšie, napríklad že skončí až na ulici a rozpadnú sa mu vzťahy s rodinou. Pre niekoho je dnom to, že začne mať zdravotné problémy alebo prežije násilný zážitok, kde ho niekto ohrozí. Pre iného je to strach, že ho zavrú.

Pre mladé ženy a dievčatá je to napríklad strach z toho, že otehotnejú. Alebo ak ostanú tehotné, môže to byť pre niektoré motiváciou, aby so závislosťou prestali. Toto všetko môže byť motiváciou. Motiváciou však určite nie je to, ak sa rodičia snažia svojmu dieťaťu život uľahčiť, „vystlať“. Ak mu dávajú napríklad návrhy, že ak s tým prestane, vezmú ho na cestu do Ameriky, kúpia mu byt, dostane najdrahší počítač… Toto nefunguje. Naopak, rodičia nevedomky brzdia dieťa v tom, aby zažilo reálne dôsledky svojho konania a premýšľalo nad tým, ako to zmeniť. Ak rodičia dieťaťu všetko vybavia, prečo by si neužívalo ďalej?

Spomínam si na niekoľko rozhovorov s klientmi, ktorí mi povedali, že by vo svojej závislosti pokračovali, ak by to nemalo napríklad zdravotné následky, ak by nestrácali rodinu a priateľov, ak by sa všetky tie mínusy dali škrtnúť a ostali by len plusy. A my dospelí niekedy robíme práve to: vezmeme mladým mínusy, aby sme ich chránili, a oni si povedia, že prečo by som nepokračoval.

Tip na našu knihu

Čo okrem silnej osobnej motivácie zvyšuje šance mladého závislého človeka, aby sa dostal zo závislosti?

Závisí to tiež od toho, ako je mladý človek sám usporiadaný, do akej miery je krehký či pevný, a určite sú tam faktory, ktoré tú šancu, že sa zo závislosti dostane, zvyšujú. Rozhodne ju výrazne zvyšuje primeraná podpora rodiny, ktorá, ako som povedala, nechá dieťa zažiť primerané dôsledky. Ďalej sú to dobré sociálne väzby, aby človek neprišiel o všetkých dobrých priateľov. Určite tú šancu zvyšuje aj to, ak má nejaké pozitívne zážitky z detstva, na ktoré môže naviazať, ak ho napríklad bavilo maľovať alebo kresliť. A je to jednoduchšie, pokiaľ mladý človek úplne nevypadol zo systému vzdelávania a dá sa aj v tomto smere na niečo naviazať.

Pamätám si, že ako tínedžerka som videla dokumentárny film Katka o závislej tínedžerke. Dosť živo mi zostal v pamäti. Je to dobrý nástroj v rámci prevencie? A ak áno, nemalo by byť takých filmov viac?

Myslím si, že tých informácií je dosť a nepotrebujeme mladých strašiť, pretože aj ten dokument o Katke je trošku odstrašujúci. To, čo funguje, je vlastne hovoriť s mladými o tom, čo návykové látky robia, čo spôsobuje alkohol, prečo ho užívame, a veľmi reálne sa s nimi baviť o tom, čo aktuálne sa v ich živote deje, s čím potrebujú pomôcť, a tú pomoc im aj ponúkať. Na to sa v Česku zameriava mnoho preventívnych programov, ktoré sa ponúkajú školám. Venujú sa tomu organizácie, ktoré sa zaoberajú primárnou prevenciou, a už nechodia po školách púšťať tieto dramatické filmy, aby deťom ukázali, aká troska sa z nich môže stať, skôr sa zaoberajú tým, čo sa deje v tej-ktorej skupine, triede, nad čím mladí uvažujú a kde hľadajú úľavu, a snažia sa im odpovedať na otázky a ponúkať alternatívy. To, čo sa ukazuje ako naozaj neúčinné, je démonizovanie. Niektoré kresťanské organizácie majú trochu tendenciu klamať tým, že je to ešte oveľa horšie, ako ukazuje realita. Ľudia však veľmi dobre vedia, že to takto skončiť nemusí, že takto skončia len niektorí.

Často sme v role tých zlých dozorcov, „postihnutých“ profesií, ktoré problém berú príliš vážne. Podľa tej časti verejnosti, ktorá má tendenciu všetko trošku devalvovať, možno preháňame a hľadáme strašiaka tam, kde nie je.

Aká je vlastne pravdepodobnosť, že mladý človek závislý od alkoholu skončí pri tvrdších drogách?

Neviem vysypať čísla z rukáva. Viem to však povedať skôr obrátene. Každý klient, s ktorým som pracovala, sa s alkoholom stretol. Buď ho sám v nejakej podobe nadužíval, alebo sa voči nemu vyhranil, pretože ho nadužíval niekto v jeho okolí. Určite je to teda blbý začiatok. Preto ak chceme chrániť naše deti pred alkoholom, určite by som odporučila rešpektovať ich prirodzené hranice. Myslím si, že deťom pod 15 rokov alkohol do ruky nepatrí, ani na oblízanie pohára, ani na lepšie trávenie obeda a podobne. Keď mi niekedy dospelí povedia, že nechajú dieťa vyskúšať, ako alkohol chutí, tak sa ich pýtam, či by podobne nechali dieťa ochutnať cigaretu. To nechce robiť nikto, ale akosi nám nepríde divné dať sa deťom napiť alkoholu.

Ďalej je tiež veľmi dôležité mať prehľad, čo alkohol je a čo nie je. Niektoré alkoholické nápoje časť dospelých považuje za limonádu, pritom majú dosť vysoké percento alkoholu. Zároveň by som odporúčala dávať si pozor aj na nealko pivá, pretože pre pivovary je veľmi výhodné, ak si človek na chuť piva zvyká už od mala. Časť rodičov si dokonca myslí, že nealko pivo je zdravšie ako kokakola, pretože je kaloricky menej náročné, a teda sa z neho tak nepriberá. Sama som bola prekvapená, keď som si všimla, že istá firma vyrába nápoje, ktoré sa volajú kokakola alebo citronáda, ale sú vyrobené zo sladu, respektíve nejakého sladového extraktu. Takže ten návyk sa začína už v mladom veku.

Vplyv marketingových stratégií v reálnom živote, ale aj na internete je obrovský. Rýchlo sa menia a za obeť im často padnú práve deti a mladí ľudia. Vedia dnes odborníci dostatočne rýchlo sledovať tieto trendy a flexibilne na ne reagovať?

Myslím si, že odborníci sú pripravení. Otázkou je, či spoločnosť je pripravená si ich vypočuť. To je väčší problém, pretože potom sme často v role tých zlých dozorcov, „postihnutých“ profesií, ktoré problém berú príliš vážne. Podľa tej časti verejnosti, ktorá má tendenciu všetko trošku devalvovať, možno preháňame a hľadáme strašiaka tam, kde nie je.

Pretože my ako spoločnosť sa aj na problém s alkoholom často pozeráme tak, že alkoholik je predsa ten opitý, počúraný, špinavý, ktorý sa váľa v parku a nevie o sebe. A o tom, kto zvláda chodiť do práce alebo do školy, kto normálne komunikuje so svojím okolím, kto si udržuje bežné vzťahy, kto zachováva zdanie nejakého primeraného režimu, si povieme, že s ním je to v poriadku. Že pokiaľ ten človek ešte normálne funguje, nemôže byť závislý. A vlastne prehliadame, že to už dávno neplatí, pretože ak by sme to pripustili, museli by sme si priznať, že tých ľudí, ktorí sú závislí alebo ktorí sú v ohrození závislosťou, je okolo nás veľmi veľa. A často aj my sami sme niečím ohrození alebo máme problém. Hovorí sa, že v Česku máme milión až milión a pol ľudí ohrozených alkoholovou závislosťou a že tu máme veľkú epidémiu.

Ak by ste mali hovoriť rečou mladých závislých ľudí, čo by malo zaznieť smerom k dospelým? Čo by chceli títo mladí komunikovať nám dospelým, ale často nevedia ako?

Myslím, že to, čo by chceli povedať, je: počúvajte ma, berte ma vážne, potrebujem vám niečo dôležité povedať. To považujem naozaj za veľmi podstatné. A k tomu „berte ma vážne“ by som ešte pridala: ale neverte mi čokoľvek, čo poviem. Overujte si veci, preverujte si ich, nenechajte ma robiť čokoľvek kedykoľvek. Nedávajte mi bezhraničnú dôveru a nulové hranice, pretože v tom sa necítim úplne bezpečne a dobre.