Zázrak rodiaceho sa života

V mnohých krajinách sa 25. marec pripomína ako Deň nenarodeného dieťaťa, nenarodeného života. Pri tejto príležitosti som si spomenul na určité situácie, prípady, keď som stál na hranici alebo za hranicou života a smrti (ne)narodených detí.

Ako mladý študent medicíny som musel okrem prednášok absolvovať aj praktickú výučbu klinických predmetov. V rámci predmetu gynekológia a pôrodníctvo (asi v piatom ročníku štúdia) som absolvoval aj praktickú výučbu na operačnej sále, kde sa vykonávali umelé prerušenia tehotenstva (umelé potraty). 

Ako študent som sa, samozrejme, na ničom nepodieľal, ale musel som byť prítomný a len „sledovať“ a byť svedkom toho, ako časti nenarodených detí boli odstraňované z tiel ich matiek a postupne odkladané do priloženej kovovej misy. 

Dodnes cítim tu horkosť a bolesť, ktorú som zažíval tam na operačnej sále. Nemohol som nič robiť – chcel som kričať a ponúknuť sa, že si zoberiem tieto deti a postarám sa o ne… Ale nemohol som urobiť nič viditeľné. Celý čas, čo som tam bol, som trpel a modlil sa. 

Situácia, ktorej som bol svedkom, bola pre mňa opakovaním Ježišovho výkriku na kríži: „Bože môj, Bože môj, prečo…?“

Neskôr, keď som pracoval už ako lekár na jednotke detskej intenzívnej starostlivosti, mojou hlavnou úlohou, respektíve prácou, bolo zachraňovať životy detí, ktoré často „viseli na vlásku“. Boli to situácie opačné k tej, ktorú som zažil na operačnej sále ako mladý študent – život proti smrti. Záchrana života dieťaťa bola často ťažký a intenzívny boj a ja som sa často cítil bezmocný, často som prehrával boj o záchranu života dieťaťa. 

Spomínam si na jedného pacienta, asi 13-ročného, ktorý vážne ochorel. Priebeh jeho choroby bol veľmi rýchly a nedokázali sme ho zachrániť. Snažili sme sa urobiť všetko, čo bolo v našich silách, ale choroba bola zákerná. Bol jediným dieťaťom svojich rodičov, a preto sme robili všetko, čo sme mohli, aby sme chlapca zachránili. Už len kvôli jeho rodičom. 

Nepodarilo sa nám to… Pre mňa bola táto situácia znova opakovaním Ježišovho volania na kríži: „Bože môj, Bože môj, prečo…?“ V duchu som volal k Bohu s tou istou otázkou: „Prečo?“ Nemal som odpoveď ani vysvetlenie… Po nejakom čase som sa náhodou dozvedel, že týmto rodičom sa neskôr narodilo zdravé dieťa… V tej chvíli mi poskočilo srdce… Odpoveď na moje „Prečo“?… Neviem… 

Zažil som však aj situácie, keď som videl bezmocnosť medicíny a zároveň zažil „Boží zásah“, keď Boh neviditeľne zasiahol v mnohých situáciách, v ktorých sme prakticky nemali žiadnu nádej, a pacient prežil a uzdravil sa. A nevedel som, či to bolo našou zásluhou… 

Cítim veľkú vďačnosť za život v tých zriedkavých prípadoch, keď ma ako lekára záchrannej služby zavolajú k rýchlemu pôrodu. Každý takýto rýchly pôrod je vždy stresujúcou situáciou, pretože nikdy nevieme, ako prebehne…, čo sa stane. V takých prípadoch sa snažíme, ak je to možné, čo najrýchlejšie prepraviť matku s dieťaťom ešte v jej tele do pôrodnice. 

Nie vždy to však stihneme a pôrod sa uskutoční doma alebo v sanitke po ceste. Ako lekár záchrannej služby som niekoľkokrát asistoval pri rýchlom pôrode doma s rodinou alebo, ako nedávno, priamo v osobnom aute na čerpacej stanici. 

Hoci stres, ktorý v týchto momentoch zažívam, je veľký, následná radosť z novonarodeného dieťaťa je o to väčšia… Nehovoriac o tom, keď som pred pár rokmi asistoval pri pôrode na Štedrý večer… Ten radostný pocit – držať v rukách novonarodený život, malé novorodené dieťa –, je neopísateľný…