Vnútorná motivácia – prečo je dôležitá a ako ju podporiť (seriál Krása výchovy)

Nedávno som sa rozprávala s kamarátkou. Počas rodičovskej dovolenky sa rozhodla pre kariérnu zmenu a popri štúdiu za zdravotnú sestru pracuje v nemocnici ako pomocný zdravotnícky pracovník (sanitárka). Hovorila, že majú s kolegyňami svoju zaužívanú náplň práce, ale keď od nich chcú sestry niečo navyše, jej kolegyne šomrú, protestujú a nehrnú sa do toho.

Napriek tomu, že im ešte ostávajú dve hodiny pracovného času, ich štandard je, že tie už len prekecajú v kuchynke. Pracujú tam roky, sú zvyknuté na určitú úroveň záťaže a bodka.

Kamarátka je, naopak, akčná osoba, ktorá chce využiť každú príležitosť v práci naučiť sa niečo nové, považuje za štandard počas pracovného času pracovať a pomôcť aj s inými povinnosťami, keď treba a má na to priestor.

Životné ciele, ktoré si volíme a tiež akou formou ich napĺňame, priamo ovplyvňujú našu celkovú životnú spokojnosť.

Myslím si, že tento príklad krásne ilustruje vnútornú a vonkajšiu motiváciou. Kamarátka je poháňaná tou vnútornou – chcem sa niečo nové naučiť, chcem pomôcť, zaujíma ma to, chcem rásť, vzdelávať sa, posúvať sa vpred. Je to namáhavé a únavné zladiť školu, prax, prácu, rodinu a domácnosť. Neznamená to, že s vnútornou motiváciou vo vzduchu len lietajú srdiečka a všetko je dokonalé. Ale keď horí tvoje vnútorné slnko, život je hneď krajší.

Vnútorná motivácia teda predstavuje činnosti, ktoré sami chceme robiť, pretože nám dávajú zmysel, bavia nás, uspokojujú nejaké naše potreby. Je pre nás dôležitá činnosť samotná.*

Staršie kolegyne berú prácu, naopak, ako nutné zlo, robia ju preto, lebo za ňu dostanú zaplatené, ale „pracujú len do výšky svojho platu“ – ak od nich chce niekto niečo navyše, hoci objektívne to možno tiež spadá do ich povinností, ale bežne to nerobia, tak sa cítia ukrivdené a spravia to len preto, lebo musia, najradšej by sa z toho vyvliekli – a niekedy sa aj vyvlečú.

Myslím si, že žiť vo vnútornom nastavení, že stále mi niekto krivdí a je ku mne nespravodlivý, že sa v mojom vnútri plazí sivá hmla, ktorá zakrýva moje vnútorné slnko, musí byť veľmi ťažké.

A práve toto nastavenie „pracujem do výšky svojej odmeny“ je prejav vonkajšej motivácie. Ide o činnosti, ktoré sami nechceme robiť a vykonávame ich len preto, aby sme sa vyhli trestu či získali odmenu, pochvalu. Samotná činnosť je teda len prostriedkom k získaniu čohosi iného.*

Autorky knihy Respektovat a být respektován píšu: Pre kvalitu toho, čo robíme, je rozhodujúce, či motivácia vychádza zvnútra alebo zvonka. Nejde len o priebeh a kvalitu aktuálnej činnosti, ale má to aj celkom odlišné a dlhodobé dosahy na našu osobnosť. Životné ciele, ktoré si volíme a tiež akou formou ich napĺňame, priamo ovplyvňujú našu celkovú životnú spokojnosť.

Vnútorne motivovaní ľudia sa snažia o osobný rozvoj, sú zameraní na nadväzovanie vzťahov a na prispievanie komunite. Naopak, ľudia s vonkajšou motiváciou sa zameriavajú skôr na hromadenie majetku, získavanie slávy či na svoj atraktívny vzhľad. Výskumy dokazujú, že dokonca aj keď sú v týchto svojich vonkajších cieľoch úspešní, ich pocit životnej spokojnosti je nižší než u ľudí s vnútornými cieľmi.

Ako pomôcť deťom zachovať si vnútornú motiváciu? Prípadne ako objaviť tú vlastnú?

Autori teórie sebaurčenia, Edward Deci a Richard Ryan, pomenovali tri vrodené psychologické potreby súvisiace s motiváciou – potrebu autonómie, kompetentnosti a vzťahov. Ľudia, ktorí mali možnosť napĺňať tieto vnútorné potreby, majú väčšiu sebaúctu, kvalitnejšie ľudské vzťahy a vo všeobecnosti lepšiu duševnú a telesnú pohodu než tí, ktorí si zvykli byť motivovaní zvonka.

Podmienky pre udržanie vnútornej motivácie

Keď mi daná činnosť dáva zmysel, viem, prečo ju robím, som motivovanejšia vykonávať ju. Náš mozog je uspôsobený tak, že pokiaľ sa má niečím vážne zaoberať, potrebuje v tom vidieť zmysel.*

Verím, že táto teória je pravdivá, len niekedy vyžaduje naozaj nesmierne veľa trpezlivosti, diskusie a vysvetľovania deťom, prečo považujem niektoré veci za dôležité a mali by aj ony. Či už ide o umývanie si zubov a rúk, udržiavanie poriadku, učenie sa do školy… Možno sa zdá jednoduchšie riešiť to trestami a odmenami, ale pokiaľ to, čo vyžadujeme, neprijmú aj deti za svoje, vždy to bude boj.

Mať možnosť rozhodovať o tom, či niečo robiť, akým spôsobom alebo s kým, je druhou podmienkou udržania si vnútornej motivácie.* V prípade detí to autorky nazvali spolurozhodovanie.

Môže to byť napríklad voľba programu cez víkend či rozdeľovanie si prác pri upratovaní. Pri viacerých členoch domácnosti treba hľadať kompromisy, len málokedy budú dokonale spokojní všetci, ale často sa dajú veci spojiť – pôjdeme na výlet (podľa želania rodičov), ale v cieli si zahráme futbal a večer si pozrieme film (podľa želania detí).

K vnútornej motivácii budem vedieť deti vychovať len vtedy, keď bude aktívne zastúpená aj v mojom živote.

Spoločnú prácu považujem aj z vlastnej skúsenosti za silný prvok budovania vzťahov. Pripomenulo mi to rozhovor s jedným kňazom, školským kaplánom, ktorý vznikol pri upratovaní kostola.

Na otázku, prečo upratuje s mladými, odvetil, že mladí potrebujú, aby sme boli s nimi, aby sme spoločne pracovali. Že dnes, keď sa rozpráva so stredoškolákmi, často buď nevedia, ako majú upratovať, lebo to doma nerobia, alebo im len rodičia nechajú zoznam povinností, ktoré majú spraviť, ale nie je to spoločná práca.

Spätná väzba je informácia o správnosti postupu alebo výsledku činnosti. (Ten diktát si napísala len s dvoma chybami!) Významne sa podieľa na tom, či budeme v danej činnosti či správaní pokračovať, najmä ak je namáhavá či nezáživná. Chýbajúca spätná väzba môže, naopak, utlmiť aj pôvodnú vnútornú motiváciu. Líši sa od pochvaly (Si šikovná!).

Toľko teória, ale čo realita?

Nemyslím si, že pre väčšinu rodín je reálne vzdať sa všetkých trestov, odmien a pochvál a pracovať len s vnútornou motiváciou detí. Po dnešnom dni, keď som bola extra vnímavá na túto tému, si myslím, že je to v realite našich dní a súčasnej spoločnosti sci-fi.

Dáva mi však zmysel vedome pracovať na dvoch oblastiach – zbytočne nevyužívať odmeny a tresty, aby ich hodnota nedevalvovala, a keď ich už použijem, aby svoju úlohu splnili aj v drobnej forme. A tiež do našich dní a interakcií s deťmi zaradiť zmysluplnosť, spolurozhodovanie, spoluprácu a spätnú väzbu.

Veci nie sú čiernobiele, že som motivovaná buď vnútorne, alebo vonkajšie a nič medzitým neexistuje. Ale je zaujímavé zamyslieť sa nad tým, ako to mám v jednotlivých oblastiach života ja a ktorá forma motivácie u mňa prevažuje.

A tiež – ako by som to chcela mať a ako by som chcela, aby to mali moje deti? Pretože k vnútornej motivácii deti budem vedieť vychovať len vtedy, keď bude aktívne zastúpená aj v mojom živote.

* Spracované podľa Respektovat a být respektován, autori: Jana Nováčková, Dobromila Nevolová (PeopleComm, 2020).