Menu
Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
Vďaka pápežovi Františkovi nastalo v uplynulom roku niekoľko zmien, ktoré upravili postavenie žien v Katolíckej cirkvi. Najvyššie postavenou ženou vo Vatikáne sa stala Raffaella Petriniová. Vo februári minulého roka tiež porušil Svätý Otec tradíciu a podtajomníčkou Biskupskej synody sa stala prvýkrát žena, Nathalia Becquartová.
Zmenil sa tiež paragraf kánonického práva, ktorý upravuje službu lektora (číta Božie slovo na liturgickom zhromaždení, pozn. red.) a akolytu (pomáha diakonovi a kňazovi pri liturgických úkonoch, pozn. red.) a rozšíril ju aj o ženy.
Tieto zmeny však neznamenajú, že sa Rímskokatolícka cirkev blíži k tomu, aby mohli byť ženy vysvätené za kňažky. Monika Golianová je rehoľná sestra z Inštitútu dcér Márie Pomocnice. V otázke mužov a žien v Cirkvi hovorí o dvoch princípoch. Prvý je petrovský, hierarchický, ktorý hovorí o tom, že existuje istá cirkevná hierarchia, niekto, kto nám slúži ako kňaz.
Mariánsky princíp odkazuje na Pannu Máriu, ktorá môže z úzadia sledovať a upozorniť. Nie je to konkurenčný princíp, ale doplňujúci. „Našou paradigmou je Mária, ktorá je prítomná. Vidí, uvažuje, čo treba urobiť a potom ide za Ježišom. Vzbudzuje dôveru v Ježiša. Príkladom ženy v Cirkvi je biblický príbeh svadby v Káne Galilejskej. Mária pôsobí, že je v úzadí, ale nakoniec sa stáva hlavnou postavou príbehu. Je vyobrazená ako tá, ktorá dáva veci do pohybu,“ vysvetľuje saleziánka, sestra Monika.
Život laičky v Cirkvi je rozdielny. Popri svojom bežnom živote si samy vyberú, ako a do akej miery sa budú zapájať. Emília Deverová je dobrovoľníčka v saleziánskom centre voľného času v Košiciach. V súčasnosti vedie dievčenský spevácky zbor.
„Cirkev vnímam ako svoje zázemie. Viem, že niekam patrím. Toto je pre mňa najhlavnejšia myšlienka. Nepociťujem, že by som niečo nemohla len na základe toho, že som žena. Práveže mám pocit, že v stredisku to je presne opačne,“ vraví Emília. Má za to, že zapájanie chlapcov je prirodzené a dané aj vďaka saleziánskemu poslaniu. „Dievčatá, práve preto, aby sa necítili mimo, majú viac možností zapájať sa.“
Aby sa spoločenstvo vyvíjalo, je potrebná ženská kreativita a spontánnosť.
Emília vníma svoju úlohu aj z pozície vychovávateľa. Pracuje ako učiteľka v materskej škole a túto funkciu prenáša aj do dobrovoľníckej činnosti. „Je veľmi dôležité naučiť sa s mladými správne rozprávať. Tak, aby to nenarušilo názory či hodnoty, ktoré si prinášajú z domu,“ poukazuje.
„Aby sa spoločenstvo vyvíjalo, je potrebná ženská kreativita a spontánnosť. Žena príde s nápadom, kreatívnou myšlienkou a muži by mohli byť tí, ktorí sa tohto nápadu chytia a rozvinú ho,“ pokračuje. Koordináciu a spoluprácu medzi nimi považuje Emília za veľmi dôležitú. V saleziánskom spoločenstve, kde pôsobí, pracujú kňazi a sestry spoločne.
„Týmto spôsobom sa učia počúvať, spolupracovať. Aj keď je to veľakrát náročné, pretože musí chcieť jedna aj druhá strana,“ hovorí Emília. Úlohou laikov je podľa nej viesť ich. Mali by vedieť povedať aj veci, ktoré nie sú dobré. Úlohou kňazov a sestier je potom počúvať a minimálne sa zamyslieť. „Presne na to sú podľa mňa v spoločenstve laici. Aby svojich kňazov viedli. Inak by spoločenstvo stagnovalo a nevyvíjalo sa ďalej.“
V spoločnosti je utváraný obraz, že štúdium teológie je určené predovšetkým budúcim kňazom. „Na fakulte študujú aj ženy, ale je potrebné, aby sa viac oceňovala ich prítomnosť,“ hovorí sestra Monika. Na jednej strane musia prejaviť záujem ony samy. Je taktiež potrebné, aby povzbudivé slová prišli aj od mužov. „Niekedy musí doslova zaznieť pozvanie. Veľa sa dá urobiť, aj keď sa zmení mentalita mužov,“ dodáva.
V prípade rehoľnej formácie žien je samozrejmé, že prichádzajú do kontaktu s mužmi. Kňazmi sú iba muži, preto je to úplne bežné. Muži si však pri vlastnej formácii vystačia, takpovediac, sami. V tom vidí sestra Monika nebezpečenstvo. „Neuvedomia si, aký dôležitý je ženský prvok a ich vzor. Je potrebné oceniť ženy ako psychologičky, pedagogičky, vychovávateľky, teologičky aj pri formácii kňazov a rehoľníkov,“ apeluje.
Pri pohľade do Gréckokatolíckej cirkvi treba povedať, že osobitné postavenie tu majú majú manželky kňazov. Jednou z nich je Michala Mrázová. Jej manžel pôsobí na eparchii (biskupstvo Gréckokatolíckej cirkvi, pozn. red.) ako tajomník a hovorca. Úlohu ženy v Cirkvi vidí rovnako ako úlohu každej inej ženy. „Mali by byť príkladom pre iných. Napríklad materstvom, rolou manželky. Empatiou voči blízkym, pomocou tým, ktorí ju potrebujú. Majú byť príkladom láskavosti,“ objasňuje Mrázová.
Michala je sociálna pracovníčka. Na fare si otvorila vlastné poradenstvo pre rodičov s deťmi, ktoré majú problémové správanie. V rámci svojho spoločenstva pracuje veľa s mamičkami na materskej dovolenke. „Táto služba sa spája s mojím povolaním, ale je to aj moja vášeň,“ priznáva.
Výrazný rozdiel medzi zapájaním mužov a žien nevidí. To, že na bohoslužbe čítajú muži a miništrujú chlapci, vníma ako niečo zaužívané. Ženy majú jednoducho iné oblasti. Každá z manželiek kňazov má inú rolu. Niektoré vedú spevácke zbory, iné pomáhajú na stretnutiach s deťmi.
Je potrebné oceniť ženy ako psychologičky, pedagogičky, vychovávateľky, teologičky aj pri formácii kňazov a rehoľníkov.
Podľa Michaly musí byť žena presvedčená o tom, že chce byť manželkou kňaza. Často ich prekladajú do rôznych farností, preto je takýto život spojený aj so sťahovaním. Pri plnení služby v Cirkvi je náročné budovať si vlastnú kariéru. „U nás si neviem predstaviť, že by bola žena v pozícii farárky. Tým, že sme tradičnejšia cirkev, kňazi majú množstvo povinností,“ hovorí.
Väčšinou sa ženy uplatňujú ako učiteľky, zdravotné sestry, lekárky, sociálne pracovníčky. Manželka kňaza je podľa nej práve tá, ktorá vytvára a udržuje teplo domova. „Cítim sa byť oporou svojmu manželovi. Je dôležité, aby bol v rodine niekto stabilný. Po celom dni práce, keď príde manžel domov, má niekoho, kto ho čaká, ku komu sa môže vrátiť, kto mu pomôže a posilní ho.“
Spoločenstvá kňazských rodín sú však ešte na začiatku svojej cesty. „Keď som sa vydávala, myslela som si, že prídem do spoločenstva, a tam ma do diania zasvätia ženy, ktoré sú manželkami kňazov už dlhšie, a že mi predstavia, ako to tam funguje,“ spomína si Michala.
To sa však nestalo. Michala a jej rodina nakoniec našli svoje spoločenstvo. Veľkou pomocou je pre nich možnosť rozprávať sa o problémoch špecifických pre kňazské rodiny. „Je veľmi dobré zdieľať problémy s ľuďmi, ktorí vedia, aké to je, ako to funguje a vedia, čo prežívame,“ vraví.
V roku 2021 uplynulo sedemdesiat rokov od prvej ordinácie ženy, evanjelickej farárky na Slovensku. Bola to Darina Bancíková. Odvtedy urobila Evanjelická cirkev veľký krok vpred v otázke ordinácie žien do služby farárok.
„Nebolo to vtedy samozrejmé a dokonca ani úplne prijaté. Niektorí jej spolužiaci sa odmietli dať ordinovať zároveň s ňou. Medzi nimi dokonca vládol názor, že poškvrní oltár, keď bude ordinovaná ona ako žena,“ hovorí Renáta Vinczeová, ktorá je dištriktuálnou dozorkyňou a v súčasnosti aj zástupkyňou generálneho dozorcu. Je momentálne najvyššie postavenou ženou Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku a prvou ženou v tejto pozícii.
„V našej Cirkvi sú v službe farárov a farárok muži a ženy v približne rovnakom zastúpení,“ ozrejmuje Vinczeová. Výrazné rozdiely medzi mužmi a ženami nevníma, skôr to vidí ako istý spoločenský postoj, z ktorého sa Cirkev nevyníma.
„Je to podobne ako v iných sférach spoločenského života či samospráve. Čím je vyššia pozícia, tým je žien menej,“ tvrdí. Dôvod vidí predovšetkým v tom, že ženy majú rodiny, deti, preto sa na vysoké posty nehrnú v takom množstve. V Evanjelickej cirkvi je veľký záujem žien aj o štúdium teológie. Počet študentov a študentiek je väčšinou vyrovnaný.
V Evanjelickej cirkvi je veľký záujem žien aj o štúdium teológie. Počet študentov a študentiek je väčšinou vyrovnaný.
„Na našej fakulte sa dá študovať osobitne teológia so zameraním na sociálnu prácu. Tu vidno, že väčšinu tvoria ženy,“ spresňuje Vinczeová. Viac sa orientujú na učiteľský smer alebo sociálnu prácu, menej napríklad do manažérstva. Rozdiel je v ich prístupe k veciam, rovnako ako aj k ľuďom. Sú viac empatické, u niektorých sa prejavuje „mamičkovský“ prístup. „Všímam si to aj medzi farárkami. Vedia sa viac vcítiť do rodinných problémov a problémov s deťmi. Vedia poskytnúť iný pohľad. Z tohto dôvodu si myslím, že je veľmi dobré, že sú aj vo farárskej službe.“
Ako prvá žena na poste dištriktuálnej dozorkyne sa Renáta Vinczeová určite zapíše do histórie Evanjelickej cirkvi. „Mnohí si mysleli, že by na tejto pozícii nemala čo robiť žena. Hovorili si, že tam by ženu nezvolili. Verím, že aj iné ženy to povzbudí a do budúcna možno budú aj ony nad niečím takým uvažovať. Určite môže takúto pozíciu zastávať aj žena,“ uzatvára.
Autorka je študentka Fakulty masmediálnej komunikácie Univerzity sv. Cyrila a Metoda v Trnave. Článok pôvodne vyšiel vo fakultnom časopise Atteliér. Zverejňujeme ho so súhlasom redakcie.
Titulná fotografia: ilustračná/Unsplash/Kenny Eliason
Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
