V živote je dôležité robiť aj veci, ktoré sa nám nechce (+podcast)

Rozhovor je dodatočne upravený a v rozšírenej verzii si ho môžete vypočuť aj ako podcast.

Keď sa povie personalista, mnohí si predstavia človeka, ktorého možno stretnúť na pracovnom pohovore a potom možno aj pri tej krajšej časti práce, a tou sú výplaty. Predpokladám však, že tomuto nevenuješ 100 % svojho pracovného času.
Čo robíš zvyšok svojho času?

Rozdelil by som to asi na dve časti, aby som to zjednodušil. Moja prvá rola je zabezpečiť, aby do firmy prichádzali kvalitní ľudia. Takže áno, sú to aj tie pohovory, je to veľká a podľa mňa aj tá najdôležitejšia časť mojej práce, pretože ak človek urobí nábor dobre, vyrieši tým veľa ďalších problémov. Ak ho neurobí dobre a nevyberie tých správnych ľudí do firmy, tak už to väčšinou nezachráni ani tým platom, ani ďalšími vecami.

Moja druhá rola je vytvoriť ľuďom prostredie na to, aby mohli robiť najlepšiu prácu svojho života. Do toho spadá veľa vecí, ako ohodnotenie, rozvoj, nejaká komunikácia, ale aj pomoc lídrom byť lepšími lídrami, taktiež riešenie rôznych problémov. Týmto trávim asi najviac času, že hasím problémy. (Smiech.)

Necítiš sa niekedy aj ako psychológ?

Jasné, je to jeden z tých „klobúkov“, ktoré často potrebujem mať na sebe. Dokonca keď ma môj šéf prijímal, povedal mi, že jedna z mojich rolí bude logopéd. Mojou úlohou teda je, aby som vysvetlil druhým, čo tým jeden myslel a prečo si to niekto druhý pomenoval inak, a aby si navzájom títo ľudia porozumeli.

Už sa ti stalo, že si vybral zle, že si prijal nesprávneho človeka?

Samozrejme, neviem si ani predstaviť, že by sme na tej škále, na akej sa hýbeme, čo sú naozaj desiatky ľudí ročne, vybrali vždy stopercentne. Človek predsa len je limitovaný časom, na základe čoho dokáže toho človeka spoznať, a ľudia sú rôzni, preto neexistuje nejaký postup, že ak toto dodržím, tak vyberiem vždy správne. Ale snažím sa tomu čo najviac priblížiť. Nie je to totiž len o tom, že hľadáme toho správneho človeka pre danú firmu. Podľa mňa je oveľa dôležitejšie, aby si ten človek vybral správnu firmu, pretože na konci dňa má firma mnoho zamestnancov, ale zamestnanec má len tú jednu firmu. Podľa mňa je preto dôležité zistiť, či by to bola pre toho človeka tá správna voľba.

Dokonca si ani nemyslím, že firma by mala byť zodpovedná za to, aby bol človek šťastný. Osobne nemám rád pojmy ako happiness manager, lebo podľa mňa by mal byť v nejakej miere každý človek zodpovedný za svoje šťastie.

Keď si spomínal, že sa snažíš aj o rozvoj zamestnancov, to môže byť na druhej strane aj celkom obľúbená rola…

Ja som sa už dávno rozlúčil s predstavou, že budem najobľúbenejší človek vo firme. (Smiech.) Je to krásna, ale zároveň aj veľakrát nevďačná úloha, pretože často je človek nositeľom správ, ktoré možno nie sú tie najkrajšie. O to viac, keď firma potrebuje urobiť nejaké náročné rozhodnutia, ktoré sa týkajú ľudí, tak ja som ten, kto ich komunikuje. Spomínala si, že plat, to je tá krásna časť. Áno, je, ale niekedy možno máme rozdielne predstavy o tom, čo znamená mať krásny plat, a potom ja som častokrát za toho zlého, ktorý nesúhlasí so zamestnancom, a podobne. Čiže moja rola nie je o tom byť najobľúbenejším človekom vo firme. Dokonca si ani nemyslím, že firma by mala byť zodpovedná za to, aby bol človek šťastný. Osobne nemám rád pojmy ako happiness manager, lebo podľa mňa by mal byť v nejakej miere každý človek zodpovedný za svoje šťastie. Firma, samozrejme, potrebuje vytvárať priestor, aby bol človek spokojný, ale zároveň sa nesnažím budovať nejakú naviazanosť. Človek by mal byť v týchto veciach slobodný. Pre mňa je práca zásadnou súčasťou života, pretože si myslím, že každý z nás vie vytvoriť svojou prácou pre tento svet obrovskú hodnotu. Zároveň keď napríklad dôjde k tomu, že sa firma potrebuje s niekým rozlúčiť, neznamená to, že ten človek je teraz horší. Jeho hodnota má byť postavená na iných veciach.

Jednou z dôležitých kvalít, ktorú by mal človek mať, ak chce plnohodnotne fungovať v nejakom zamestnaní, v dobrej firme, je schopnosť organizovať si svoj čas. Aká je tvoja skúsenosť s touto oblasťou? Majú s tým ľudia podľa teba vo všeobecnosti problém? S čím sa stretávaš v praxi?

Na úvod by som chcel povedať, že som veľa študoval time management a self management, veľa som o tom prednášal a školil a myslel som si, aký som frajer, až kým sa nám nenarodili deti, to veľa zmenilo. Dnes si už nemyslím, aký som frajer. (Smiech.) Vedieť si zorganizovať čas je veľmi dôležitá vec a nepoviem teraz, že to neriešte, keď máte deti. Len som tým chcel povedať, že sa ľudia nemusia cítiť blbo, keď to nezvládajú tak, ako to zvládali predtým.

Správny time management je podľa mňa extrémne dôležitý práve v dnešných časoch. Keď sa na to pozrieme historicky, tak ešte pred päťdesiatimi rokmi mal človek reálne determinovaný svoj život. Ráno šiel do práce, ktorá mu zabrala výrazne viac ako tých osem hodín, potom prišiel domov, potreboval riešiť rodinu, a potom šiel spať. Dnešná doba je charakteristická práve tým, že čas reálne máme, že máme čas, o ktorom vieme rozhodovať, a to je podľa mňa prvýkrát, keď má človek túto možnosť. Je to možno otázka posledných pár desiatok rokov a ľudstvo na to nie je úplne pripravené.

Zrazu sa nám naskytajú obrovské možnosti rozhodovať sa, čo s tým časom, ktorý máme, a to je veľmi dôležitá vec. A prečo? Pretože čas je nejaký zdroj a je to jediný zdroj, ktorého máme všetci rovnako. Keď sa povie, koľko má kto zdravia, tak niekto je viac zdravý, niekto menej. Keď si vezmeme peniaze, niekto ich má viac, niekto menej. Alebo vzťahy. Niekto má také vzťahy, niekto ich má trošku iné, ale času máme všetci rovnako. Nikto na svete nemá viac času, nikto ho nemá menej. Všetky rozdiely vznikajú na základe toho, čo s tým časom robíme. Na tú klasickú vetu „ja nemám čas,“ na to som veľmi alergický, pretože to nie je pravda.

Ako si povedal, v minulosti mal človek čas oveľa viac determinovaný. Dnes si môžeme vyberať, čomu ho venujeme. Nemáš však pocit, že sa to začína občas preklápať do úplne opačného extrému? Že máme tých možností naozaj toľko, až je stále ťažšie a ťažšie si medzi nimi vybrať a svoj čas si zorganizovať?

Určite to máme výrazne ťažšie ako naši starí rodičia. Keby sme našim starým rodičom povedali, aké máme dnes problémy, tak sa nás pravdepodobne opýtajú, čo riešime. Na druhej strane by som však ani neobviňoval tú našu generáciu. Žijeme v takomto svete a jednoducho to potrebujeme riešiť. Zmena uvažovania by mala nastať v tom, že to nie je len o manažovaní času, ale skôr o manažovaní seba samého v čase. To nie je o tom, že niečo urobím, aby som mal viac času, ale je to o tom, ako viem manažovať seba. To je podľa mňa prístup, ktorý je potrebný v dnešnom svete, pretože veľa ľudí sa naháňa za vecami a hovorí, že nemá čas. Oni ho však majú, len ho využívajú nejakým spôsobom a podľa mňa to, čo je v dnešnom svete dôležité, je vedieť sa zastaviť a pozrieť sa z výšky na svoj život a na to, ako trávime čas. Pozrieť sa, či sme s tým spokojní, a na základe toho spraviť nejaké rozhodnutia, ktoré to možno zmenia do budúcnosti.

Hovoríš, že zastaviť sa, ale ako na to? Lebo pocit, že sa cítiš ako taký škrečok v kolese, je u mnohých ľudí podľa mňa dosť reálny. Ako to teda podľa teba spraviť, aby sme sa dokázali zastaviť, pozrieť sa na seba z toho nadhľadu a usporiadať si priority?

Ak niekto nie je zvyknutý robiť niečo takéto pravidelne, bude to preňho extrémne ťažké, lebo bude mať presne ten pocit, že si nemôže ani len dovoliť zastaviť sa, pretože ak to spraví, tak sa mu toho ešte viac nakopí. Mne sa v súvislosti s týmto veľmi páči príbeh s Alicou, ktorá príde k stromu, na ktorom sedí mačka, a Alica sa v tej rýchlosti pýta na cestu. A tá mačka sa pýta – kam sa chceš dostať? A Alica, že to je úplne jedno, na čo jej mačka hovorí, tak potom je úplne jedno, kam pôjdeš. A to je pre mňa veľmi silný moment, pretože podľa mňa toto v niečom charakterizuje aj naše životy. My proste ideme, ideme, ideme a potom sa nás raz za čas život spýta, kam chceme ísť, a my si povieme, že je nám to jedno a nemáme to pomenované. Podľa mňa to má teda obrovskú hodnotu, ale každý človek si to musí sám pomenovať a uvedomiť si, že je to dôležité.

Pre mňa osobne to má hodnotu preto, lebo cítim obrovskú zodpovednosť za to, že mi bolo niečo dané, nejaké talenty, a chcel by som z týchto talentov urobiť viac talentov. Preto cítim obrovskú zodpovednosť, aby som mal pomenované to quo vadis (kam kráčaš). Uvedomujem si, že keď budem mať viac rokov a budem na sklonku svojho života, už nebudem vedieť tak veľa vecí ovplyvniť. Keď potom začnem premýšľať o tom, že som mal svoj život prežiť ináč, už môže byť celkom neskoro. Teraz ešte rozhodnutia môžem robiť a môžem sa v rýchlosti života rozhodovať, ktoré ponuky zobrať, ktoré nie, čomu sa venovať a čomu sa nevenovať a ako manažovať v tom čase seba. Až teraz si uvedomujem, aké relatívne jednoduché to bolo bez detí. Teraz je to ťažšie a zložitejšie. Ale podľa mňa je dôležité mať pravidelný čas, keď sa človek môže stíšiť, môže to spojiť s modlitbou, meditáciou, s čímkoľvek, čo mu vyhovuje. Aby sa mu ten vnútorný kompas ustálil a vedel si povedať, ktorým smerom sa chce vybrať.

Otázka je, čo znamená zastaviť sa pravidelne. Raz za rok je lepšie ako ani raz za rok. Raz za mesiac je lepšie ako ani raz za mesiac, raz za týždeň je lepšie ako ani raz za týždeň. Ďalej by som už asi nebol úplne realistický. Každopádne, zastaviť sa, a to pokojne môže byť aj na desať, pätnásť minút. Poznám ľudí, ktorí každé ráno vstanú o tých pätnásť, dvadsať minút skôr iba kvôli tomu, aby si urobili ranný čaj, rannú kávu, v pokoji si to vypili a zamysleli sa, čo ich čaká cez deň, a povedali si, či sú s tým v poriadku alebo nie. Táto reflexia je podľa mňa podstatou každého time manažmentu a selfmanažmentu.

Keď o tejto potrebe zastaviť sa, reflektovať o svojom živote rozprávaš zamestnancom vo firme, ako na to reagujú? Ako sa pri tom tvária?

V zásade by som to negeneralizoval. Je to rôzne a je to aj rôzne pri rôznych skupinách, s ktorými sa stretávam. Ale je pravda, že dnešný svet je, ako si povedala, ako taký škrečok v koliesku a mnohí ľudia sú ako tá Alica, ktorá ide a len sa naháňa. Život ich bude nejako viesť, no otázka je, či na konci dňa s tým budú ľudia spokojní alebo nie. Ľudia na to reagujú rôzne. Moja skúsenosť vo väčšine prípadov je taká – a nechcem to nejako generalizovať –, že len málo ľudí je naučených reflektovať svoj život, zastaviť sa. Veľa ľudí aj voči tomu time manažmentu pristupuje mechanicky. Príde nejaká úloha, ja si ju dám do kalendára, ten kalendár mám väčšinou plný, a väčšina ľudí má potom pocit, že je veľmi zaneprázdnená a že nemá čas. Ale to je taký sebaklam. Oni majú čas, len ho možno venujú aktivitám, ktorým by ho nechceli venovať. Toto je tá mechanická časť time manažmentu. To, kam by sme sa potrebovali dostať ako spoločnosť, je mať odstup, mať pomenované, kam sa chcem dostať, a až potom to riešiť na dennodennej báze.

Práca človeka je podľa mňa veľmi zásadná vec, lebo cez ňu sa človek dokáže realizovať a dokáže vytvárať hodnotu pre tento svet. A bola by veľká škoda, ak by sme k práci pristupovali štýlom, že ideme do roboty, nejakých osem hodín tam vydržíme, aby sme konečne po tých ôsmich hodinách mohli začať žiť.

No dobre, tak keď si povieme, že máme už nejaký zadefinovaný cieľ a nejakú predstavu, ako sa tam chceme dostať, čo je potom tým každodenným kľúčom? Podľa čoho by sme sa mali rozhodovať, čo je naozaj dôležité a čo nie pri toľkých možnostiach?

Ak to má niekto pomenované, tak mu tlieskam, pretože je to veľmi zložité a málokto to má. Už to je fantastické, ale potom zase neuviesť to do praxe je ako mať kompas, ale niekde v batohu a nepoužívať ho. Podľa mňa sú na to, ako to urobiť, dva prístupy. Jeden je proaktívny a druhý reaktívny. Začnem tým reaktívnym. Dnešný svet do nás pumpuje príležitosti. Už len každý večer má každý z nás tri-štyri možnosti, ako ho stráviť. Či je to pozerať Netflix, či je to byť so svojím partnerom, partnerkou, rodinou, či je to ísť s niekým na pivo, víno, kávu, na večeru, ísť na nejaký event… Tých možností je veľa a prichádzajú k nám zo všetkých strán. Toto nám podľa mňa dáva možnosť trochu rozlišovať. Prichádza príležitosť, tak si viem povedať v danom momente áno alebo nie, do čoho ísť alebo nejsť a podobne. Potom je tu ten proaktívny prístup, keď mám, ako som povedal, pomenované, kam sa chcem dostať. A preto si dokážem položiť otázku, čo sú tie rozhodnutia, ktoré treba urobiť dnes. Som na ceste, aby som sa dostal tam, kam chcem? Ak áno, super, ak nie, čo sú tie zmeny v kurze, ktoré potrebujem urobiť?

Existujú však aj ľudia, ktorí prirodzene nie sú plánovacie typy. Často nechávajú život spontánne plynúť a neznamená to, že o ňom nereflektujú, len možno nemajú radi systém. Majú podľa teba takíto ľudia šancu uplatniť sa vo firemnom prostredí, kde sú nastavené pravidlá a nejako by mal fungovať aj ten time management? Môžu byť takíto ľudia tiež podľa teba prínosom napriek tomu, že nie sú zorganizovaní a nemajú svoj čas tak pevne v rukách?

Asi by som to rozdelil tak, že sú ľudia, ktorí sú viac štruktúrovaní, majú radi systémy. Tí to asi budú mať ľahšie, ale zároveň to neznamená, že si človek musí kúpiť diár alebo stiahnuť nejakú aplikáciu a teraz byť zviazaný. Môže to byť veľmi jednoduché, a ak na to človek nie je zvyknutý, nemusí ísť z jednotky hneď do štvorky. Stačí ísť do tej dvojky. A to môže znamenať, že človek vstane ráno o desať minút skôr a zamyslí sa nad životom. Môj argument, prečo by aj takí slobodnejší ľudia mohli nad tým uvažovať, je, že ak si nevytvoria priestor na spontánnosť, tak budú stále v tom istom kolečku. A to mi neznie ako najväčšia sloboda. Čiže podľa mňa je práve ten time manažment kľúčom k tomu, aby som mohol byť spontánny. Tam vidím jeho benefit.

Empaticky si sa vyjadril, že rozumieš ľuďom, ktorí majú deti, a vieš, že to nie je jednoduché. Čo si pochopil, keď prišli deti do tvojho života, napríklad aj v oblasti organizovania času?

Jedným z tých veľkých uvedomení bolo, že čas je úplne relatívny, pretože ja som mal aj pred deťmi pocit, že mám toho veľa a že nestíham. A potom ti je zverený nejaký človiečik, ktorý zaberá extrémne veľa času, lebo to nevypneš. (Smiech.) A napriek tomu sa ten čas akoby nafúkne.

V posledných rokoch vnímame, že sa forma práce mení. Mnohí ľudia pracujú z domu, teda práca, starostlivosť o rodinu sa akoby realizovala v tom istom časopriestore. Ako si správne rozvrhnúť čas v takýchto podmienkach a medzi takýmito dôležitými prioritami, ako je rodina a práca?

Nie som zástancom tzv. work-life balance (rovnováha medzi pracovným a osobným životom, pozn. redakcie), pretože to v praxi znamená, že mám prácu a potom mám život. A tu je na mieste otázka, že keď pracujem, tak nežijem? Práca človeka je podľa mňa veľmi zásadná vec, lebo cez ňu sa človek dokáže realizovať a dokáže vytvárať hodnotu pre tento svet. A bola by veľká škoda, ak by sme k práci pristupovali štýlom, že ideme do roboty, nejakých osem hodín tam vydržíme, aby sme konečne po tých ôsmich hodinách mohli začať žiť. Chápem, že niektorí to tak majú, ale príde mi to smutné a bolo by super, keby sme to brali tak, že aj keď pracujeme, tak žijeme. Dnes je podľa mňa super, že mnohí ľudia pracujúci z domu a môžu mať teoreticky nejakú voľnosť. A ja osobne verím, že keď ľudia majú slobodu, tak vedia prekvapiť tým, ako dokážu fungovať. Som preto veľkým zástancom toho, aby sme dali ľuďom slobodu a zároveň s ňou aj zodpovednosť. A podľa mňa ani tak veľmi nezáleží na tom, koľko času budú ľudia tráviť v ofise, ale čo je tá hodnota, ktorú dokážu vytvoriť.

Aké sú podľa teba rušivé faktory, ktoré nám v dnešnej dobe bránia rozhodovať sa správne a efektívne?

Podľa mňa sú to napríklad očakávania druhých ľudí. Veľakrát sme do niečoho tlačení. Alebo rozmýšľame, čo si iní myslia, že by sme mali robiť. Potom často skloňované sociálne siete. Nielen tým, koľko času tam trávime, ale skôr tým, že väčšina ľudí prezentuje len tie pekné veci. A ja, keď som v práci a chcem si vyvetrať hlavu, preskrolujem si Instagram a vidím, že všetci ľudia žijú fantastický život, iba ja sedím niekde v robote a práve musím riešiť niečo, čo ma extrémne nebaví. Myslím si preto, že je dôležité uvedomiť si hodnotu toho momentu a tiež to, že ak kamarát pridal fotku, ako si bol ráno zabehať alebo ako bol na dovolenke, tak on nezverejnil tých zvyšných dvadsať hodín svojho dňa. Tu si treba uvedomiť, o čom je život. Nie je len o užívaní si, hoci dnešný svet nás veľmi tlačí do toho, že ideálom je užívať si a čo najviac prekážok odstrániť. Bojím sa toho, aby sme na tento spôsob uvažovania nenabehli naplno, lebo v živote je veľmi dôležité robiť aj veci, ktoré sa nám nechce robiť a ktoré prinesú nejaké ovocie až o pár rokov. A bojím sa toho, aby sme si nezvykli na to, že keď niečo urobím, tak automaticky sa hneď potrebujem cítiť dobre. A to sa spája napríklad aj s deťmi, lebo byť s nimi a starať sa o ne je niečo fantastické, ale nie vždy. Bojím sa, čo bude s nami v budúcnosti. Ľudia už nebudú chcieť mať vôbec deti? Niektorí to už tak vnímajú, pretože starať sa o deti a nerváčiť sa s nimi sa im nechce. Je potrebné, aby si ľudia uvedomovali aj túto hodnotu, pretože je obrovská. A aj v tej práci to nemá byť o tom, že sa niekde odfotím a niekto ma potľapká po pleci, že toto bolo super a podobne, ale že je to o každodenných starostiach.