Menu
Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
„Dobrý deň, tu pomáhate Ukrajincom?” – pýta sa po ukrajinsky starší muž, dôchodca, stojaci vo dverách kancelárie Gréckokatolíckej eparchiálnej charity v Košiciach. Od júna v týchto priestoroch na Hlavnej ulici funguje integračné centrum pre ľudí utekajúcich pred vojnou. Pán je dnes prvým klientom. Vonku na lavičke sedí osamote ďalšia staršia žena.
„Áno, nech sa páči, kolegyne sa už o vás postarajú,” reaguje na jeho otázku riaditeľka centra Anna Ivanková tiež po ukrajinsky. Kým sa mužovi vôbec stihnem pozrieť do tváre, ďalšie dve pracovníčky ho už usádzajú za stôl vo vedľajšej miestnosti. Dvere sa zatvárajú.
Odídenci, takto sa oficiálne volajú. Neznie to tak ostro a ani tak kruto ako slovo utečenec. Kedy a či sa vôbec niekedy budú môcť vrátiť, nevie nikto. Teraz treba čeliť novým výzvam – ako žiť ďalej, ako sa zaradiť do spoločnosti, zvyknúť si na nové prostredie. Nie každý však dokáže začať odznova.
„Závisí to od človeka a jeho rozhodnutia. Ak si v sebe postaví bariéru, je to veľmi náročné. Keď však porozumie, že ju musí prekročiť a musí sa naučiť, kde si čo vybaviť a ako sa v nových podmienkach správať, môžeme mu pomôcť integrovať sa,” vysvetľuje Ivanková, ktorá má v danej oblasti niekoľkoročné skúsenosti.
Rozhodnúť sa pre nový začiatok je však jedna vec a čeliť každodennej slovenskej realite vec druhá. Najväčším problémom je bývanie. „Mnohé ubytovne, hotely či internáty už Ukrajincom, keďže sa začal nový školský rok, ukončili pobyt, a tak sa veľa z nich muselo vrátiť na Západnú Ukrajinu,” pokračuje Ivanková.
Tí, čo ostali, respektíve tí, čo ešte len teraz prišli, sa okrem neistého bývania musia popasovať aj s jazykom. Neznalosť slovenčiny navyše vo veľkej miere sťažuje hľadanie práce. Podľa sociálnej pracovníčky Márie Šmidovej prichádzajú do centra aj mnohí vysokoškolsky vzdelaní ľudia, väčšinou ženy, avšak bez potrebných dokladov. Často sú preto odkázané na vykonávanie pomocných prác. V centre sa týmto klientkam snažia pomôcť, ako sa len dá, napríklad aj prekladom životopisov podľa slovenských štandardov.
„Nájdu sa však aj pozitívne príbehy,” prezrádza ďalšia sociálna pracovníčka z centra Štefánia Harčová. „Mali sme tu napríklad učiteľku hudby, ktorá by mala od septembra učiť na ZUŠ. Slovenčinu si osvojila veľmi rýchlo a dokáže už komunikovať, “ dodáva.
Dozvedáme sa tiež to, že o jazykové kurzy, ktoré ponúka aj integračné centrum, je veľký záujem. V jednej menšej miestnosti určenej na doučovanie sa týždenne vymení približne 150 ľudí.
„Máme tu napríklad 80-ročného pána, ktorý sa veľmi chce učiť jazyk. Je to dojímavé, ale zároveň veľmi náročné, keď si predstavím, že by takto fungovali naši starí rodičia. Že by museli odísť zo svojho domu a na staré kolená začínať niekde úplne inde. To človeka veľmi zasiahne,” vyznáva sa Harčová.
Okrem osvojenia si nových zručností je však potrebné vysporiadať sa i s prežitými traumami. Aj preto v centre poskytujú okrem sociálnych služieb aj psychologickú pomoc.
„V centre máme ukrajinskú psychologičku, ktorá klientom pomáha zvládnuť všetok stres i traumy, ktoré prežili. Často u klientov vnímame posttraumatický syndróm. Jedným z jeho prejavov môže byť nielen depresia, ale aj agresivita. Mali sme tu napríklad prípady, že sa ľuďom končilo ubytovanie a nevedeli, čo ďalej. Strácali základnú istotu, akou je pocit bezpečia, a to napätie a stres museli dať zo seba von,” vysvetľuje pracovníčka Mária.
Prekonaniu rán nepomáha ani sústavný pocit odlúčenia od najbližších. Aj preto mnoho ukrajinských matiek necestuje so svojimi deťmi ďaleko. „Veľa žien zostáva blízko hraníc, pretože sa potrebujú stretávať so svojimi mužmi. Ak manžel dostane v Kyjeve deň voľna, s rodinou sa môže aspoň na tento jeden deň stretnúť v Užhorode,” vysvetľuje riaditeľka centra.
Integračné centrum pomáha Urajincom aj finančne, avšak len počas troch mesiacov. Podmienkou je, aby klient absolvoval kurz slovenčiny. Podľa Ivankovej je tento príspevok zároveň motiváciou. Na otázku, ako vníma negatívne reakcie niektorých neprajníkov, ktorí sa sťažujú, že Ukrajinci dostávajú všetko zadarmo, reaguje: „Mnohí Slováci si myslia, že Ukrajinci dostávajú všetko na úkor našincov. Že majú stále dopravu zadarmo a podobne. To však nie je pravda. Peniaze, ktoré vláda Ukrajincom doteraz vyplácala, pochádzajú od OSN, prípadne od UNHCR a Červeného kríža. To však mnohí nevedia.”
Presúvame sa do druhej časti tej istej budovy na Hlavnej ulici. Dvere nám otvára sympatická útla Ukrajinka Viktória Bondarenko. S manželom sa na Slovensko presťahovali pred piatimi rokmi. Spolu majú tri deti a dnes už s nimi žijú aj starí rodičia. Po vypuknutí vojny sa, ako prezrádza, nedokázala len tak prizerať a hneď sa zapojila do pomoci svojim rodákom. Keďže stretávala predovšetkým matky s malými deťmi, veľmi rýchlo si uvedomila, že iba materiálna pomoc nebude stačiť.
„Vedeli sme, že bude treba založiť materské centrum, kde by tieto matky mohli nechať na pár hodín svoje deti a mohli si hľadať prácu. Nájsť však vhodné priestory bola veľmi dlhá cesta. Najprv nám miesto zadarmo na tri mesiace poskytla jedna ukrajinsko-slovenská rodina. Potom nám pomoc poskytla pravoslávna cirkev. V ich priestoroch sme však ostali len mesiac, pretože tam bola veľká zima. Nakoniec sme vďaka pomoci mesta našli toto miesto, ktoré si prenajímame. V súčasnosti už žijeme z toho, čo nám platia mamičky, ako aj z podpory mnohých Slovákov, ktorí sa nám na začiatku vyzbierali na to, aby sme mohli fungovať.“
Materské centrum Radosť dnes navštevuje dokopy 30 detí. A ako Viktória ďalej prezrádza, s komunitou matiek tu už vytvorili akoby jednu rodinu, kde si všetci navzájom pomáhajú. „Na začiatku, keď to bolo všetko intenzívne, sme sa stretávali aj niekoľkokrát do týždňa, aby sme sa navzájom podporili. Spoločne sme si sadli, plakali a spievali. Deti sa dívali na svoje mamy, videli, že sú v strese, tie však nekričali, ale spievali,” opisuje ťažké momenty so slzami v očiach Viktória.
Veľa jej známych a priateľov ostalo v Charkove, odkiaľ pochádza. „Hovorili sme im, aby prišli na Slovensko, aby neostávali, ale nepočúvali. Je mi ľúto, že sme vtedy nebuchli po stole a nepresvedčili sme ich, aby prišli,” pokračuje. „Viete, človek po vojne už nie je taký ako predtým. Keď vedľa vás celý čas padajú bomby, zvyknete si a už nedokážete racionálne uvažovať. Mnohé deti našich známych už napríklad v dôsledku traumy nevedia rozprávať a tieto rodiny už ani neodídu. Neutiahli by to tu už ani finančne.“
Kým si Viktória utiera slzy, zadívam sa cez pootvorené dvere do triedy. Na malej stoličke sedí blonďavé dievčatko s vrkôčikmi. Usmejem sa na ňu, ale úsmev mi neopätuje, iba sa vážne pozerá. „My ľudia máme všetko: domy, jedlo a aj tak stále bojujeme o teritóriá, zabíjame a mučíme sa. Nerozumiem tomu,” hovorí Viktória, tento raz však z jej hlasu cítiť spravodlivý hnev.
Pýtam sa jej, čo jej pomáha túto bolesť ustáť. „Moje deti, manžel a Boh, ktorý je, verím, nad všetkým. A tiež pocit, že v mojej rodine je všetko v poriadku, hoci sme si nikdy nemysleli, že budeme robiť toto.”
Sedíme spolu ešte nejakú chvíľku a rozprávame sa o práci a trpkých príbehoch, s ktorými sa denne stretáva. Nakoniec sa však cez slzy začne aj usmievať. Hovorí o pomoci a veľkej podpore, ktorú tiež zažíva každý deň. Lúčime sa a ja ešte stihnem blonďavému dievčatku, ktoré práve pribehlo do kancelárie, naposledy zamávať.
Presúvame sa o niekoľko stoviek metrov ďalej do ďalšieho integračného centra na Moyzesovej ulici, ktoré patrí pod Arcidiecéznu charitu Košice. Cez úzku chodbičku vchádzam do malej kancelárie, v ktorej sedia dve Ukrajinky. „Ja som Halia, prekladateľka, a toto je Olena, psychologička,“ predstavujú sa. Spolu čakáme ešte na hlavnú koordinátorku Natáliu. O malú chvíľu vstupuje do kancelárie žena v bielom, s krátkymi vlasmi a žiarivými modrými očami. Na prvý pohľad vyzerá ako študentka, v skutočnosti je to už matka dvoch detí.
Sediac oproti nim cítim, že tento náš rozhovor bude náročný. Vôbec netuším, čím všetkým si tieto ženy prešli, vnímam však silu, odhodlanie a z výrazov ich tvárí aj istú hrdosť, s akou som sa dávno nestretla.
Natália mi začína predstavovať chod centra a z jej slov usudzujem, že komunita, ktorá sa tu vytvorila, je veľmi vitálna a kreatívna. „V rámci zvládania stresu sa v našom centre venujeme okrem iného aj arteterapii, joge či zumbe. Ľudia tieto pohybové aktivity veľmi radi vyhľadávajú. Jedna členka priniesla z Ukrajiny dokonca takmer celú svoju knižnicu a teraz si jej knihy medzi sebou požičiavame. Venujeme sa tiež modelovaniu z hliny,“ vysvetľuje Natália, ktorá mala na Ukrajine pred vojnou svoj vlastný ateliér.
Otvorila ho deň pred vypuknutím vojny a hneď na druhý deň ho zatvorila. Invázia nateraz prekazila jej sen. Umeniu sa však snaží naplno venovať práve tu cez rôzne aktivity pre deti a mládež, ale aj starých ľudí. Teší ju zároveň pozitívna spätná väzba.
„Ľudia chcú tvoriť a niečím prispieť. Sami často iniciujú rôzne aktivity. Najnovšie chceme niečo vymyslieť aj pre seniorov. Máme tu pána, ktorý je na Ukrajine veľmi známy. Hral totiž v jednom slávnom vojnovom filme. Rád by spoločné stretnutia pri čaji či káve spestroval hrou na gitare,“ dodáva.
Pýtam sa aj na budúcnosť. Reaguje psychologička Olena. „V tejto situácii nikto nechce myslieť dopredu. Musíme si však uvedomiť, že iný život mať nebudeme a prežívame novú realitu, s ktorou musíme ísť ďalej, spoliehajúc sa na vlastnú vnútornú silu. Sme silný národ, vieme a chceme pracovať a nebudeme čakať, že nám padne pomoc z neba, prispôsobíme sa zmenám a táto skúsenosť vojny bude pre nás podnetom k niečomu novému,“ hovorí odhodlane.
Nedá mi nespýtať sa na ich osobnú skúsenosť a ako sa vôbec dostali na Slovensko. „My sme pricestovali v marci z mestečka Černyhov, ktoré leží na hranici s Bieloruskom,“ opisuje Olena. „Bolo to jedno z prvých okupovaných miest, odkiaľ sa ruské vojská chystali na Kyjev. Keď sme jedného dňa čakali v rade na checkpointe, náš syn začal veľmi silno plakať, a tak sme sa museli vrátiť. O pár dní nato, keď sme to šli vyskúšať znovu, všetko bolo zbombardované. Rovnako tí, ktorí sa odtiaľ snažili odísť,“ plače.
Olene aj s deťmi sa napokon podarilo docestovať, manžel ostal na Ukrajine. „Keď som na slovenských hraniciach videla nápis Vitajte, tu ste v bezpečí, boli to tie najdôležitejšie slová, ktoré som vtedy potrebovala počuť,“ dodáva potichu.
„Všetci sme zažili ten pocit, keď k vám niekto príde ako anjel a povie vám, že bude všetko v poriadku,“ dopĺňa Halia, ktorá pred ruskými vojakmi utekala z Kyjeva. Na Slovensko sa rozhodla prísť, lebo nemala problém s jazykom. V minulosti pracovala na Veľvyslanectve Slovenskej republiky a neskôr sa zamestnala ako prekladateľka.
Natália, ktorá kedysi pracovala v médiách a angažovala sa aj v boji proti korupcii, utekala vo svojom živote už druhý raz. Prvýkrát po okupácii Krymu, keď bola tehotná, a teraz. „Pochádzam z Donecka, a keď to vypuklo, nečakali sme ani chvíľu, vedeli sme, že vojna sa tak skoro neskončí. Pochopili sme, že sme zodpovední za nás život a život našich detí. Nikto iný nemôže vyriešiť naše problémy, len my,“ prezrádza a na záver nášho stretnutia dodáva:
„Chcela by som sa veľmi poďakovať Slovákom, ktorí nám pomohli. Hoci hovoríme rôznymi jazykmi, niečo nás predsa len spája. Ľudskosť, ktorú ste nám prejavili. To je to, čo pomôže premôcť šíriace sa zlo. Som za vašu podporu veľmi vďačná a Ukrajincom by som chcela odkázať, aby sme spolupracovali, vytvorili komunity, navzájom sa podporovali a sami boli aktívni, pretože táto vojna sa tak skoro neskončí.“
Sedíme v rozhorúčenom autobuse smerujúcom do Prešova a spolu s koordinátorkou Dominikou z charity debatíme o nezmyselnosti vojny i o tom, koľko „neveriacich Tomášov“ máme medzi sebou.
Konečne sme v Prešove. MHD-čkou sa presúvame do centra mesta, kde už na nás čaká koordinátorka ďalšieho centra Jana Kováčiková. O malú chvíľu prechádzame cez menší dvor, kde si v tieni pod stromami niekoľko návštevníkov vychutnáva poobedňajšiu kávu. Zostupujeme dolu schodmi do menšej jedálne s kuchynkou. Víta nás skupinka príjemne naladených žien, poväčšine Ukrajiniek.
„Jedli ste niečo, dievčatá?“ – pýtajú sa, ešte sme si ani len nezložili veci. „Dáte si výborný boršč,“ nečakajú na odpoveď a už nás so všetkou pohostinnosťou usádzajú za stôl. V tejto jedálni sa varia ukrajinské jedlá pre desiatky ľudí každý deň. Vychutnávajúc si ukrajinskú špecialitu, púšťame sa do reči s troma pracovníčkami centra. Všetky sú Ukrajinky.
„Keď k nám prídu naši, tu im dáme vždy teplú polievku, usmejeme sa na nich, zaspievame si. Cítia sa tu dobre,“ vysvetľuje mi Yevheniia, ktorá s nápadom rozdávať polievku prišla ako prvá. Podľa nej je to často práve domáca strava, ktorá v ľuďoch navodí pocit domova.
Aj tu v Prešove sa podľa rozprávania žien vytvorila silná komunita, kde si ľudia navzájom pomáhajú. „Ja sama som zažila nezvyčajnú skúsenosť, keď mi po vypuknutí vojny zavolala na mobil neznáma žena,“ hovorí Yevheniia. „Stála v kolóne pred hranicami a prišlo jej veľmi zle. Prosila ma o pomoc, a tak som zavolala mojej kamarátke, ktorá v tom istom čase čakala na hranici. Na Slovensko prešli spolu. Do dvoch hodín táto neznáma tehotná žena pila u mňa v kuchyni čaj. Dodnes neviem, odkiaľ mala moje číslo,“ prezrádza s prekvapením v tvári sympatická mladá žena.
Všetky sedíme na okamih mlčky. Po chvíli sa pýtam na pomoc zo strany Slovákov. „Na začiatku nám pomáhali mnohí slovenskí dobrovoľníci. Potom pomoc trošku zoslabla, ale inak to ani nemôže fungovať. Nie je to ich vojna,“ dodáva Yevheniia.
Ako sa ďalej dozvedáme, ani v tejto komunite sa o budúcnosti veľmi nepremýšľa. „Žijeme tu a teraz. Treba sa prispôsobiť a učiť to aj naše deti. Nič v živote nie je nemenné. Vlastne, jedinou našou istotou je, že sa stále budú diať nejaké zmeny,“ delí sa o svoj jasný životný postoj Ukrajinka Alena. Zo svojej krajiny utiekla s dvoma deťmi a vďaka dobrote jednej slovenskej rodiny sa pomerne rýchlo postavila na nohy. Dnes v centre pracuje ako psychologička.
Dojedáme polievku, chvíľku však ešte ostávame sedieť. V prítomnosti týchto žien sa cítime viac ako dobre. Hovoríme o práci, výzvach a ťažkostiach, únave, ale aj pekných momentoch. Dokonca sa spolu smejeme. Ak by niekto videl tento výjav plný srdečnosti a ženy, ktoré tu svojimi rukami a vrúcnym úsmevom vytvárajú kúsok domova, sotva by povedal, že za to všetko môže vojna.
Deň sa pomaly chýli ku koncu a pred nami je ešte posledná návšteva. Prichádzame ku gréckokatolíckemu kňazskému semináru v Prešove. Pri bráne nás víta mladý muž. Štefan Pacák sa stal koordinátorom integračného centra len prednedávnom. Keď sa začala vojna, išiel pomáhať rovno na hranice.
Prechádzame budovou seminára až na zadný dvor, kde stretávame skupinu ukrajinských detí s animátormi v zápale hry. „Tieto deti sú priebojnejšie než naše,“ prezrádza Pacák. „Ak niečo chcú, idú si za tým,“ dodáva. Práve deti sú tie, cez ktoré sa v centre snažia ukrajinským rodinám pomôcť najviac.
„Usilujeme sa vyplniť im program. V lete sme mali každý týždeň nejakú aktivitu, aby lepšie spoznali slovenskú kultúru. Aj cez školský rok im chceme pripraviť zaujímavý program, vytrhnúť ich aspoň nejako z ich typického prostredia a takýmto spôsobom aj odľahčiť rodičov, ktorí musia pracovať,“ vysvetľuje.
Väčšina rodín je momentálne ubytovaných v priestoroch bývalej väznice. Pracovníci centra sa podľa slov Pacáka snažia rodiny navštevovať a pomáhať im so všetkým, čo je potrebné. „Poskytujeme im potraviny, hygienické potreby, oblečenie, prípadne pomáhame s hľadaním lekárov či psychológov.“
Aj tieto ukrajinské rodiny si vzájomne pomáhajú. „Keď treba nakúpiť susedke z vedľajšej izby, neváhajú, idú a nakúpia, postrážia si navzájom deti. Sú tu aj mnohí ukrajinskí študenti, ktorí pomáhajú ako dobrovoľníci,“ hovorí koordinátor centra o miestnej komunite.
Pokiaľ ide o pomoc, vidí však aj inú realitu. „Vnímam, že sa nálada v spoločnosti mení. Ľudia sa k Ukrajincom začínajú stavať tak, že už im netreba toľko pomáhať. Minule som napríklad zháňal ubytovanie pre jednu rodinu, ktorej sa končila nájomná zmluva. Oslovil som asi päťnásť kresťanských rodín, ktoré sa na začiatku zapísali do zoznamov pomoci. Ani jedna rodina nereagovala pozitívne na moju prosbu. Počul som, že sa niektorí sťažovali, že majú zničené byty. Všetko je však o ľuďoch a hlavne – ide o rodiny s deťmi, s čím treba rátať,“ vysvetľuje v závere nášho rozhovoru Pacák.
Sledujeme skupinku detí na ihrisku. Kričia, skáču a fotia sa so svojimi animátormi. Ten obraz svojou normálnosťou bije do očí, až je ťažké uveriť, že mnohé z týchto detí prežili priam neopísateľné zlo. Pri pohľade na ne, ako aj pri spomienke na všetkých, ktorých sme dnes stretli, túžim, aby sa normálnosť vrátila do životov nás všetkých a aby z našej strany nikdy neprestali znieť slová – Vitajte, tu ste v bezpečí.
Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
